Svet funguje v režime zdieľania. Alebo lepšie povedané - online zdieľania. Závratným tempom sa upgraduje nielen počítačová strieľačka Counter-Strike, ktorá tento rok oslavuje dvadsať rokov, alebo nové funkcie iPhonov, ale aj život na horách. Kým si pred desiatimi rokmi človek cestou na kopec poriadne makol a veľakrát pritom rozbaľoval a zase skladal papierovú mapu, aby sa aj tak minimálne raz vrátil späť na poslednú križovatku, dnes tam vyjde na elektrobicykli s navigáciou na riadidlách. Vtedy stúpal sám, z lesa naňho hľadeli tri slobodné kamzíky a cestu mu skrížila vyplašená laň. Dnes stojíš na vrchole s ďalšími desiatimi, dvadsiatimi, tridsiatimi ľuďmi. Zviera žiadne. Ak nepočítame jorkšíra v batohu.
Je to dobre? Alebo zle?
To nech posúdia povolaní odborníci, ktorých argumenty sa ponáhľajú vyvrátiť samozvaní investori. Pravda má mnoho podôb. Fakty sú však nespochybniteľné - človek je súčasťou prírody.
"Človek (Homo) je rod živočíchov z čeľade hominidy (Hominidae), ku ktorému patrí jediný v súčasnosti žijúci zástupca – človek rozumný (Homo sapiens)... Hominidy sú stredne veľké až veľké cicavce s výrazným pohlavným dimorfizmom u orangutanov a goríl a menej zreteľným u šimpanzov a ľudí."
— Zdroj: wikipedia.org
A ako súčasť prírody cítim zodpovednosť voči svojmu životnému priestoru. Zodpovednosť voči horám, pod ktorými žijem a ktoré sa dokážu kúpať v jasnom mesačnom svite a rovnako sa topiť v hmle a daždi - ako práve teraz, keď píšem tieto riadky smerujúce... k písaniu.
Máš internet, máš facebook, máš blog, máš slobodu. Môžeš napísať čokoľvek. Zdieľať GPS záznam akéhokoľvek chodníka, ktorý preskúmali podrážky tvojich bežeckých topánok. Môžeš sa s celým svetom podeliť o zábery zo zjazdu Veľkého kotla v Jeseníkoch - čo na tom, že územie leží v národnej prírodnej rezervácii a celá lokalita je lavínovým katastrom, pričom tvoji prípadní nasledovníci nemusia vyhodnotiť riziko správne. Môžeš vypustiť do éteru tipy na najlepšie lezecké cesty alebo rovno info o celej oblasti, kam chodia len miestni. Teda chodili.
Nad displejmi na mnohých ďalších koncoch internetovej siete sa iste nájdu ľudia, ktorí tvoje tipy ocenia. Ale existuje aj možno početnejšia skupina, ktorá sa proti zverejneným slovám nemôže brániť - zvieratá, rastliny, miestni obyvatelia. Položil si pred zverejnením otázku, či im to neprekáža?
„Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.“
— John Stuart Mill
Ja sám píšem veľa - do časopisu a na niekoľko blogov. A určite jednou z motivácií, prečo si sadám za monitor počítača a vyťukávam príbehy do klávesnice, je podeliť sa o zážitky, pocity a emócie, ktoré so mnou na nejakom tom krásnom mieste v horách zalomcovali. Asi to máš podobne. Ale nepovažujem za nutné - ba dokonca považujem za vhodné - nechať to miesto nepomenované. Nekonkretizované. Neodhalené.
Nedávno som dokončil veľkú reportáž o lezení na Zbirohu v Česku, pri ktorej sme na vrchole jednej pieskovcovej veže objavili starú vrcholovú knižku so zápismi tamojších legiend ešte z roku 1965. Navyše popísanú len do polovice. Mohla by tam hore teda vydržať ďalších 55 rokov - ako svedectvo a romantická spomienka pre niekoľko ďalších generácií. Alebo by som mohol názov tej veže prezradiť, aby... no prečo vlastne? Čitateľ teda zostáva ochudobnený. Ochudobnený o názov, nie však o príbeh. Ten svoj si už ale musí nájsť sám.
Je jednoduché niečo napísať. Porušiť dávne tajomstvo. Narušiť životný priestor svojich súkmeňovcov z ríše mnohobunkových heterotrofných organizmov - čiže živočíchov. Je také ľahké naviesť okolo domu miestneho starousadlíka množstvo ľudí mieriacich ku skale. Po jeho pozemku. A oznámiť svetu, že freeride v "Kotli" je pecka, ale už nedodať to bé - teda, že tam padajú lavíny a zákon do tejto lokality ani vstup nepovoľuje.
Písanie je aj zodpovednosť.
Tak to vnímam ja. Preto v mojich textoch nenájdeš konkrétne názvy a opisy. Tu moje prsty mlčia. Píšem o emóciách, pocitoch, atmosfére. Je to tak správne? Neviem. Urob si vlastný názor. Máme slobodu, nie?
