Po dvoch dňoch zase sneží. Vločky tancujú vzduchom a mnohé z nich končia svoje zostupné galapredstavenie na červenom rukáve mojej bundy, kde môžem dôkladne študovať ich tvar. Naozaj: každá je iná. Podobne ako okamihy, ktoré prežívam tu hore. Žiadny sa nedá zopakovať. Pominie a je fuč. Parťák vynárajúci sa spoza snehom obalených konárov smreka, ktoré plecom vytrháva z letargie a vytvára tak okolo seba absurdnú hmlovinu, urputná grimasa na tvári vystavenej besneniu vetra alebo pravdivo ohromný kontrast medzi človekom a horou.

Nedá mi to. Nemôžem inak. Tieto chvíle potrebujem zaznamenať pre večnosť. Znova a znova musím vyťahovať jeden zo svojich dvoch foťákov a pokúšať sa s ich pomocou zastaviť nekompromisný beh času. Ten pohyb sa už stal takým rutinným: oslobodiť pravé plece od dobre priliehajúceho polstrovaného popruhu a celý trup jemne nakloniť doľava do takého uhla, aby sa batoh z druhého pleca zošuchol do nadýchanej snehovej periny, vopred mierne ušliapanej ľavou lyžou, a pristál pri mojich nohách chrbtom otočený k nebesiam. Času nie je veľa, všetko sa musí odohrať v rýchlom slede. Len máloktedy sa dá výkrikom: "Počkaj, stoj!" pozastaviť dianie na plátne horského bytia. Keď sa lyžiar rúti svahom, nešliapne kvôli tebe na brzdu, aby si sám pokazil prchavý okamih prašanového opojenia. Aparáty musia ležať v batohu tak, aby som ich hneď a bez prehrabávania vytiahol. Asi by mi dobrá polovica záberov ušla, keby som sa musel zaobísť bez chrbtového vstupu, ktorý si na skialpovom batohu Lowe Alpine Revolt nadovšetko cením: dva zipsy, dva rýchle ťahy, samozrejme, priamo v rukaviciach, a celý chrbtový panel sa vyklopí do priestoru. Akoby som otváral kufor. Lenže tento skialpový "kufor" si nesiem na chrbte bez toho, aby mi počas celého dňa prehnane dával najavo svoju prítomnosť.

Áno, tento článok je oslavou skialpového batohu Lowe Alpine Revolt. Oslovil ma, následne presvedčil a potom uchvátil.

Vezmi a zavri

Nielen pri fotení však človek ocení rýchlosť a obyčajnú jednoduchosť prístupu do skialpového batohu cez vyklápací chrbtový panel. Stačí, keď v mraze loviš suché rukavice, ktoré sa prepadli až na samé dno. S chrbtovým vstupom vidíš celý obsah batohu a tvoje ruky siahajú naisto. Aby človek získal termosku či lekárničku, nemusí na sneh vyhádzať aj perovku, náhradnú čiapku, desiatu a všetko ostatné, čo to či ono prekrýva.

"Čo si ešte na túru zbalím? Pre každý prípad?" So štyrmi kilami fototechniky často riešim skôr opačný problém: bez čoho všetkého sa ešte zaobídem. Na jednodňové túry si schválne vyberám batohy s objemom okolo 25 litrov, pretože ak sa chceš na lyžiach naozaj dobre zviezť, väčší bágel je na príťaž. Potom však prichádza druhá stránka veci: uskromnenie. Za tie roky strávené na pásoch som si našiel minimálnu kombináciu vybavenia, s ktorou zvládnem každú situáciu, pričom štyri páry rukavíc a zázračná páska duct tape sa stávajú esenciou úspechu. Aj tak som sa často dostával na hranu objemových možností batohu a napchať dnu stúpacie pásy znamenalo obliecť si bundu, ktorá im uvoľnila miesto. Lowe Alpine Revolt je však oproti všetkým predchádzajúcim skúsenostiam tak trochu nafukovací, zdá sa.

Toľko priestoru som v dvadsaťpäťlitrovom batohu ešte nedostal. Lyžiarske okuliare a horalky majú svoje samostatné vrecko v hornej časti, ktorého objem nezmenšujú ani dve hlavné vrecká (okrem už opísaného aj lavínové vrecko na sondu, lopatu a pílku) napchaté na prasknutie. A ak podobne ako ja trpíš posadnutosťou zo straty kľúčov a radšej desaťkrát kontroluješ, či rozmarne neopustili svoje miesto, s batohom Lowe Alpine Revolt sa dočkáš pokoja. Dve vnútorné vrecúška, z toho jedno priamo s klipom na pripnutie kľúčov, ťa upokoja.

