Batoh Lowe Alpine Altus s objemom 52 až 57 litrov ma tento rok sprevádzal celou sezónou. Počas nej mi mäkko sedel na chrbte a pevne sa ma držal pri všetkých mojich horských eskapádach. A tá posledná bola obzvlášť vydarená.
Kedy sme našu spoločnú jazdu začali? Už v apríli.
V Česku sa na nás ešte sypali snehové vločky, ale veľkonočná Garda – to bola iná liga! Azúrová obloha a hrejivé slnko. V tomto ferratovom Eldoráde sme jar hltali každým pórom. A komu bola na ferrate Sentiero Contrabbandieri ešte zima, toho zahriala slušná expozícia. Fixné laná by ste tam hľadali márne. Nie je to totiž ferrata v pravom zmysle slova. Skôr starý pašerácky chodník vysekaný do skaly. Lemuje jazero a pohyb na úzkej rímse si vyžaduje pokoj – ani krok vedľa.
Na ferrate Monte Albano by sme sa však bez oceľových lán už nezaobišli – je to silovo náročný majstrštyk nad dedinou Mori. Človek tam lezením nejaký čas strávi, a tak mi slnko, ktoré sa do nás celý čas opieralo, na kožu vymaľovalo prvé tohtoročné pehy. A potom nás zlákali hory na severe. Ikonická ferrata Rino Pisetta vedie v kolmej exponovanej stene a jar tam zatiaľ nazerala len opatrne. A na ferrate Signora delle Acque som už z batohu postupne vytiahla tričko s dlhým rukávom, potom mikinu a nakoniec aj bundu. Ako názov ferraty tak trochu napovedá, cesta vedie kaňonom s vodopádom a slnko sa tam len ťažko prehryzie.
„Ako to robíš, že máš so sebou na ferrate celú skriňu?“ čudovali sa chalani.
„Chce to proste dobrý batoh. Veľký, ale aj ľahký. Aby sedel na tele a mal kopu vreciek,“ žmurkla som na nich svoje tajomstvo.
V lete sme sa vybrali na pešie túry okolo rakúskeho jazera Altausee. Výhľady vykúpené niekoľkohodinovým stúpaním. Kochačka na Dachstein a Totes Gebirge. Rozhodne však nie som žiadna ťava, takže musím piť veľa a pravidelne. A môj „Altík“, ako som batoh pomenovala, s veľkými zásobami vody našťastie počíta. Má vzdušný chrbtový systém, ktorý stále pekne vetrá, takže aj keď som so sebou ťahala dve dvojlitrové fľaše s vodou – teda poriadnu záťaž na také horúce dni, nie že by som mala chrbát úplne suchý, ale spotený som ho rozhodne nemala. To bolo fajn.
A fajn to bolo aj pri mojich niekoľkodňových potulkách brdskými lesmi, kde sa mi navyše hodila oddelená spodná komora na spacák. Tiež stačilo vyrolovať golier z hlavnej komory a hneď som mala k dispozícii ďalších päť litrov na svoj šatník navyše.
Priadla som blahom.
Vždy to tak mám, keď spím pod holým nebom. Čo si nenesiem, to nemám – perfektné! A počasie ako mi prialo! Len raz ma zastihol drobný dáždik – a ten odolný materiál s vodoodpudivou úpravou HydroShield hravo zvládol. Dokonca aj popol, ktorým som si batoh zašpinila pri ohni, išiel z povrchu ľahko dole. Stačilo ho krátko opláchnuť v potoku.
S tvrdším zaobchádzaním sa v Lowe Alpine asi počíta.
Najväčšie dobrodružstvo ma však čakalo na samom konci sezóny. Königsjodler – nekonečné lezenie po rozoklanom hrebeni hore, dole, hore a tak stále dokola. A v celej škále podmienok. Zo slnka sme sa ponorili do hmly, z hmly prišiel dážď a pod vrcholom, skoro v 3000 metroch, sme sa dočkali aj prvých tohtoročných vločiek. Desať hodín v plnom nasadení.
Cesta dole potom potvrdila tvrdenie, že zostup býva ťažší ako výstup. Zvolili sme chodník Mooshammersteig. A nie, nebolo to zadarmo. Ľadovec, zlézanie a zostup pätnástich stoviek výškových metrov exponovaným skalným terénom s neistenými lezeckými pasážami. Vďaka sivej padajúcej hmle bola skala miestami aj dosť klzká. Až tak, že som sa v jednej chvíli vybrala po zadku dole. Pri páde som zaľahla batoh a zakliesnila sa ním v úzkom komínku.
