Keby gróf Harrach kedysi nevymenil svoje lesy so sliezskym grófom Schaffgotschem, možno by sme tam chodili častejšie. Cesta česko-poľského priateľstva na hlavnom hrebeni Krkonôš pre mňa však dlho znamenala deliacu čiaru, ktorú nemožno prekročiť. Pohraničníci dávno zmizli v prepadlisku dejín, ale hranica mi nechtiac v hlave zostala. Zatiaľ čo južné svahy Krkonôš poznám ako svoje topánky, severné svahy pre mňa predstavujú Polnočné kráľovstvo – Hic sunt leones, koniec sveta. Dlho som si nedovolila vstúpiť.
Doba však praje micro-adventures a blízkym cieľom, kde môže číhať nejaké dobrodružstvo, preto mi konečne napadlo odvrátenú stranu Krkonôš trochu preskúmať. A na veľké prekvapenie som za humnami našla pravú a nefalšovanú Škandináviu. Zelené svahy prvohôr, porastené hustým pichľavým lesom a zmäkčené machovým čalúnením, sa nápadne podobajú tomu, čo poznám z ďalekého severu. Ošľahané zakrpatené stromčeky a ich pahýle konárikov obrastajú lišajníkom. Chladný čerstvý vzduch štípe do nosa. Studené žulové balvany a rozsypané sutiny pôsobia obzvlášť nehostinne. Akoby sa tadiaľto prechádzal Dante s Vergíliom, keď putovali Peklom.
Chcel by si tiež nazrieť? Vyber si dobre, odkiaľ začneš – nech ti stačia sily.
Priprav sa, že budeš veľa bežať do kopca. Aj veľa z kopca. A potom zas do kopca a z kopca. Tam a späť zo Špindlerovho Mlyna do Karpacza je to 42 kilometrov, teda presne maratón. Vyšvihneš sa na hrebeň, kde už leží prvý sneh. Prepletieš sa medzi kosodrevinou, prebehneš Strieborný chrbát. Pod tebou ako na dlani dve ľadovcové jazerá – Mały a Wielki Staw. Potiaľto to ešte poznáš.
Bežíš ďalej ku kamennému masívu Słonecznik, ktorý je na dohľad, a ocitneš sa na území známom – neznámom. Odtiaľto vedie stará lovecká cesta k žulovým kameňom Pielgrzymy. Skamenení pútnici sa ti postavia do cesty. Ale dlho pri nich nestoj, nech neprechladneš. Inak tiež skamenieš! Zakrpatené smrečiny s čučoriedkami, brusnicami a vresom nápadne pripomínajú severskú tundru. Hojdavé rašelinisko sfarbené do červena prebehneš po drevenej lávke. Buď jej vďačný, inak by ti nohy čľapkali v ľadovej vode. Vysoká tráva ti máva na cestu a zo severu fúka kto iný ako studený severák.
Našľapuj ticho. Nech nevyplašíš tetrovy, chystajú sa spať.
Zbehneš po kamennej dlažbe až ku kostolíku Wang. Kto by práve tu čakal tisícročný drevený kostol, ako vystrihnutý z pohľadnice z Kristiánie? Bláznivý nápad presťahovať kus Nórska pod Snežku zrealizovali za cisára pána v roku 1848. Do Sliezska ho priviezol pruský kráľ Fridrich Viliam. Kostol so špicatou strechou a dračími hlavami na koncoch odkvapových ríms stál ešte pred stopäťdesiatimi rokmi v horách Valdres kdesi medzi Oslom a Bergenom. A teraz, ako zvláštny suvenír z ďalekých a cudzích krajov, krášli Krkonoše. Strmé severné svahy Snežky dodávajú miestu zvláštnu mágiu. Si síce kúsok za chalupou, ale pritom takmer v Nórsku – na mňa to pôsobí celkom presvedčivo.
Nemáš zlotovky, dnu ťa teda nepustia, ale to až tak nevadí. Máš za sebou ešte len polovicu trasy. Zimné dni sa navyše skracujú a kým ťa zastihne tma, musíš sa vrátiť. Ponáhľaj sa hore cez Kocioł Łomniczki po kamenných schodoch na Snežku a cez hrebeň domov. A pozor, ako odpovieš na záludné otázky zblúdilých pocestných: „Čia je Snežka – je poľská, či česká?“
Zo všetkého najviac by som verila, že asi nórska. Ale nie je to náhodou jedno?
