Radim: Dlho som nebol v zimných horách, a tak hľadám kopec, ktorý by stál za to. V hlave mi zrazu vyskočí spomienka na meno Watzmann – asi ho predo mnou niekto niekedy spomenul. Pozerám, kde presne sa tá hora nachádza a čo by sa v jej stenách dalo liezť. Kopec je to vraj pekný, vzdialenosť na dojazd super a o zimnom prestupe „malou“ východnou stenou nič nenachádzam, čo ešte zvyšuje príťažlivosť tejto výzvy.
Ondra: Radima uznávam ako jedného z mála dobrých, naozaj všestranných lezcov. A keď príde s takto zaujímavým nápadom, nemôžem odmietnuť. V čase pred odchodom ešte hľadám informácie o ceste, ktorou chceme liezť. Lenže akúkoľvek zmienku o zimnom prestupe hľadám márne. Nachádzam iba článok Ines Papert a Luku Lindiča o tom, ako urobili prvý zimný traverz Malého a Veľkého Watzmanna, ktorý pomenovali Family Traverse. A v ňom jednu perličku – pri rozhodovaní, kadiaľ polezú na Veľkého Watzmanna, vyhodnotili Ines a Luka „našu“ cestu z pohľadu lavínového rizika ako nebezpečnejšiu, a tak radšej zvolili na výstup inú časť steny.
Volíme teda cestu Wiederroute vo východnej stene Watzmann Mittelspitze. Čaká nás pol kilometra vysoká stena s dlhým traverzom po výraznej polici a ďalšími kratšími traverzmi. Pod stenu dôjdeme na lyžiach, vylezieme s nimi na chrbte na vrchol, prespíme v bivaku a na druhý deň zjazdíme späť do doliny. Rýchloakcia – taký je plán.
Okolo jedenástej večer prichádzame na parkplatz Hammerstiel. Delíme a balíme výstroj, ktorej máme o trochu menej, než sme pôvodne plánovali – holt rýchloakcia. Pôvodný dvojdňový plán s bivakom v búde na vrchole Hocheck prehodnocujeme. Na základe letných časov uvedených v topo cesty – 4 hodiny nástup, 4 hodiny lezenie, 4 hodiny zostup – sa rozhodujeme pre jednodňovú akciu. Hore na pásoch budeme určite rýchlejší a zostup na lyžiach prefrčíme. A v nedeľu sa nám tým ešte otvorí priestor vyliezť cestou domov nejaké ľady. Dáme si pivko a dobrú noc.
Budík zvoní o piatej. Varíme kávu, súkame do seba niečo málo na jedenie a skôr než si nahodíme batohy na chrbát, zlákajú nás práve otvorené záchody – predsa to nebudeme ťahať hore. Okolo šiestej vyrážame po zvyškoch, alebo skôr náznakoch snehu – táto zima je zvláštna.
Štyri a pol hodiny. Toľko trvá, kým máme za sebou 1300 výškových metrov a stojíme pod nástupom do steny. Zdá sa, že na lyžiach nie sme až o toľko rýchlejší, ako sme si mysleli. Skôr nám nejako drhli pásy. Sekeru musíme dohnať v stene.
Namiesto lyžiarskych palíc berieme do rúk čakany. Konečne zbrane, s ktorými sa vieme oháňať – a snáď aj uháňať. Lyže pripevňujeme na batoh, vešiame na seba matroš a hor sa do prvých dĺžok! Aby sme v ľahkom teréne zrýchlili, rozhodujeme sa pre simultánne lezenie. Postupujeme teda obaja naraz, prepojení lanom, ktoré, keď sa len dá, priebežne zakladáme do istenia. Prvá dĺžka je tá jediná, v ktorej nás ešte ožaruje slnko. Aj teraz v januári má silu, takže sneh tečie ako zmrzlina v horúcom lete. To nás navnadí na pohodové jarné lezenie. Čoskoro sa však presviedčame, že sa opäť mýlime.
Trochu sme dúfali, že zorientovať sa v stene nebude problém. Veď v lete je táto cesta dosť obľúbená a často lezená. V popise sa píše dokonca o kamenných mužíkoch, značkách a reťaziach. A tiež sme čakali nejaký ten nit alebo sem-tam aspoň starú hrdzavú skobu. Nič z toho sa však nekoná – okrem dvoch nitov na nástupe, ktoré nás v pôvodne priaznivom výhľade len utvrdzovali.
Lenže traverz po zasnežených policiach, takmer bez možnosti istenia, nie je dvakrát príjemný. Obzvlášť, keď sa sneh zrazu prepadá, sype a nohám veľkú oporu neposkytuje – krok hore, dva dole.
Ondra: Tesne pred koncom traverzu, keď už na Radima nevidím a netuším, či je medzi nami vôbec založené nejaké istenie, mi ujde kus snehu. S lyžami na chrbte som taký nemotorný, že sa niekoľko metrov len prepadám a kĺžem sypkým snehom, kým sa mi podarí poriadne zaseknúť čakan a zastaviť sa.