Čo teraz? Chvíľu som lapala po dychu a potom som začala sčítavať škody. Nohavice na franforce a zadok začal hrať všetkými farbami. Chrbát mi našťastie kryl batoh. A ako po takej jazde po holej skale dopadol? Bez ujmy! Ale naozaj bez jedinej. Ani škrabnutie. Do rovnakého stavu som sa potom snažila uviesť svoju psychiku a krok za krokom sme pokračovali pomaličky polehučky dole. A keď som po dvoch dňoch balila ten svoj nezničiteľný Lowe Alpine do auta, otočila som sa ešte s pokorným „ďakujem“ naposledy k hore.
Bol to poriadny záťažový test – pre nás oboch. A obstáli sme – my obaja.
Nástupcom testovaného batohu Altus je Lowe Alpine Cholatse. Líši sa len nepatrne v chrbtovom paneli.
Ako väčšinou – vybieham bez plánu. Doma sa to už ale nedá vydržať, keď mám za oknami lúku, nad lúkou lesy a nad lesmi hrebene hôr – hrebene mojich Jeseníkov. Mám akurát prvotný smer. Predstavu a tušenie, kam by som rád. Ale nepoznám trasu, cieľ ani počet kilometrov. Najradšej by som len vystrelil a utekal. Bez ničoho – iba v trenírkach, tričku a teniskách. Toto je tá sloboda! Lenže tento svoj neplán a nepočet kilometrov asi iba na čučoriedkach, ktoré nazbieram popri chodníku, nedám. Musím slobodu trochu spútať. Musím si vziať batoh.
Na taký beh do neznáma nemôžem vyraziť len s tromi decami vody za pásom. Jeseníky sú síce mini hory, ale stále hory. Príde búrka, príde hlad, nakoniec príde aj tma. Prísť môže čokoľvek. A ako budem potom rád, že si na chrbte opatrujem suché tričko, bundu, nepremokavé ponožky, čelovku a dve tri tyčinky navyše.
A keď to vezmem zo všetkých strán, batoh mi pri behaní nakoniec slobodu aj priniesol.
S batohom sa mi totiž podarilo objaviť nový šport. Respektíve taký duatlon. Do batohu som si zbalil lezečky a kus špagátu a vyrazil poklusom od skaly ku skale. Na každú som vyliezol niečo ľahšie, a takto som nabehal povedzme dvadsať kilometrov a vyliezol päť šesť ciest. Starí klasici to samozrejme považovali za normálny tréning – a to najskôr aj liezli v tom, v čom bežali. Ja som si to ale s moderným vybavením aj moderne nazval:
Climbrunning.
Iba ten starý batoh mi na chrbte celý čas tak neškodne, akoby nič, poskakoval, až mi ramenné popruhy vybrúsili drážky do krku. Au! Pravda, nebol vyslovene bežecký. Zatiaľ čo Rab Aeon LT bežecký je. Takže som doň vložil aj viac dôvery.
A on ma ešte prekvapil.
Na pohľad to totiž nie je taká tá obopínajúca pretekárska bežecká vesta. Vyzerá jednoducho ako batoh. Malý a kompaktný, ktorý si pokojne vezmeš na túru. Batoh, do ktorého sa zmestí viac než deväťdesiatgramová vetrovka a tri gély.
Ale aj pri svojej „bežnosti“ má Rab Aeon LT rovnaké – alebo aspoň veľmi podobné – ramenné popruhy ako práve tá bežecká vesta. K tomu dva pružné hrudné popruhy a jeden bedrový. Takže na chrbte sedí. Dokonca ani pri behu z kopca sa extra nevrtí a neposkakuje hore-dolu. Samozrejme, drobný pohyb zaznamenáš – pri objeme 18 litrov sa to snáď ani eliminovať nedá. A áno, bežecké vesty sedia na tele ako prišité, lenže zase nemajú taký objem.
Podľa vzoru bežeckých viest má ale Rab Aeon LT na ramenných popruhoch vrecká na gumovú fľašu, telefón aj energetickú tyčinku. A potom má tie veľké strečové vrecká po stranách. Skvelá vec! Iba do nich za behu siahneš rukou, vylovíš si čelenku alebo okuliare a pokračuješ. Ani nezastavuješ. Paráda!
Univerzálne veci bývajú na nič. A tie špecializované – okrem tej jednej veci, na ktorú sú určené – bývajú tiež na nič. Niekomu to vyhovuje – keď má jeden batoh na behanie, iný na bicykel, ďalší na túry. A niekomu to zase príde ako plytvanie. To už záleží na každom. Batoh Rab Aeon LT je primárne bežecký. Ale pretože sa od klasických bežeckých viest líši svojím objemom aj stavbou, môžeš si ho pokojne vziať napríklad na ten bicykel. Alebo na nejakú kratšiu túru. Alebo na climbrunning.