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Príjemné, to rozhodne. Ale prekvapivé? Ak vezmeme do úvahy inak prívetivú taliansku tvár čašníčky, momentálne ukrytú za nespoločenským plastovým štítom, jej pravú ruku zvierajúcu futuristicky vyzerajúcu pištoľ mieriacu na naše čelá a meter vysoké plexisklo rozdeľujúce piccolo stolík s espressom na dve osamotené polovice, tak vôbec nie.
Medzi stromami, ktoré lemujú inak celkom frekventované prašné chodníky k skalám, tkajú pavúky svoje lepkavé diela, ktorým svojou spotenou tvárou dodávam vznešenosť pominuteľnosti. Ááááh! Fuj! V outdoorovom obchodíku v meste Como dostávam na svoju otázku "Do you have climbing shoes?" odpoveď: "Just three pairs." A carabinieri, ktorí prechádzajú okolo pod klesajúcim slnkom, sa milosrdne usmievajú na našu striebornú Caddynu obloženú kempingovými kreslami a stolíkom, na ktorom sa v hrnci zohrieva voda na ravioli za 1,29 €, vložené do nákupného košíka vydezinfikovanou rukou v jednorazovej rukavici.
A teraz, po týždni strávenom brúsením končekov prstov na vápencových a rulových útesoch a nocovaním na parkoviskách v opustených regiónoch Piemont a Lombardia, mierime na severovýchod.
"Ty si akože neberieš nepremokavú bundu?" Ájin hlas sa nesie poloprázdnym a potemnelým priestorom rozľahlých poschodových garáží neďaleko centra Madonny di Campiglio, zatiaľ čo rukami do batoha napcháva tú svoju. Dnešným cieľom je vystúpiť pod skalnú ihlu Campanile Basso a nájsť bivak, z ktorého ráno nastúpime do steny. "Nie, lebo pršať nebude." Nesmie, nemôže alebo nemá z čoho? Proste nebude. Hovorí to Meteoblue a aj moja predstavivosť. Goretexku proste neberiem. Už aj tak vystúpilo veko môjho batoha povážlivo vysoko a pred sebou – alebo nad sebou – máme 1200 výškových metrov do snehom opevneného sedla Bocca degli Armi. Ideme!
Opálené zátylky nadobúdajú vlhký lesk pod popoludňajším slnkom, ktoré rozvážnym tempom križuje protiľahlý masív Adamello. Ale takto to nemusí zostať dlho. Pohorie Dolomiti di Brenta je zvláštne. Ráno, pod modrou oblohou, sa všetko zdá také bezstarostné. Vápencové steny, dlhoročnou eróziou modelované do románskych kriviek, osamelých vežičiek a opevnených cimburí, priťahujú oči ako magnet. Lenže neskôr – pred poludním – prichádzajú mraky. A až do súmraku neodchádzajú. Šplhajú sa po šedivých stenách a trhajú sa na cáry v úzkych roztokoch. Ako tajomné prízraky sa zakrádajú medzi skalnými vežami, prinášajú pochmúrnu náladu a zmenšujú ľudskú existenciu v tomto nevľúdnom svete, aby potom – len na kratučkú chvíľu – zmizli v hlbinách a za stiahnutou oponou odhalili kulisy, kvôli ktorým sa sem hore zástupca ľudského druhu odváži.
Je päť popoludní a za Bocca degli Armi končí svet. Snehové pole, strmá skala a ďalej už nič. Len temná sivá plocha. Mraky preberajú vládu nad Brentou. Ale nehrozí nebezpečenstvo. Proste tu len sú. A náš zajtrajší cieľ – v labyrinte skál do nebies vyčnievajúcu štíhlu vežu Campanile Basso – nechávajú za plentou tajomna.
Znášame vápencové kamene na rovný plácok na skalnom ostrohu a staviame múrik, ktorý ochráni dve telá pred chladivým nočným prúdom ženúcim sa od Adamella. Vieme, že Gugliu, ako tú skalnú ihlu volajú Taliani, máme nad sebou. Tušíme jej prítomnosť. Ale ona si neoblomne trvá na svojom mystériu.
"Na mňa kvaplo!"
Takže je to inak. Prší! Pod šedivými cármi mrakov, ktoré skúsenosť z posledných piatich návštev považovala za tradičný kolorit labyrintu Brenta, nie však za predzvesť zlého, vsakujú rukávy mojej červenej softshellovej bundy ďalšie a ďalšie kvapky. Možno len kondenzuje vlhkosť? Pršať predsa nemá. Ale deje sa to. A tak hľadáme úkryt na rímse pod previsnutou skalou. Sedieť sa tu dá. Ale spať? V žiadnom prípade! V najhoršom zdrhneme dole, k chate. Nie je to ďaleko.
Našťastie prestáva. A vo chvíli, keď vyťahujeme varič, zase začína. Stále len kondenzuje vlhkosť vo vzduchu?