Radim: Od konca traverzu stúpam asi dve dĺžky na začiatok hlavnej rampy. Doberám Ondru, ktorého väčšinu času veľmi nevidím, zato jeho pestrá slovná zásoba ma presviedča, že je tu stále so mnou.
Hlavná traverzová rampa je nakoniec dosť široká, ale čo viac – nekonečná! Nie je tu firn, po ktorom by sme doslova utekali hore. Iba sypký a nestabilný primrznutý prašan. Možno by sme mali skôr zložiť lyže z batohov a stúpať na pásoch, pretože takto si cestu nahor razíme zaborení do pol stehien v snehu.
A podmienky sa, žiaľ, s ťažko vybojovanými výškovými metrami nijako nemenia. Navyše aj naše tempo má klesajúcu frekvenciu – prvá rampa nám zobrala až priveľa síl. Náš postup v stene sa chvíľami nelíši od prístupu na lyžiach k jej úpätiu – šnurujeme to cik-cak. Takže veľmi nestúpame, zato šliapeme prvú ligu. Kdejaký zajac by nám závidel.
So súmrakom sa dostávame na koniec druhej, možno tretej rampy – už sa nám to pletie. S nádejou nakúkame za hranu, že snáď už uvidíme lepší terén. Lenže figu borovú! Toto je ďalšia rana pod pás. Pod nami sa otvára skalnatý žľab, nad ktorým nás v nie práve kvalitnej skale vyzýva boulder vedúci na ďalšiu rampu. Zaistiť sa tu, samozrejme, poriadne nedá. Prestávame dúfať, že rampa niekedy skončí, a už si ani nie sme istí, či sa vôbec pohybujeme tam, kde máme. Zavoláme si vrtuľník?
Ťažko. Nemáme signál. A navyše tá hanba! Takže zostupujeme po nestabilnom snehu s istením cez hrebeňový previs – na detaily sa, čitateľ, radšej nepýtaj – následne traverzujeme do steny a dúfame, že nás to pustí ďalej. Pod nohami nám zíva diera. Otvára sa ako papuľa šelmy, ktorá nás chce zhltnúť aj s topánkami.
Radim: Prvý pokus končí na holej skale, ktorou sa jednoducho ďalej stúpať nedá. Pri druhom pokuse zostupujem nižšie po nestabilnom snehu a konečne sa dostávam na snehové pole, kde – už po tme – doberám Ondru.
Ondra: Zhruba v tretine traverzu mám pocit, že ma Radim nedoberá. Hulákam, nech doberie, ale vraj to nejde. Traverzujem teda ďalej a lano sa už hompáľa hlboko podo mnou – šelme priamo do papule. Prehupnem sa cez hranu a vidím, že na lane je uzol, ktorý sa zasekol v karabíne postupového istenia. Nezostáva nič iné, než k nemu doliezť ešte tých ďalších desať metrov s lanom hlboko pod nohami. Podľa GPS sme ešte tristo výškových metrov pod vrcholom – to nám morálku veľmi nezdvíha.
Radim: Nohy sa mi pletú. Keď zastanem, je mi na vracanie. Voda nám došla, posledný hlt šetríme na vrchol.
Ondra: Neustále sa prepadajúci sneh ma psychicky aj fyzicky úplne ničí. Zásobu sprostých slov som vyčerpal už zhruba pred dvoma hodinami. Viac ich už naozaj nepoznám. Potom si spomeniem na svojho malého syna – vždy, keď vyvedie nejakú lumpárňu, začne sa tomu strašne smiať. Ten jeho šibalský úsmev vženie náznak úsmevu aj do mojej tváre. Zase to na chvíľu ide.
Aspoň počasie stojí pri nás. Je jasno, bezvetrie a mesiac takmer v splne svieti do steny ako obrovská lampa. Po niekoľkých dĺžkach sa konečne dohrabeme na vrcholový hrebienok a následne pod záverečnú stienku k vrcholovému krížu. Nikde ani stopa – ani zmienka o ľudskej prítomnosti. S ťažko vylúdeným úsmevom si víťazne podávame ruky.
Lenže vrcholom sa náš super výlet ani zďaleka nekončí. Hodinky ukazujú 23:00. Máme za sebou krásnych dvanásť hodín v stene a šestnásť, keď pripočítame aj nástup. Takže len dvakrát toľko, koľko uvádzali v topo pre letný výstup. No paráda! Po tom poslednom dúšku vody vyrážame hrebeňom smer Hocheck, kde sa môžeme – respektíve by sme sa mohli – parádne vyspať. Keby sme ovšem z dvojdňovej akcie neurobili jednodňovú bez spacáka a variča.
Pod snehom našťastie nachádzame reťaze, takže sa aspoň máme čoho držať. Ondrova čelovka vypovedá službu, ale mesiac je dnes v plnej paráde, a tak nahrádza všetko umelé svetlo. Hrebienok je však opäť dlhší, než sme čakali. Zaberie nám ďalšie dve hodiny.
O jednej ráno svetlom a cinkaním matroša budíme troch Nemcov v bivakovacej búde na Hochecku.
