Tento rok v júni uplynul rok od chvíle, keď Dan dokončil najťažší pretek svetovej cestnej ultramaratónskej série Race Across America – známy pod skratkou RAAM. Trasa vedie zo západného pobrežia USA na východné. Celkovo to robí bláznivých 5000 kilometrov. Pretekári musia prekonať tri púšte a horské sedlá vysoké vyše 3000 metrov. Musia fungovať v brutálnych horúčavách, ale aj v búrkach a vytrvalých dažďoch.
Neskutočná záťaž pre ľudské telo. Predísť predvídateľným problémom je nutnosť. Čítaj, ako sa Dan s pomocou ponožiek Bridgedale stará o to, čo ho nesie do cieľa – o svoje nohy.
„Taký pretek, ako je RAAM, je extrémny test telesnej kondície aj psychiky. Zároveň však kladie obrovské nároky na kvalitu použitého vybavenia. Začína to pri bicykli a končí na najcitlivejších miestach, kde sa jazdec dotýka práve bicykla – zadok, ruky, chodidlá. Vybrať správne nohavice a sedlo, rukavice a riadidlá, tretry a ponožky je často tvrdý oriešok, ktorý si vyžaduje niekoľkoročné testovanie metódou pokus-omyl. Presvedčil som sa, ako táto metóda bolí. Chodidlá dostávajú pri ultramaratónoch neskutočne zabrať. Chvíľu sa rozpínajú a tlačia v tretrách pri horúčave sálajúcej z vozovky, inokedy sú rozmočené pri dlhej jazde v daždi, niekedy zas odolávajú nízkym teplotám. Neustále sú však vystavené tlaku karbónovej podrážky a jazyka topánky. Stačí jeden zlý šev na ponožke a máte zarobené na poriadny problém.
Na ultramaratón je teda nutné vybaviť sa ponožkami, ktoré sú anatomicky vychytané, na správnych miestach polstrované a inde zas priedušné. Minimalistické švy na správnych miestach sú tiež nevyhnutnosťou. Ďalšie veľké nároky treba klásť na materiál, ktorý by mal zabezpečiť čo najväčší komfort. Teda odvod potu, rýchle schnutie a udržanie tepelného komfortu. V neposlednom rade je nutná aj odolnosť. Ponožky, ktoré dobre fungujú, ale na druhý deň sú deravé, sú na nič. Zrátané a podčiarknuté – nárokov je veľa. Po mnohých rokoch som konečne našiel, čo som hľadal. Vo všetkých smeroch dokonalé ponožky Bridgedale. RAAM 2019 som zvládol v troch pároch série ultralight, ktoré dodnes používam na pretekoch aj pri tréningu. Do ďalších ultra projektov už nenaskočím s ničím iným na nohách!“
Daniel Polman dokončil RAAM ako tretí Čech v jeho 38-ročnej histórii a dosiahol dokonca najlepší český čas aj umiestnenie. To všetko napriek štyrikrát zlomenej a následne zoskrutkovanej kľúčnej kosti necelé dva mesiace pred štartom. Takmer neskutočný príbeh opísal v knihe DREAAM. Bol tiež prizvaný medzi elitných svetových ultramaratóncov na 9000 km dlhý pretek Red Bull Trans Siberian Extreme z Moskvy do Vladivostoku. Na štart sa ako prvý Čech v histórii postaví v júni 2021.
Viac o Danovi nájdeš na www.danielpolman.com.
Pánske ponožky Bridgedale Trailsport Lightweight
Dámske ponožky Bridgedale Trailsport Lightweight
Pánske ponožky Bridgedale Trailsport Ultralight T2
Dámske ponožky Bridgedale Trailsport Ultralight T2
Telo pracuje presne tak, ako od neho očakávam. Chodidlá medzi prekážkami, ktoré do cesty nahádzali milióny rokov dlhé epochy erupcií, vrásnenia a zvetrávania, dopadajú presne na tie miesta, z ktorých ma potom ako katapult vystreľujú do ďalšieho kroku hore chodníkom. Znova a znova. Terén nie je protivník. Ja som terén. Skúška však ešte len prichádza. Tenisky sa už vo vzduchu nestretávajú tak často a naopak životodarná pumpa tlačí do zatínajúcich sa svalov stále viac kyslíka. Rýchlejšie a rýchlejšie. Ťažké pľúca nútia opustiť vzpriamený postoj a padnúť do mierneho predklonu. Azda aby som si ten do oblakov mieriaci chodník poriadne prezrel zblízka.
