Ušetrené peniaze sú skôr len príjemným bonusom, ktorý radšej vymeníme za nového lezeckého sprievodcu po najlepších viacdĺžkových cestách v okolí Passo di Sella, než za izbičku s vyrezávaným plesnivcom na čele postele a plechovku Coca-Coly za päť eur v minibare. K živým plesnivcom sme sa pred pár hodinami skláňali pri zostupe zo Schubertovej cesty na Piz Ciavazes. A kým ponoríme nohy do ľadovej tône pod vodopádom, aby sme z nich spláchli kožený odér lezečiek, vychladí sa nám aj tá Cola - kúpená za sedemdesiatpäť centov v Spare v Cavalese.
Toto máme radi. Hľadieť otvoreným kufrom na tmavé obrysy cez deň belostných dolomitských stien, ktoré pod tisíckou hviezd nadobúdajú zvláštnu prevahu nad ľudskou maličkosťou. Do pol pása zababušení v perových spacákoch sa striedame v predčítaní zo zažltnutých stránok knihy Himálajskí tigri, ulovenej v regáloch antikvariátu. Ešte rozlejeme do plecháčikov posledné dva deci vína a potom už za sebou necháme zaklapnúť dvere nášho apartmánu.
Necháme sa snívať o bialetke, ktorá vypúšťa súvislý prúd pary a s ním aj vôňu čerstvej kávy do vlahého ranného vzduchu, nasávajúceho teplo z prvých slnečných lúčov, ktoré prekročili obrovské steny na východe. Dobrú noc. Alebo už dobré ráno?
Lepšie ako zobudiť sa o štvrtej ráno na kvapky vody, ktoré v pravidelnom rytme dopadajú na karimatku pri tvojej hlave, pretože ľadový príkrov na strope skalného bivaku začal s náhlym nočným oteplením nad ránom meniť skupenstvo. Lepšie ako sa uprostred noci zvíjať s kŕčmi v žalúdku a trikrát za pol hodiny vybiehať s holým zadkom z ako-tak vyhriateho spacáka a zadýchaného interiéru auta do dvadsaťstupňového mrazu a pritom počúvať vyčítavé slová parťáka, čo tu dopekla lietaš? Alebo azda lepšie ako podceniť včasné hľadanie rovného fliačika - ešte za denného svetla - a potom sa celú noc vyhýbať koreňu pod svojím pravým stehnom?
Určite áno. Mohlo by to byť lepšie.
Ale spomínal by potom človek na akurát tvrdé hypoalergénne matrace s povrchovou úpravou s Aloe Vera, porcelánovú misu s teplou drevenou doskou a bubnovanie dažďa do plechovej strechy?
„Žmýkame premočené kusy výstroja a užívame si krásne miesto na prenocovanie. Navlečení do perových búnd sa pohodlne naťahujeme na kamennom lôžku. Proti pádu sme sa zaistili lanom zaveseným na skalnom hrote.“
— Radan Kuchař, Deset velkých stěn
Človek žije, keď sa s ním niečo deje. Nie keď vegetí.
Preto hľadáme veľké previsnuté kamene radšej než veľké prepychové izby. Parkovanie bokom radšej než parkovanie pri penzióne. Otvárak na víno zapadnutý na dne debny s lezeckým vercajgom radšej než zaneprázdneného hlavného čašníka, ktorý poradí tú správnu fľašu. Červené je aj tak najlepšie. Ideálne zvarené v Jet Boile. Len stiahnite plyn včas. Horí to.
Parkovať cez noc? Zakázané. Zakladať oheň? Zakázané. Kúpať sa vo vodopáde? Zakázané. Liezť na najvyšší vrchol pohoria s pomocou vlastných schopností? Zakázané. Postaviť stan? Zakázané. Bivakovať? Tak azda v prípade núdze. Ale beda, ak to budete zneužívať.
Povolené je postaviť lanovku. Kabínkovú. Aby denne vyviezla hore tisíce ľudí, ktorí by tam inak so svojimi slabými pľúcami a objemnými bruchami nedošli. A povolené je lietať nad horami zásobovacím vrtuľníkom, ktorý zabezpečí suroviny na nasýtenie všetkých tých hladných krkov, čo v dvoch a pol tisícoch metrov túžia po výbere aspoň z desiatich hlavných jedál a zmrzlinovom pohári. "Vy akože nemáte pizzu?" počul som osobne na chate uprostred hôr. Tipoval by som, že do dvoch rokov ju ponúkať budú. Minimálne šunkovú Guseppe z mrazničky.
Ale akú škodu narobí horolezec, ktorý pokrútenou hliníkovou lyžicou miesa instantné jedlo z vrecúška vo vode z potoka, práve bublajúcej nad plameňom variča, pričom si sem hore - pod previsnutý balvan obložený kameňmi ako záveterie - prinesie všetko na vlastnom chrbte a ráno si aj všetko odnesie? A hnedé zahrabe.
"Tatranský bivak. Karimatka, spacák, varič, pekná baba... super romantika."