Radim: Nemec sa veľmi netvári, že by si ma vzal do spacáka. A tak som za variant zísť ďalších osemsto výškových metrov na Watzmannhaus, kde by mal byť winterraum s pieckou, posteľami a dekami. Navyše ani traja Nemci mi nevysušia ten bazén, čo mám v topánkach, a asi mi ani nebudú cmúľať rýchlo omŕzajúce prsty. Skúšam vyhecovať Ondru k pokračovaniu „pochodu smrti“.
Ondra: Miestni nocľažníci ma rozmaznávajú dvoma mini párkami, ktoré nám dávajú ako bonus k pol litru vody. A tá vidina, že si môžem konečne ľahnúť! Neverím už rečiam, že ďalej je terén ľahší – neverím už ničomu. Ale predsa nebudem trhať partiu. Takže ideme ďalej.
S vďakou sa lúčime a ospravedlňujeme sa za zobudenie. Na tabuli píšu dve hodiny k Watzmannhausu. Tentoraz majú pravdu. Lenže winterraum je plný. Aby nie – o tretej ráno. Sadáme na lavice pri vyhasnutej piecke, zhadzujeme výstroj a prevlečky a ďalších pohybov už nie sme schopní.
Radim: Špičku vnútornej topánky lyžiarok mám zaliatu ľadom, prsty sú našťastie v pohode. Musíme zakúriť v piecke a zo snehu roztopiť aspoň liter vody. Sme úplne dehydrovaní.
Ondra: Celú hornú tretinu steny mi na štandoch v lyžiarkach strašne tŕpli malíčky. Chvíľami až ukrutne boleli. A cítil som každý pľuzgier. Malíčky na nohách mi tŕpnu dodnes.
Nakoniec do polovice vody z hrnca stojaceho na piecke sypeme magnézium, ktoré nachádzame na stole. Práve sa prebúdza partička, ktorá je dosť hlučná a zrejme príliš nepochopila náš stav. Kašleme na nich, len hibernujeme na laviciach a prežívame si svoju svalovú horúčku.
Okolo siedmej ráno sa v búde prebúdzame úplne sami. Všetci zmizli na kopec. Zvyškom dreva zakúrime v piecke, roztápame sneh na vodu, dosúšame pár vecí a vyrážame – posledných tisíc výškových metrov dole k autu.
Radim: Kúsok pod chatou si nasadzujem lyže. Keď som ich už ťahal cez celý kopec, musím sa aspoň kúsok zviezť. Aj keď nohy ma už veľmi nepočúvajú.
Ondra: Tak ma bolia nohy a mám ich také zničené z lyžiarok, že urobiť oblúk by znamenalo jeden veľký kŕč. Je to z kopca, a tak zapínam voľnobeh a idem až k autu po svojich.
S východom slnka vyrážame z údolia. Máme v pláne vystúpať do výšky okolo 1700 metrov k samoobslužnej chate Wildenseehütte. Dosť mi však trvá, kým si na snežnice, priviazané k nohám, zvyknem. Stojím na nich prvýkrát (a prvýkrát mám na alpskej túre aj nové zimné topánky Asolo Arctic, ale k nim neskôr), a tak pobehujem sem a tam, skúšam chôdzu do kopca aj z kopca a až keď som si trochu istá, že si nerozbijem nos, vydávame sa hore.
Totes Gebirge poznám z leta. Ale v zime – to sa aj dobre známe hory zmenia na úplne iný svet. A je to krása! Všetko je také čisté a nepoškvrnené a sneh sa len trbliece v lúčoch slnka. Každopádne výstup hore mi dáva zabrať. Mohutne funím a každú chvíľu odpočívam. Omámená však pokračujem snehovou nádherou hore a uff! – konečne už nie je kam stúpať. Teraz nás čaká len pár kilometrov vodorovnej chôdze k chate. Po celých horách sa rozprestiera dokonalé ticho, ktoré pretína len vŕzganie našich snežníc boriacich sa do snehovej pokrývky. Ak tu hore existuje nejaký život, zima ho dobre schovala pod napchatú perinu. Príroda teraz tvrdo spí a čistotu prítomného okamihu dokresľuje žiarivo biely horizont.
Chatu nachádzame len vďaka GPS súradniciam. Celkom totiž zanikla v obraze krajiny zarovnanej snehom. Berieme do rúk lopaty a prekopávame sa k dverám. Pohodlie chaty si evidentne musíme zaslúžiť.
Beriem za kľučku, dvere sa otvárajú a sme zachránení – máme kde spať. Nadšene sa tlačím dnu. Kuchyňa, nocľaháreň, malá drevárka – je tu všetko, čo potrebujeme. Zakúrime v peci, topíme sneh a chystáme jedlo. Medzitým prichádzajú dvaja miestni skialpinisti a chvíľu po nich počujeme dobre známu češtinu. Pred chatou si vyzúva snežnice partia chalanov z Brna a čoskoro dorazia ešte dvaja českí lyžiari. Chvíľu po ich príchode potom hory definitívne zaleje tma.