Sotva sa vyšvihnem nad porast kosodreviny, ktorá ako posledný mohykán húževnato vzdoruje prísnemu jesenickému počasiu, ľadový vietor mi cez prepotené tričko dá najavo, že sa blížim ku koncu prvej osemkilometrovej skúšky. Alebo skôr našej? Bežali sme totiž dvaja. Ale akoby som bol na chodníku sám. Môj parťák svoju prítomnosť veľmi nedával najavo. Len prikyvoval do rytmu, ktorý udali moje nohy. Až tu, na veternej horskej lúke, kde si tak rád sám pre seba opakujem: „Čo viac potrebujem? Len toto!“ predvádza môj spoločník, aký je nepostrádateľný pri podnikoch, ako je prebeh jesenického hrebeňa. Ochotne poskytne ľahkú bundu, dva decilitre vody, ktorá melodicky zvlaží jazyk a ktorú som do fľaše načerpal ešte dole pri prameni, a polovicu tyčinky. Tú druhú ponesie ešte na cestu dole, keď každý krok v prudkom klesaní zadupe posledné zvyšky mojich síl do hliny.
Úprimne, mal som o neho trochu obavy. A aj o seba. Pretože s batohom, ktorý na chrbte neposedí, dlho utekať nevydržíš. Ale on – Lowe Alpine Aeon – zostáva pokojný. Naše chrbty pracujú v nevídane zosúladenom rytme. Ľahučké ramenné popruhy objímajú moje ramená pevne, no nie drsne a nemotorne. A v páse to raz poriadne cvakne a viac neriešiš. Zase ma prekvapil – parťák!
Náš vzťah pritom najviac preverili zrnká marsovsky červeného jordánskeho piesku vo Wadi Rum, ktoré zaliezajú do všetkých kútov, škár a medzier. Keď ťa zobudí moslimská modlitba, ktorá sa rozlieha prašnými ulicami špinavej beduínskej dediny, a pri raňajkách, sediac na zelenom lane zvinutom do kotúča, zízaš na niekoľko stoviek metrov vysoké steny, máš ráno jedinú starosť: Čo dnes polezieš?
Jebel Rum, Jebel Um Ishrin, Jebel Khazali. Kopa smerov, kopa ciest, ale žiadne istenie. Snáď len na konci dĺžky lana objavíš v skale hodiny omotané niekoľkými slučkami vyblednutými pod arabským slnkom, ktorých vek by neurčila ani odborná expertíza. Budeš im veriť? Veľa iného ti nezostáva. Holé steny tak okrem istej dávky odvahy predpokladajú kopu vlastného materiálu, ktorý si pod stenu prinesieš. Friendy, vklinence, slučky, karabíny, dve polovičné laná. A nie príliš často, ale sem-tam áno a vždy celkom nečakane, opustí niektorý z chytov pozíciu, na ktorej až do tvojho príchodu zotrvával celé stáročia. Takže aj prilbu so sebou. A vodu! Pričom liter je, samozrejme, v púšti málo. Kedyže tu asi naposledy pršalo?
Ale to všetko môj parťák Lowe Alpine Aeon pod stenu odniesol. Na čo nenašiel miesto vo svojom vnútri, pripásal si zvonka – lano aj prilbu. A potom, v stene, už len splýval. Nechal sa unášať nahor a vedel, že nesmie rušiť. Že potrebujem úplný pokoj, aby som mohol do každého kroku v miestami nedôverčivo krehkom a inde spoľahlivo pevnom pieskovci vložiť plné sústredenie. Taká bola naša súhra.