— video neznámeho autora na Youtube
Zodpovednosť je možno dôležitejšia než zákazy. Chceš si pod skalou založiť oheň? Zdá sa, že leto bude zase suché, tak porozmýšľaj, či je to dobrý nápad, a ak áno, oheň po táboráku poriadne uhas. Nechceš sa tlačiť vo vydýchanom matratzenlageri a pokúšať sa utíšiť medveďa mľaskaním? Je jasné, že odpadky nenecháš ležať pod balvanom. Na rozdiel od hovienka, ktoré naopak zakopeš do zeme. Ľahučké vreckové lopatky sa bežne dajú kúpiť. Máš rád tú pohodu, keď si vozíš spálňu v kufri auta a večer v záveterí ľavého zadného kolesa miešaš cestoviny s pestom za euro dvadsať? Rešpektuj súkromné pozemky a tabule "No Camping".
Vlastne je to krásny pocit. Unavený z celodenného škriabania sa v šesťstometrovej stene zvaliť sa do kempingového kresielka, zakrútiť kľukou mlynčeka na čerstvú kávu a posadiť striebornú bialetku s dnes už natrvalo očadeným dnom nad plameň plynového variča. Umyť si dlane, zamazané typickou zmesou lezeckého magnézia a skalného prachu, vodou, ktorú parťák šetrne dávkuje z desaťlitrového kanistra. A potom tam len tak sedieť, srkať z plecháčika kávu, ktorá spláchla aj zvyšky zaschnutého vína, dojedať tri dni starú bábovku a pozorovať, ako všetci postupne odchádzajú, zatiaľ čo ty zostávaš.
Zostáva aj jediný problém, a to ešus mastný od bazalkového pesta a rozhodovanie, kto z vás dvoch ho pôjde vydrhnúť studenou vodou, zatiaľ čo ten druhý preloží auto na spanie. Čo sa dá prežiť. Alebo zažiť?
Taška-batoh Lowe Alpine AT Kit Bag
Batoh Lowe Alpine Aeon
Trekové topánky Asolo Space GV
Ponožky Bridgedale Hike Ultralight
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Nastal čas pokračovať v rozrobenej práci z čias, keď mi na výlety do veľkých hôr chýbali peniaze, dopravný prostriedok aj skúsenosti. Na dobrodružstvo mi vtedy stačilo opustiť pohodlie farebného prúžku vtesnaného medzi dve rovnobežné biele čiary a prebiť sa čučoriedím, ktoré drásalo lýtka, na zarastajúci chodníček mieriaci do neznáma – azda k nejakej poľovníckej chate postavenej na kamennej podmurovke uprostred lesom zovretej lúčky, k horskému prameňu, ktorý vyviera zo zeme a laská vyprahnutý jazyk, alebo do útrob čoraz hustejšieho smrekového porastu, ktorého sklonené konáre po dvoch kilometroch môj chodník celkom pohltili.
Aký starý môže byť?
Kto ho z veľkých rulových kameňov do strmého svahu vyskladal?
A prečo si s tým dal takú prácu?
Teraz, keď je také pravdepodobné, že sa minimálne tento rok pod zaľadnené štíty veľhôr nepozriem, začína sa môj denníček plniť zoznamom miest, ktoré musím vo svojich horách preskúmať. Sú to skalné steny, ktorých hrubý povrch ešte nezrosil pot mojich dlaní a o ktorých netuším, či budú dosť súdržné na to, aby sa vôbec dali vyliezť. Patria sem aj lesné cestičky a poľovnícke chodníky vedúce miestami, kde zatiaľ prevládajú stopy zvierat nad stopami človeka. A tiež útulné zákutia, kde si nad liehovou tabletkou zachvátenou plameňom pripravíme večeru, zalezieme do perových spacákov a ráno otvoríme oči akurát pri východe slnka.
Taký mám plán.
A kým sneh neprepustí zo svojho zovretia tie najvyššie partie hôr, motám sa po lesoch – doslova za domom – a nachádzam tam miesta, o ktorých som nemal ani tušenia. Skalný útvar zakreslený v mape priťahuje moju pozornosť, možno je vhodný na lezenie alebo aspoň na bouldering. A tak schádzam z dobre známeho chodníka do lesa, zachytávam sa šnúrkami topánok o popadané konáre, škriabem sa do svahu a zrazu vidím Jeseníky, aké nepoznám – hlbokú dolinu ťahajúcu sa niekoľko kilometrov, z bokov zovretú strmými smrekovo-bukovými zrázmi a na konci zatarasenú hradbou bieleho hrebeňa. Úplne iné hory.
Je to naozaj dokonalá príležitosť hľadať a spoznávať dobrodružstvo doma – možno s menšími kulisami, nie však menších rozmerov. Aj preto túto myšlienku v nasledujúcich riadkoch ďalej rozvíjajú horolezci a dobrodruhovia Katka Mandulová, Lukáš Jasenský, Richard Štěpánek a Ondra Šnopl.
Stratíte sa aj tam, kde to poznáte naspamäť.
U teba bola ešte stále v hre expedícia na poslednú sedemtisícovku bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá ti chýba k titulu Snežného leoparda. To už asi definitívne padlo, čo? Máš už nejaké náhradné plány na sezónu za (asi) zatvorenými hranicami? Nejaké „expedície“ v českých horách?