Prižmúrenými očami sa snažím zaostriť siluetu, ktorá sa približuje tmou. Srdce mi bije ako o preteky. Zbesilo šmátram v spacáku a hľadám mobil. Trasúcou sa rukou nahmatám aspoň baterku. Kužeľom jasného svetla mierim na fučiaci objekt, ktorý už stojí sotva pár metrov odo mňa. „UÁÁÁÁÁÁÁ!“ derie sa mi nekontrolovateľne z hrdla, keď si navzájom pozrieme do očí. Ja a diviak! Reflexívne vyskakujem zo spacáku. On len podráždene zachrochce a mizne preč. Ešte chvíľu za ním rozrušene zízam do tmy. Nikto ďalší však, zdá sa, neprichádza a je dosť chladno. Pozriem na hodinky. Ukazujú niečo málo po polnoci, a tak sa vraciam do tepla svojho spacáku.
Oči sa mi rýchlo zatvárajú. Niet divu. V nohách mám vyše tridsať kilákov v kopcovitom teréne, takzvane „na ťažko“. Pravidelný zvuk lístia, viajúceho v jemnom vetríku septembrovej noci, na mňa pôsobí ako uspávanka. Už takmer spím, keď znova počujem fučanie a kroky. „Diviak,“ pomyslím si v polospánku. „Kto iný by sem teraz chodil.“ Cez hlavu si preťahujem kapucňu a spím ďalej. Preberám sa až pri zvukoch vtáčieho spevu. Pozorujem ranné lúče slnka, ktoré sa predierajú pomedzi konáre stromov. Les sa prebúdza do slnečného dňa a vzduch vonia babím letom. Do vločkovej kaše na raňajky primiešavam čerstvo odtrhnuté sladké ostružiny a užívam si prostú prítomnosť všetkými zmyslami: len ja a les.
Po raňajkách balím všetko do krosny a vydávam sa na ďalšiu etapu svojho osamelého putovania. Stal sa z toho taký môj každoročný rituál. Dôjsť tam, kam ma nohy donesú, prespať a pokračovať ďalej. Aspoň na pár dní. Ísť sama so sebou – cez hory, cez doly.
Tento rok mi však na putovanie veľa času nezostávalo. Vydala som sa tak prejsť aspoň Brdy neďaleko Prahy, od Prahy po Jince. Zatiaľ čo zdolávam dnešný úsek hrebeňovky z vrcholu Babka na Studený vrch, preháňajú sa mi hlavou spomienky na minulé putovania: Jizerské hory, Krkonoše, Alpy. Premýšľam, čo ma k tejto pravidelnej osobnej tradícii vedie. Ide o prirodzený zážitok slobody. Žiadne „deadliny“ pracovných úloh ani otázky typu: „Mami, bolia ma nohy, kedy už tam budeme?“ Odpútanie sa od bežných problémov mi automaticky rozširuje priestor na vnímanie prírody a sveta okolo. Bez konkrétneho očakávania samovoľne prichádzajú riešenia a rôzne nápady, čo ďalej so svojím životom.
Teraz už s úsmevom spomínam na nočné stretnutie s diviakom a za svetla sa to zdá ako vtipná story. V noci to však bola výzva.
Inokedy som si zase užila blúdenie bez GPS signálu, besnenie živlov, smäd bez kvapky vody a žiadnu studničku na dohľad. Pri osamelom putovaní si s tým všetkým človek musí vedieť poradiť. Keď to zvládne, odnesie si z lesa väčšiu silu a sebadôveru.
Adventure therapy, mindfulness, lesná terapia a ďalšie nové sebarozvojové smery majú jeden spoločný atribút: návrat človeka k svojim koreňom. Do prírody. K sebe a k svojim schopnostiam.
Blížim sa na „Studeňák“ – môj dnešný cieľ. Chvíľu sa kochám krásnym výhľadom, zatiaľ čo od severu prichádzajú sivé mraky. Zdá sa, že dnes v noci bude pršať, a ja tomu musím prispôsobiť výber miesta na spanie. Cez trekingové palice neskôr napínam plachtu, aby ma dážď neprekvapil. Len čo sa potom po večeri schúlim do spacáku, začína sa ozývať dobre známe kvap, kvap, kvap. Na plachtu vyklopkáva svoj rytmus prichádzajúci dážď a ja pritom spokojne zaspávam – uprostred lesa, a predsa ako doma. Na osamelom putovaní k sebe a svojim koreňom.