Batoh a montérky

Je frustrujúce počítať dni, keď sa človeku podarí dostať na lyže. Oveľa ľahšie sa znáša čiarkovanie dní, ktoré vyraziť do terénu nedovolia. A našťastie sa ich tento rok zatiaľ veľa nenazbieralo. Nech sú teda pochválené moje domovské Jeseníky, pod ktorými žijem, a na niekoľko dní otvorené švajčiarske hranice. S batohom Lowe Alpine Revolt som tak odvtedy, čo sa konáre smrekov sklonili pod nánosom bielej periny a svahy zaplavila iskrivá beloba, strávil kopu krásnych, ale aj náročných hodín. Užil si so mnou. Najmä keď som mu namiesto jedného turistického čakanu, na ktorý je upínací systém Headlocker pôvodne stavaný, vnútil hneď dva lezecké a vyrazil s Tomášom Petrečkom urobiť pár záberov na ľady. Uniesol to – ten batoh. Vrátane prilby, dobre usadenej pod integrovanou sieťkou, ktorú v čase, keď ju nepotrebuješ, dokonale skryješ v spodnej časti čela batohu.

Žiť s lyžami na nohách – a v mojom prípade asi aj v hlave – je krásne aj náročné. Najmä pre materiál. Drahý nepremokavý komplet sa mení na montérky, na ktoré začínam lepiť už druhú sadu samolepiacich záplat. Červenú niť mám pripravenú na perovku a čiernu na rukavice. Roztrieštenú špičku lyží zachránilo dvojzložkové lepidlo na báze epoxidu a batoh si tiež prežíva svoje ťažké chvíle. Zatiaľ sa však tvári, že nie je žiadny slaboch, a ak má nejakú slabinu, rozhodol sa ju predo mnou neprejaviť. Pevná tkanina sa evidentne len tak niečomu nepoddá a, ako už je pri Lowe Alpine zvykom, vecí, ktoré by sa mohli pokaziť, na batohu veľa nenájdeš.

Je to skrátka frajer. Dokonca keď už nevládzem, ponesie mi aj lyže. Každú na jednej strane, alebo aj na čele. A zvládol by vraj aj snowboard. Ale teraz už dosť rečí, musíme zase von, sneží.

Skialpový batoh Lowe Alpine Revolt

Skialpinistický a freeridový batoh Revolt svoju prítomnosť v oblúkoch vôbec nedáva najavo. Na chrbtový systém Tri-Flex™ sa nelepí sneh a všetky pracky a zipsy ovládaš v rukaviciach. Najviac však aj tak oceníš priestranný chrbtový vstup, vďaka ktorému aj v snehovej fujavici rýchlo nájdeš suchú čiapku a bez vyzliekania rukavíc vylovíš termosku. Viac informácií >>

V ďalších rokoch som na tom istom mieste hĺbil jamu ešte veľakrát, ale toľko snehu ako vtedy sa už nikdy nenahromadilo. Meter až dva, občas okolo troch, podľa toho, aká bola zima. To predstavovalo najbežnejšiu masu snehu, ktorú bolo treba odhádzať, kým lopata pročesala kríčky čučoriedok na samom dne. Ale to sa bavíme o záveterných svahoch, na ktorých sa sneh, hnaný prúdením cez hrebene, ukladá vo väčšom množstve. Na náveterných svahoch potom leží sotva polmetrová pokrývka. A čo ďalej? Bude to ešte horšie? Blíži sa koniec starej dobrej českej zimy, pričom tú novodobú reprezentuje biely prúžok vsadený do zelených svahov ako dôkaz ľudskej márno(trat)nosti?

Možno nie celkom. Snehových závejov sa vraj dočkáme. "Ale budú podstatne vzácnejšie, než sme boli doteraz zvyknutí. Teplé a suchšie varianty zimy budú prevažovať,“ povedal klimatológ Pavel Zahradníček z CzechGlobe – Ústavu výskumu globálnej zmeny AV ČR v januári tohto roku pre server iRozhlas.

Pachuť poslednej (ne)zimy spôsobila, že od polovice februára moje lyže neopustili prítmie kúta garáže a medzi ich špičkami si pavúk začal napínať svoju sieť. Dokonca aj Malý Kaukaz v tom čase chradol bez snehu. Keby sa pred naším príchodom do horami zovretého Hermonu nezniesol z neba ako boží dar tých spásnych tridsať centimetrov iskrivo bieleho pokladu, presedeli by sme dni s veľkonosým arménskym lovcom Sirakom pri peci a zapíjali kyslú nakladanú zeleninu vodkou. Takto sa nad nami duchovia Kaukazu predsa len zmilovali, ušetrili nás bolehlavu spriazneného s kvasením žalúdka a veľkoryso nám umožnili vytvoriť si na kopcoch nad opustenými dedinami tie svoje dve súbežné čiary. Hoci cesta dolu znamenala kľučkovať medzi ostnatými steblami, trčiacimi v celej svojej nohavice šklbajúcej dĺžke nad pokrývkou. O geologickej rozmanitosti podložia ani nehovoriac. Do Gorisu, mestečka v 1600 metroch nad morom usadeného v najvýchodnejšom cípe Arménska, už ale sneh nedorazil vôbec. Hory, dvíhajúce sa za posledným chudobným stavaním, sa tvárili ako dietne pocukrovaná bábovka.