Ešte sme to definitívne neodpískali, ale zatiaľ to s tohtoročným leopardením nevyzerá veľmi nádejne. Budeme radi, keď budeme môcť voľne behať vonku. Pik Pobedy počká. Možno konečne príde na dávny sen chodiť už len na kúpalisko do Skaláku a, samozrejme, liezť. Mimochodom, mám pocit, že som zase raz predbehla dobu. Minulý rok v novembri som si naordinovala takzvané sedenie na zadku. Chcela som obmedziť stopovanie a zmenšiť rádius mojich víkendových výpadov na menej než 1000 km od Prahy. Netušila som, že o chvíľu budeme doma sedieť všetci. Nie je to však žiadna tragédia. Okolo Prahy je predsa kopa obskúrnych lezeckých oblastí typu Klobouček a Babka. A za veľkým dobrodružstvom môžeme zájsť do Adršpachu. Sú tam predsa Himaláje, takže sa nudiť nebudeme.
Opíš, prosím, svoje najobľúbenejšie miesto v českých horách. Meno ale neprezrádzaj.
Poznám krištáľovú studničku, kde je les najhlbší… Ešte ste neuhádli? Radosť a určité zadosťučinenie cítim, keď vybehnem do hôr priamo od domu. A ideálne, keď sa mi beží ľahko a veľmi pri tom nefučím. Aj keď tie české kopčeky nič neodpúšťajú. Bukové lesy, studnička po ceste, čučoriedie, pokojne môže byť hmla a nevľúdno, na vrchole sa vynorí drevená kaplnka. Pripomeniem si, že spravodliví žijú naveky, a môžem bežať domov.
Čo je podľa teba dobrodružstvo? A dá sa zažiť aj v českých horách?
Určite dá. V Česku sú krásne pieskovcové skaly a lezenie na prvom je dobrodružné až-až. Súkať sa komínom, lavírovať na zamagnéziovaných trecích stupoch, vyskúšať stavanie od druhého kruhu alebo sa odhodlať na preskok z veže na vežu, aby ste sa dostali k zlaňovaciemu bodu. Alebo sa škriabať na nejakú hrču z tvrdej jizerskej žuly, trochu premrznúť a zodrať zo seba kusy kože. To je parádne dobrodrúžo. Môžete skúšať diaľkové prebehy horských hrebeňov, pokojne by sa dalo bežať dookola okolo celej republiky. Taká česká Haute Route. Pritom môžete jesť lesné maliny, brodiť potoky a nestretnúť živú dušu. Alebo skúste behať v noci, bez čelovky, aj to je celkom nevídaný zážitok, stratíte sa aj tam, kde to poznáte naspamäť, a budete mať radosť, keď sa zase nájdete.
Máme šancu na chvíľu spomaliť.
Ty si mal práve teraz baliť na vrchol svojej horolezeckej kariéry – expedíciu na Makalu. Čo ďalej? Predsa len si tomu obetoval naozaj veľa – vrátane stáleho pracovného miesta.
Mali sme odcestovať 5. apríla, všetko sa ale lusknutím prstov otočilo o 180 stupňov. Do poslednej chvíle som veril, že by nám to ešte mohlo vyjsť, ale prišlo to. Napriek tomu to beriem pozitívne, aj keď som sa s tým musel zmieriť – predsa len to bol rok a pol príprav a posledný polrok som išiel na maximum. Odišiel som z práce a všetok čas podriadil expedícii. Spätne som za tento krok rád, pretože tieto veci sa nedajú robiť na pol plynu. Keď sme sa definitívne dozvedeli, že Nepál zrušil celú jarnú sezónu, rozmýšľali sme, či to neuskutočniť na jeseň. Lenže dni sú kratšie a je väčšia zima. Celá skupina sa zhodla, že to len posunieme na rok 2021. Myslím, že táto expedícia bude pre mňa zlomová v tom, že odštartuje novú životnú etapu. Bol by som rád, keby to nezostalo len pri jednej himalájskej expedícii. Čas ukáže. Každopádne nám táto situácia jasne ukázala, že nemôžeme brať veci ako samozrejmosť. Možno sa tým svet a hlavne ľudstvo zmení a možno ani nie, ale teraz máme šancu na chvíľu spomaliť a zamyslieť sa.
Máš už nejaké náhradné plány na sezónu za (asi) zatvorenými hranicami? Nejaké „expedície“ v českých horách?
Som optimista, preto verím, že sa nám tie hranice opäť otvoria. Ale to je zatiaľ vo hviezdach, preto počítam aj s tým, že sezónu strávim v Česku. V takom prípade je plán jasný. Veľa času by som chcel stráviť na skalách a tiež si dať nejaký ten dlhý prebeh. Všetko je vlastne nejako spojené s pobytom v prírode. A príroda je v Česku naozaj krásna a rozmanitá.
Opíš, prosím, svoje najobľúbenejšie miesto v českých horách. Meno ale neprezrádzaj.
Nemám to práve ďaleko, takže sem môžem zavítať poobede po práci alebo podvečer. Les prerastený ihličnanmi aj listnáčmi. Sem-tam sa vynorí nejaký skalný blok, prevládajú ale chodníčky. Na jar všetko pučí a krásne vonia. Medvedí cesnak, kam sa len pozrieš. V lete sa to krásne zelená, na jeseň šuští farebné lístie a v zime všetko spí. Keď chcem, môžem sa len prejsť alebo prebehnúť, keď naopak chcem do výšok, tak si niečo vyleziem. Práve v tomto období sa príroda prebúdza zo zimného spánku. Vtáky spievajú a z času na čas okolo prebehne zver. Je to balzam pre uši a oči, ale hlavne pre dušu.
Nič nemôže zastaviť myšlienku, ktorej čas nastal.