Tieto veci sa zídu tam, tam aj tam:
Možno ti ale napadá, ako môže Rab – značka, ktorá doteraz vyrábala iba oblečenie a spacáky – len tak z plezíru vymyslieť dobrý bežecký batoh. Lenže v skutočnosti Aeon LT nie je iba Rab, ale aj Lowe Alpine, ktorý robí batohy už od roku 1967. Tieto dve značky totiž patria pod jednu spoločnosť a ich produkty sa prelínajú. A tak aj tento (ne)bežecký batoh má premyslené a rokmi preverené prvky:
Tak šup do hôr. S Aeonom je to celkom fajn.
Necelých desať kilometrov a 1673 výškových metrov. Celú noc pršalo – a nie hocijako, poriadne lialo – a lesy v doline Tamar sú nasiaknuté vlhkosťou. Vybočím z udupaného chodníka a stúpim do nasiaknutej umývacej špongie. Čvacht! Mokvajúcemu prostrediu, kde každé odhrnutie konára, ktorý nám pod ťarchou vlastného lístia križuje cestu, prinesie spŕšku za krk, však čoskoro ujdeme. Les bude nižší a nižší, až nebude vôbec žiadny, a zelený trávnatý koberec napokon vytlačí pustá suť, pohyblivé kamenie a veľké biele skaly – občas prerušené ešte belšími snehovými poľami, pozostatkami dlhej zimy.
Aj náš cieľ už rozohnal mraky, ktoré mu ešte po svitaní sedeli na pleciach. Jalovec tak vysiela pozitívny signál – zatiaľ čo nástupovky Asolo Eldo Lth GV už hodnú chvíľu dráždia vzorkou podrážky jeho úbočie.
Kým ti cestu nezahradí ľadovec alebo iné kopy snehu, možno si aj ty vystačíš v horách s nízkou nástupovou či ferratovou obuvou. Napokon – je stvorená na chôdzu a ľahké lezenie v skalnom teréne. Otázka je len, aká je odolná. Napríklad práve tá suť v Julských Alpách vie byť nepekne ostrá – hrany vápencových kameňov sa tam zarezávajú do zvršku a podrážok topánok ako žiletky.
Asolo Eldo Lth GV sú odolné dosť. Gumovú obsádzku, ktorá topánky chráni, majú totiž pretiahnutú od špičky poriadne dozadu. A to je dobre, pretože keď je obsádzka kratšia, môže sa:
A) začať odlepovať v mieste, kde sa noha pri chôdzi ohýba,
B) práve v mieste ohybu býva zvršok topánok najcitlivejší, a ak tam nie je obsádzka, skalnatý terén materiál a švy poškodí alebo dokonca rozpára.
Gumová obsádzka na Asolo Eldo Lth GV* je navyše vysoká, takže sa môžu zaboriť do drsnej sute aj čvachtajúceho lesného podložia a žiletky ani vlhkosť sa ku koženému zvršku nedostanú. O niečo nižšia obsádzka potom chráni Eldá aj na päte. Takže vlastne majú ochrannú výstuž po celom obvode – podobne ako turistická obuv do náročných terénov.
Lth v názve topánok je skratka pre leather (koža) – topánky majú kožený zvršok.
GV zase hovorí, že topánky sú vybavené membránou Gore-Tex® a podrážkou Vibram®.
V údolí je terén blatistý, hore drobivý a úplne najvyššie pevný ako skala. A občas aj celkom klzký, keď vkročíš na strmé snehové pole – tobogan, ktorý ústi v hlbinách. Potrebuješ preto podrážku so vzorkou, ktorá sa nezalepí blatom a nešmýka sa ani na snehu, a s hladkou lezeckou špičkou pre skalopevne istý pohyb vo ferratovom a lezeckom teréne. Asolo Eldo Lth GV má jedno aj druhé. A k tomu podrážku vyrobenú zo zmesi Vibram® Megagrip. Tá je oproti starším zmesiam spoločnosti Vibram® celkom mäkká – teda dobre priľnavá – a napriek tomu odolná voči opotrebovaniu.
A potom je dôležitá tuhosť. V príliš tuhých topánkach (turistických) na skale veľa istoty nenájdeš – neprehneš ich a špička sa stabilne nezaprie. Príliš mäkké topánky ti zase nebudú oporou v krkolomnom teréne – napríklad v tej suti pod Jalovcom. Nájsť správnu tuhosť pri nástupovej a ferratovej obuvi, akou sú aj Asolo Eldo Lth GV, nie je ľahké ani pre samotného výrobcu. V tomto prípade sa však podarilo dosiahnuť celkom dobrý pomer. Asolo Eldo sú tuhšie než staršie modely nástupových topánok od Asola (napr. Apex alebo Salyan), ale stále zostávajú dobre flexibilné na svižnú chôdzu – o lezení ani nehovoriac.