Tento lyžiarsky trip sa nevydaril. A v ten rok už žiadny ďalší. Ani na hrebene Jeseníkov za domom. Doma – v Malej Morávke v 700 metroch nad morom – síce niekoľkokrát slušne snežilo, ale následne aj slušne lialo. Sneh sa premenil na dážď. Čerstvá nádielka na čľapkajúcu kašu. Nemalo to zmysel – na tom ničom.

Keď si z detských spomienok vyvolám tie kopy snehu, do ktorých ma rodičia hádzali a v ktorých sme si okolo toho istého domu v 700 metroch hĺbili bunkre a hlboké zákopy, aby na nás potom dedo so zdvihnutou rukou a hrozbou "Krucaj faja!" vybehol, kde má tie drevené fošne, ktoré mali slúžiť úplne inému účelu než ako strop nášho bunkra, tak si myslím, že zimy už nie sú, čo bývali. Pravda, bol som menší a všetko okolo mňa naopak väčšie. A navyše myslieť znamená hovno vedieť, ako vtedy povedal niekto s podobnými životnými skúsenosťami, akými oplýval môj dedo. Preto dnes namiesto domnienok hľadám fakty.

"Príčinou zmeny klímy je s najväčšou pravdepodobnosťou zosilňovanie prirodzeného skleníkového efektu atmosféry v dôsledku ľudskej činnosti a nadmerného zvyšovania antropogénnych emisií skleníkových plynov."

Píše sa na webe českého Ministerstva životného prostredia pod záložkou Ochrana klímy a energetika. Ekonóm profesor Václav Klaus v článku publikovanom 3. 12. 2019 na webe www.klaus.cz však tvrdí: "S klímou sa síce ani tento rok, ani v posledných rokoch nič mimoriadne nestalo, ale klimatickí aktivisti, ľudia, ktorí si založili svoju politickú kariéru na vyhrážke, že nás klíma zničí, ak nebude po ich, proti nám práve teraz organizujú frontálny útok."

Ide o fakty? Či iba názory? Pre presné dáta z historických meraní sa môžeš preklikať na web Českého hydrometeorologického ústavu: "V rokoch 1861–1910 bola priemerná ročná teplota 9,1 °C, v období 1911–1960 9,6 °C a v období 1961– 2010 10,4 °C." Pričom tam ďalej nájdeš: "V súvislosti so zmenou teplotného režimu dochádza tiež k postupnému zvyšovaniu priemerného počtu dní s vysokými teplotami a k znižovaniu priemerného počtu dní s nízkymi teplotami." To sú namerané dáta – fakty, ktoré nemožno spochybniť. A ak sa vrátime k profesorovi Klausovi, tak ani žaba vložená do smaltovaného hrnca nezaznamenala postupné ohrievanie vody okolo. A keď jej po dlhej ľahostajnosti došlo, že jej stehienko začína voňať, maškrtný Francúz už nad tanierom slintal.

Klíma na planéte sa otepľuje, to je fakt. A tento proces urýchľuje pôsobenie človeka. Na tom sa zase zhoduje väčšina vedcov – klimatológov, pričom najvýznamnejšou organizáciou prinášajúcou výsledky výskumu zmeny klímy je Medzivládny panel pre zmenu klímy založený v roku 1988 Svetovou meteorologickou organizáciou (WMO) a Programom OSN pre životné prostredie (UNEP). Ekonómovia a CEO neustále rastúcich korporácií naopak zastávajú skôr opačný názor – nič pozoruhodné sa nedeje. Prečo? A kto má pravdu?

„Padá podstatne menej snehu a viac prší. Počet dní, keď je na horách klasická zima s vyššími úhrnmi snehu a s vyššou pokrývkou, výrazne klesá. V posledných dvadsiatich rokoch zhruba o 35 percent.“

Zaznelo aj na serveri iRozhlas od klimatológa Pavla Zahradníčka. Ale možno ani nepotrebuješ poznať stanoviská klimatológov. Pribúdalo by v lyžiarskych strediskách stále viac snežných diel so stále lepšími technológiami, ktoré dokážu vyrábať sneh aj pri teplotách okolo nuly, keby sa nič nedialo? Kedysi sa lyžovalo na prírodnom snehu, to si pamätám. A áno, zima mala vždy svoje rozmary, ako napríklad v 70. rokoch, keď sa na Silvestra chodilo v kraťasoch, aby potom teplota cez noc klesla o takmer 30 °C. Ale sú to dnes ešte rozmary, alebo ide o dlhodobejší trend?

Zmizne česká zima?