Ty si milovník lezenia v Jizerských horách a krásny projekt si vieš nájsť aj „v lese za domom“. Máš už teraz nejaké plány na sezónu za (asi) zatvorenými hranicami?
Mojím najväčším a najkrajším projektom nielen na túto sezónu, ale na všetky sezóny života, je môj prvý potomok, ktorý sa narodí v máji. A keďže sa vo svojom prenatálnom živote veľa preťahuje a cvičí, určite to bude ďalší milovník alebo milovníčka skál a hôr. Verím v dedičnosť.
Čo sa týka lezeckých projektov, tých mám v hlave veľa. Najväčší z nich je pokus zmapovať bouldre a menej známe a menej navštevované skalky v okolí Liberca a Jablonca a vytvoriť online sprievodcu. Baví ma skladať malé kúsky do jedného celku, odovzdávať všetko ďalej a inšpirovať ostatných. Zahreje pri srdci, keď človek vidí iných lezcov, ktorých takáto iniciatíva baví. Najprv sa mi to nezdalo dosť reálne, ale našťastie mám šikovných kamarátov, ktorí mali podobný nápad, takže sa už niečo začína rysovať. Liberčania a Jablončania, tešte sa! Ďalšie projekty, na ktoré sa teším, sú prvovýstupy. S kamarátmi ich máme niekoľko rozrobených. Mám rád tento čas strávený v skalách, je to zase niečo iné než klasický lezecký deň. Jar si už čoskoro oblečie tričko a tenisky, vírusový zákaz bude zrušený a nastane ten správny čas dokončiť rozrobené veci. Nič nemôže zastaviť myšlienku, ktorej čas nastal.
Opíš, prosím, svoje najobľúbenejšie miesto v českých horách. Meno ale neprezrádzaj.
Tých miest je veľa. Ukázali mi ich moji starí rodičia. Vtedy boli oveľa mladší a ja som bol dieťa. Nacestoval som s nimi, nachodil a najazdil na bicykli veľa a som im za to vďačný. O každom mieste som sa dozvedel zaujímavosti, ktoré si pamätám dodnes. Vždy ma viedli k úcte a pokore k prírode, a to sa, bohužiaľ, z dnešnej spoločnosti vytráca.
Jedno miesto ale opíšem. Je neďaleko jednej skalnej vyhliadky, ale zároveň dostatočne bokom, aby tu mal človek pokoj na urovnanie myšlienok. Ak ťa také miesto núti usmievať sa, je to správne miesto. Tu sa nielen usmievaš, ale máš pocit, že by si mohol lietať s vtákmi vysoko nad dolinou. Krajinu máš pod sebou ako namaľovanú na plátne. Čas slnovratu, teda jún, a októbrové farebné slnečné dni sú tu najkrajšie. Každý čas má inú vôňu. Jún je svieži, tráva sa zelená, živica vonia a horúčavy ešte netrápia. Október je farebný, suchá tráva vonia inak a ty už máš na sebe bundu, ale vždy je tu oáza pre tvoju dušu. Sedíš tu dlho, si od všetkého odpútaný a hovoríš si, že si dnes nič neurobil, ale veľa sa v tebe udialo. Sedíš a hovoríš si, že je tisíc a jeden dôvod skloniť sa pred majestátom stromov. Na toto miesto sa často vraciam, pretože milujem útek zo sveta slov do sveta myšlienok. Tu ti slnko vyčarí pohodu v duši a vietor zase preverí tvoju odolnosť.
Čo je podľa teba dobrodružstvo? A dá sa zažiť aj v českých horách?
Keby som mal definovať dobrodružstvo, povedal by som, že je to samotný život. Chcem byť vo svete, ktorý mi dáva možnosť výberu, chcem si svoje cesty zvoliť sám. Jedna z mojich ciest je lezenie. Keď niekoho vidíte s ruksakom a lanom, môžete si byť celkom istí, že sa blíži dobrodružstvo, a tých dobrodružstiev, ktoré môžeme prežiť, je nespočetne veľa, ak ich hľadáme s otvorenými očami. A najkrajšie je to, ktoré s niekým zdieľame, či už ste v Nepále, alebo v Krkonošiach. Keď leziem na vyhriatu skalu, počujem cinknúť karabínu o kruh, počujem hlasy kamarátov, uvedomím si, že najkrajšie medzi horolezcami je priateľstvo. Priateľstvo je istota, priateľstvo je ako chránený strom, priatelia majú mať prednosť pred kráľmi.
Dôležité je nezamieňať si dobrodružstvo s hazardom.
Aké si mal plány na tohtoročnú sezónu? A máš už prípadne nejaké plány na sezónu za (asi) zatvorenými hranicami?
Tento rok som chcel bývalú Československú republiku opäť prejsť pešo. Tento ročník 1000 miles Adventure je jubilejný, desiaty, a tak som chcel zvoliť trasu, ktorou idú cyklisti a kolobežkári. Chodci totiž majú trasu tvorenú 22 bodmi, ktorými musia prejsť. Medzi nimi si trasu plánujú sami a trasa je kratšia zhruba o 350 km. Chcel som odísť celých 1600 km, pretože keby všetko klaplo, týmto ročníkom by som získal (pre mňa cenné) prvenstvo. Ako prvý v histórii tohto preteku by som dokončil všetky tri kategórie (cyklista, kolobežkár, chodec/bežec) v oboch smeroch – z východu na západ aj zo západu na východ. A čakajú ma aj ďalšie takzvané civilné výzvy a putovania po Česku – väčšinou niekoľkodňové cesty, či už charitatívno-motivačné, alebo cesty so slovom dobrodružstvo v rodnom liste. Plánov je kopa, ale...