K dobrému pocitu na nohách napokon prispieva aj tenký, len mierne polstrovaný jazyk. A tiež spoľahlivé šnurovanie. Očká na šnúrky sú vytvorené z odolných lanok (ale naozaj odolných), ktoré sú len o niečo málo tenšie než samotné šnúrky. Takže ráno topánky utiahneš a do večera sa k nim nemusíš skláňať a čokoľvek so šnurovaním riešiť.
Zdá sa, že na vrchol to už nie je ďaleko. V hmle, ktorá si opäť sadla na Jalovec, však môžem vzdialenosť iba odhadovať. Kamarát čaká pod predvrcholom – a ďalej pokračujem sám. Nechcem zdržiavať – chcem uháňať v ústrety vrcholu. A môžem. Môžem si ľahko a s istotou poskakovať po kameňoch – môžem sa spoľahnúť na každý krok hore, ale aj dole – drží to – dokonca aj v tej prekliatej rozsadline na tom prekliato strmom snehovom poli, ktoré končí desiatky metrov podo mnou a potom už zíva – stovky metrov prázdnoty.
Brzdí ma len mierny nedostatok kyslíka – ale poháňa ma medzera medzi mrakmi. A zrazu: Stop! – Ďalej ani krok. Toto je vrchol! Vrchol Jalovca. Vrchol pre Asolo Eldo Lth GV prichádza až cestou dole – pri rýchlom zbehu späť. Na skale držia ako pribité. Sú totiž fakt dobré:
Nedá mi to. Nemôžem inak. Tieto chvíle potrebujem zaznamenať pre večnosť. Znova a znova musím vyťahovať jeden zo svojich dvoch foťákov a pokúšať sa s ich pomocou zastaviť nekompromisný beh času. Ten pohyb sa už stal takým rutinným: oslobodiť pravé plece od dobre priliehajúceho polstrovaného popruhu a celý trup jemne nakloniť doľava do takého uhla, aby sa batoh z druhého pleca zošuchol do nadýchanej snehovej periny, vopred mierne ušliapanej ľavou lyžou, a pristál pri mojich nohách chrbtom otočený k nebesiam. Času nie je veľa, všetko sa musí odohrať v rýchlom slede. Len máloktedy sa dá výkrikom: "Počkaj, stoj!" pozastaviť dianie na plátne horského bytia. Keď sa lyžiar rúti svahom, nešliapne kvôli tebe na brzdu, aby si sám pokazil prchavý okamih prašanového opojenia. Aparáty musia ležať v batohu tak, aby som ich hneď a bez prehrabávania vytiahol. Asi by mi dobrá polovica záberov ušla, keby som sa musel zaobísť bez chrbtového vstupu, ktorý si na skialpovom batohu Lowe Alpine Revolt nadovšetko cením: dva zipsy, dva rýchle ťahy, samozrejme, priamo v rukaviciach, a celý chrbtový panel sa vyklopí do priestoru. Akoby som otváral kufor. Lenže tento skialpový "kufor" si nesiem na chrbte bez toho, aby mi počas celého dňa prehnane dával najavo svoju prítomnosť.
Áno, tento článok je oslavou skialpového batohu Lowe Alpine Revolt. Oslovil ma, následne presvedčil a potom uchvátil.
Nielen pri fotení však človek ocení rýchlosť a obyčajnú jednoduchosť prístupu do skialpového batohu cez vyklápací chrbtový panel. Stačí, keď v mraze loviš suché rukavice, ktoré sa prepadli až na samé dno. S chrbtovým vstupom vidíš celý obsah batohu a tvoje ruky siahajú naisto. Aby človek získal termosku či lekárničku, nemusí na sneh vyhádzať aj perovku, náhradnú čiapku, desiatu a všetko ostatné, čo to či ono prekrýva.