Ak sa nič nezmení, dáta naznačujú, že na zasnežené strechy a chlad snehu topiaceho sa za krkom budeme už len spomínať s Bohumilom Hančom, Gustavom Anďelom a Vikim Cabadajom na obrazovkách. Ale čo potom povedať na prvý tohtoročný sneh, ktorý už 12. októbra narušil pokojný život pavúka sídliaceho v špičkách mojich lyží a donútil ho hľadať si nové útočisko? Krásnych 20 centimetrov snehu. Tak veľmi mi chýbal. Síce sa už zase vsiakol do pôdy, ale za čo ho mám považovať? Za predzvesť lepších zajtrajškov, alebo ukážku rozbesnenej klímy? Blížiaca sa zima asi zase trochu napovie. Ale nech už bude akákoľvek, loptička zostane na našej strane. Idem premýšľať, ako s tou zodpovednosťou naložím

Presuňme sa teraz približne 900 kilometrov juhozápadne. Za taliansku hranicu. Do malého mestečka neďaleko Benátok, kde strechy domov pokrývajú červené hlinené škridly a z vyvýšenej polohy na kopci porastenom piniami na ne zhliada stará pevnosť. Jedným z jeho deviatich tisíc obyvateľov bol v tom istom čase, keď sa po Tatrách túlal štáb Medenej veže, aj istý Giancarlo Tanzi. Mladý Talian, ktorý každú voľnú chvíľu utekal medzi slnkom vybielené dolomitské steny, od ktorých úpätia padali do údolia zelené lúky posiate plstnatými kvietkami alpského plesnivca. Tie ťažké kožené vibramky si však nikdy neobľúbil. Svojou hmotnosťou iba predlžovali cestu na vrchol a pridávali kvapky potu na čele. Slovami však v horách nikto nikdy nič nedosiahol. A tak manuálne zručný Giancarlo Tanzi začal premýšľať, ako nohám odľahčiť. Vyhľadal miestnych obuvníkov a prinútil ich robiť pokusy s materiálom, aký dovtedy pri výrobe topánok nepoužili. Cordura – ľahká a odolná tkanina, ktorú vyvinula firma DuPont počas druhej svetovej vojny na použitie v pneumatikách a ktorá neskôr našla uplatnenie v pracovných odevoch a ako hlavný konštrukčný materiál batohov.

Mnoho prototypov skončilo ako bezcenný odpad. Až v roku 1975 predviedol Giancarlo Tanzi svetu prvé turistické topánky vyrobené z kombinácie kože a Cordury. Pomenoval ich Scout a svojej novovzniknutej firme dal ako hrdý patriot rovnaké meno, aké nieslo aj jeho rodné mesto – Asolo. S historickým odstupom takmer pol storočia už vieme, že jeho počin si označenie revolučný naozaj zaslúži.

Mladý Talian však rozpoznal ešte ďalší problém horskej obuvi. Vlhkosť! Samotná koža, ak sa udržiava poriadne premastená, vodu síce neprepustí. Po zásahu obuvníckej ihly v nej však zostáva množstvo neutesnených otvorov. V pravú chvíľu tak do mestečka Asolo dorazila informácia, že istá americká firma W. L. Gore & Associates nedávno získala zákazku na výrobu vodeodolnej látky, z ktorej sa malo ušiť oblečenie pre polárnikov pripravujúcich sa na prechod Antarktídy. Giancarlo Tanzi získal niekoľko metrov materiálu s obchodným názvom Gore-Tex® a začal experimentovať s podšívkou dovtedy vyrábaných topánok. V roku 1980 potom – opäť pod značkou Asolo – uviedol na trh úplne prvé turistické topánky vybavené nepremokavou a priedušnou membránou.

Neďaleko odtiaľto

Ešte raz sa presunieme v priestore. Ale už len o malý kúsok. Pol hodiny jazdy po ceste 348 na východ, po prúde rieky Piava, leží mestečko Nervesa della Battaglia. Po skončení druhej svetovej vojny si tu obuvník Oreste Zanatta so svojou ženou otvorili malý obuvnícky obchodík. Globálnym konfliktom ekonomicky spustošený sever Talianska začal po roku 1946 rýchlo prekvitať a s dopytom po kvalitných veciach rástla aj firma, v ktorej Oreste postupne zamestnal všetkých členov rodiny. V priebehu 60. rokov potom odovzdal žezlo synovi Ambrosianovi a ten malý rodinný podnik rozvinul na prosperujúcu spoločnosť, ktorá dostala názov Tecnica Group. Meno, ktoré práve čítaš, možno poznáš. Alebo ti minimálne príde povedomé. Pod krídla spoločnosti Tecnica Group dnes okrem outdoorových a lyžiarskych topánok Tecnica patria lyžiarske značky Nordica, Blizzard či Marker, turistická obuv Lowa a kolieskové korčule Rollerblade.