Opíš, prosím, svoje najobľúbenejšie miesto v českých horách. Meno ale neprezrádzaj.
Musím sa priznať, že nemám miesto, o ktorom by som povedal, že je moje najobľúbenejšie. Sú to skôr miesta, ku ktorým sa viažu určité spomienky alebo príbehy. Jedno miesto sa ale pokúsim opísať.
Stúpame lesom. Skialpy si to šinú vpred a v diaľke sa dvíha kopec bez stromov. Trochu sme to natiahli, a tak sa niektorí rozhodli, že až na vrchol nepôjdu. Vybrali sme sa tam len dvaja. Tesne pod ním je totiž prameň rieky, ktorá má rovnaké meno ako môj kraj. Odvtedy, čo som si tu dopĺňal vodu, ubehol nejaký ten rok, ale tú osviežujúcu chuť som chcel cítiť znova. Vzali sme prázdne fľaše priateľov a sľúbili, že im ich naplníme. Nestáva sa často, že v českých horách stretnete slona. Tu áno. Po zamrznutých chodníkoch sme sa dostali k prameňu – presnejšie povedané len k streche prístrešku, ktorý prameň kryje. Neviem, čo sa čudujem, veď je zima a všade plno snehu. Na vrchol sme už nešli, a to aj napriek tomu, že v letných mesiacoch to na vrchol trvá zhruba 10 minút.
Teba ako niekoľkonásobného účastníka 1000 Miles sa asi zbytočne pýtať, či si v českých horách zažil nejaké dobrodružstvo. Dá sa ale podľa teba zažiť domáce dobrodružstvo aj mimo rámca extrémneho preteku?
Podľa mňa určite áno. Samozrejme, záleží na tom, čo si kto pod pojmom dobrodružstvo predstavuje. Dobrodružstvo je priamo úmerné okolnostiam, za ktorých sa na danom mieste nachádzame. Dôležité je nezamieňať si dobrodružstvo s hazardom. Už som veľakrát počul, aké to bolo dobrodružstvo, a v podstate išlo o úplnú ľahkovážnosť, ktorá jednoducho vyšla. Medzi dobrodružstvá môžeme určite zaradiť pohyb na neznámych miestach spôsobom a s komfortom, na ktorý nie sme úplne zvyknutí. Príklad: niekoľkodňová túra v kraji, ktorý je pre nás nový, so všetkým, čo potrebujeme na spanie, jedlo aj pohyb. Stačí sa cielene vyhnúť civilizácii, spať v prírode, pokojne zaradiť presun do nočných hodín a som si istý, že dobrodrúžo máme pred sebou. Dôjde voda, pretrhne sa šnúrka, zmoknete, nie je kde hlavu zložiť a máte to nachystané. Koľko ľudí má so sebou náhradné šnúrky a rôzne vychytávky na prípadné riešenie problémov? To, čo je pre niekoho malér a dôvod ísť domov, môže byť pre druhého výzvou a spomínaným dobrodružstvom.
Lezecký batoh Lowe Alpine Misfit 27
Turistický batoh Lowe Alpine AirZone Trek
Trekové topánky Asolo Nucleon GV
Merino ponožky Bridgedale Hike Lightweight
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Skryté poklady Slovinska alebo sprievodca, ktorý vám povie, kam nechodiť?
No tak sa ukáž. To som zvedavý, čo sa skrýva vo vnútri. Otváram tvrdú prednú obálku, obsah čísla letmým pohľadom odsúvam na "možno neskôr" a zaostrujem zrak na prvé riadky úvodníka. Záverečný odsek už ani nečítam. Posledné dve vety toho predchádzajúceho bohato stačili, aby časopis definitívne stratil moje sympatie.
"Hľadali sme miesta, ktoré sú rovnako krásne a zatiaľ výrazne menej navštevované. Podelíme sa s Vami o skryté poklady Slovinska!"
Zatiaľ výrazne menej navštevované! Preto sme o nich napísali do tohto plátku, ktorý vypúšťame do sveta zadarmo offline aj online. A teda sa o týchto tajných miestach, na ktorých sa nám pri našej návšteve tak páčila ich divoká osamelosť a vzdialenosť od davov smerujúcich na tie prevarené zhromaždiská dobrodruhov bažiacich po zážitkoch, dozvedia ďalšie tisíce ľudí. Čím sme svojím drobným dielom prispeli k strate ich toľko ospevovanej úchvatnej atmosféry, ktorú vám v tomto čísle opisujeme.
Nie, nepáči sa mi toto dnešné dobýjanie hôr prostredníctvom (nielen) internetového prezradenia všetkého. Dobrodružstvo prestáva existovať. Už nie je čo objavovať. Hľadanie sto rokov starého poľovníckeho chodníka, dnes stratene zarastajúceho čučoriedím a zatláčaného do zabudnutia mohutnejúcim smrekovým porastom, sa odohráva predovšetkým pri skúmaní satelitných snímok na Google mapách a rozklikávaní odkazov vo výsledkoch vyhľadávania.