Charakteristické zapraskanie ohňa zažalo nový deň. Priložil som hrubšie kusy dreva, na improvizovanom sušiaku som upravil vlhké veci, aby doschli, a sadol som si k ohňu. Užíval som si teplo, ktoré rozdával na všetky strany. Oheň dodáva atmosféru večeru, ránu aj chladnému či daždivému dňu. A čas pri ňom strávený je vhodný na zamyslenie.
„Namiesto kúpeľne rybník, pitnú vodu nájdeš v barele, zohreješ sa jedine pri ohnisku, jedlo sa pripravuje v provizórnej kuchyni, ustlať si môžeš v stane, prípadne pod plachtou. Jo, a nie je tu elektrina, tak určite príď!“ znelo pozvanie môjho kamaráta.
Takže komfort a sloboda, pomyslel som si úplne vážne – bez irónie a povzdychu.
Čo ma však lákalo najviac, bola skutočnosť, že sa tejto prapodivnej akcie zúčastňujú rodičia spolu s deťmi. Všetci sa stávajú súčasťou nielen programu, ale aj chodu tábora. Posúď sám, čitateľ: deti trávia väčšinu dňa aktívne – zdôrazňujem aktívne – so svojimi rodičmi. Čo pre ne predstavuje, aspoň v mojich očiach, to najlepšie, čo ich navzájom môže stretnúť. Pracujú, plánujú, hrajú sa aj súťažia – a všetko spoločne. Treba podotknúť, že nejde o tábor združujúci nejakú skupinu, ktorá je týmto smerom vyslovene nasmerovaná, ako napríklad skauti. Tu sa stretávajú ľudia z miest aj dedín, viac, ale aj menej zruční a zvyknutí na život v nekomfortnej zóne.
Týždeň sa mi naskytla možnosť pozorovať celé to dianie. A akoby som sa vrátil späť v čase. Chystanie dreva, práca v kuchyni vrátane umývania riadu, upratovanie obývaného priestoru, ku ktorému patrili provizórne umyvárne, latríny a okolie jamy na bioodpad. Všetky tieto činnosti mali jedno spoločné: spoluprácu. Pridanou hodnotou toho všetkého sa stala spoločná práca rodičov a detí.
To, čo dnešnej rádoby modernej spoločnosti chýba, sú základy spolužitia a nutnosť spolupráce. Naše spoločné svety sa často delia na izby v našich príbytkoch, uzatvárame sa do miestností a skupín na sociálnych sieťach a zážitky si odovzdávame prostredníctvom dátových sietí. Máme desiatky, stovky a niekedy aj tisíce virtuálnych priateľov, ktorí sa však rozplynú zhasnutím obrazovky zariadenia. V tábore sa však pohybujú ľudia z mäsa a kostí. Stoja na druhej strane klady, ktorú spoločnými silami vlečiete z lesa, rovnako ako ťahajú za opačný koniec píly. Štiepu drevo, pripravované, aby bolo všetkým teplo a aby aj ostatní mohli jesť jedlo, ktoré sa bez ohňa, horiaceho práve vďaka tomu, že je doňho čo prikladať, neuvarí.
Napadá mi myšlienka, či skôr otázka: „Vrátili sme sa v čase, alebo iba na miesto, na ktorom budeme musieť znova začať?“
Súťaže, preteky, hry, výučba zálesáckych zručností, nacvičovanie divadelných scénok, gitary, spev. Ešte teraz vidím roj iskier, ktoré vzlietli po priložení dreva na oheň a pridali sa tak ku hviezdam na nočnej oblohe, ktoré boli svedkami toho všetkého. Koľkí z nás by to chceli a koľkí z nás by to mali zažiť?
Že to nie je možné? Že by si tam nevydržal ani deň, čitateľ? Verím ti. Ale ty zase ver, že odolnosť sa nevypestuje pozeraním filmov, skúsenosti nenazbieraš z príručiek a zážitky nezhmotní cudzie rozprávanie. To všetko sa musí zažiť a prežiť, až nakoniec zistíš, akú životnú výhru predstavujú napríklad dobré topánky, ktoré ťa ochránia pred vodou a blatom, pretože problém nie je blato na topánkach, ale blato v topánkach.
Prajem ti peknú jeseň nielen v dobrých topánkach a oblečení, ale aj s pozitívnym prijatím všetkého, čo ti ponúkne, a so všetkým, čo si schopný prijať.