Rok 1998 sa potom stal zlomovým pre dvoch mužov žijúcich 30 kilometrov od seba. Obaja už boli unavení z biznisu. Giancarlo Tanzi v deväťdesiatych rokoch vyrábal špecializované horolezecké topánky z termoplastických materiálov a inšpirovaný biomechanikou sa snažil o čo najväčší súlad medzi topánkou a ľudskou nohou. Ambrosiano Zanatta bol kľúčovým manažérom obuvníckej firmy zamestnávajúcej stovky ľudí po celom svete. Cesty oboch podnikateľov sa pretli, keď Ambrosiano predal svoj podiel v Tecnica Group a jeho potomkovia Anna, Marco a Luca – tretia generácia rodiny Zanatta – za otcove peniaze kúpili značku Asolo od Giancarla Tanziho.

Kruh sa uzavrel v meste Nervesa della Bataglia, ktoré sa stalo sídlom spoločnosti Asolo. Príbeh však pokračuje. Už so štvrtou obuvníckou generáciou rodiny Zanatta, ktorú reprezentuje Lucova dcéra Ludovica. Pritom uličkami medzi jednotlivými stanovišťami výrobného procesu sa naďalej prechádza aj starý pán Ambrosiano, ktorý dohliada na starostlivú prácu talianskych obuvníkov. A hoci revolúciu, akú hneď dvakrát po sebe rozpútal v obuvníckom priemysle Giancarlo Tanzi, dnes len ťažko zopakovať, celá rodina Zanatta naďalej hľadá ďalšie drobné vylepšenia od horolezeckých až po turistické topánky. Všetci sa sústreďujú len a len na prácu presiaknutú vôňou kože a hôr.

Ako vždy, aj dnes si len návštevníkom v ríši, ktorú si tvoji druhovia nestihli podmaniť. Zatiaľ. Všetko sa môže rýchlo zmeniť. Len si spomeň, ako sa tvoje kroky zastavili pri tabuli ohlasujúcej zákaz vstupu mimo značených chodníkov. Dnes ju tam už nenájdeš. Ani ten chodník, ktorý ťa vtedy k tomu miestu doviedol. Motorové píly zbúrali všetky zelené kulisy a bagre vyrvali z pôdy ich zakorenené pozostatky. Jeden zakazujúci stĺp nahradilo dvanásť povoľujúcich – prepojených oceľovým lanom s navešanými kotvami. Už nemáš dôvod sa tam vracať. Tvoj kus divočiny zmizol. Ale keby si sa tam predsa len ešte ocitol a pozrel sa od niektorého z tých nablýskaných stĺpov späť, premôže ťa dvojnásobné sklamanie, kam až nenásytnosť zašla. Bradavica! Nestačila im tradičná drevená rozhľadňa na protiľahlom hrebeni. Bola primalá. Málo veľkopanská. Malicherná. A človek sa cestou hore spotil. Neodpustiteľné! Tak vyrástla nová. Ohromná. Platená. S lanovkou a šmykľavkou. Už sa nerozhliadneš po kraji bez toho, aby ladnosť horských chrbtov nepreťal výrastok ľudskej hrabivosti.

Tvoji druhovia postupujú rýchlo. Kam sa za tichom utiahneš nabudúce?

Svoje hory poznáš dokonale. Prešiel si každý chodník, ktorý predkovia celé stáročia vyšliapavali a z kameňov vyskladali v strmých úbočiach, aby nimi s poslednou škvrnou snehu vyhnali dobytok v ústrety zelenajúcim sa pastvinám a s prichádzajúcou polročnou bielou prikrývkou zase z holých hrebeňov zviezli seno nadýchané priezračným vzduchom. Vieš, na ktorých miestach zub času nahlodáva posledné pozostatky starých salašov a kde z lesného podrastu vyrastajú žulové hraničné kamene. Máš načítanú históriu a chováš tie miesta v posvätnej úcte. Tvoj domov, priateľu.

Ale nesmieš tam. Zakazujúca tabuľa dokáže uhnúť z cesty nažehlenému menčestru, ale pred tvojimi krokmi stojí neoblomne vzpriamená. Si silný vo vlastných morálnych zásadách, ale vyvrátiť drevený hranol so zelenou tabuľkou so symbolom českej štátnosti nedokážeš. Uvedomuješ si, že má svoj význam. Aj tak sa však môžeš na chvíľu zastaviť pri myšlienke, že vlastná krajina, reprezentovaná tu a teraz dvoma českými dvojchvostými levmi a dvoma moravsko-sliezskymi orlicami, vkladá mizernú dôveru do tvojej vlastnej zodpovednosti. Ty predsa máš pre prírodu pochopenie. Cítiš sa byť jej súčasťou. Ale vnímajú to rovnako aj tvoji druhovia?