Pravda, z púšte neodišiel bez škrabancov. Čím drobnejšie, tým drsnejšie zrnká piesku narážali na jeho povrch v stene aj pri blúdení kaňonmi v nekonečnej a náladu nezlepšujúcej snahe objaviť tú jedinú tiesňavu, ktorá slepo nekončí v labyrinte skál, ale ústi do bezpečia dediny. Umazaný a doškriabaný však stále plnil svoje úlohy – sedieť a niesť. A mimoriadnu húževnatosť preukázal, keď bolo treba vytiahnuť na vrchol pieskovcového masívu suché drevo pozbierané v prachu pod skalou: na oheň. Nechal bokom, že gumičky na jeho športovo vyrysovaných bokoch slúžia predovšetkým trekingovým paliciam. Namiesto protestov sa chopil pokrútených púštnych konárov a za celú cestu hore nestratil ani jeden. A to sa mu v páse ešte hompáľal spacák. Aký pochabý nápad vybrať sa nocovať do púšte s osemnásťlitrovým batohom.
Ale rovnako pochabých sa mohlo zdať tých 66 peších a bolestivých kilometrov z Liberca na Snežku. Aj na tvrdom jizerskom asfalte, poľských povalových chodníkoch aj kamenistej Ceste česko-poľského priateľstva sme nástrahy terénu znášali spoločne. Dokonca so mnou tu a tam preplával horským vzduchom, ktorý pred ním vždy rozrazilo moje telo, uvádzajúce do pohybu hrubé 27,5-palcové plášte po hlinenom traile. A vždy sedel. A keď padlo: „Intenzívny tréning!“ osviežoval môj spotený chrbát dávkami čerstvého vzduchu. Je to dobrý parťák. Spolu kamkoľvek!
Lowe Alpine Aeon ND16
Lowe Alpine Aeon 18
Lowe Alpine Aeon ND25
Lowe Alpine Aeon 27
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Má to totiž dané od Pánaboha. Alebo je to skôr odkaz, ktorý v ňom zanechal Jeff Lowe. On dobre vedel, ako sa pripraviť na sólo výstup na Ama Dablam alebo na jednu z veží Trango Towers. V každom prípade je tu. Volá sa Halcyon a za posledné mesiace dostal poriadne zabrať, čo naplno odhalilo všetky jeho prednosti a možno aj nejaké slabiny.
Toto je ťažko vydretý report o pôsobení horolezeckého batohu Lowe Alpine Halcyon na mojom chrbte.
Tentoraz pri malom rybníku neďaleko "Koupáku" nepokračujeme štandardne doprava po žltou značenej asfaltovej ceste k Majáku. Svoje kroky stáčame doľava na modrú. Pod Kapelníka. Na chrbte šesťdesiatka lano, balík slučiek – vrátane dvoch úplne novo upletených bambuliakov, nevyhnutné železo a hlavne veľa vody. Pri pohľade cez koruny stromov na žltého teroristu kempujúceho na oblohe je jasné, že sa v stene zapotíme. Škriabeme sa svahom pod "Herr Kapellmeistera" a mňa baví, ako perfektne Halcyon sedí na chrbte. Respektíve, aby som bol presný, nikdy mi žiadny batoh naložený dvanástimi kilami lezeckého materiálu tak dobre nesedel. Možno za to môže skutočnosť, že som zvolil tú najmenšiu veľkosť chrbta (v ponuke Lowe Alpine sú hneď tri – S, M, L), ktorá presne vyhovuje mojej, univerzálnym predlohám nevyhovujúcej, stosedemdesiatjeden centimetrov nevysokej postave.
Ako poslednú vec pred nakročením do úvodnej špáry vyťahujem z vrecka vo veku tejpku a od oka odmeranými páskami omotávam tretie články ukazováka a prostredníka ľavej ruky. Jedna hlavná komora s bočným vstupom, dve vrecká vo veku – vonkajšie a vnútorné. To je všetko. Jednoduchosť sama, nič zbytočné, čo by sa mohlo pokaziť. Tak to mám rád. A prvý krúžok čaká – ide sa liezť. Odkladám tejpku a batoh zostáva dole v piesku.
"Prieseková cesta v južnom svahu Klínového vrchu. Po nej po vrstevnici asi jeden kilometer a ďalej doľava hore k Supej hlave." Podľa sprievodcu pohoda. V realite sa nám ale do cesty v strmom svahu stavajú kamene ukryté pod napadaným lístím, skalné prahy a po tele nás šibú mladé bukové nálety. Pod skalu sa škriabeme príťahmi za ponúkajúce sa konáre a trenky mám už poriadne prepotené. Jizerky! Pivko pred lezením padne vhod – na smäd aj na odvahu.