Nie je úplne nutné ísť zbytočnému riziku naproti. Akousi príručkou môže byť Desatoro zásad bezpečného správania pri pohybe v horskom teréne, ktoré vydala česká Horská služba. Prepisovať ho sem netreba, ľahko ho dohľadáš na webe (nájdeš ho napríklad na oficiálnych stránkach Horskej služby ČR – pozn. red.). Horskí matadori si môžu vyskúšať, koľko bodov z tých desiatich dajú „na prvú dobrú“, a vo všeobecnosti nie je od veci si desatoro z času na čas pripomenúť.
Ani pri najlepšej vôli však nad všetkým kontrolu jednoducho nemáš. Určite to poznáš – láka ťa vydávať sa do neznáma a dotýkať sa hraníc svojich možností. Ale občas sa tak dostaneš do situácie, ktorá ťa ochromí. Na miesto, ktoré leží za hranou tvojich schopností alebo síl.
Čo presne tým myslím? Napríklad sa prižene búrka, zatiaľ čo ty visíš na oceľovom lane ferraty. Alebo sa zasekneš uprostred skalnej steny, kde jedinou možnosťou postupu je príliš náročný krok, na ktorý ti už, zdá sa, nezostávajú sily. Ale stávajú sa aj také „hlúposti“, keď ti na úzkom chodníku vinúcom sa nad zrázom ujde kameň pod nohou a ty sa zrazu šúchaš dole. S trochou šťastia to dopadne bez podstatných následkov a získaš len novú hraničnú skúsenosť.
Niekedy to však dobre nedopadne. Ocitáš sa v život ohrozujúcej a mimoriadnej situácii. Či sa to týka nás samých, alebo tých druhých, naše telo reaguje automaticky. V prvej fáze dochádza k mobilizácii energie. Nervový systém zvýši tep, zrýchli sa ti dych, začneš sa potiť a svaly končatín sa mohutne zásobia krvou, čím sa telo pripraví na dve prazákladné stratégie – boj, alebo útek. Každý reagujeme inak, ale väčšinou sa snažíme situáciu nejako zvládnuť a dostať sa rýchlo do bezpečia. Aj v takom prípade šťastie praje pripraveným. Nosiť so sebou lekárničku, ovládať prvú pomoc a vedieť, kam volať o ďalšiu pomoc – zautomatizované reakcie eliminujú následky chýb spôsobených panikou a vedú k efektívnejšiemu riešeniu situácie. Nie je preto od veci raz za čas absolvovať kurz prvej pomoci. Dokonca už existujú aj také, ktoré sa špecializujú priamo na prvú pomoc v horskom prostredí.
Ja mám pomerne nedávnu skúsenosť s pádom v skalnatom teréne. Privodila som si tržnú ranu na nohe, pomliaždenie ruky a slabý otras. Žiadny extrém – spravilo to desať stehov, punkcia hematómu a pokojový režim. Pohoda, dalo by sa povedať. Lenže nie celkom. Hlavou sa mi ešte pekných pár dní preháňalo tisíc a jedna myšlienok. Čo som mohla a mala v tej chvíli urobiť inak, lepšie? Čo všetko sa ešte mohlo stať? Bola som lapená v začarovanom kruhu opakujúcich sa úvah. Zle som sa sústredila a horšie sa mi zaspávalo. Moje rozhovory sa neustále stáčali k úrazu. Trvalo to síce len týždeň, ale dosť ma to desilo. Až mi kamarátka psychologička musela pripomenúť, že ide o normálnu reakciu na nenormálnu situáciu, ktorá ma stretla. Aj keď sa človek nezraní nijako vážne alebo sa len stane svedkom nehody, dušu to na chvíľu ochromí. Nielen telo potrebuje čas a starostlivosť, aby sa znova dalo dokopy.
Na rozdiel od prvej pomoci sa však o tomto veľa nehovorí. Pritom môže pomôcť niekoľko jednoduchých krokov:
Keď sa stav nezlepšuje a trvá dlhší čas, je rozumné kontaktovať odborníka – psychológa či psychoterapeuta. Po vážnych nehodách alebo blízkom stretnutí so smrťou sa totiž môže objaviť posttraumatický syndróm, ktorý si vyžaduje ešte oveľa väčšiu starostlivosť. A ver, že navštevovať svojho psychológa nie je žiadne stigma, naopak.