"Čo si ešte na túru zbalím? Pre každý prípad?" So štyrmi kilami fototechniky často riešim skôr opačný problém: bez čoho všetkého sa ešte zaobídem. Na jednodňové túry si schválne vyberám batohy s objemom okolo 25 litrov, pretože ak sa chceš na lyžiach naozaj dobre zviezť, väčší bágel je na príťaž. Potom však prichádza druhá stránka veci: uskromnenie. Za tie roky strávené na pásoch som si našiel minimálnu kombináciu vybavenia, s ktorou zvládnem každú situáciu, pričom štyri páry rukavíc a zázračná páska duct tape sa stávajú esenciou úspechu. Aj tak som sa často dostával na hranu objemových možností batohu a napchať dnu stúpacie pásy znamenalo obliecť si bundu, ktorá im uvoľnila miesto. Lowe Alpine Revolt je však oproti všetkým predchádzajúcim skúsenostiam tak trochu nafukovací, zdá sa.
Toľko priestoru som v dvadsaťpäťlitrovom batohu ešte nedostal. Lyžiarske okuliare a horalky majú svoje samostatné vrecko v hornej časti, ktorého objem nezmenšujú ani dve hlavné vrecká (okrem už opísaného aj lavínové vrecko na sondu, lopatu a pílku) napchaté na prasknutie. A ak podobne ako ja trpíš posadnutosťou zo straty kľúčov a radšej desaťkrát kontroluješ, či rozmarne neopustili svoje miesto, s batohom Lowe Alpine Revolt sa dočkáš pokoja. Dve vnútorné vrecúška, z toho jedno priamo s klipom na pripnutie kľúčov, ťa upokoja.
Je frustrujúce počítať dni, keď sa človeku podarí dostať na lyže. Oveľa ľahšie sa znáša čiarkovanie dní, ktoré vyraziť do terénu nedovolia. A našťastie sa ich tento rok zatiaľ veľa nenazbieralo. Nech sú teda pochválené moje domovské Jeseníky, pod ktorými žijem, a na niekoľko dní otvorené švajčiarske hranice. S batohom Lowe Alpine Revolt som tak odvtedy, čo sa konáre smrekov sklonili pod nánosom bielej periny a svahy zaplavila iskrivá beloba, strávil kopu krásnych, ale aj náročných hodín. Užil si so mnou. Najmä keď som mu namiesto jedného turistického čakanu, na ktorý je upínací systém Headlocker pôvodne stavaný, vnútil hneď dva lezecké a vyrazil s Tomášom Petrečkom urobiť pár záberov na ľady. Uniesol to – ten batoh. Vrátane prilby, dobre usadenej pod integrovanou sieťkou, ktorú v čase, keď ju nepotrebuješ, dokonale skryješ v spodnej časti čela batohu.
Žiť s lyžami na nohách – a v mojom prípade asi aj v hlave – je krásne aj náročné. Najmä pre materiál. Drahý nepremokavý komplet sa mení na montérky, na ktoré začínam lepiť už druhú sadu samolepiacich záplat. Červenú niť mám pripravenú na perovku a čiernu na rukavice. Roztrieštenú špičku lyží zachránilo dvojzložkové lepidlo na báze epoxidu a batoh si tiež prežíva svoje ťažké chvíle. Zatiaľ sa však tvári, že nie je žiadny slaboch, a ak má nejakú slabinu, rozhodol sa ju predo mnou neprejaviť. Pevná tkanina sa evidentne len tak niečomu nepoddá a, ako už je pri Lowe Alpine zvykom, vecí, ktoré by sa mohli pokaziť, na batohu veľa nenájdeš.
Je to skrátka frajer. Dokonca keď už nevládzem, ponesie mi aj lyže. Každú na jednej strane, alebo aj na čele. A zvládol by vraj aj snowboard. Ale teraz už dosť rečí, musíme zase von, sneží.
Skialpinistický a freeridový batoh Revolt svoju prítomnosť v oblúkoch vôbec nedáva najavo. Na chrbtový systém Tri-Flex™ sa nelepí sneh a všetky pracky a zipsy ovládaš v rukaviciach. Najviac však aj tak oceníš priestranný chrbtový vstup, vďaka ktorému aj v snehovej fujavici rýchlo nájdeš suchú čiapku a bez vyzliekania rukavíc vylovíš termosku. Viac informácií >>
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Presuňme sa teraz približne 900 kilometrov juhozápadne. Za taliansku hranicu. Do malého mestečka neďaleko Benátok, kde strechy domov pokrývajú červené hlinené škridly a z vyvýšenej polohy na kopci porastenom piniami na ne zhliada stará pevnosť. Jedným z jeho deviatich tisíc obyvateľov bol v tom istom čase, keď sa po Tatrách túlal štáb Medenej veže, aj istý Giancarlo Tanzi. Mladý Talian, ktorý každú voľnú chvíľu utekal medzi slnkom vybielené dolomitské steny, od ktorých úpätia padali do údolia zelené lúky posiate plstnatými kvietkami alpského plesnivca. Tie ťažké kožené vibramky si však nikdy neobľúbil. Svojou hmotnosťou iba predlžovali cestu na vrchol a pridávali kvapky potu na čele. Slovami však v horách nikto nikdy nič nedosiahol. A tak manuálne zručný Giancarlo Tanzi začal premýšľať, ako nohám odľahčiť. Vyhľadal miestnych obuvníkov a prinútil ich robiť pokusy s materiálom, aký dovtedy pri výrobe topánok nepoužili. Cordura – ľahká a odolná tkanina, ktorú vyvinula firma DuPont počas druhej svetovej vojny na použitie v pneumatikách a ktorá neskôr našla uplatnenie v pracovných odevoch a ako hlavný konštrukčný materiál batohov.