Trikrát sa vraciame prikrčiť do suchého úkrytu pod žltou stenou, ktorá svojou farbou naznačuje, že až k nej sa dažďové kvapky len zriedka dostanú. So súmrakom však konečne prichádza pohľad, aký sme si na noc pod Campanile Basso vysnívali. Posledný mrak sa sťahuje cez hory a teraz si už čupol, spolu s ďalšími svojimi kumulodruhmi, o mnoho stoviek metrov nižšie v doline pri jazere Molveno. Teraz sa môžeme natiahnuť na tom skromnom plácku za kamenným múrikom proti vetru a s pohľadom na hviezdami posypanú oblohu naberať sily na zajtrajší skorý nástup do steny. "Dobrú noc."
Vietor zosilnel. Je studený. Znamená to, že čoskoro bude svitať? Zatiaľ vládne čierna tma, a tak si pravou rukou len sťahujem otvor okolo tváre, aby som v spacáku udržal viac tepla. Vnútri presúvam čelovku na druhú stranu, aby som ju nezaľahol pravým bokom. Ľavý už mám poriadne otlačený.
"Spíš?"
"Veľmi nie."
"Ochladilo sa, čo?"
"To hej, no... Ty kokso, videl si to?"
Akoby niekto blikol žiarovkou na chodbe. Blik. Obloha za nami sa na okamih rozsvieti a rovnako rýchlo pohasne. Lenže tu ovláda vypínač ktosi mocný nad nami. Búrka! Ale ako? To predsa nie je možné. Veď máme nad sebou jasnú oblohu. Samé hviezdy... a teraz zase tá žiara! Hrom sa však neozýva. Asi je to ďaleko. Ale chceme sa na to spoliehať? Tu? 2700 metrov vysoko? S dvoma spacákmi a jednou nepremokavou bundou? Prepána, nie. Balíme!
Je to fofr. Napchávam spacák navlhnutý od nočnej rosy do kompresného vaku a pchám do batoha veci tak, ako mi prichádzajú pod ruku. Mám zbalené. Ale Ája sa ešte babre so samonafukovacou karimatkou. Ty kokso, to je vynález! Zlatá penovka. Tú zložíš a ideš. Drkocem zubami. Obloha zase svieti. Už by som šiel. Hrom nikde. Už to má zbalené. Tak miznime.
O kúsok nižšie, krytí skalami pred vetrom, už nemáme dôvod ďalej utekať. Je to jasné – obrysy mraku na obzore síce stále každú chvíľu zvýrazní krátky záchvev silného svetla, od ktorého aj temná obloha nad našimi hlavami nakrátko zmodrie, ale vzďaľuje sa to. Sedíme na studenej skale a hodiny na telefóne ukazujú 3:20. Priskoro. Priskoro na to, aby sme tu na šutri drepeli dve hodiny, kým nám sila slnka umožní niečo robiť. V svetelnom kuželi čelovky hľadáme aspoň malý plácok, na ktorom dokončíme prerušenú noc. Jeden sa zdá byť obstojný, ale... mierne sa zvažuje a končí zrázom. "Predsa sa v spánku nemrvíš tak, aby si zošmykol dole!" No... tak snáď nie.
Campanile Basso. 11:11 a po jedenástich dĺžkach stojíme na vrchole. A už zase rozohráva Brenta to svoje divadlo, keď sa jedna hmlistá opona preťahuje o miesto s druhou a upozorňujú tak zaangažovaných divákov, že dopoludňajšia romanca speje ku koncu. Schyľuje sa k druhému dejstvu. Hmly na scénu!
V okamihu, keď zelený prameň lana zasvišťí vzduchom a rozvíri prach pri mojich nohách, pociťujem na nose úzko lokalizovanú vlhkosť, ktorá sa vzápätí vizuálne prejaví na mojich rukávoch. Už zase! Ale načasovanie perfektné. V tomto zlaňovať, z toho by ma šľak trafil. Premočené laná, ešte sa ti to zauzlí ako svine a z istítka ti do ksichtu strieka voda ako z ostrekovača na čelnom skle. Meníme plány a zo sedla zbiehame presne na opačnú stranu hôr, než vedie chodník k nášmu pojazdnému domovu. Lenže dážď silnie a vidina masívneho dreveného stola ozdobeného misou pasta al ragú, z ktorej – spod parmezánu – sála vôňa Talianska, a zarosených okien, na ktoré pozeráme z tej správnej strany, teda zvnútra, nás ťahá na blízku chatu Tommaso Pedrotti.
Lenže s tridsiatimi eurami vo vrecku tu veľkú šou neurobíme. Dnes ešte musíme dole. Obnovená viditeľnosť na vrchol kopca nad chatou sa stáva jasným impulzom k akcii teraz, alebo nikdy. Hoci cestoviny zaliate pol litrom piva prvých pár minút silno protestujú a radšej by hlasovali za mäkučké lôžko na prvom poschodí než za zbesilé kmitanie nohami v rozbřednutom snehu a medzi rýchlo osychajúcimi kameňmi. Temná stena sa však tlačí proti nám. Ďalšia vlna od Adamella. Chce nás zmáčknuť, poriadne vymáchať a nakoniec už len spláchnuť. Kto bude rýchlejší?