Spomínaš si na to neskoré letné popoludnie, keď ťa už nič nemohlo udržať uväzneného za plotom obiehajúcim okolo domu? Do batoha si zbalil len to najnutnejšie a vyrazil po čerstvo pokosenej lúke hore. Na hrebene. Aj vtedy tvoje uši načúvali tichu, ktoré zakaždým znie inak. A práve keď sa slnko na západnej strane hrebeňa chystalo zakončiť svoju celodennú púť, vydalo sa ho z východu prenasledovať celé stádo kamzíkov. Pätnásť, dvadsať, koľko ich len mohlo byť? Pohľad pre bohov. Dnes vyhradený len tebe, priateľu. Potom do jedného zmizli v kosodrevine a ty si urobil to isté. Tvojím lôžkom sa stali mäkké vankúše horskej trávy, medzi ktoré si si rozložil modrý spací vak. Toľko nocí už s tebou prežil. Ešte pred koncom dňa sa ti pod prvou hviezdou podarilo zapáliť liehovú tabletku a nad oranžovým plameňom sa potom niekoľko nasledujúcich romantických minút ohrievala voda na polievku. Dojedol si. Privrel oči. Zaspal. A nadránom ťa zobudil chladivo vlhký dotyk rosou pokrytej vrchnej látky spacáka, ktorá sa nevyberavo obtrela o tvoju tvár. Ale no tak! Slnko predsa ešte nedokončilo svoj nočný maratón na druhej polovici zemegule. Ešte nenastal čas opustiť spálňu. Zvonka síce vlhkú, ale vnútri vyhriatu vlastným telom. Keď si neskôr – už s modrou oblohou nad hlavou – odchádzal, zostal po tebe len kúsok poválanej trávy. Ako po tých kamzíkoch.

A teraz, priateľu, keď si späť zo svojej nedávnej spomienky, sa rozhliadni okolo. Parkovisko preplnené. Ďalšie autá zúfalo zapichnuté vo svahovitej krajnici. Jedno za druhým. A tento plechový rad sa tiahne niekoľko sto metrov hore po ceste, z ktorej popri rieke odbočuje najpopulárnejší chodník tvojich hôr. Nechcel by si sa predierať procesiou. Áno, to údolie je nádherné. Ty vieš, čo sem ľudí ťahá. Ale zároveň tušíš, že pod nohami davov sa deje niečo nedobré. Hluk a lomoz tu neprospievajú. Prírodného ubúda, umelého pribúda. Určite by si nechcel, aby (po)hromadné návštevy zachvátili aj miesta, kde doteraz vládne pestrofarebné ticho. Pestroticho. Možno má teda zákaz svoj zmysel.

Ale všetko nezakážeš. Internet. Cerca trova! Hľadaj a nájdeš! Napríklad ten bivak s hrejivými kachľami a drevenými posteľami, ktorý roky ponúkal prístrešie v tichej tolerancii všetkých zúčastnených strán. Tí, ktorých zasvätili starší a skúsenejší, vedeli, ako sa majú správať. WWWyzradenie jeho polohy však priblížilo jeho koniec. Rozhádzané črepy, začadené steny, neporiadok. Vidíš? Zákaz nie je všemocný. Kto chce, cestu, ako rozvrátiť prastaré horské poriadky, si nájde. Napríklad v malom políčku označenom ikonou lupy. Alebo vo svojej bezodnej peňaženke. Tvojich druhov je veľa, priateľu. A majú moc. Moc mocných. Ubúda naopak pokory a vedomia, že aj ty, ja, oni tvoríme prírodu. Radi si myslia, že sa človek stal pánom. Ale to je omyl. Hlboký omyl. Stačí maličkosť a... veď vieš.

Žiadny zákaz ťa nedokáže oddeliť od tvojich hôr, prastarých chodníkov, machom obrastajúcich pomníčkov, bublajúcich rašelinísk a pralesných vrchov. V tvojich očiach nie je embargo tou správnou cestou. Chápeš slobodu a zodpovednosť ako dve strany tej istej mince. Odpadky sa zbierajú, ohniská upratujú, domovy zvierat rešpektujú. Stále si pokorným žiakom prírody. A to je dobre, priateľu. Buď na to hrdý.

Odvtedy už ubehlo veľa rokov. Pamätám si, ako som o tejto ceste prvýkrát čítal v knihe Radovana Kuchařa „Desať veľkých stien“. Hneď som vedel, že toto je presne cieľ, o ktorý sa chcem raz pokúsiť. A tak stojím na ľadovci Leschaux – podobne ako pred rokmi Cassin – a pozerám hore. V hlave sa miešajú najrôznejšie pocity. Pokora, odhodlanie, strach. To všetko sa mi točí v hlave ako reťazový kolotoč. Stena na mňa robí veľký dojem. Presne taký, aký chceš urobiť pri prvej návšteve u rodičov svojej frajerky. Bude to veľká výzva. Ideálna na test nielen mojej odolnosti, ale aj nových horolezeckých topánok Asolo Eiger XT EVO GV.