Sme tu predovšetkým kvôli fotkám, takže leziem s batohom, v ktorom nesiem foťák a druhé sklo. A dobré – bedrový pás sa s úväzkom nebije a v najhoršom ho môžem odopnúť. Asi zase zohrala úlohu tá správna veľkosť chrbta, pretože bedrový pás vychádza akurát tak, aby som mal materiálové pútka pohodlne prístupné. Ale moment! Komínom? Akože fakt? No super, vyskúšame, kto je ostrejší – či žula okolo, alebo Halcyon na chrbte. Tak nejako tipujem výsledok. Lenže zle. Žiadny z kremenných kryštálov sa pri mojom šúchaní v stiesnenom priestore nedokázal do batohu zahryznúť, nieto ho roztrhnúť. Vyzerá to, že niečo vydrží. Tak si to zopakujeme, keď sa nemusím báť škrabnúť batohom o hryzavú žulu a pretiahnuť sa s ním hocijakým bordelom. Čo tu v Jizerkách robíme niekoľkokrát do týždňa.
Budík zvoní o 5:30. Vonku ešte vládne tma, keď za sebou zatvárame dvere Zamkovského chaty a po šmykľavých schodoch schádzame na ešte šmykľavejší chodník. Náš cieľ tušíme niekde na hviezdnej oblohe nad hlavami a je jasné, že po svitaní sa poriadne zapotíme. Možno tie jégerky neboli dobrý nápad. Pred hangom pod Téryho chatou hádžem batoh do snehu, rozopínam bočný zips a ľahko ťahám z jeho útrob mačky. Tatry sú holt pod ľadom. Rovnakým bočným vstupom potom počas celého dlhého dňa vyťahujem jedným ťahom aj termosku.
Pri Prostrednom Spišskom plese opúšťame vyšliapané stopy a do ruky berieme lezecký čakan – zatiaľ len jeden. Druhý zostáva upevnený na batohu v šikovnom headlocker systéme, ktorý funguje celkom inak, než býva zvykom – rúčka sa utiahne do špeciálneho oka v kompresnom popruhu a otvorom v hlave čakanu sa len prevlečie kovová olivka. Žiadny plastový "jazdec" na gumičke, ktorý sa skôr či neskôr pokazí a gumička sa zodrie. Navyše sa všetko dá bez problémov ovládať aj v hrubých rukaviciach. To ma baví.
V polovici Jordánky naberá žľab na sklone a sneh na tvrdosti. Do kontaktu so snehom sa dostávajú už len štyri predné hroty mačiek, a tak dávame z batohu dole aj druhý čakan. Funíme. Hekáme. Lýtka pália. Ale makáme. Na severnej strane Poslednej veže sa k ozvenám nášho dychu pridáva aj škrípanie mačiek po holej skale, ktoré nekončí ani na hrebeni Lomnického štítu. Tak málo snehu v januári. Za udivených pohľadov ceprov a ich duchaprítomných otázok "Nie je to nebezpečné?" preliezame zábradlie na vyhliadke ako jeden muž. Ja a batoh Halcyon. Celý deň sa na chrbte ani nepohol a svojou tichou spoločnosťou prispel k orosenej odmene značky Šariš. Teraz už len normálkou dole. Späť na Zamku.
Je to dobrý parťák. Dobre vyzerá, dobre sedí, dobre odoláva – žule, snehu, dokonca aj dažďu. Na chrbát sa mu nelepí sneh, nemá zbytočné hlúposti navyše a nemá sa na ňom čo pokaziť. Proste skutočný horolezec.
Lowe Alpine Halcyon 35:40 Navy
Lowe Alpine Halcyon 35:40 Red
Lowe Alpine Halcyon 45:50 Navy
Lowe Alpine Halcyon 45:50 Red
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Je síce polovica októbra, treba dodať. A v pláne máme vyraziť presne ako Kauschka vtedy – o 2 hodine ráno z libereckých Ľudových sadov. Balíme sa minimalisticky. V najhoršom sa zohrejeme polievkou niekde na chate.