Mnoho prototypov skončilo ako bezcenný odpad. Až v roku 1975 predviedol Giancarlo Tanzi svetu prvé turistické topánky vyrobené z kombinácie kože a Cordury. Pomenoval ich Scout a svojej novovzniknutej firme dal ako hrdý patriot rovnaké meno, aké nieslo aj jeho rodné mesto – Asolo. S historickým odstupom takmer pol storočia už vieme, že jeho počin si označenie revolučný naozaj zaslúži.
Mladý Talian však rozpoznal ešte ďalší problém horskej obuvi. Vlhkosť! Samotná koža, ak sa udržiava poriadne premastená, vodu síce neprepustí. Po zásahu obuvníckej ihly v nej však zostáva množstvo neutesnených otvorov. V pravú chvíľu tak do mestečka Asolo dorazila informácia, že istá americká firma W. L. Gore & Associates nedávno získala zákazku na výrobu vodeodolnej látky, z ktorej sa malo ušiť oblečenie pre polárnikov pripravujúcich sa na prechod Antarktídy. Giancarlo Tanzi získal niekoľko metrov materiálu s obchodným názvom Gore-Tex® a začal experimentovať s podšívkou dovtedy vyrábaných topánok. V roku 1980 potom – opäť pod značkou Asolo – uviedol na trh úplne prvé turistické topánky vybavené nepremokavou a priedušnou membránou.
Ešte raz sa presunieme v priestore. Ale už len o malý kúsok. Pol hodiny jazdy po ceste 348 na východ, po prúde rieky Piava, leží mestečko Nervesa della Battaglia. Po skončení druhej svetovej vojny si tu obuvník Oreste Zanatta so svojou ženou otvorili malý obuvnícky obchodík. Globálnym konfliktom ekonomicky spustošený sever Talianska začal po roku 1946 rýchlo prekvitať a s dopytom po kvalitných veciach rástla aj firma, v ktorej Oreste postupne zamestnal všetkých členov rodiny. V priebehu 60. rokov potom odovzdal žezlo synovi Ambrosianovi a ten malý rodinný podnik rozvinul na prosperujúcu spoločnosť, ktorá dostala názov Tecnica Group. Meno, ktoré práve čítaš, možno poznáš. Alebo ti minimálne príde povedomé. Pod krídla spoločnosti Tecnica Group dnes okrem outdoorových a lyžiarskych topánok Tecnica patria lyžiarske značky Nordica, Blizzard či Marker, turistická obuv Lowa a kolieskové korčule Rollerblade.
Rok 1998 sa potom stal zlomovým pre dvoch mužov žijúcich 30 kilometrov od seba. Obaja už boli unavení z biznisu. Giancarlo Tanzi v deväťdesiatych rokoch vyrábal špecializované horolezecké topánky z termoplastických materiálov a inšpirovaný biomechanikou sa snažil o čo najväčší súlad medzi topánkou a ľudskou nohou. Ambrosiano Zanatta bol kľúčovým manažérom obuvníckej firmy zamestnávajúcej stovky ľudí po celom svete. Cesty oboch podnikateľov sa pretli, keď Ambrosiano predal svoj podiel v Tecnica Group a jeho potomkovia Anna, Marco a Luca – tretia generácia rodiny Zanatta – za otcove peniaze kúpili značku Asolo od Giancarla Tanziho.
Kruh sa uzavrel v meste Nervesa della Bataglia, ktoré sa stalo sídlom spoločnosti Asolo. Príbeh však pokračuje. Už so štvrtou obuvníckou generáciou rodiny Zanatta, ktorú reprezentuje Lucova dcéra Ludovica. Pritom uličkami medzi jednotlivými stanovišťami výrobného procesu sa naďalej prechádza aj starý pán Ambrosiano, ktorý dohliada na starostlivú prácu talianskych obuvníkov. A hoci revolúciu, akú hneď dvakrát po sebe rozpútal v obuvníckom priemysle Giancarlo Tanzi, dnes len ťažko zopakovať, celá rodina Zanatta naďalej hľadá ďalšie drobné vylepšenia od horolezeckých až po turistické topánky. Všetci sa sústreďujú len a len na prácu presiaknutú vôňou kože a hôr.