Vychádzam ešte naposledy v tento deň na čerstvý vzduch. Je jasno a mrzne, až praští. Nad hlavou sa mi trblietajú tisíce – desaťtisíce – možno státisíce zlatých bodiek. Rozhovory doliehajúce až sem pred chatu tu a tam preruší svojrázny smiech. Toto odľahlé miesto pulzuje životom uprostred inak celkom opustených hôr. Na dnešnú noc spojilo osem neznámych ľudí dokopy. „Kto má hory v srdci, spoločnú reč vždy nájde,“ napadne mi, keď stojím vo dverách a vraciam sa dnu. V kuchyni totiž beží zábava, ako keď sa stretnú starí známi.
Na druhý deň sa už len vraciame dole. Zisťujem však, že sa mi tam hore do duše vtlačilo zase niečo nové. Tá čistá tichá zimná krása – je celkom prostá a čokoľvek navyše by jej najskôr len uškodilo. Netreba nič šokujúce, čo tu ešte nebolo. Aj jednoduchosť môže byť úžasná. Osviežujúca. A inšpirujúca. Ako táto horská zimná krajina.
„Padáááááám!“ končím romancu mohutným výkrikom. Kus namrznutého snehu sa mi v tom snení nečakane odtrhol pod nohou. Rútim sa svahom dole.
Cepín! – naskočí mi v hlave. Toľkokrát ma teoreticky učili, ako sa naň zaľahne. Teraz to skúšam prakticky a zo všetkých síl, celou váhou svojho trupu, sa snažím zaraziť hrot cepínu do zamrznutého snehu. A darí sa! Svoj nekontrolovaný pohyb svahom čoskoro zastavujem. Nebezpečenstvo zažehnané. Ešte si však trochu v šoku sadám na zadok a pozorujem, že na sneh okolo mňa dopadajú červené kvapky. Krv? Odkiaľ tečie? Čo sa mi stalo? Zľadovatená krusta ma našťastie len trochu porezala na dlani, a už mávam hore, že som v poriadku. Kým si ranu obväzujem vreckovkou, prichádza si po mňa zvyšok výpravy.
Teraz už bez trablov, všetci spolu a v jednom kuse, prichádzame do údolia. A kým sa z tichej zimnej sonáty presunieme späť do bujarej jari, ešte sa naposledy obzriem k zasneženým vrcholom za nami. Kiežby som si tú tichú krásu v sebe uchovala čo najdlhšie.
Chýba mi totiž ešte jedna vec – a tou je ZMYSEL. S jeho prítomnosťou sa potom tá pominuteľnosť okamžite mení na príležitosť. Šancu, ako sa môže zrodiť niečo nekonečné. Zmysel je totiž podobný posolstvu, ktoré sa odovzdáva ďalej a nemalo by zaniknúť. Ak samotný výkon vylepším o funkciu „nosiča informácie“, dám mu zároveň zmysel okorenený dávkou zodpovednosti.
Keď nad tým premýšľam, na štarte mnohých veľkých výkonov nezaznel žiadny štartovací výstrel. A predsa išlo o počiny, ktoré si vyslúžili veľkú pozornosť. Ich cieľom bolo posolstvo, a to dodalo výkonu zmysel. Napríklad takí Konštantín a Metod. Tí podali ohromný výkon a ich posolstvo sa vďaka učeniu, ktoré priniesli, stalo nesmrteľným. Výsledok je jasný – malo to zmysel.
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo to alebo ono robím.
„Pretože to má zmysel,“ odpovedám. A keď sa opýtajú aký, odpovedám už podľa konkrétnej akcie, ktorú som podnikol.
Vždy hovorím, že človek musí mať pre svoj výkon dôvod alebo príbeh. A ideálne, keď má oboje.
Nech sú moje podniky akokoľvek dlhé, a hoci na nich väčšinu času trávim sám, zároveň je so mnou vždy niekto virtuálne. Raz sú to ľudia z ústavov pre ľudí so zdravotným postihnutím, inokedy deti z detských domovov. Väčšinou teda tí, čo potrebujú motiváciu, pomoc, vzor alebo len dôkaz, že všetko, pre čo sa človek rozhodne, sa dá zvládnuť – len keď si za tým ide.
Teraz, rovnako ako už toľkokrát za uplynulých desať rokov, sedím a premýšľam. Ale nie o tom, čo urobím, ale ako to urobím. Pretože cieľ už poznám. A pritom sa všetko začalo tak nevinne.
Organizoval som vtedy 24-hodinovú pešiu výzvu. Počas nej ma oslovil pán Václav Lys a zoznámil ma s projektom výstavby Domu pre Juliu. Vašek sa ma opýtal, či by som im nechcel pomôcť so šírením informácií o projekte, prípadne rovno so zbierkami. Výstavba detského hospicu je technický pojem – ale osudy detí a ich najbližších sú pre mňa citlivou témou. V celom projekte a v možnosti pomôcť som tak našiel ZMYSEL.
Rozhodol som sa zapojiť tak, že budem šíriť informácie a zriaďovať takzvané pokladničkovne. Teda miesta, kde budú dočasne, a niekedy aj natrvalo, nainštalované pokladničky, do ktorých môžu ľudia na projekt Domu pre Juliu prispievať. A pri šírení informácií si pomôžem výkonom. Ten poslúži ako nosič posolstva – rozšíri možnosť pomoci.
