Predstavte si taký prechod Brenty. Toto pohorie nad Madonnou di Campiglio je uzavretým svetom skalných veží, sutinových žľabov a malých ľadovcov. A naprieč celou Brentou vedie jedna z najstarších zaistených ciest – Via delle Bocchette. Keď chcete prejsť naozaj celé pohorie od severu na juh, zaberie vám to minimálne 4 dni, keď neklesnete pod 2.200 metrov a čaká vás pritom lezenie po skale aj rebríkoch, prudké zostupy sutinou a niekoľko ľadovcov a snehových polí.
Môžete vyraziť v členkovej turistickej obuvi. Na snehu a v sutine bude fajn. Liezť v nej po ferrate do 3000 metrov na Spallone dei Massodi už ale bude otravné. Rovnako ako 150 metrov rebríkov na Sentiero Oliva Detassis. Druhé topánky si však so sebou na štyri dni v horách ťažko ponesiete. A práve na takéto akcie sa hodia Asolo Freney Low GV.
Tieto nízke trekové topánky – alebo ak chcete, nástupovky či ferratovky – vznikli z ľahučkých alpinistických topánok Asolo Freney XT. Vlastne majú takmer rovnakú konštrukciu, len im chýba vysoký komín a vzadu drážka na mačky. Inak si ponechali poriadnu gumovú obsádzku po celom obvode a bezúdržbovú kevlarovú tkaninu Schoeller.
A práve tieto dve veci robia z Asolo Freney Low GV tank, ktorému sutinové polia či ostré vápencové skaly rozhodne neublížia. Keď k tomu pripočítate nepremokavú membránu Gore-Tex®, môžete plynulo prejsť na snehové pole a pokračovať ďalej až do zdanlivo nedostupného sedla Bocca d' Ambiez v takmer 2.900 metroch nad morom.
Kým však do sedla dorazíte, čaká vás niekoľko zaistených lezeckých úsekov. Tie sú pre Asolo Freney Low GV samozrejme domácim ihriskom. Mäkká podrážka Vibram® Mulaz drží aj na malých stupoch a vďaka šnurovaniu až do špičky získate v nohách úplne iný cit pre skalu ako v ťažkých vibramkách.
O čo vás však mäkká podrážka viac podrží na skale, o to viac bude trpieť pri prechádzkach uličkami Madonny di Campiglio – prechádzky po asfalte skracujú jej životnosť. To je proste daň za priľnavosť.
Teraz vás čaká prudký zostup po ľadovcovej moréne. Na začiatku leta býva ešte pod snehom – a ten v pohode zošmýkate. Ale v auguste a septembri tu už býva len ľad pokrytý kamením a drobnou sutinou. Vhodnú cestu musíte hľadať, ale vzorka podrážky ako na turistickej obuvi a pevná konštrukcia Asolo Freney Low GV vás v týchto krkolomných chvíľach podržia. Potom už len preskákať po balvanoch, ktoré sem tisíce rokov usilovne ukladal ľadovec, a o chvíľu sa vyzúvate na lúčke nad chatou Rifugio Brentei. A zajtra ráno, keď sa vyberiete späť do doliny, zoskáčete po koreňoch a kameňoch s ľahkosťou kamzíka – 490 gramov je pohoda.
Brentu máte za sebou. Bez jediného povzdychu za vysokými topánkami. A kam ďalej v Asolo Freney Low GV? Napadá mi ešte podobná akcia – prechod Julských Álp z Vršiča na Triglav. Alebo výstup ferratou Johann na Dachstein. Vlastne sa hodia na každú takú výpravu, na ktorej vás čakajú pravé horské podmienky – krkolomné chodníky, lezecké úseky, zaistené cesty, občas snehové pole alebo malý ľadovec. Preto som si ich vzal aj na dva týždne do Kirgizska.
Ako, aby bolo jasné... pôvodne som s ním ísť nechcel. Lenže som zistil, že do svojho 19. batohu sa jednoducho s celou fototechnikou, stanom, spacákom, ľadovcovou výbavou, jedlom a dvoma tričkami na 14 dní nezbalím. Tak mi chalani poslali tento Lowe Alpine Altus s objemom 52 - 57 litrov a bez piatich tyčiniek, dvoch instantných kaší a jedných ponožiek, ktoré nakoniec museli zostať doma, som sa doň zmestil.
Uf! Radšej budem hladný, ako by som mal nechať doma teleobjektív.