Hraničná skúsenosť, alebo aj tá „za hranou“, ktorú prežiješ a spracuješ, je pre tvoj ďalší život veľkým obohatením. Len keď sa púšťaš do odvážnych vecí, žiješ autentický a naplnený život.
Nad hlúčikom horolezcov na štarte sa vznáša mrak alkoholových výparov zo včerajšej párty. Kto nevyvádzal včera večer pri kapele na ihrisku, nie je dostatočne pripravený. Dobre viem, že pri Ľadovom medveďovi budem mať sucho v krku, ale to je ešte ďaleko.
Šesť, päť, štyri. Banda anarchistov, horolezci, čo prišli na slávny Horolezecký filmový festival do Teplíc nad Metují, spoločne spytuje svedomie a kolektívne sľubuje, že už nikdy nebude piť. Ranná opica nápadne pripomína horskú chorobu. Lenže teraz sa musíš vyhecovať a bežať, žiadne výhovorky – to sa niekedy v horách môže hodiť.
Tri, dva, jeden, štart! Hlúčik bežcov sa dáva do pohybu, vybieha z parku, naberá tempo a zbesilo letí teplickým námestím. Hlavne neprepáliť začiatok. Do cieľa je to jedenásť kilometrov. To nie je až tak veľa, ale predsa nechceš grckať už pri vstupe do skál, ako minule. Opatrne, dievčatko, bude to do kopca.
Hneď prvé stúpanie preverí. Bežíme okolo Pustovne svätého Ivana. Mám sa ísť rovno schovať? Preteky sú vážna vec: Nebuď zbabelec a pridaj! Panenka Mária Pomocná, pomôž mi dobehnúť do cieľa. Je posledná augustová nedeľa a to je príležitosť poňať beh trochu meditatívne. Dostávam sa do tempa a poklusom sa blížim ku skalnému mestu.
„Mandulka, pridaj!“ povzbudzuje ma traťová rozhodkyňa, sestra Míru Šmída, ktorý kedysi festival horolezeckých filmov vymyslel. Začínam chápať, že tento beh je prestížna záležitosť. Buď rada, že ti to beží. Míňam odbočku do Vlčej rokliny a prichádza stúpanie. Pomaly triezvim.
Skalnou bránou vybieha prvý pretekár v protismere. Tu niekto vážne preteká: „Majster, do toho!“ Borec letí ako šíp späť do cieľa, zatiaľ čo ja mám celý okruh skalným mestom ešte pred sebou. Nemám si sadnúť na Krakonošovo sedadielko alebo ísť rovno na čučoriedky? Aj Korytnačka je rýchlejšia ako ja.
Vkĺznem do temnej skalnej rokliny, kam slnko nezasvieti, a počítam schody. Beriem ich po dvoch. Nedá sa predbiehať, chodba je úzka. Predsa nespomalíš! Brzdila by si ostatných. Štrúdľa pretekárov sa plazí pomedzi skaly ako had. Pod Chrámovými stenami sa trochu rozjasní a začne fúkať. Ešte nie sme na konci, vädnem a pod Herynkom dochádza dych.
Lenže pri Diviakovi sa to láme, znova mi rastú krídla a rútim sa z kopca dole po schodoch. Kolená to odpružia. Hlavne si nezlom väz. Poháňa nás Plesknutie bičom *. Najprv dlhé skoky po piesočnatom chodníčku, potom skrátim krok a chytám sa zábradlia. Preberám jeden schod za druhým. V úzkej Sibírskej rokline čľapká potok, drevená podlaha je klzká: Pozor, nech sa nepošmykneš! Steny sú obrastené slizkým machom: Radšej sa nedotýkaj, kľučkuj a bež!
Prepletala som sa bludiskom. Skaly ma pustili zo svojich pazúrov. Vybehnem z lesa a bežím ľahkým terénom po ceste späť do mesta. Nejaké deti z drevenice mi ponúkajú vodu: „Vďaka, vďaka!“ Naťahujú ruky k pretekárom, chcú si s nimi tlesknúť. To ma nezdrží. Bežím o dušu. Len nech nie som posledná! Pred cieľom čaká legenda pieskovcového lezenia Petr Prachtel a fandí mi. A konečne búrlivý kordón divákov v cieľovej rovinke a cieľ!