Desať prstov v teple

V takej veľkej stene, ako je Grandes Jorasses, môže človeka stretnúť ledačo. Obzvlášť keď v nej strávi tri dni, počas ktorých sa vystriedajú snáď všetky ročné obdobia. Bolo nám horúco, potom zima. Chvíľu sme sa topili v pote a potom – pre zmenu – vo vode, ktorá nás kropila v podobe dažďových kvapiek. Ani snehovým radovánkam sme sa nevyhli. Ale za všetkých týchto podmienok zostávali moje nohy v teple. Už keď som si topánky Asolo Eiger prvýkrát obul, pocítil som na nohách pocit ako nikdy predtým. To teplo! Odkedy ich mám, k stavu, keď človek prichádza o cit v prstoch na nohách, som sa ani nepriblížil. Aj keď som hodinu stál v mokrom snehu a istil Ondru v asi najbláznivejšej dĺžke celej cesty, nohy mi nepremrzli. Čo by som rád povedal aj o prstoch na rukách a zvyšku tela, ale bohužiaľ nemôžem. Bola strašná kosa.

Komfort v stene tiež výrazne zvýši, keď si ráno po núdzovom bivaku môže človek skočiť do topánok a zahriať skrehnuté prsty. Alebo keď po celom dni v lezečkách vkĺzne do pohodlnej topánky, ktorá nikde netlačí a nestláča. Toto sa stáva asi najväčšou devízou topánok Asolo Eiger. Ale možno aj drobným úskalím. Samotné lezenie nám dalo poriadne zabrať. Ale nie toľko ako následný zostup. Trojhodinové šľapanie po ľadovci za tmy, hmly a výdatného dažďa sa prejavilo – premoklo nám úplne všetko vrátane topánok. Materiál, ktorý tvorí ich vonkajšiu izoláciu, vodu nasával a nasával a ja som potom topánky dlho sušil na slniečku. Jedným dychom však treba povedať, že aj keď topánky skončili nasiaknuté ako špongia, tepelný komfort sa nezmenil.

Veľké malé očko

Fast and light – štýl, ktorým sa snažia zdolávať steny najlepší horolezci sveta, vyžaduje od všetkého materiálu nízku hmotnosť, no pri zachovaní maximálneho možného výkonu. Aj keď som Grandes Jorasses liezol skôr v old school štýle slow and heavy, zaoberaniu sa hmotnosťou som sa aj tak nevyhol. Od sedáka cez batoh až po topánky som potreboval mať so sebou technické a funkčné vybavenie. Asolo Eiger toto splnili vo všetkých smeroch. Hmotnosť 710 gramov je naozaj jedna z najnižších v danej kategórii. Keď som topánky nemal na nohách, viseli pripnuté na sedáku a nijako mi nekazili pôžitok z lezenia. 

Samozrejme, na topánkach nechýbajú výstupky na upínanie automatických mačiek a climbing zóna v špičke podrážky. Ďalším príjemným prvkom je systém rýchloviazania, vďaka ktorému nemá človek problém zaviazať si topánky ani v hrubých palčiakoch.

Čo ma na topánkach Asolo Eiger XT EVO GV veľmi bavilo, je malé textilné očko v špičke – na začiatku vrchného zipsu. Zdanlivá drobnosť, ktorú by človek na prvý pohľad odsúdil ako vec na nič. Ha! Opak je však pravdou. Očko umožňuje topánky kamkoľvek bezpečne a pohodlne zavesiť. Na sedák, na štand, na batoh alebo na šnúru pri sušení. Keď totiž človek topánky zavesí za šnúrky, zostanú v polohe komínom hore a dovnútra naprší. Ak ale použije toto malé očko, budú visieť obrátene – komínom dolu – a ráno vkĺznu nohy do suchého. Milujem, keď výrobca premýšľa nad tým, čo vyrába.

Mäkšie neprekáža

Hoci Walkerov pilier tvorí z veľkej časti skala, lezečky som mal na nohách sotva pol dňa. Vo väčšine pasáží mi boli oporou práve tieto rakety Asolo Eiger. V položenej sutine, na mokrej skale, v roztopenej brečke pripomínajúcej sneh a tiež v pomerne ťažkých lezeckých pasážach som sa cítil komfortne. Snáď to bolo tým, že tieto topánky nepatria k tým najtvrdším na trhu. Samého ma prekvapilo, aká je podrážka relatívne ohybná. Avšak presne toto človek potrebuje vo chvíli, keď stojí na hladkej platni a chce urobiť krok na trenie. A pritom ani ustáť malú lištu nepredstavovalo problém.

Asolo Eiger XT EVO GV som mal aj v Tatrách pri prelezení cesty "Havranie vlasy" (M5) alebo pri lezení drytoolov u nás za domom v Jeseníkoch a ani v technickejších veciach s obtiažnosťou M7 som v mäkšej podrážke nepocítil problém. Skôr v tom vidím ich prednosť. Vo chvíli, keď treba ísť po tvrdšom povrchu, v sutine alebo po ľadovci, noha toľko netrpí a chôdza sa stáva oveľa pohodlnejšou. 

Pozor, sutina!