Rozhodol som sa vydať z tepla svojho juhomoravského domova na kolobežke najprv na Snežku, potom na Králický Sněžník a nakoniec na Lysú horu. Dôjdem pod horu, tam odložím kolobežku a symbolicky vystúpim na vrchol. Počas cesty mám v pláne na vopred dohodnutých miestach zriaďovať pokladničkovne. Ohľadom ich umiestnenia ma môže osloviť ktokoľvek, kto má záujem pomôcť. Ak teda máš ty alebo niekto z tvojho okolia záujem zriadiť pokladničkovňu vo svojom podniku či prevádzke, rád na dané miesto prídem. A keďže budem vyrážať od Brna, cestou sa môže objaviť nespočetne veľa miest na ich umiestnenie.
Teraz mi už len zostáva zvoliť tú správnu trasu.
Ako správne uchopiť posolstvo, ktoré dáva celej mojej ceste zmysel? Plánovanie predstavuje úplný začiatok série nielen myšlienkových pochodov, ale aj krokov smerujúcich k ich uskutočneniu.
Volám, píšem, skúmam, trávim veľa času úvahami, ako všetko optimalizovať – ako efektívne využiť naplánovanú trasu, kde zriadiť zbierkové miesta, kde sa stretnúť s ľuďmi, ako dať o celej tejto ceste vedieť čo najväčšiemu množstvu ľudí? Musím zabezpečiť sledovanie, reporty – skrátka naplniť čas, ktorý má slúžiť dobrej veci. Rovnako sa však stretávam aj s obavami, odhováraním a nepochopením. To ma však nesmie a nemôže odradiť. Veď sme sa rozhodli pre dobrú vec, ktorá má zmysel, a to je môj cieľ: Dať výkonu zmysel!
To, čo som opísal, však stále predstavuje len jednu stranu mince. Druhou je túžba vyraziť a pocítiť tú blaženosť slobody, ktorú mi prepožičia mesto za chrbtom a slobodný nádych, ktorý vženie vzduch do pľúc. Výstroj skôr len kontrolujem, než ladím. Skúsenosti mi samy hovoria, čo bude treba, a preto už veľa chýb nerobím.
Pomôcť tým, ktorým pomôcť nemôžem – to nie je preklep, ale uvedomenie si potreby šíriť informácie o možnosti pomoci. Detský hospic je totiž zariadenie, ktoré môže len uľaviť tým, ktorým sa pomôcť nedá. Rovnako ako tým, ktorí s nimi a s touto myšlienkou žijú 24 hodín denne.
Výstroj a výzbroj čakajú na svoj čas. Čas, ktorý je to najcennejšie, čo máme. Ale koľko ho vlastne kto z nás má?
Cestu si spríjemňujem zastávkou v oldřichovskej pekárni a mením drobné z peňaženky za pár výborných koláčov a rannú kávu. Je to také naštartovanie – pre moje telo aj zmysly. Vnímam tú čerstvú chuť a vôňu a tuším, že dnešný deň bude jedným z tých, keď sa stratím v krajine a v duchu sa s ňou porozprávam. Dorazíme na to správne miesto, parkujem auto a začíname stúpať do kopcov. Pes navôkol šťastne pobehuje, váľa sa v snehu – a snáď sa aj smeje. Jeho psia duša je v siedmom nebi. Viem, že je šťastný, a to je dobre, veľmi dobre.
Už zďaleka zdravím známu skalnú vežu, ktorú tentoraz zdobí snehová čiapka. Prichádzame k nej a ja spomínam na minulý rok, keď sme s kamarátom stáli na jej vrchole. Bol október a deň bol vtedy chladný a veterný. Stáli sme v tej výške a výhľady boli úžasné! Napĺňali myseľ radosťou a v tej chvíli som si prial mať krídla a vzniesť sa nad to farebné údolie. Oranžové jarabiny svietili do kraja, smrekovce svoju prítomnosť v lesnom mori signalizovali žltou farbou, bukové listy v niekoľkých odtieňoch zlatej a červenej sa nedali prehliadnuť a krásne javory – tie skvosty medzi stromami – vynikali obzvlášť. A medzi týmito farbami sa nachádzali ešte ďalšie a ďalšie odtiene, celá paleta ostatných stromov. A potom jedného dňa príde ten čas, keď opadané lístie naveje ostrý jizerský vietor do skalných puklín, medzi skaly a pod skalné previsy a z neba začne padať sneh. Snehová perina milosrdne prikryje krajinu a dodá všetkému zvláštnu nostalgiu. Niektoré roky sneh všetko dokonca a doslova zavalí.