Ku kaplnke nad chatou Brentei, momentálne v rekonštrukcii, dobiehame v prvých ľadových kvapkách. Prichádza vietor, lejak, dokonca krúpy. Peklo. Ale my už máme vyhrané. Aj toto o chvíľu prejde a v ďalšom okne to dotiahneme do údolia. A nabudúce sa už s tou goretexkou nebudem rúhať – to tu pod krížom sľubujem.
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Trekové topánky Asolo Freney Low GV
Trekové topánky Asolo Apex GV
Horolezecký batoh Lowe Alpine Halcyon 35:45
Merino ponožky Bridgedale Hike Ultralight
Tento rok v júni uplynul rok od chvíle, keď Dan dokončil najťažší pretek svetovej cestnej ultramaratónskej série Race Across America – známy pod skratkou RAAM. Trasa vedie zo západného pobrežia USA na východné. Celkovo to robí bláznivých 5000 kilometrov. Pretekári musia prekonať tri púšte a horské sedlá vysoké vyše 3000 metrov. Musia fungovať v brutálnych horúčavách, ale aj v búrkach a vytrvalých dažďoch.
Neskutočná záťaž pre ľudské telo. Predísť predvídateľným problémom je nutnosť. Čítaj, ako sa Dan s pomocou ponožiek Bridgedale stará o to, čo ho nesie do cieľa – o svoje nohy.
„Taký pretek, ako je RAAM, je extrémny test telesnej kondície aj psychiky. Zároveň však kladie obrovské nároky na kvalitu použitého vybavenia. Začína to pri bicykli a končí na najcitlivejších miestach, kde sa jazdec dotýka práve bicykla – zadok, ruky, chodidlá. Vybrať správne nohavice a sedlo, rukavice a riadidlá, tretry a ponožky je často tvrdý oriešok, ktorý si vyžaduje niekoľkoročné testovanie metódou pokus-omyl. Presvedčil som sa, ako táto metóda bolí. Chodidlá dostávajú pri ultramaratónoch neskutočne zabrať. Chvíľu sa rozpínajú a tlačia v tretrách pri horúčave sálajúcej z vozovky, inokedy sú rozmočené pri dlhej jazde v daždi, niekedy zas odolávajú nízkym teplotám. Neustále sú však vystavené tlaku karbónovej podrážky a jazyka topánky. Stačí jeden zlý šev na ponožke a máte zarobené na poriadny problém.
Na ultramaratón je teda nutné vybaviť sa ponožkami, ktoré sú anatomicky vychytané, na správnych miestach polstrované a inde zas priedušné. Minimalistické švy na správnych miestach sú tiež nevyhnutnosťou. Ďalšie veľké nároky treba klásť na materiál, ktorý by mal zabezpečiť čo najväčší komfort. Teda odvod potu, rýchle schnutie a udržanie tepelného komfortu. V neposlednom rade je nutná aj odolnosť. Ponožky, ktoré dobre fungujú, ale na druhý deň sú deravé, sú na nič. Zrátané a podčiarknuté – nárokov je veľa. Po mnohých rokoch som konečne našiel, čo som hľadal. Vo všetkých smeroch dokonalé ponožky Bridgedale. RAAM 2019 som zvládol v troch pároch série ultralight, ktoré dodnes používam na pretekoch aj pri tréningu. Do ďalších ultra projektov už nenaskočím s ničím iným na nohách!“
Daniel Polman dokončil RAAM ako tretí Čech v jeho 38-ročnej histórii a dosiahol dokonca najlepší český čas aj umiestnenie. To všetko napriek štyrikrát zlomenej a následne zoskrutkovanej kľúčnej kosti necelé dva mesiace pred štartom. Takmer neskutočný príbeh opísal v knihe DREAAM. Bol tiež prizvaný medzi elitných svetových ultramaratóncov na 9000 km dlhý pretek Red Bull Trans Siberian Extreme z Moskvy do Vladivostoku. Na štart sa ako prvý Čech v histórii postaví v júni 2021.
Viac o Danovi nájdeš na www.danielpolman.com.
Pánske ponožky Bridgedale Trailsport Lightweight
Dámske ponožky Bridgedale Trailsport Lightweight
Pánske ponožky Bridgedale Trailsport Ultralight T2
Dámske ponožky Bridgedale Trailsport Ultralight T2
Ale už naozaj len kúsok. Naposledy sa vydýchaš a... áno! Vyššie to už naozaj nejde. Za vŕzgania mačiek, ktoré po sebe v snehu nechávajú len spleť geometricky pravidelných čiarok, sa otáčaš k ostrému hrebeňu, ktorý ti zostal za chrbtom. Na znak spoločného úspechu naťahuješ pravú ruku k parťákovi, ktorému chýbajú posledné dva kroky. Vaše huňaté palčiaky na okamih splývajú v jeden celok. Hotovo! Nikde ani noha. Okrem tých vašich štyroch. Kým stanuli takto vysoko, museli prejsť dlhú, predlhú cestu. Päť rokov? Desať? Pätnásť? Ako dlho trvala tvoja príprava?