Kedysi poloha malého plechového bivaku zostávala len tušená na základe bodky v papierovej mape.
Dnes sa pod mnohými odkazmi objavuje cesta podrobne opísaná. Vrátane záverečného neznačeného úseku, kde si má človek dať bedlivý pozor a pri veľkom balvane rozdelenom kremennou žilou odbočiť mierne doľava a pokračovať týmto smerom zhruba sto metrov. Inak by sa mohlo stať, že ho chodník zvedie príliš ďaleko a bude bivak hľadať dlhé desiatky minút.
No to by bola katastrofa!
Konečne nejaké vzrušenie okorenené nepríjemnou neistotou, či s blížiacim sa súmrakom nakoniec neskončíte - namiesto na rovnej prični v bivaku - skrčení v spacáku medzi vápencovými kameňmi, ktoré bránia pohodlnému uloženiu, pod najbližším previsnutým balvanom.
Ale to nie. Na to dnes nie je priestor. Dobrodružstvo treba nasypať instantné.
Prezradenie neznámeho nie je nevyhnutne zlé. Pokiaľ sa však odohráva ústne. Medzi známymi, prípadne známymi tých známych. "Počuj, vravel mi niekto, že pod hrebeňmi sú vraj základy nejakej starej salaše alebo čo? Ty vieš, kde to je?" ... "No jasné, tomu sa hovorí Volárna. Musíš odbočiť na vegeťáku..." Tam a tam, bla bla bla. Takto sa do hôr a na tie posledné vzácne miesta, doteraz starostlivo skryté pred davmi ľudí, dostávajú iba tí, ktorí sú pripravení naozaj objavovať. Tí, čo si dokážu nájsť cestu a nevadí im nechať si pol dňa ošľahávať holene prerasteným čučoriedím a nespočetnekrát sa porazenecky predierať pod nízkymi konármi smrekov späť na hlavný chodník, pretože opis bývalého člena horskej služby, toho času na dôchodku, sa predsa len stal poplatným dobe, keď sa tam objavil naposledy ako veliteľ pátrania po zblúdilom Poliakovi.
Hromadné prezradenie neznámeho však okrem ulúpenia atmosféry skrytých pokladov hôr prináša ešte ďalší veľký problém.
Do hôr sa vďaka tomu často dostávajú nepripravení ľudia.
Ľudia neschopní riešiť nečakané problémy, o ktorých v magazíne nepísali. Línia výstupu bola jasne predurčená. Ale svah pokrytý ohromným snehovým poľom - pozostatkom poslednej výdatnej zimy - im kladie pod nohy prekážku, s ktorou sa nepočítalo. Pošmyknutie môže mať fatálne následky. Čakan? Nemajú. A tým peripetie nekončia. Hmla vo svojom tajomnom vnútri utopila všetkých kamenných mužíkov vytyčujúcich bezpečnú cestu a správny smer sa v sivej pustatine stáva veľkou neznámou. Na internete písali len: "Postupujte podľa mužíkov." Mapa? Kompas? Tiež nemajú. Z diaľky sa hustnúcim vzduchom nesie zlovestné dunenie a do pol hodiny sa ozývajú rany, akoby sa malo zrútiť celé nebo. Povrazy dažďa nepoznajú zľutovanie. Zrazu sneží a už tak dosť tmavá obloha s pribúdajúcim časom prichádza o všetok jas. Ako prečkajú noc? Bivakovací vak? Páperovku? Teplé rukavice? Nemajú.
Áno, zvolil som extrémny prípad. A naozaj stačí oveľa menej, aby sa internetová príprava zmenila na minimálne nepríjemný zážitok. "Píšu, že je to zaistené oceľovým lanom, ale v pohode zvládnuteľné bez istenia. Tak to si tie ferratové sety ani požičiavať nebudeme, nie?" V tej chvíli, ukolísaní dostupnými informáciami, už neberú do úvahy závraty jedného z nich. 26. august 2011 ako dátum publikovania článku neúmyselne prehliadajú. A utvrdení výrokom "istiť sa ani nebolo treba" im nedochádza, že v máji sa môže na ferrate v 2000 metroch objaviť nemálo snehu, ktorý úplne zmení pravidlá hry.
Možno keby namiesto internetových článkov plánovali rozumom, vzali by si výbavu podľa svojich schopností.
Alebo by sa do takého odvážneho podniku vôbec nepustili.
Bohužiaľ, dnešná až neskutočne ľahká dostupnosť informácií doplnená úpornou snahou outdoorových značiek, televíznych staníc a všemožných ďalších podnikavcov uchmatnúť si z rastúceho horského priemyslu svoj diel - áno, naozaj to už môžeme nazvať priemyslom - vedie k zaplaveniu hôr ľuďmi, ktorí na ich nástrahy nie sú zďaleka pripravení. Nehovoriac o nedostatku rešpektu k samotnej prírode.
"Zaži to s nami!"
"Pripravte sa vyraziť!"
"Hory zážitkov!"
Takto to mnohí hlásajú do sveta v snahe zvýšiť hodnotu v kolónke zelených čísel účtovnej závierky. Ale to B už do éteru nezaznieva. A ani bunda napráskaná tými najmodernejšími technológiami, super vychytané istiace zariadenie čakajúce na patent či aplikácia na určenie lavínového rizika nikoho pred nástrahami hôr neochránia. To dokážu len skúsenosti a pokora. Ale o tom sa nehovorí.