Potichu, polohlasne, poďakujem tej veži ešte za minuloročný zážitok – však ona to aj tak počuje – a pokračujeme ďalej. Prichádzame k potoku, ktorý je už takmer zamrznutý, ale na niekoľkých miestach sa ešte prevaľuje voda po kameňoch a padá do tajomne pôsobiacich tôní, ktoré akoby predstavovali oči toho drobného, ale nespútaného toku. Niektoré sú číre, presvetlené svetlom, iné hlboké, tak trochu zádumčivé a lákajú svojím pohľadom, aby som prišiel bližšie a pozrel sa, ako voda a ľad vytvárajú obdivuhodné abstraktné tvary. Z brehov visia zamrznuté trávy a steblá, ktoré sa dotýkajú vodnej hladiny, sú obalené ľadom a vyzerajú, akoby ich cukrár polial bielou cukrovou polevou.
Na ďalšiu cestu nám svieti slnko. Odráža sa v kryštálikoch snehu, a tie tak vyzerajú ako drobné diamanty porozhadzované po ceste a okolí. Aj ja som si v Jizerských horách kedysi ukryl svoj diamant. Keď som ako malý chlapec, mal som vtedy asi šesť, videl Poklad na Striebornom jazere, veľmi som si prial mať v horách tiež ukrytý poklad. Našiel som vybrúsené farebné sklíčko, ktoré sme sa s babkou a dedkom vybrali ukryť ako poklad k jednému vodopádu. Obaja mi sľúbili, že nikdy nikomu neprezradia, kde sa môj diamant skrýva, a ja dobre viem, že to veľké tajomstvo dodnes uchovávajú v bezpečí. Na našich spoločných výletoch a potulkách – a že ich bolo! – ma odmalička práve oni dvaja učili načúvať prírode, rozumieť jej a súznieť s jej počínaním. A babka mi tiež hovorievala, aby som si detaily všímal viac než detailne, a to nielen v prírode. Môj poklad už určite odniesol zub času alebo prinajmenšom veľká voda pri letných búrkach či jarnom topení snehu, ale môj diamant v podobe spomienok a všetkého, čo ma babka s dedkom naučili, žiadny čas ani voda neodplaví. Mám ho na celý život uložený hlboko vo svojej duši, vo svojom srdci – to je ten pravý poklad.
Cestou sa ešte zastavím pri mohutných bukoch. V lete si pod ne líham, len tak sa pozerám do ich korún a počúvam, ako šumia. Inokedy prikladám ruky na mohutný kmeň, zatváram oči a nechávam myšlienky plynúť. Viem, že stromy sú veľkí estéti, lebo každý z nich túži rásť rovno, a že aj staré stromy majú svoje práva. A keď v lete príde krutý smäd, začnú stromy kričať, ale my ich nepočujeme, lebo sa to odohráva v pásme ultrazvuku. A ešte niečo viem – že aj stromy majú svoje tajomstvá.
Práve včas prichádzame k skalnej vyhliadke. Výtvarník menom Mráz tu stvoril svoje najúžasnejšie umelecké diela. Do žulového velikána sa ešte neopreli slnečné lúče, a tak môžem pozorovať všetky tie ornamenty, krivky a dekorácie, ktoré vytvoril. Okolitú krajinu už zaplavujú slnečné lúče a na mňa to pôsobí ako živá voda. Prichádza obrovský príval energie a ja ju nasávam plnými dúškami. Je to ako explózia. Chce sa mi behať, skákať, kričať, tlieskať. Je to veľkolepá podívaná! Je to radosť z tohto krásneho okamihu. Je to nádherný pohľad a jedinečný zážitok.
Ešte chvíľu hľadím do kraja, psa držím v náručí a všetko vo mne pomaly doznieva. Bez zhonu pokračujeme ďalej bielou stopou až na zalesnené vrcholky kopcov, ďaleko od zhonu sveta... Všade je pokoj. Zvláštne ticho. A okolo nás len zasnežené lesy a biela krajina. Cestou si oddýchneme pri jizerskom krížiku, pri ktorom v lete často leží smreková vetvička a ktorý teraz už ktosi pred nami zbavil námrazy. O niekoľko hodín neskôr sa vraciame tou istou cestou okolo skalnej vyhliadky, ale už to nie je to isté miesto, už to nie sú tie isté pocity a zážitky. Slnko pomaly zapadá za obzor a sýti krajinu mnohými farbami – od žltej cez oranžovú až po vínovú. Tá hra farieb a rôznych tieňov vo mne prebúdza úplne iné dojmy. Žiadna explózia, žiadna energia, naopak – prichádza zamyslenie. V duchu sa prihováram milovaným horám a zverujem sa im.
A ony načúvajú a nesúdia.
Prvý náznak, či skôr tušenie nejakého lezenia, dáva dedina s príhodným názvom – Skály. To ma trochu upokojuje. Začínajú sa mi potiť ruky a v hlave mi lieta milión myšlienok. Keď prechádzame okolo tabule, ktorá označuje začiatok obce, kamarát na moje abstinenčné prejavy rýchlo reaguje a s ľadovým pokojom ma vyvádza z omylu: „Lenže tu žiadne skaly nie sú.“ To ma znervózňuje a začínam si byť neistý, do akej oblasti som sa to nechal zlákať. Ale pokračujeme v ceste, cesta sa zužuje. Prichádzame ku kostolíku, parkujeme. Miesto na mňa pôsobí príjemne. Kostolík na vyvýšenom mieste – pokoj – akoby vesmír nastavil tú správnu rovnováhu v tú pravú chvíľu. Slnko sa snaží pretlačiť lúče cez farebné koruny stromov a ja ako špongia nasávam tých pár výnimočne teplých dní, ktoré nám milostivé leto teraz, na jeseň, ponúka ako prídavok. Teším sa – nová lezecká oblasť!