Jedinou dilemou sú topánky. S prázdnym žalúdkom to prejdem skôr ako s odretými pätami a boľavým priehlavkom. Takže musia byť ľahké, a pritom pohodlné. Aj priestranné, pretože noha po toľkých kilometroch opuchne a ak ma začnú tlačiť malíčky, tak radšej skočím do Snežných jám. Aj keď... no... do Poľska... to si ešte rozmyslím.
Takže mám geniálny nápad. Nechám si z Asola poslať tenisky Flyer. V piatok predpoludním si ich vyzdvihnem na pošte, poobede v nich idem do mesta na kávu – rozchodiť ich, to sa vraj s novými topánkami robí – a v sobotu o 2 ráno vyrážame.
Neznášam asfalt. Neznášam nekonečnú Promenádnu. Neznášam toho, kto vymyslel tento nápad so Snežkou. Teda seba. Už o piatej ráno na Smědave mám stehná ako z dreva. Napokon, ani Jakuszyce nie sú zlý cieľ, nie? Minimálne odtiaľ chodí autobus do Liberca. S vychádzajúcim slnkom na Jizerke a prechodom na mäkký lesný chodník však akoby sme dostali nové nohy. Dnes už žiadny asfalt. A úprimne – čudujem sa, že ma zatiaľ na chodidlách nič netlačí. Prsty majú toľko miesta, že by sa tam zmestil ešte nejaký poľský pašovaný tovar. Na inak úzke Asolo dosť prekvapivé.
Dáme si polievku na Voseckej boude? Je to odbočka len pol kilometra z trasy. Nedáme. Každých 100 metrov je pre naše nohy dobrých. Aj keď musím povedať, že ani po viac ako 40 kilometroch v nohách necítim v teniskách Asolo Flyer akúkoľvek známku nepohodlia. Ide to dobre.
A pod Vysokým kolom ju konečne vidíme. Snežka! A je to ešte riadne ďaleko. Tak sa tam radšej nebudeme pozerať. Na Petrovke si dávame pauzu, hltáme rožky, Ája sa vyzúva, už ju začína pobolievať priehlavok. Moje chodidlá úľavu nepotrebujú, o topánkach na nohách ani neviem.
Nie, tí Poliaci jednoducho idú a ani za svet z cesty neuhnú. A ešte k tomu tie ich Agnieszky tak strašne vrešťia... Už tam budeme? Nohy pomaly prestávajú poslúchať a Cesta česko-poľského priateľstva nie je práve základ, na ktorom sa dá stavať. Samý balvan, samá diera. Našťastie vibramová podrážka Flyerov drží na istotu. Nech stúpim, kam stúpim. Ešte by mohla mať krídelká.
Tri štvrte na päť stojíme na Snežke. V hmle. Ája už pre bolesť nemôže na nohu ani stúpiť. Mne drevenejú stehná. Zvyšných 28 km do Harrachova dnes už asi nedáme. Končíme najvyššie, ako sa len dá, po 66 km, 2400 nastúpaných a 1200 zostúpaných metroch. Česť pánovi Kauschkovi. Česť teniskám Asolo Flyer, že ma doniesli bez jediného otlaku či pľuzgiera až sem.
A teraz nám povedzte, o koľkej ide lanovka a kde sa môžeme najesť!
Od návratu zo Snežky som nevyšiel von v iných topánkach ako Asolo Flyer. Chodím v nich liezť do Jizeriek, špacírovať po Jeseníkoch aj na tú kávu do mesta. Dokonca som v nich liezol jednu ľahšiu cestu na jizerskej žule. Ako sa im asi bude páčiť v jordánskej púšti?
Cez noc zase napadlo dobrých 30 čísel. Z prízemia sa už šíri vôňa raňajok, ktoré nám pripravuje pani domáca. Je skvelá. Raňajky aj pani domáca. Naraňajkujeme sa a vyrazíme. Z čela postele beriem modrosivé lyžiarske ponožky s logom Bridgedale na špičke. Myslím, že dnes to bude už šiesty lyžiarsky deň tu v Gruzínsku. A ja každé ráno strkám nohu do lyžiarok v jedných a tých istých ponožkách.