Hneď potom, ako rodina Zanatta prevzala značku Asolo, otvorili súrodenci vlastný výrobný závod v rumunskom Sibiu, aby dohliadali na všetky výrobné kroky a spoľahlivosť svojich topánok. Špecializované horolezecké modely a prototypy sa naďalej vyvíjajú a šijú v Nervesa della Battaglia na severe Talianska. Za posledných 20 rokov uviedlo Asolo mnoho drobných inovácií, ktoré si vyslúžili ocenenia od prestížnych outdoorových autorít či magazínov. Medzi tie najzaujímavejšie určite patrí kladkové šnurovanie Micro Pulley System, vďaka ktorému ti topánky lepšie a presnejšie sadnú na nohu a šnúrky sa neprešúchajú. Rodina Zanatta verí, že horské topánky sa kupujú na desiatky rokov, a preto Asolo prijíma do opravy staré turistické topánky, ktorým za sumu 2000 Kč dá nové podrážky, opraví švy, vymení šnúrky, obnoví impregnáciu a vráti ich majiteľovi pripravené na ďalšie dlhé roky v horách.
Odvtedy už ubehlo veľa rokov. Pamätám si, ako som o tejto ceste prvýkrát čítal v knihe Radovana Kuchařa „Desať veľkých stien“. Hneď som vedel, že toto je presne cieľ, o ktorý sa chcem raz pokúsiť. A tak stojím na ľadovci Leschaux – podobne ako pred rokmi Cassin – a pozerám hore. V hlave sa miešajú najrôznejšie pocity. Pokora, odhodlanie, strach. To všetko sa mi točí v hlave ako reťazový kolotoč. Stena na mňa robí veľký dojem. Presne taký, aký chceš urobiť pri prvej návšteve u rodičov svojej frajerky. Bude to veľká výzva. Ideálna na test nielen mojej odolnosti, ale aj nových horolezeckých topánok Asolo Eiger XT EVO GV.
V takej veľkej stene, ako je Grandes Jorasses, môže človeka stretnúť ledačo. Obzvlášť keď v nej strávi tri dni, počas ktorých sa vystriedajú snáď všetky ročné obdobia. Bolo nám horúco, potom zima. Chvíľu sme sa topili v pote a potom – pre zmenu – vo vode, ktorá nás kropila v podobe dažďových kvapiek. Ani snehovým radovánkam sme sa nevyhli. Ale za všetkých týchto podmienok zostávali moje nohy v teple. Už keď som si topánky Asolo Eiger prvýkrát obul, pocítil som na nohách pocit ako nikdy predtým. To teplo! Odkedy ich mám, k stavu, keď človek prichádza o cit v prstoch na nohách, som sa ani nepriblížil. Aj keď som hodinu stál v mokrom snehu a istil Ondru v asi najbláznivejšej dĺžke celej cesty, nohy mi nepremrzli. Čo by som rád povedal aj o prstoch na rukách a zvyšku tela, ale bohužiaľ nemôžem. Bola strašná kosa.
Komfort v stene tiež výrazne zvýši, keď si ráno po núdzovom bivaku môže človek skočiť do topánok a zahriať skrehnuté prsty. Alebo keď po celom dni v lezečkách vkĺzne do pohodlnej topánky, ktorá nikde netlačí a nestláča. Toto sa stáva asi najväčšou devízou topánok Asolo Eiger. Ale možno aj drobným úskalím. Samotné lezenie nám dalo poriadne zabrať. Ale nie toľko ako následný zostup. Trojhodinové šľapanie po ľadovci za tmy, hmly a výdatného dažďa sa prejavilo – premoklo nám úplne všetko vrátane topánok. Materiál, ktorý tvorí ich vonkajšiu izoláciu, vodu nasával a nasával a ja som potom topánky dlho sušil na slniečku. Jedným dychom však treba povedať, že aj keď topánky skončili nasiaknuté ako špongia, tepelný komfort sa nezmenil.
Fast and light – štýl, ktorým sa snažia zdolávať steny najlepší horolezci sveta, vyžaduje od všetkého materiálu nízku hmotnosť, no pri zachovaní maximálneho možného výkonu. Aj keď som Grandes Jorasses liezol skôr v old school štýle slow and heavy, zaoberaniu sa hmotnosťou som sa aj tak nevyhol. Od sedáka cez batoh až po topánky som potreboval mať so sebou technické a funkčné vybavenie. Asolo Eiger toto splnili vo všetkých smeroch. Hmotnosť 710 gramov je naozaj jedna z najnižších v danej kategórii. Keď som topánky nemal na nohách, viseli pripnuté na sedáku a nijako mi nekazili pôžitok z lezenia.