O 4000 kilometrov ďalej na západ sa iná dvojica – kľudne aj lepšie vybavená – práve zaraďuje do vláčika svetielok, ktorý sa plynulo sunie k vrcholu Európy. Aj tých dvoch prepadne nauzea. Aj oni za sebou nechajú v snehu rovnaké čiarky od mačiek. A na vrchole si potrasú rukami zahalenými v rukaviciach. Všetko rovnaké. Rovnaký sneh, rovnaké výhľady, rovnaká radosť. Len ich cesta trvala štyri dni – vrátane aklimatizácie na ľadovci Argentière. Budúci týždeň majú dohodnutý zoskok padákom a o mesiac odlietajú do Egypta na kurz freedivingu.
"Mnoho ciest vedie k Bohu, jedna vedie cez hory."
— náhrobný kameň Rudolfa Kauschku a úvodná strana autorovho denníka
Tí druhí dvaja žijú pestrý život plný zážitkov. Zatiaľ čo ty sa celý život akurát učíš, ako uviazať prusik z voľného konca lana, pri každej skialpovej túre sa hrabeš v snehu, aby ti pohľad cez lupu ukázal, či snehové kryštáliky náhodou zase nezmenili podobu, a po večeroch ležíš v sprievodcoch a prepínaš okná na počítači v snahe nájsť čo najviac informácií na svoju ďalšiu pochabú výpravu.
Pritom si si tiež mohol najať guida. Sú to profíci.
Ale ty máš svoju hlavu.
Tvrdohlavec! Zase si ideš tou svojou cestou. Dlhou, predlhou cestou, na ktorej aj napriek všetkým tým svojim skúsenostiam aj tak zase urobíš nejakú hlúposť. Koľkokrát ťa už zastavila niektorá z mnohých slepých uličiek? Tak ako švédsky spisovateľ August Strindberg experimentálne zistil, že vypúšťaním tabakového dymu do vody zlato nevznikne, tebe sa podarilo exaktne overiť, že ako športový lezec na sedmičky si na pieskovci úplná nula. A zase začínaš od začiatku. Koľkýkrát už? Zo sedmičiek si klesol na štvorky. Učíš sa zakladať slučky s uzlom na konci a oklamať tak svoju vystrašenú myseľ. Kruh! Kde je kruh? V štvorke? Žiadny nie je. Až keď si tvoje nohy zvyknú na neistú priľnavosť osolených plôšok, môžeš sa posunúť k päťkám a šestkám. Tam už nejaký ten kruh nájdeš. Jeden. Na kruhy musíš dozrieť.
A dospievanie trvá. Sladkých sedemnásť, ako krásne sa na to spomína. Predsa túto etapu len tak mávnutím ruky nepreskočíš. Pravda, išlo by to. 250 eur a o dve hodiny sa zapíšeš do vrcholovej knižky na Kapelníkovi. A možno popoludní vybojuješ aj Taktovku.
Alebo si na ňu počkáš. Predsa len, Stará cesta na Taktovku má obtiažnosť VIIb. Ale na fotke v sprievodcovi ťa dočista učarovala. Opis výstupu už odrecituješ naspamäť. A potom sa jedného dňa, v dobrej konštelácii danej prechodom Jupitera cez Mars, odhodláš nastúpiť. Tou nepríjemnou drobivou stienkou. V traverze za druhým kruhom potom vložíš do špáry istý uzol, ale v odleze k tretiemu sa aj tak od strachu poserieš. A keď potom na maličkom priestore hlavičky chytíš medzi prsty kratučkú červenú ceruzku s tuhou strácajúcou sa v dreve a zvečníš svoj výstup v knižke, hneď za tou včerajšou údernou dvojicou, pochopíš viac než tvoj platiaci predchodca – z úcty ku skale by bolo lepšie tu hore vôbec nebyť. Od roku 1925, keď Rudolf Hanke so svojimi druhmi vytýčil túto cestu, sa z Taktovky do svahov pod stenami vydrobili milióny zrniek piesku. Každý krok prehĺbil stupy o niekoľko stotín milimetra – za takmer sto rokov potom v súčte o niekoľko centimetrov. A brúsenie lana v traverze za prvým kruhom podrezáva vežu ako Lotrandova píla dvojmužná. Rež, rež, rež,...
„Koreňom zla je nedostatok poznania.“
— Konfucius
Urobíš si o lezení v Skaláku komplexný obraz, pretože máš za sebou celú tú cestu poznávania a učenia sa. Poznáš slepé uličky, nie skratky. Pochopíš, že výkriky "Doistite tie pieskovcové vraždy! Nech to môžeme liezť aj my," sú volaním z brány pekelnej. Ľudí v stenách pribudne, piesku však ubudne. A chudák Hanke, ktorý okolo Taktovky obchádzal od roku 1922 dlhé tri roky, kým sa prebojoval až nad posledný štvrtý kruh, sa pred dodatočne osadenými borhákmi ani nemohol brániť. Túžba byť hore hneď – bez strachu, bez prekážok – zabila jeho odkaz. Ducha tej cesty.