Vlastne to vôbec nemôžem vystáť. Keď mi nejaké vybavenie visí zvonku na batohu. Chcem mať pekne a kompaktne zbalený batoh. Jednak, aby som nevyzeral ako strašiak. A jednak, aby ma nič tým svojím hojdavým pohybom nerozptyľovalo pri chôdzi a lezení. To by mi z toho asi šibalo. A po prelete cez pol zemegule by mi na páse v Biškeku vyšla sotva polovica vecí.
Takže keď som odovzdával svoj batoh na Letisku Václava Havla, zostala na ňom zvonku pripevnená iba karimatka. Dokonca aj čakan som napchal dovnútra. Takže v pohode. Som spokojný. Môžeme vyraziť do hôr!
"Preboha, dajte zo mňa dole tú 20-kilovú krysu. Ďalej už nejdem. Staviame stan!" Pravda, po 20 hodinách na ceste, keď nám časový posun zobral väčšinu noci, som bol fakt mŕtvy. Na druhej strane, ten široký bedrový pás mojim ramenám celkom dosť odľahčil. Vďaka zaň! Aj za ten anatomicky tvarovaný chrbát. Staviame stan, zo spodnej komory vyťahujem spacák, hádžem Altus pod hlavu a dobrú. Zajtra nás čaká výdatnejšia porcia. 1400 výškových metrov do Hotela Korona. Žlté plechové búdy na okraji ľadovca v 4000 metroch. To sa zase nevyspím, ako ma bude bolieť hlava.
Pretože tento záber je na teleobjektív ako stvorený. Akurát, že ten trčí zahádzaný pod fľašou s vodou, perovkou, energetickými tyčinkami a náhradným oblečením. Hmm, dávať ťažké veci dole k chrbtu je síce fajn pre správne rozloženie ťažiska, ale keď sa k tomu potrebujete dostať a nevyhádzať pritom polovicu obsahu batohu na sneh... No vidíš! Tak na toto je ten bočný vstup na zips dobrý. Hádžem batoh na zem, vyťahujem objektív, odfotím a zase ho pohodlne vrátim späť na svoje miesto. Vychytaná vec.
Neznášam sutinu! Grrr! A teraz tu trčím v polovici kopca, všetko okolo mňa sa dáva do pohybu, len čo sa toho dotknem, a hore do sedla nám chýba ešte 200 výškových metrov. Aspoň keby sa mal človek o čo oprieť. Pravda, na batohu mám čakan. To by šlo. Ale tu v tomto bordeli som rád, že stojím. Ešte tak skladať batoh. A hľa... ruku za chrbát, palcom a ukazovákom vyháknuť sponu z hlavy čakana... a on ide dať dole z batohu, aj keď ho mám na chrbte. Šikovný, ten Altus.
Pekne sa ten Ťan-šan s nami hrá. Najprv sa schováme pred dažďom pod jedľami, aby o chvíľu začalo slnko piecť naplno. Práve keď šliapeme do toho brutálneho stojáku. Nič, vyzliekam bundu. Rýchlovka. Šup s ňou do pružného predného vrecka. To v Lowe Alpine vymysleli fakt dobre. Okrem bundy sa tam dokonca zmestí aj vrecko s odpadkami za posledné tri dni tu v krajine nikoho.
No a teraz, keď sme sa vyškriabali až sem – k jazeru Alakol (mimochodom totálne zamrznutému) – začína snežiť. Tak čo? Tak utekáme dole! Chumelí a chumelí. Pršiplášť na batoh ani nedávam, lebo sa mi nechce v tom svinstve zastavovať a niečo také riešiť. Radšej idem. A robím dobre. Tento batoh niečo vydrží. Aj toto dvojhodinové sneženie. Veci vnútri mám stále suché.
... ako rýchlo mám batoh každé ráno zbalený. Pravda, som minimalista, veľa vecí nemám a v balení mám prax. Ale tento Lowe Alpine Altus je tak dobre vymyslený, že každá vec má svoje miesto. Vreciek a vrecúšok nemá ani veľa, ani málo. Proste akurát. A ten horný vstup je výnimočne priestranný. Čo vám budem rozprávať, dámy a páni. 25. batoh je celkom možno môj posledný. Takto vyzerá láska na celý život.
"Fajn, máš pravdu. Aj tak asi v Gruzínsku poriadne dostane zabrať, tak ju nebudeme šetriť." Odlet! Vnútri tejto tašky máme napchaté všetko na 10 dní východného freeridu. Lyžiarky, lavínovú výbavu, mačky, čakan (jo, aj ten sa tam zmestil), 30-metrové lano, pár karabín, fľašu slivovice, samozrejme oblečenie a tiež dosť jedla. Celú krabicu energetických tyčiniek. No, keď som to mal všetko rozložené doma na zemi, vyzeralo to dosť beznádejne. Ale nakoniec som sa zmestil. Aj s rezervou.
