Zaobstaral si si tričko z recyklovaného polyesteru? Bravo! Problém je vyriešený. Ľadovce sa prestávajú topiť, Aiguille du Dru zase drží pohromade a sokol sa môže v pokoji vrátiť do svojho hniezda. Lenže tak to nechodí. Tričko nemôže súperiť s tvojimi hodnotami. Udržateľnosť totiž začína pri tom, čo si za peniaze nekúpiš.
To „udržateľné“ tričko totiž nie je až také udržateľné. Je to len odsunutie problému. Človek vezme pár PET fliaš, vyrobí z nich tričko a ďalej? Ten „plast“ aj tak skončí na skládke. Tričko sa už ďalej nerecykluje. A tvojim milovaným horám to nijako neprospieva.
Ak ti na horách záleží, začni tým, že sa budeš pozerať okolo seba. Vnímať, čo sa deje, ako sa krajina správa, a podľa toho zmeň vlastné správanie. Nie je totiž človek – a potom nejaká príroda okolo nás.
My sme tá príroda.
Tak to ale občas vyzerá. A niekto ich tak dokonca aj nazýva: telocvičňa. Namiesto do fitka si ideme „zamakať“ na vzduch. Často v režime: prídem, využijem a zmiznem.
Čo po sebe necháme vo fitku, neriešime – personál to upratá, za to si platíme. Ale hory od nás na oplátku väčšinou nič nedostávajú. Často ani rešpekt, pochopenie, ohľad na živé i neživé v nich. Nie je to nefér?
Aby sa raz nezakázalo všetko. Každý zákaz má nejaký zmysel. Možno nie úplne z nášho pohľadu, ale nie sme na svete sami, však? Sú tu strážcovia prírody, ktorí na kúsku skaly vidia biologický poklad. A oproti nim turisti, čo sa na tom istom kúsku skaly chcú odfotiť.
Keď zákaz poruší jeden človek, nič zvlášť sa nestane. Sokol sa nezblázni a pošliapaný zvonček bradatý sa zase spamätá. Lenže za takým jedným človekom zostane vyšliapaný chodníček (doslova aj obrazne) pre tých, čo prídu po ňom. A potom to už ide. Erózia, koniec pokoja a iné pohromy.
Každý marec hniezdil na odľahlej skale v českom pohorí Jeseníky sokol – aby tam vyviedol mláďatá. Ale začali sa mu tam motať skialpinisti. V národnej prírodnej rezervácii, kam sa nesmie. Rušili ho. A tak sokol zahniezdil inde. Žiaľ, práve na skale, ktorá v lete slúži ako vyhliadka.
Zase ho vydesili ľudia. Zahnali ho do úzkych. A mladé sokoly sa nevyliahli. Svet je zložitý. A dôsledky našich činov mnohokrát nedohliadneme.
Vieš, čo dokonale rozpráši atmosféru miesta? Davy ľudí. Fotogenické výhľady možno zostanú. Ale inak odtiaľ zmizne všetok život. Zver sa už k svojej mláke nepríde napiť a stopy kopýtok v hline nahradia stopy ľudské. Spravidla biele a páchnuce.
Je to naša potreba zdieľať. Na sieťach kolujú tipy na „supertajné miesta, ktoré poznajú iba miestni“ (aj keď miestni tam práve preto už nechodia). Mapy.com odhalili toľko skrytých pokladov, že skryté nezostalo vôbec nič. Ale čo keby sme si to nechali pre seba? Nájsť poklad je v poriadku. Vziať do ruky telefón a hneď o ňom povedať svetu už ale má trvalé následky.
Ten bivak poznalo len málo ľudí. Pár miestnych, niekoľko trampov. Čarovné miesto, kam sa človek zašil pred svetom. Opiekol si špekačku a zaspal pod previsom. Vlani sa tam už všade váľali papieriky, často aj s „darčekom“.
Cez internet sa bivak dostal do sveta. Prišlo viac ľudí, než je pre také miesto únosné. Ľudia bez znalosti tradícií a základných návykov. A čaro sa vytratilo. Zostal iba neporiadok.
Mesto je jeden veľký hluk. Neutíchajúci rej zvukov. A lyžiarske (a ďalšie zábavné) areály na horách sú len predĺženou rukou mesta. Hrá hudba, hučí lanovka, na chodníku v oblakoch sa turnikety netrhnú.
Už nevieme, čo je to ticho. Možno po tichu ani netúžiš. To je v poriadku. Rešpektuj však ostatné stvorenia. Majú na ticho nárok. V horách je totiž ticho prirodzený stav. Zavýsknutie sokola, vŕzganie v kmeni buka, šumenie vody v potôčiku – to je súčasťou toho „ticha“. Ale vyrevúvanie a hlasná hudba? To si snáď hory nezaslúžia.
Ideš po chodníku, sám so svojimi myšlienkami. Oproti tebe ľudia, hluk – a zrazu si uprostred hôr pripadáš ako na hip hop battle night.
Hovorí sa, že sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého. Chceš počúvať hudbu? Ja nie. A zvieratá v lese na Rytmusov Zvuk ulice tiež zvedavé nie sú. Riešenie? Nasaď si slúchadlá a na svete bude zase krásne. Tebe aj všetkému životu okolo.
Čo si prinesieš, to si odnesieš. Toto pravidlo asi poznáš. Odpadky patria do batohu, nie do trávy. Ale čo keby sme to ešte trochu povýšili? „Odnesieš, čo si prinesieš, a aj to, čo cestou nájdeš.“ Odpadkov sa v horách váľa stále dosť. A nie je nič „udržateľnejšie“, než mať v batohu vrecúško, do ktorého občas niečo zoberieš.