Ony totiž vôbec nesmrdia. Iba keď ich po celodennom šliapaní a lyžovaní vyťahujem z lyžiarok, tak to vzduchom trochu zavanie. Ale len čo uschnú, je zápach preč. Merino vlna je holt plodom prírody. A dokonca aj po tom každodennom nasadení v lyžiarkach zostávajú ponožky mäkké, akoby som ich práve vytiahol zo sušičky – žiadne potom naškrobené plechovky. A už dosť rečí, ide sa na vec! Prašan volá. A ten druhý pár ponožiek Bridgedale vytiahnem z tašky asi len tak pro forma – predsa len zlyžovať celé Gruzínsko v jedných ponožkách je divné, nie?
Upletené ponožky sú zatiaľ o polovicu väčšie ako finálny produkt. Následne sa ešte niekoľkokrát perú v pare a tvarujú na kopyte – kým nezískajú výslednú veľkosť.
— z výrobného procesu ponožiek Bridgedale
Pravda, to nie je úplne za babku. Lenže ktoré ponožky môžete nosiť týždeň a dlhšie? Respektíve nosiť môžete hocijaké. Otázka je, čo na to vaše okolie. A môj denný režim naozaj nie je žiadne flákanie. Dopoludnia do mesta popracovať do kaviarne, popoludní na skaly, večer po podlahe plnej psích chlpov a triesok z rozhryzeného klacka. Zajtra to zviera asi radšej zoberieme na celodenný trip do Jizerských hôr. A tak stále dokola, v plnom nasadení. Dva páry na rok stačia. Lebo Bridgedale vydržia – žiadne prešúchané päty a prederavené prsty. Na rozdiel od iných lacných ponožiek, ktoré, keď to dobre dopadne, po pol roku letia do koša.
Vlákno merino vlny sa najprv obtočí syntetickým vláknom a až potom sa z neho pletú ponožky. Tak vzniká hustý a odolný úplet, ktorý len tak neprešúchate.
— z výrobného procesu ponožiek Bridgedale
Prvý sneh v Jeseníkoch. Taký ten poprašok, ktorý pocukruje hory, ale čučoriedky sa pod ním ešte neľahnú. Kráčam po starom poľovníckom chodníku. Mokrá tráva sa obtiera o moje nízke treková topánky s Gore-Texom a každým dotykom sa snaží pretlačiť vlhkosť cez membránu. Chodník stúpa na hrebene. Brodím sa čučoriedkami a sneh sa mi sype do topánok zhora. Na toto už je membrána krátka. Nohy hlásia vnútri vlhko. A domov do tepla zostávajú ešte dobré dve hodiny chôdze. Podobným terénom.
Z batohu vyťahujem nepremokavé ponožky Bridgedale – minuloročnú novinku. Zobral som si ich ako zálohu práve pre takýto prípad. Naťahujem si ich na nohy namiesto premočených ponožiek a obúvam späť vlhké treková topánky. Teraz ma hreje merino vlna a vodu drží v úctivej vzdialenosti od nôh nepremokavá membrána. Po šiestich hodinách vonku odomykám dvere domu. Mám dosť. Topánky sú premočené – nohy v pohode.
Membrána Hydrotech má vodný stĺpec >10,000mm a svojou priedušnosťou obstojí aj pri intenzívnom pohybe.
No, myslím, že s blížiacou sa jesennou pluchou budú ponožky Bridgedale Stromsocks často v akcii. Blato a dážď predsa nie sú stopkou pre behanie po horách.
Už len také varovanie na záver. Prvé obutie, prvý krok, prvý celodenný pochod. Ponožky Bridgedale sú proste iné. Mäkké, príjemné a neskutočne odolné. Nedá sa to opísať, musí sa to vyskúšať. Len počítajte s tým, že ich potom minimálne týždeň nedáte dole z nôh. Leda tak na spanie.
Hike Lightweight – do turistickej obuvi aj nízkych trekových topánok v horách od českých až po štvortisícovky.
Hike Ultralight – celý rok do nízkych trekových topánok aj do mesta.
Stormsocks – na jesenné a zimné behanie, ako záložné v pluche.
Ski Lightweight – na freeride a skialpy.
"Ty brďo, čo to v tom batohu vláčiš, preboha? Máš ho ovešaný ako vianočný stromček."
"Neviem, normálka. Proste som zobral všetko, čo sa tam hore môže hodiť."
"Ty blázon, ty budeš trpieť."