Nič a nikto nie je dokonalý, a tak aj tieto topánky narážajú na drobné nedostatky. Aj keď nedostatky je silné slovo. Prednosti, ktorými vynikajú, ich jednoducho k týmto slabším miestam predurčujú. Ide o ľahké topánky. Nízka hmotnosť je ich najsilnejšou zbraňou, ale zároveň sa v nej skrýva aj tá drobná slabosť. Vrchný softshellový návlek skvele izoluje od chladu a nič neváži. Bohužiaľ, to je príčinou nižšej odolnosti voči roztrhnutiu. Nie je to koža. Keby však boli Asolo Eiger XT EVO GV kožené, stratili by práve na tej svojej elegancii a ľahkosti, ktorou vynikajú.

Najhorší na lezení Grandes Jorasses je zostup dolu. Nekonečné šľapanie, zlaňovanie, hrabanie sa v sutine. Človeku stále niečo padá na hlavu alebo je po členky zapadnutý v štrku. Na špičke topánok sa po tejto drine objavilo pár malých roztrhnutých dierok. Nič, čo by nespravila ihla, niť a trocha lepidla. Ale predsa je dobré počítať s tým, že ak človek plánuje dlhší čas kodrcať sa v sutine, tieto problémy môžu nastať. Pre dokreslenie situácie však: prilba dopadla oveľa horšie než topánky.

Víťazom sa teda stáva: Asolo Eiger XT EVO GV! 

Tieto topánky dali stene za vyučenú. Stena sa bránila a snažila sa odolať. Nedala sa len tak, ale proti týmto topánkam nemala šancu. Dá sa to však považovať za víťazstvo? Áno, miestami to bol boj. Ale keď sme vyliezli hore, necítil som pocit víťazstva. S horou som nepretekal. Žili sme spolu. Celé tri dni sme sa navzájom spoznávali, doberali a oťukávali. Na začiatku sa možno objavili ambície jeden druhého pokoriť. Nakoniec sme sa však lúčili skôr ako dobrí priatelia než ako víťaz s porazeným.

Možno to aj k tvojim ušiam kedysi doľahlo: „Lezenie ťa živiť nebude. Radšej sa poriadne uč!“ Tým uvedomelejším z nás to všetko dochádzalo. Ale aj tak sa učenie a budovanie kariéry v práci vždy odsúvalo na druhú, možno tretiu koľaj. Človek radšej nahádzal do batohu štrnásť dní staré prepotené oblečenie, jablko, sušienku, fľaškové pivo a zmizol do skál. Jóój, to je život, byť „crag rat“. Budem mať prácu? Budem mať na splátku hypotéky? Musím doma už konečne pripevniť tú poličku! Nič z toho ťa ale netrápi. Ty len premýšľaš, či pod kruhom pôjde slučka, alebo to zase bude boj na holé. Mal som stavy, že som do skál musel bežať, ako veľmi som sa tešil. 

Aj tebe sa podarilo prešvihnúť rodinnú oslavu, zabudnúť na výročie a naplánovať dovolenku, ktorá bavila len teba, pretože úplnou náhodou tam boli skaly? Sú aj takí, ktorí nestihli príchod svojho dieťaťa na tento svet – boli v skalách.

V časoch, keď som ešte chodil na strednú, sa mi podarilo vyhrať regionálne a okresné kolo v šplhu na lane. Organizátori z toho boli nadšení a hneď na víkend ma pozvali na republikové majstrovstvá. Moja odpoveď? „Nehnevajte sa. Cez víkend ideme do Ostrova liezť.“ Ktovie, mohol som urobiť kariéru v šplhu. Ale ja som bol v skalách.

Jasné, dalo by sa namietnuť: Taký pocit predsa zažíva každý, kto robí nejaký šport, ktorý má rád. Lezenie je však iné. Ten mix endorfínu, adrenalínu, strachu a eufórie ti tak chutí! A chceš ešte jednu dávku, aj napriek tomu, že tvoj tep pod kruhom poskakoval v rytme techna a zvierače ti od strachu takmer povolili. Tričko prepotené, piesok v ušiach, zodraté kolená, ale duša maximálne spokojná!

Lenže čo s tým? Čo s tou závislosťou? Ľudí okolo seba tým štveš. Vraj sa už nevieš rozprávať o ničom inom. Pri večeri nevnímaš pekne prestretý stôl, ani čo ješ. Len listuješ zamastenými rukami v sprievodcovi a hľadáš, ktorú cestu vylezieš zajtra. Lezeckým kumpánom voláš častejšie ako svojmu partnerovi a pri čistení zubov zaujato zvieraš kefku najprv zatvoreným a potom hneď pootvoreným úchopom, aby v skalách brala lišta. 

Rodina, práca, povinnosti – ako to všetko rozdeliť a nič nezanedbať? A ako do toho zakomponovať lezenie?

Veď ten týždeň má len sedem dní!

Máte niekto recept, ako na to?