Bezpečný adrenalín. Taká je doba.
Máme peniaze, nemáme čas.
Alebo ten čas, ktorý by sme mohli venovať horám, len meníme za peniaze, aby sme si za ne mohli hory kúpiť? Postavené na hlavu, však? Lanovky až na vrcholy, chodníky v oblakoch, hotely v ľadovcoch. Kto to všetko vybudoval? Predsa my. Našou túžbou hory (vy)užívať – teraz a tu. Víťazstvo je isté, porážka vylúčená. Pýcha sa dmie, hory sa poddávajú. Pokora, papuľopády a načúvanie zostávajú už len staromódnou výsadou romantikov, pre ktorých sa heslo "Čas sú peniaze!" doteraz nestalo hlavnou mantrou života.
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Horolezecký batoh Lowe Alpine Halcyon 35:40
Tenisky Asolo Flyer
Horolezecké topánky Asolo Eiger XT EVO GV
Merino ponožky Bridgedale Hike Ultralight
Telo pracuje presne tak, ako od neho očakávam. Chodidlá medzi prekážkami, ktoré do cesty nahádzali milióny rokov dlhé epochy erupcií, vrásnenia a zvetrávania, dopadajú presne na tie miesta, z ktorých ma potom ako katapult vystreľujú do ďalšieho kroku hore chodníkom. Znova a znova. Terén nie je protivník. Ja som terén. Skúška však ešte len prichádza. Tenisky sa už vo vzduchu nestretávajú tak často a naopak životodarná pumpa tlačí do zatínajúcich sa svalov stále viac kyslíka. Rýchlejšie a rýchlejšie. Ťažké pľúca nútia opustiť vzpriamený postoj a padnúť do mierneho predklonu. Azda aby som si ten do oblakov mieriaci chodník poriadne prezrel zblízka.
Sotva sa vyšvihnem nad porast kosodreviny, ktorá ako posledný mohykán húževnato vzdoruje prísnemu jesenickému počasiu, ľadový vietor mi cez prepotené tričko dá najavo, že sa blížim ku koncu prvej osemkilometrovej skúšky. Alebo skôr našej? Bežali sme totiž dvaja. Ale akoby som bol na chodníku sám. Môj parťák svoju prítomnosť veľmi nedával najavo. Len prikyvoval do rytmu, ktorý udali moje nohy. Až tu, na veternej horskej lúke, kde si tak rád sám pre seba opakujem: „Čo viac potrebujem? Len toto!“ predvádza môj spoločník, aký je nepostrádateľný pri podnikoch, ako je prebeh jesenického hrebeňa. Ochotne poskytne ľahkú bundu, dva decilitre vody, ktorá melodicky zvlaží jazyk a ktorú som do fľaše načerpal ešte dole pri prameni, a polovicu tyčinky. Tú druhú ponesie ešte na cestu dole, keď každý krok v prudkom klesaní zadupe posledné zvyšky mojich síl do hliny.
Úprimne, mal som o neho trochu obavy. A aj o seba. Pretože s batohom, ktorý na chrbte neposedí, dlho utekať nevydržíš. Ale on – Lowe Alpine Aeon – zostáva pokojný. Naše chrbty pracujú v nevídane zosúladenom rytme. Ľahučké ramenné popruhy objímajú moje ramená pevne, no nie drsne a nemotorne. A v páse to raz poriadne cvakne a viac neriešiš. Zase ma prekvapil – parťák!
Náš vzťah pritom najviac preverili zrnká marsovsky červeného jordánskeho piesku vo Wadi Rum, ktoré zaliezajú do všetkých kútov, škár a medzier. Keď ťa zobudí moslimská modlitba, ktorá sa rozlieha prašnými ulicami špinavej beduínskej dediny, a pri raňajkách, sediac na zelenom lane zvinutom do kotúča, zízaš na niekoľko stoviek metrov vysoké steny, máš ráno jedinú starosť: Čo dnes polezieš?
Jebel Rum, Jebel Um Ishrin, Jebel Khazali. Kopa smerov, kopa ciest, ale žiadne istenie. Snáď len na konci dĺžky lana objavíš v skale hodiny omotané niekoľkými slučkami vyblednutými pod arabským slnkom, ktorých vek by neurčila ani odborná expertíza. Budeš im veriť? Veľa iného ti nezostáva. Holé steny tak okrem istej dávky odvahy predpokladajú kopu vlastného materiálu, ktorý si pod stenu prinesieš. Friendy, vklinence, slučky, karabíny, dve polovičné laná. A nie príliš často, ale sem-tam áno a vždy celkom nečakane, opustí niektorý z chytov pozíciu, na ktorej až do tvojho príchodu zotrvával celé stáročia. Takže aj prilbu so sebou. A vodu! Pričom liter je, samozrejme, v púšti málo. Kedyže tu asi naposledy pršalo?