Samozrejme, na topánkach nechýbajú výstupky na upínanie automatických mačiek a climbing zóna v špičke podrážky. Ďalším príjemným prvkom je systém rýchloviazania, vďaka ktorému nemá človek problém zaviazať si topánky ani v hrubých palčiakoch.
Čo ma na topánkach Asolo Eiger XT EVO GV veľmi bavilo, je malé textilné očko v špičke – na začiatku vrchného zipsu. Zdanlivá drobnosť, ktorú by človek na prvý pohľad odsúdil ako vec na nič. Ha! Opak je však pravdou. Očko umožňuje topánky kamkoľvek bezpečne a pohodlne zavesiť. Na sedák, na štand, na batoh alebo na šnúru pri sušení. Keď totiž človek topánky zavesí za šnúrky, zostanú v polohe komínom hore a dovnútra naprší. Ak ale použije toto malé očko, budú visieť obrátene – komínom dolu – a ráno vkĺznu nohy do suchého. Milujem, keď výrobca premýšľa nad tým, čo vyrába.
Hoci Walkerov pilier tvorí z veľkej časti skala, lezečky som mal na nohách sotva pol dňa. Vo väčšine pasáží mi boli oporou práve tieto rakety Asolo Eiger. V položenej sutine, na mokrej skale, v roztopenej brečke pripomínajúcej sneh a tiež v pomerne ťažkých lezeckých pasážach som sa cítil komfortne. Snáď to bolo tým, že tieto topánky nepatria k tým najtvrdším na trhu. Samého ma prekvapilo, aká je podrážka relatívne ohybná. Avšak presne toto človek potrebuje vo chvíli, keď stojí na hladkej platni a chce urobiť krok na trenie. A pritom ani ustáť malú lištu nepredstavovalo problém.
Asolo Eiger XT EVO GV som mal aj v Tatrách pri prelezení cesty "Havranie vlasy" (M5) alebo pri lezení drytoolov u nás za domom v Jeseníkoch a ani v technickejších veciach s obtiažnosťou M7 som v mäkšej podrážke nepocítil problém. Skôr v tom vidím ich prednosť. Vo chvíli, keď treba ísť po tvrdšom povrchu, v sutine alebo po ľadovci, noha toľko netrpí a chôdza sa stáva oveľa pohodlnejšou.
Nič a nikto nie je dokonalý, a tak aj tieto topánky narážajú na drobné nedostatky. Aj keď nedostatky je silné slovo. Prednosti, ktorými vynikajú, ich jednoducho k týmto slabším miestam predurčujú. Ide o ľahké topánky. Nízka hmotnosť je ich najsilnejšou zbraňou, ale zároveň sa v nej skrýva aj tá drobná slabosť. Vrchný softshellový návlek skvele izoluje od chladu a nič neváži. Bohužiaľ, to je príčinou nižšej odolnosti voči roztrhnutiu. Nie je to koža. Keby však boli Asolo Eiger XT EVO GV kožené, stratili by práve na tej svojej elegancii a ľahkosti, ktorou vynikajú.
Najhorší na lezení Grandes Jorasses je zostup dolu. Nekonečné šľapanie, zlaňovanie, hrabanie sa v sutine. Človeku stále niečo padá na hlavu alebo je po členky zapadnutý v štrku. Na špičke topánok sa po tejto drine objavilo pár malých roztrhnutých dierok. Nič, čo by nespravila ihla, niť a trocha lepidla. Ale predsa je dobré počítať s tým, že ak človek plánuje dlhší čas kodrcať sa v sutine, tieto problémy môžu nastať. Pre dokreslenie situácie však: prilba dopadla oveľa horšie než topánky.
Víťazom sa teda stáva: Asolo Eiger XT EVO GV!
Tieto topánky dali stene za vyučenú. Stena sa bránila a snažila sa odolať. Nedala sa len tak, ale proti týmto topánkam nemala šancu. Dá sa to však považovať za víťazstvo? Áno, miestami to bol boj. Ale keď sme vyliezli hore, necítil som pocit víťazstva. S horou som nepretekal. Žili sme spolu. Celé tri dni sme sa navzájom spoznávali, doberali a oťukávali. Na začiatku sa možno objavili ambície jeden druhého pokoriť. Nakoniec sme sa však lúčili skôr ako dobrí priatelia než ako víťaz s porazeným.