Prechádzame cestou pomedzi lúky, kde zelená farba trávy už dávno prenechala miesto žltým tónom. Rozprávame sa o lezení, teplota vzduchu je proste ideálne lezecká a ja sa cítim dobre. Chýbajú už len tie skaly! Odbočujeme z cesty, prechádzame okolo malého brezového hája a zrazu pred nami stojí – skalná stena. Nie je príliš vysoká, asi pätnásť metrov, zato sa zdá byť kompaktná a pevná – ak vezmeme do úvahy, že v tomto kúte sveta sa lezie na celkom zvláštnom materiáli, totiž na bridlici. Chvíľu prekvapene pozerám, ale vzápätí prichádza radosť. Ideme liezť! Pomaly začínam skúmať jednotlivé chyty, pomaly si do hlavy nahrávam možné sekvencie krokov. Ale čo tá bridlica? A čo ja, zvyknutý na severočeské pieskovce a hrubozrnnú žulu? Očakávam šmykľavú hmotu bez akéhokoľvek trenia. A to je pre mňa výzva.
Horolezectvo má dnes neuveriteľne veľa podôb. Postupne sa vyvíjalo a rozškatuľkovalo do jednotlivých disciplín – bouldering, športové lezenie, tradičné lezenie, ľadové lezenie, drytool a dalo by sa pokračovať. Niektorí lezci sa špecializujú na pieskovec, iní sa našli v špárach, potom sú tu bigwalloví lezci, pretekári na umelých stenách, bouldristi a niekoľko ďalších špecialistov. A práve to množstvo možností a variácií robí z horolezectva taký unikátny a krásny šport. Mohol by som ho dokonca rozdeliť na súťažné a nesúťažné. Súťažné lezenie sa odohráva na umelých stenách a platia tu jasne dané pravidlá, kým na prírodných skalách si lezec pravidlá stanovuje sám a môže si vybrať cestu, ktorá mu práve v tej chvíli padne do oka.
Je však len málo lezcov, ktorí sa neboja liezť klasickú, zle istenú cestu na pieskovci a zároveň dokážu vyliezť aj ťažkú, športovo istenú lajnu. Nepoznám ani veľa bouldristov, ktorí lezú obtiažnosť okolo 8A (klasifikácia v boulderingu aktuálne končí stupňom 9A – pozn. red.) a zároveň sa vedia pohybovať v horách alebo v ľadových stenách. Tých, ktorí by vedeli dobre liezť na každom materiáli, za každých podmienok a nebáli sa výziev – na malých kameňoch aj povedzme v horách –, je naozaj málo. A práve to pre mňa predstavuje krásu horolezectva. A najväčšiu výzvu. Byť všestranný a poradiť si so všetkým, čo horolezectvo ponúka. Je dobré uvedomiť si naplnenie, ktoré to človeku prinesie, a obavy prijímať ako výzvu. Strach z neistoty a rizika človeka brzdí a nikam ho neposúva.
Tak stojíme pod tou bridlicovou stenou. S trochou neistoty, ale s myšlienkami v poriadku nastupujem do prvej cesty. Začíname zľahka – línia za mierne 5 UIAA by mala ukázať, s čím sa idem pasovať. Urobím prvých pár krokov a zisťujem, že som sa úplne mýlil. Materiál je božský! Kompaktný, nešmýka sa a tvorí krásne chyty, dosť často lišty, ktoré ja mám jednoducho rád. Niektoré sú oblejšie, iné ostré ako žiletka. Športovo ladené istenie s nitmi navŕtanými blízko seba je pre mňa príjemnou zmenou oproti tradičnému lezeniu v Jizerských horách a na pieskovcoch severných Čiech. Nad každou stenou trónia dobierky, čo už podľa môjho názoru predstavuje až prehnaný komfort, ale pohodlné to je, to áno. V pravej časti steny vedú cesty skôr položené – také trenie, ktoré dobre preverí techniku nôh. V ľavom sektore zase vynikajú línie viac previsnuté a ťažšie, takže si tu vyberie každý podľa svojho gusta.
Do ľavej časti sme sa z päťky neskôr presunuli aj my a liezli cesty v obtiažnosti 9+ a 10- UIAA. A musím povedať, že tento typ krátkych intenzívnych ciest bez zbytočnej omáčky mám naozaj rád. Takže áno – nechal som sa zlákať do krásnej oblasti. Volá sa Dobřečov a to meno si zapamätám.