Každopádne hmotnosť slušná. Ako 20 kg snáď neprekročím. Ale kým sa s tým z Jeseníkov dovlečiem tromi autobusmi do Viedne... Navyše s lyžami cez plece, však. Človek fakt ocení, že tá taška má ramenné popruhy a dá sa hodiť na chrbát. A celkom pohodlne.
"Chalani, ja som myslel, že ideme na freeride. A tu je počasie na tričko. Tak snáď tam hore v horách bude lepšie. Taxík čaká!" Takže Gruzínsko. Ako vidno, ani Wizzair – najlacnejší z najlacnejších – sa nám do tašiek neprehryzol. A išlo to aj bez fólie. Aj tak si radšej tie zipsy zamykám k sebe malým zámkom na kód. Keď už tam tie očká na zámok vymysleli.
Takže znova vytiahnuť ramenné popruhy – počas letu boli schované v špeciálnom vrecku –, tašku na chrbát a presadáme do dodávky. Fuj, 6 hodín cesty do hôr. Ak tam teda vôbec dôjdeme. "Hej kamoš, to bol len taký povzdych. Pokojne s tebou pôjdeme celý deň. Hlavne už prosím ťa nepredbiehaj, keď za tú zákrutu nevidíš."
2 túry, 3400 nastúpaných metrov, jedny posraté trenky a celý čas ani noha. Tak takto som si to predstavoval. Pozrieš sa na kopec, vyberieš si linku, nájdeš podľa možnosti bezpečnú cestu hore a... wow! Proste božie. A teraz je čas vyraziť ďalej. Náš ďalší base camp leží v doline nikoho.
Akurát to večné balenie neznášam. Práve som sa tu tak zabýval. Našťastie toto je rýchlovka. Všetko to tam proste naházem, zapnem zips a pekne sformujem štyrmi kompresnými popruhmi. No pozrite sa, akú mám krásnu batožinu. Aj tie kravičky v Adishi sa o ňu zaujímajú. Ale pozor, dievčatá! Lízať môžete, ale nehrýzť. Aj keď tú tašku by ste aj tak asi neprehrýzli. Keď prežila Wizzair...
Spíme v podkroví. A je tu božsky. Voda netečie. Zamrzla. Zrejme už v novembri. Domáci nás hostia u seba v obývačke. Na lyžiach prefrčíme uličkami až k domu, do našej malej izbičky. Ani sa tu nevybaľujeme. Nie je kam. Takže všetko zostáva v taške. V ktorej sa dá našťastie tak krásne prehrabávať. Lepšie ako v hocijakom kufri.
Alebo som skôr mal sen. A bohužiaľ sa mi nesplnil – zviezť sa s lyžami na koni. A urobiť si pri tom super fotku. Bohužiaľ, namiesto koní tu všetci jazdia dodávkou Mitsubishi Delica. Tam, kde by kôň padol vyčerpaním, toto auto totiž len zaraďuje 4x4. Veci máme naházané v kufri, ktorý nie je pre päť ľudí s lyžami práve priestranný. Takže zvyšok je rozložený po sedadlách. Na ktorých zároveň sedíme. Neskutočná cesta. Brodíme. Prechádzame cez spadnuté lavíny. Hrabeme sa hore.
Každopádne si aspoň predstavujem, ako by sa za tie tri poriadne rukoväte tá moja taška krásne nakladala na chrbát koňa a priväzovala lanom. Keď sa s nimi tak super hádže do dodávok, sťahuje z pásu na letisku a ťahá po schodíkoch do našej komôrky v podkroví. Proste pecka. Už necestujem s ničím iným.
S touto taškou od Lowe Alpine na chrbte som dorazil tromi autobusmi a vlakom do Rakúska. S karimatkou, spacákom, malým batohom, lezeckým vybavením a fototechnikou vnútri. 5 dní so mnou strávila vo Volkswagene Caddy s lôžkovou úpravou pri skialpe v Dolomitoch. Taká súkromná skriňa, do ktorej napcháte všetko, hlavne nech to potom zase nájdete. A vlakom som s ňou vyrazil fotiť do Liberca. Notebook vnútri a peňaženku a slúchadlá poruke v malých vreckách po stranách. Tiež dobré.
Skrátka, čo vám budem rozprávať. Cestovanie je radosť.