Prezradením neznámeho ničomu neprospievame. Ľudí pribúda a s rastúcimi sumami na účtoch pribúda aj túžba po zážitkoch. Hory trpia. Stačí sa ráno počas slnečného víkendu postaviť na záchytné parkovisko Hvězda nad kúpeľmi Karlova Studánka v českých Jeseníkoch a potom - ak sa vôbec zmestíte do autobusu - pokračovať s davom na vrchol najvyššej moravskej hory. A toto chceme urobiť aj s tými skrytými pokladmi, či už Slovinska, Jeseníkov alebo doteraz exotického Gruzínska?
Už dávno som sa rozhodol vo svojich článkoch neuvádzať konkrétne miesta a ako najnižšiu miestopisnú jednotku používam názov pohoria. Zvyšok nechávam v opare tajomstva. Opisujem len emócie a atmosféru. A považujem to za správne.
Nech si každý nájde svoju vlastnú cestu do hôr. Postupnú. Nech vyráža hore najprv so svojím skúseným kamarátom alebo sa prihlási do horolezeckého oddielu. Nech sa naučí o všetkých možných rizikách, orientácii v teréne, nevyhnutnej výbave a predovšetkým o rešpekte k prírode.
A takto pripravenému sa mu hory budú postupne otvárať.
Ochránime tým hory aj seba samých.
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Tento rok si totiž pripomíname päťdesiate výročie tragickej Expedície Peru 1970. Pod Huascaránom vtedy pri zemetrasení zahynulo všetkých 15 členov výpravy a aj ďalších sedemdesiattisíc ľudí. Pre nás teda príležitosť vzdať týmto špičkovým československým horolezcom hold a poďakovať za odkaz, ktorý nám zanechali. Veď niektorí z nich preteky Jizerská 50 vymysleli a rozbehli prvé priekopnícke ročníky.
„Katka – to je niečo pre teba – Jizerská 50 na drevených lyžiach! Prihlás sa!“ Nejako takto ku mne doputovala výzva Českého horolezeckého zväzu, ktorý stál za nápadom pripomenúť širokej verejnosti horolezecké prepojenie s Jizerskou 50. Pätnásť čísel pre horolezcov, ktorí sa odvážia na štart v dobovom oblečení a na drevených doskách zo sedemdesiatych rokov, mi pripadalo ako neodolateľná ponuka. Okamžite som rozžeravila telefón a prosila, či by pre mňa v družstve ešte mali miesto. Niekedy sa nestačím čudovať, aké príležitosti sa na mňa nalepia vďaka čitateľom mojich Jasanových básní.
Poskladali sme silné družstvo, nechýbala ani dcéra jedného z horolezcov z Huascaránu, pani Jana Jírová, a niekoľko elitných lezcov českej scény. Brat Ondřej Mandula, ktorý má ocenenie ČHS za výstupy na hory nad 6000 metrov, historik Libor Dušek, ktorý o expedícii Huascarán nakrúca film, či Martin Leskovjan – odvážny skalolezec, šampiónka českého skialpinizmu Marie Zelená a tiež dve vnučky horolezcov z Huascaránu – biatlonistka Bára Jírová a lezkyňa Svaťka Spěváčková. Každý lyžiar niesol na hrudi číslo jedného horolezca z Huascaránu, teda prvých pätnásť čísel pretekov, ktoré sa tradične nerozdávajú. Oficiálne číslovanie Jizerky totiž začína až šestnástkou. Mne vyšlo číslo 4, ktoré patrí Vilémovi Heckelovi, slávnemu fotografovi. Jeho knižka Hory a lidé patrila odmalička medzi moje obľúbené.
Mali sme špeciálne podmienky – štartovali sme hneď po ženskej elite, tesne pred štartom hlavnej mužskej kategórie. Aby si nás všimli, aj keď sme boli medzi bežkármi neprehliadnuteľní. Do stopy sme sa radili za spevu hymny a hneď na štarte sme si štrngli rumom. To na odvahu! Kto nemaže, ten nejde. Hneď za štadiónom sme sa však schovali do lesa a pri pamätníku Huascaránu sme povzbudzovali mužskú elitu. Prvé dve vlny pretekov sme pre istotu nechali odísť, kým sme sa opäť vydali na trať. Predsa nebudeme riskovať zlomenú bambusovú palicu. A nechceme nikoho brzdiť. Pekne v pokoji sa šinieme vpred, tí rýchlejší čakajú na tých pomalších, ktorí majú práve technickú poruchu, lepia roztrhnutú topánku, primazávajú stúpací zlatý Rex alebo rum. Ejha, už na desiatom kilometri brat hlási prázdnu fľašu. Našťastie majiteľ horskej stanice Knajpa Honzík Špecián nám ju veľkoryso doplnil – vraj sponzorský dar, aby sme mohli pokračovať v jazde.
Časom sme prepadli na chvost pretekov, medzi pretekárov veteránov. Niektorí majú rovnakú výbavu ako my, rovnaké štucne a retro šuštiakové bundy, ale aj prestížne štartové čísla účastníkov, ktorí majú za sebou 30 štartov a viac. Mohli by sme ich pribrať do družstva. Tempo máme stabilné, neflákame sa. Od istej chvíle predbiehame stále tých istých pretekárov. Do kopca sme rýchlejší, ale z kopca nás zase predbehnú, hoci pichame zo všetkých síl. Po stopäťdesiaty raz na trati stretávame a zdravíme pána Šťastného a pýtame sa ho, či je šťastný. Až do 45. kilometra pretekov nám vždy potvrdil, že áno.