Ale to všetko môj parťák Lowe Alpine Aeon pod stenu odniesol. Na čo nenašiel miesto vo svojom vnútri, pripásal si zvonka – lano aj prilbu. A potom, v stene, už len splýval. Nechal sa unášať nahor a vedel, že nesmie rušiť. Že potrebujem úplný pokoj, aby som mohol do každého kroku v miestami nedôverčivo krehkom a inde spoľahlivo pevnom pieskovci vložiť plné sústredenie. Taká bola naša súhra.
Pravda, z púšte neodišiel bez škrabancov. Čím drobnejšie, tým drsnejšie zrnká piesku narážali na jeho povrch v stene aj pri blúdení kaňonmi v nekonečnej a náladu nezlepšujúcej snahe objaviť tú jedinú tiesňavu, ktorá slepo nekončí v labyrinte skál, ale ústi do bezpečia dediny. Umazaný a doškriabaný však stále plnil svoje úlohy – sedieť a niesť. A mimoriadnu húževnatosť preukázal, keď bolo treba vytiahnuť na vrchol pieskovcového masívu suché drevo pozbierané v prachu pod skalou: na oheň. Nechal bokom, že gumičky na jeho športovo vyrysovaných bokoch slúžia predovšetkým trekingovým paliciam. Namiesto protestov sa chopil pokrútených púštnych konárov a za celú cestu hore nestratil ani jeden. A to sa mu v páse ešte hompáľal spacák. Aký pochabý nápad vybrať sa nocovať do púšte s osemnásťlitrovým batohom.
Ale rovnako pochabých sa mohlo zdať tých 66 peších a bolestivých kilometrov z Liberca na Snežku. Aj na tvrdom jizerskom asfalte, poľských povalových chodníkoch aj kamenistej Ceste česko-poľského priateľstva sme nástrahy terénu znášali spoločne. Dokonca so mnou tu a tam preplával horským vzduchom, ktorý pred ním vždy rozrazilo moje telo, uvádzajúce do pohybu hrubé 27,5-palcové plášte po hlinenom traile. A vždy sedel. A keď padlo: „Intenzívny tréning!“ osviežoval môj spotený chrbát dávkami čerstvého vzduchu. Je to dobrý parťák. Spolu kamkoľvek!
Lowe Alpine Aeon ND16
Lowe Alpine Aeon 18
Lowe Alpine Aeon ND25
Lowe Alpine Aeon 27
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Suma sumárum však - to som predsa posledný rok chcel. Tráviť viac času vonku, mať priestor na vlastné písanie, prácu okolo domu (a že jej tam je), vzdelávanie, čítanie kníh, chodenie s foťákom na západy slnka. Korona mi síce znížila čísla na vystavených faktúrach, ale možno za mňa aj zariadila niečo, k čomu som ja postupoval mikromilimetrovými krokmi.
"Ak máte knižnicu a záhradku, máte všetko, čo potrebujete."
Marcus Tullius Cicero
Ono hnať sa za zárobkom, za spoločenským statusom, za prekonaním suseda o meter dlhším bazénom, na tom nie je nič zlé. Trvalo udržateľný ekonomický rast si to žiada. Keď prestaneme drieť, systém sa zrúti. Najskôr. Ale teória kvapky v mori naznačuje, že svet sa nezblázni, keď sa pár neprispôsobivých jedincov rozhodne pre pravý opak: hnať sa za ničnerobením.
Nemusíš byť príživník systému ani naopak rentier. Len musíš vedieť, čo chceš. A tomu podriadiť všetko ostatné. Svetom sa v otlčených dodávkach potulujú tisíce, desaťtisíce a možno aj státisíce nomádov, ktorým stačí málo. Niekedy aj poriadne veľké málo. Pod skalou si obliekajú ošúchanú páperovku, ktorej páperie, čo lezie cez roztrhnutú tkaninu, už najmenej trikrát zachránila všemocná strieborná páska a pôvodnej farbe Firecracker za posledných šesť rokov intenzívneho nosenia dodali outdoorovú patinu fľaky od mastného bazalkového pesta a opravy utrhnutého výfuku. Ale stále funguje. Hreje. Že nevyzerá ako z katalógu? Veď sa nezavrieš na mesiac do kancla, aby na teba o dva týždne neskôr zízala diera, ktorú ti v novej páperovke za šesť litrov nechala iskra vyletená do chladnej jesennej noci z plameňov táboráka.
"Ako vôbec môže niekto chcieť vymeniť kus života venovaný namáhavej a usilovnej práci za lepšie žalúzie. Stoja krajšie ozdoby na oknách naozaj toľko času? Prečo si pridávať hodiny práce na poli, aby si človek mohol zaobstarať voz."
Henry David Thoreau
Filozof, moralista a básnik Henry David Thoreau už v polovici 19. storočia opustil priemyselnou revolúciou zrýchlený život v Concorde v štáte Massachusetts a 4. júla 1845 - symbolicky na Deň nezávislosti - sa nasťahoval do drevenej chatky pri rybníku Walden, ktorú si vlastnoručne postavil za 28 dolárov a dvanásť a pol centa. Keď si prečítaš jeho knihu Walden alebo Život v lesoch, schytí ťa chuť zbaliť si do batoha sekeru, kotlík a ujsť presne tak isto. Ideálne ešte dnes. A keď už adorujeme toho Thoreaua, pribaľ si na útek aj jeho esej Občianska neposlušnosť. Len pozor, aby si ťa potom nepodala daňová správa za neplatenie daní. Thoreau bol trochu radikálny.