Snaž sa, aby hory po tvojej návšteve zostali rovnaké (alebo ešte lepšie) ako pred ňou. To platí napríklad aj pre spanie vonku, stavanie prístreškov a zakladanie ohňov. Jednak je to často zakázané. A ak nie, nikto by po tvojom odchode nemal poznať, že tam bol človek.
Prespal, ráno si urobil ohník, zle ho uhasil – a keď sme sa tam náhodou objavili, oheň prehorieval na metre ďaleko cez korene stromov a suché lístie. Vietor ho len poháňal.
Vznikajúci lesný požiar zastavili až po dvojhodinovom polievaní pôdy dve hasičské jednotky. A na tie skaly uprostred lesa veru nemali s hadicami práve ľahký prístup.
Zaujímalo ťa niekedy, kam dotečú peniaze, ktoré na horách minieš? Myslíš, že skončia vo vreckách miestnych? Snáď pár drobných pre vlekára. Ale ten skiareál, ktorý rok čo rok čoraz viac vytláča pôvodnú prírodu (a nakoniec často aj tých miestnych ľudí), spravidla patrí niekomu, kto prišiel z mesta. Aby na horách zarobil.
Každou korunou, ktorú u neho minieš, hlasuješ za takúto podobu hôr. Ale ak sa uspokojíš s tým, čo ti ponúkajú samotné hory – ticho, pokoj, čistý vzduch, osviežujúce pramene a prirodzené výhľady – podporuješ zachovanie hôr v ich pôvodnej a nepokazenej kráse.
Ak chceš tok svojich peňazí sledovať ešte podrobnejšie, pozri sa na systém, ktorý sa v Česku volá rozpočtové určenie daní. Časť dane z príjmov firiem pripadá obciam. Rozdeľuje sa však podľa toho, kde má firma sídlo. Nie kde skutočne podniká.
Daň z areálu v horskej obci tak často skončí v rozpočte Prahy či Brna. A ľudia v obci, ktorá znáša dopady prevádzky, z týchto daní nič nemajú – napríklad ani na nový chodník.
Pre niekoho sú hory zážitkom, pre iných domovom. Možno patríš medzi tých, čo nemajú to šťastie – na horách nežijú a musia dochádzať. Našťastie hory sú tu pre všetkých. Každopádne miesto, kde sa chystáš zaparkovať obytňák a rozložiť si obývačku, možno niekomu patrí. Stará sa oň, ukladá tam drevo, hrá sa tam s deťmi.
Asi tiež nebudeš mať radosť, keď bude v tvojej ulici každý deň vyrevúvať hudba a susedia budú odpaľovať rakety. Rovnako nechceš, aby ti niekto močil (alebo ešte horšie) v kríkoch pod oknami. Niekto je na horách doma – iný na návšteve. A žiadna návšteva sa nespráva štýlom „po mne potopa“.
Od roku 1945 ľudia z českých pohraničných hôr skôr odchádzajú. Začalo to odsunom Nemcov a pokračuje to vlastne dodnes. Zanikli celé dediny a z horských miest a obcí ľudia miznú ďalej. Ubúda „chalúp starousadlíkov“ a pribúda apartmánových domov s atrakciami na krátenie času.
Rok sa rozdelil na obdobie „preplnené lufťákmi“ a „mŕtvo“. Rozvíja sa zábava, nerozvíja sa život. Je toto udržateľné?
Predchádzaj vlastným problémom – poctivou prípravou, vhodným vybavením, rešpektom k horám a aktuálnym podmienkam. Lepšie je zo strachu cúvnuť, než sa z odvahy dostať do problémov. Pretože keď si pre teba potom musí prísť horská služba s technikou, ide ohľad na prírodu bokom. Prvoradá je záchrana života.
Je tu však ešte iný uhol pohľadu. Kašleš na zákaz a niekto ťa „načapá“? Parkuješ, kde nemáš? Lesníci neprejdú? Sklop uši, sypi si popol na hlavu, ospravedlň sa. Robiť lakte, hádať sa a vyťahovať silné slová vedie zase len k ďalším zákazom a miestnym, ktorí sú zaujatí voči „lufťákom“. To udržateľné nie je.
Dvaja strážcovia prírody na Šumave upozornili dvoch skialpinistov, že sú v chránenom území mimo značeného chodníka a hrozí im pokuta. Jeden zo skialpinistov reagoval fyzickým útokom. Začal strážcov mlátiť lyžou, kopať ich – a obaja skončili v nemocnici.
Stretov medzi ľuďmi na horách pribúda. Zatiaľ stále skôr iba slovných. Ale naozaj toto chceme?
Už len toto prosté uvedomenie by malo stačiť, aby sme sa začali správať „udržateľnejšie“. Nezachraňujeme planétu, hory, prírodu alebo ako to nazveme. Planéta si poradí aj bez nás. Možno dokonca aj lepšie než s nami. Je tu napokon už 4,5 miliardy rokov, prestála päť veľkých vymieraní a aj tak sa rozhodla „riskovať“ to s nami.
Takže ak sa máme snažiť o udržateľnosť, tak nielen kvôli tomu okolo. Ale aj kvôli sebe samým. Jasné – toto nie je návod na spásu všetkého. Iba malé krôčiky, aby nám všetkým bolo lepšie tam, kde to máme radi – na horách.
Užívaj – ale nezneužívaj.