Také sneženie si nepamätám dlhé roky. Určite nie tak skoro. Zvláštne na tom bolo, že deň pred tou bielou nádielkou som okolitou krajinou prechádzal na kolobežke. Nostalgicky, pri pohľade na zamrznuté stopy po úplne prvom snežení, som spomínal na hrejivú krásu letnej krajiny. A rovnako aj na jesenné čľapkanice – to keď som prešiel blatom, ktoré sa tvárilo ako zamrznutá zem. Ja aj môj pes sme potom vzali zavďak kopou žeravého popola, ktorý dymil neďaleko trate ako dôkaz výskytu človeka. Chlapi, ktorí sa starali o okolie železnice, tu spálili vyrúbané náletové kroviny.
Teplo, pomyslí si len človek, ktorý zrazu, po mnohých hodinách jazdy a tlačenia kolobežky, pocíti úsmev žeravých uhlíkov na svojom tele. Urobí tam pár fotografií ako spomienku na chvíle, ktoré ho napĺňali pocitom uspokojenia. Posledný pohľad na Starú horu a jej strmý svah mi potom v mysli z ničoho nič pripevní k nohám skialpy a zrazu – už-už vyberám stopu. Rojko! Doma si všetko v hlave prehrávam ako reláciu od National Geographic a spokojne zatváram oči.
A keď ich ráno otvorím – zistím, že vonku nastala rozprávková zima ako z Ladových obrázkov! V tej chvíli sa zo mňa stáva dieťa, ktoré sa nevie dočkať konca vyučovania.
Poobede idem s deťmi sánkovať a dokonca staviame aj iglu!
Ale akoby ma tiež obklopila nervozita skialpovej výbavy, ktorá sa už nevie dočkať a viac než pol roka čaká v kúte. Správa sa ako pes, ktorý je pripravený okamžite vyraziť. Ona je, určite áno. Ale čo ja? Čo my? Najbližšie hory sú z Brna vzdialené – a to keď na cestách všetko dobre pôjde – dve hodiny cesty. A navyše, kam vôbec vyraziť? Koľko tam leží snehu? Kam až sa bude dať dôjsť? Také otázky sa zoraďujú do zástupu za prvotnou myšlienkou o skialpovom sete.
Nevadí, mávnem nad tým rukou pri odhŕňaní tej neskutočnej nádielky z príjazdovej cesty k domu. Zima ešte bude, pomyslím si, keď sa hrablo prehryzie až k bráničke, ktorá susedí s cestou, za ktorou sa – široko-ďaleko ťahajú zasnežené lány.
Potom to všetko zapadne do seba! Popri kategórii „ski-alp“ existuje aj „ski-touring“. A to je ono! Pôjdem jednoducho na túru. Na túru – na lyžiach.
Zrazu sú preč myšlienky o trápnosti rádoby skialpinistu na poli za domom. Ja som predsa skitúrista!
Výstroj ma objíma a výzbroj hlási plnú pripravenosť. Pásy lepím v kuchyni. Za plotom, ktorý obopína našu záhradu, si obúvam lyže a prvé predsunutie pravej nohy pred ľavú ma uisťuje, že som nemohol vymyslieť nič lepšie.
Stratený v oceáne zasnežených polí, v mojom vnútri sa rozpína pokoj. Slnko a čisté biele pláne mi dovoľujú stať sa doslova polárnikom. Znalosť domácej zvlnenej krajiny mi dáva možnosť vybrať si tie najlepšie trasy. Kopce so svojimi rôznymi stupňami strmosti dovoľujú urobiť z túry pestrý podnik. Stúpam cik-cak kopcom. Nikdy sa mi nezdal taký vysoký, taký zábavný a taký rozmanitý ako teraz. Je to presne ten kopec, ktorý som v úvode nazval Starou horou.
„Prečo?“ mohol by som sa pýtať, keď stojím na vrchole bez stromov a rozhliadam sa po krajine, ktorá sa pomaly, ale isto halí do tmy. Rozsvecujúce sa dediny podo mnou prinášajú až sem hore atmosféru vianočných stromčekov. Pomyslím na svojich najbližších a trošku ma mrzí, že tu nie sú so mnou. To, čo vidím a cítim, im neskôr doma ťažko vysvetlím slovami, môžem sa o to len márne pokúsiť.
„Je čas ísť domov,“ velí mi človek vo vnútri. Ale ten vonku vie, že sa mu ani za svet nechce. V stope, ktorú za sebou zanechávam, si vykúkajúci mesiac čoskoro prečíta môj odkaz. Prečíta si ho aj slnko nového dňa. A vôbec všetci si budú môcť v snehu prečítať, že som tu bol.
Je zvláštne, keď si pomyslím, koľko informácií, možností a vybavenia máme, ale využívame všetko tak napoly a často ani to nie. Snažíme sa riadiť šablónami, akoby sme si neuvedomovali, že príroda je rozmanitejšia než najbujnejšia fantázia. Má to však jeden háčik: Príroda nepríde za nami, je pripravená nás iba privítať vo svojom domove. Nachádza sa totiž často bližšie, než by sme čakali, a má pre nás pripravené príbehy, ktoré naopak vôbec nečakáme. A takých príbehov je na svete toľko ako iskier, čo vyletia z ohňa, keď prehrabneš horiace drevo. Žiaľ, rovnako aj pohasnú, keď ich nevyužiješ.
Premeň iskry na oheň a ten ťa pohltí plameňmi zážitkov.