Ale späť k ničnerobeniu súčasnosti. Máš chuť na kávu? Máš na výber. Espresso "made with love" pod tlakom 9 barov do porcelánovej šálky s podšálkou a pohárikom vody za 55 Kč. Alebo kafé "made with love for freedom" z vlastnej moka kanvičky a kilového vreca Bellarom z Lidla za korunu päťdesiat. Sifón zadarmo. Z prameňa. Koľko hrdlo ráči. Aká bude tvoja voľba?
Práve nad tým v poslednom čase usilovne premýšľam. A snažím sa preprogramovať svoj dlhoročný mind set, že 7b na onsight nie je výsledok, ktorý by zaplnil môj škvŕkajúci žalúdok. Samozrejme, nie je. Bez práce nie sú koláče. Ani cestoviny či kotleta na gril. Ale ak chceš postaviť normy na hlavu - päť dní v týždni liezť a dva dni pracovať - nie je to utópia. Záleží len na tom, koľko tomu dokážeš obetovať. Hlad cestou zo skál je potvora a vyprážané menu na Koupáku vyzerá fakt lákavo. Ale 140 Kč za syr s hranolkami a kečupom? To si vyžiada hodinu dve práce - po zdanení a odvodoch. Ktorá miska váh preváži tú druhú?
Na nové trekovky by sa zhora tiež pozeralo lepšie ako na tie súčasné umazané škrpále. Ale naozaj sa dierka na malíčku ľavej nohy a predraté päty stávajú natoľko zásadnými problémami, že zase potrebuješ meniť obuv? Nie je lepšie stráviť tri dni v skalách, kde sa aj tak v piesku pod stenou flákaš naboso, ako tri dni drinou na nové? Kopa ľudí v skalách vyzerá ako bezdomovci. Keby si ich stretol v Prahe na hlavnej stanici, dáš im päťku. Ale oni vo svojich deravých džínsoch, sedáku, z ktorého lezú nite, a s karabínami, čo pamätajú ešte Máriu Teréziu, lezú o dva stupne ťažšie veci ako ty s vyleštenou výbavou - ťažko vydobytou v okovách systému.
"Ako trávime naše dni, tak samozrejme trávime celý život."
Annie Dillardová
Náklady, náklady, náklady. Okolo nich sa to celé točí. Ako hlboko sa ti ich podarí stlačiť, toľko slobody získaš. Nájom, hypotéka, energie - samozrejme, toho sa tak ľahko nezbavíš. Leda s tou otlčenou dodávkou. Na veľkých veciach sa úspory hľadajú ťažšie ako na tých malých. Takže čo napríklad platené aplikácie v telefóne? Apple Music za 150 Kč mesačne? 1800 Kč ročne? Pri frekvencii môjho počúvania asi pretrpím pár reklám na Youtube. To presíčko za päťdesiatpäť korún dvadsaťkrát do mesiaca dá v súčte tiež pekných 1100 Kč, za rok 13200. A keď získaš toľko voľného času, nedôjdeš do skál namiesto autom na bicykli? Spaľovací motor je nenásytný.
Možno najviac sa mi za posledné tri roky podarilo ušetriť tým, že nepoužívam mydlá a šampóny. Ver či never, telo to nepotrebuje. A potom práve naopak prichádza ďalšia úspora - za krémy. Mydlá totiž vysušujú.
Je to proces. A tiež odriekanie. Alebo skromnosť, minimalizmus, nenáročnosť. Nazývaj to, ako chceš. Rozhodne sa nestaneš finančným rentierom - k tomu vedie dlhá cesta plná driny od rána do večera, na ktorej konci sa tvoje telo a myseľ dostanú do takého stavu, že nejaké výkony v skalách ti už aj tak budú úplne ukradnuté. Skôr rentierom slobody - každý deň jej poriadny kúsok.
S takýmto prístupom už snáď netreba vešať hlavu nad slabnúcou intenzitou pracovných e-mailov. Aj tak ich vždy do schránky pristane viac, než by lezúci človek chcel. A kto si vytváral vankúš (nie na spanie v hojdacej sieti, ale finančný na účtoch) v časoch hojnosti, môže nastalú krízu využiť na poriadny projekt. Na projekt Sloboda. Všetko ostatné už aj tak máš.
Disclaimer: Autor zatiaľ nedosiahol ideál dvoch pracovných dní, stále je v procese, a preto tento článok nemá ambíciu stať sa univerzálne použiteľným návodom. Vnímaj ho, prosím, skôr ako súhrn nápadov, ako sa k ideálnemu stavu priblížiť. Čo už samo osebe možno považovať za úspech.
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