14 dní s batohom na chrbte. Pre niekoho sloboda, pre iného očistec. Záleží na tom, ako úsporne sa dokáže zbaliť, koľko krámov so sebou potiahne zbytočne a na ktoré vychytávky naopak nezabudne. A sú to väčšinou také malé veci - protipy, ktoré však vo výsledku ušetria vaše ramená od otlakov väčších, než je nevyhnutné, a ústa od výrazov, ktoré v slovníku spisovnej slovenčiny nenájdete.
Dobrú noc a sladké sny! Komfort je krásna vec, ale práve tento balíček sa dá tak jednoducho nahradiť. Vezmite perovú bundu a napchajte ju do prázdneho kompresného vaku od spacáka. Voilà! Mäkučký vankúš ako zo štúdia spánku. Prípadne vak vyplňte inými kúskami oblečenia, ale nadýchaná perovka je naj.
Ani kúsok voľného priestoru nesmie v batohu zostať nevyužitý. Predsa nebudete na chrbte nosiť po horách vzduch? Ponožky, trenky, rukavice a ďalšie malé kúsky oblečenia dokonale vyplnia všetky medzery a medzierky. Vypchajte nimi topánky, riad a napríklad aj priestor medzi mačkami. A keď už prišla reč na ten riad - potrebujete kompletnú sadu hrncov, alebo vystačíte len s jedným?
Šikovným napchávaním sa tiež ušetrí pár litrov objemu. Spacák a perovku poriadne natlačte do kompresného vaku. Tričká a mikiny namiesto skladania zrolujte do ruličiek a stiahnite ich gumičkou. A pre poriadok v batohu využite šikovné Packing Cube rôznych veľkostí.
Ešte raz ten vzduch. Vrecúška instantných jedál prepichnite ihlou, vyfúknite z nich prebytočný vzduch a dierku prelepte páskou - aby sa znova nenafúkli. A teraz si môžete pribaliť ešte jedny cestoviny carbonara navyše.
Batohy predsa nie sú nepremokavé. A pláštenka? Tá nikdy neochráni veci vo vnútri na 100 %. Pri dlhšom a silnejšom daždi stečie voda po chrbte a presiakne dovnútra. Oblečenie, spacák, doklady, peniaze, elektroniku a všetko, čo nechcete mať mokré, zabaľte do igelitových vrecúšok a vriec. Tie proti vlhkosti fungujú na jednotku. A pláštenku môžete nechať doma. Dobrých pár gramov.
Čistota sa na horách stáva relatívnym pojmom. Sprchový gél a šampón? Šesťstupňová horská riečka aj tak neláka na nejaké dlhé čľapkanie. Skôr rýchlo ponoriť a utiecť. Navyše splachovať do nej takú chémiu nie je práve ekologické. Bez mydla sa dá na horách v pohode fungovať (a dokonca aj v bežnom živote). Zubnú pastu použite dochádzajúcu - nech neťaháte plnú tubu. Opaľovací krém si kúpte v malom balení. A dámy môžu tampóny nahradiť menštruačným kalíškom - príroda poďakuje.
Dve stačia, nie? Kým jedno máte na sebe, to druhé môžete preprať v rieke a sušiť počas pochodu na batohu. Podobne s ponožkami. Navyše taká merino vlna nezapácha ani po niekoľkých dňoch nosenia a v prípade ponožiek Bridgedale zostáva aj príjemne mäkká. Dôležitejšie než každý deň čisté tričko je skôr vychytať vrstvy oblečenia na všetko možné počasie - od nuly do tridsaťpäť. S ľahkou mikinou, softshellkou, perovkou a nepremokavou bundou vždy nájdete riešenie. A nepremokavé nohavice? Pre otužilejších zbytočné - na nohy sa znesie všetko.
Poznáte Packing Cube od Lowe Alpine? S tromi veľkosťami sieťovaných obalov budete mať v batohu či taške poriadok.
Alebo radšej viac. Na odpadky predsa. A že ich bude pribúdať.
Posledná úprava pred odchodom nahor. Poriadne utiahnuť bočné kompresné popruhy, aby výbava v batohu necestovala. A len čo si hodíte batoh na chrbát, nezabudnite potiahnuť balančné popruhy na ramenách. Tým vyrovnáte ťažisko a budete prekonávať prekážky, akoby ste sa s batohom narodili.
Horám zdar!