Prekvapivo som ubránila tretie miesto na stupni víťazov v mierne zvýhodnenej kategórii Horolezkyne. Preteky však získali nový traťový rekord, ktorého držiteľom je Dominik Sádlo s časom 35 minút. A ženskú kategóriu opäť vyhrala neporaziteľná Táňa Metelková. Niektoré životné istoty zostávajú. Tak zase o rok?
Už ako malý chlapec som často liezol po stromoch. Či už po čerešne, gaštany, alebo sme sa s ostatnými len tak hrali. Bál som sa výšok, ale strašne ma zaujímalo, ako vyzerá svet z vtáčej perspektívy. Nevedel som, či mi sily vystačia, aby som sa dostal až do koruny, alebo či podo mnou nepraskne až príliš krehký konár. Napriek tomu bola túžba po dobrodružstve a prekonaní vlastných – zatiaľ len tušených – limitov oveľa silnejšia než strach a neistota.
Z dnešného horolezeckého pohľadu sa to isté dobrodružstvo a neistota čoraz viac vytrácajú. Prináša to, zdá sa, predovšetkým technický rozvoj. Technika a vynálezy nás sprevádzajú na každom kroku. Všetky tie smartfóny, sociálne siete, zdieľané videá, virtuálny priestor – to všetko zmenilo skutočný život aj tam vonku, v prírode. Čoraz menej je miest a vecí, ktoré by ťa mohli prekvapiť a zaskočiť. Keď niečo nevieme alebo nepoznáme, prinúti nás to hľadať, skúmať, skúšať a pokúšať sa nájsť vlastné riešenie a dosiahnuť svoje maximum. Veď z nevedomosti vychádza poznanie. Mám však pochybnosti, čo dnes predstavuje ideál nášho konania.
Argumentačne to vidím na strane rozumu, ktorý sleduje užitočnosť, racionálne konanie, myslí v kontexte a dokáže všetko analyzovať. Vieme vypnúť smartfón, počítač či tablet. Vieme sa odpojiť od sociálnej siete. Ale vieme od nich odpojiť aj našu myseľ? Dokážeme sa sústrediť čisto na daný okamih a byť sami sebou? Napríklad vyliezť určitú cestu na skale v režime tu a teraz a pritom vo vnútri cítiť, že som práve urobil tú najviac sediacu vec v celom vesmíre, akej som bol schopný? Zážitok z tohto dobrodružstva sa uloží do vedomia a skúsenosti sú použiteľné aj v iných situáciách a v iných súvislostiach. Nemusíš povedať vôbec nič, aby si sa zapísal do dejín. Stačí skutok, ktorý vydá za kopu slov, dokonca aj za kopu činov slávnych borcov. Je dôležité mať svoj vlastný názor a nepremýšľať o tom, aký ohlas budeš mať u ostatných. Nikto nejde ďalej, keď nevie kam. A preto treba načúvať svojej mysli a zvyšovať sebadôveru. Lenže výsledky si vyžadujú úsilie.
Vytvorili sme si zvyk hľadať súhlas. Toto správanie nám však komplikuje život. Hlavné je, aby mal každý vo svojom živote aspoň trochu jasno a premýšľal o dôležitosti vlastných pocitov. Ja si chodím po krásne pocity do skál – proste si tam chodím pre radosť.
Dnes sa presadzuje reálny pohľad na svet a pocity sú zatlačené do pozadia a priestoru sa im nedostáva. Je to dobre? Horolezectvo je prevažne nesúťažné športové odvetvie, spočívajúce v prekonávaní samého seba, v kamarátstve, láske k prírode a voľnosti. A vždy pre mňa znamenalo voľnomyšlienkársku slobodu. Myslím si, že by sa doň nemalo vkrádať konkurenčné prostredie. Nie je potrebné porovnávať svoje úspechy s ostatnými. Dostaneš sa tak do začarovaného kruhu a cítiš sa bezcenný – všetky šťastné chvíle už nie sú také skvelé a všetko, čo sa ti podarilo dosiahnuť, sa zmenšuje. Je to pasca, v ktorej začneš strácať sám seba.
Žiadny problém sa nedá vyriešiť pomocou tých istých myšlienok, ktoré ho vytvorili, a každý potrebuje iné množstvo času, aby sa pripravil zmeniť svoje myslenie. Niekedy ide len o vyladenie, inokedy je nevyhnutné venovať tomu kopu energie.
Neporovnávaj sa s ostatnými. Byť sám sebou prináša spokojnosť a lepší pocit zo života.
Tvojím jediným súperom si len ty sám.