Na poslednej občerstvovačke sme si vyslúžili párky, tak veľmi sme sa na ne tešili už od Jizerky. Obsluhuje nás slávna horolezkyňa Alena Čepelková a obetavo nám nalieva čaj. Ženie sa orkán, ale my budeme v cieli skôr. Stihli sme to za svetla. S minimálnymi stratami, niekoľkými pľuzgiermi a boľavými hnátmi, ale šťastní, že sa niečo také krásne a symbolické podarilo dotiahnuť do konca. Navyše sme na charitu vyzbierali solídnu sumu na podporu horolezca Tomáša, ktorý spadol v Tatrách a potrebuje pomôcť. Som rada, že to klaplo, vďaka všetkým a horám zdar!
Určite by bolo pohodlnejšie ísť autom. V ľahučkých teniskách, a nie v poriadnych horolezeckých topánkach. A v čistom tričku namiesto tej smradľavej handry, v ktorej som štyri dni liezol po horách, večeral aj spal. Ale my sme sa rozhodli, že rozmaznávania sa autom už bolo dosť. A že ako horolezci by sme mali k prírode prejaviť okrem dobyvateľského vzťahu aj vzťah zodpovedný – s minimom emisií. Preto zostalo auto tentoraz zaparkované pred domom a presne o 19:00 sme na libereckej Fügnerovej ulici nastúpili do autobusu, ktorý nás priblížil k nástupišťu nočného vlaku Praha – Poprad. Jedno fľaškové pivo značky Chotěboř potom pomohlo prežiť noc vo vydýchanom kupé, kde sa päť spolucestujúcich niekoľkokrát za noc hromadne vytrhlo zo svojho plytkého sna pri apnoe spolucestujúceho číslo šesť.
Rýchle precitnutie o trištvrte na päť ráno si pripisuje na svoje konto ľadový vietor preháňajúci sa po peróne spolu s deci a pol instantnej kávy za sedemdesiat centov z automatu. Obchodík s rozlohou dva krát dva metre, kde nájdete všetko od pohľadníc cez čerstvé fornetti až po plyšové svište, zostáva zatvorený. Eskalátory zdobí tabuľa „Mimo prevádzky“. A z hlasového prejavu dvoch Popradčanov je jasné, na čo padli ich sociálne dávky. Spoza nevelkého okienka s poličkou, ktorej vládne vekom ošúchaný porcelánový tanierik s modrým lemom, sa ozýva hlas pracujúcej dôchodkyne, ktorá práve štrikuje šál. Vraj či idem na veľkú alebo na malú? „Na velkou.“ „Tak 40 centov. Na malú by to bolo za 30. Tu si zoberte papier. Keď prídete nabudúce, už budete vedieť.“ Schovaná za priehradkou na protiľahlej strane staničnej haly si zakrýva zívaním otvorené ústa pani, od ktorej výmenou za 3 eurá získavame dva lístky na električku do Smokovca. Hodina popradskej stanice stačila.
Keď sa z reproduktorov ozve uniformný hlas Tatranských elektrických železníc oznamujúci stanicu Starý Smokovec, derie sa na jasnú oblohu slnko. Dolnú stanicu lanovky na Hrebienok obchádzame oblúkom sprava. Sme predsa horolezci a nie nejakí rozmaznaní lufťáci, čo sa vozia do hôr lanovkami, zavadzajú bez nesmekov na zľadovatenom chodníku, nezdravia a na chatách vyjedia všetky halušky, takže na nás horalov, čo drieme celý deň v stene a bojujeme o holý život, nezostane vôbec nič. No a okrem toho ide prvá kabínka až o dve a pol hodiny. Takže ideme pešo. Osamote stúpame začiatkom Malej Studenej doliny a po ôsmej už naberáme na vidličku praženicu na Zamkovského chate – pohostinnom východisku horolezeckých túr hneď do troch tatranských dolín. Malá útulná izbička obložená drevom, vybavená poschodovou posteľou, nočným stolíkom, na stenu pribitou poličkou a niekoľkými kovovými háčikmi porôznu naskrutkovanými do steny. Medzi všetkými skvostmi horolezeckej literatúry dole v reštaurácii vyniká najmä jedna kniha – Expedícia Vysoké Tatry 1955. Večer, po návrate z výšin, si nahlas čítame jej kapitoly, hráme horolezecké pexeso a pripíjame si s chatármi horcom. Proste Zamka, pohoda.
V ústí Malej Studenej doliny, pod Lomnickým hrebeňom, vo výške 1475 m n. m., vyrástla v roku 1943 drevená chata. Nemala oficiálny názov, ale z atmosféry, ktorú Štefan Zamkovský s manželkou Ľudmilou vytvárali svojou srdečnosťou a z povesti Štefana Zamkovského, špičkového tatranského horolezca, vynikajúceho horského vodcu a obetavého záchrancu, prirodzene vyplývalo, že ju nik nepoznal ináč než Zamkovského chatu.
Koľko môže byť okolo chaty snehu? Dvadsať centimetrov? Je koniec januára a naposledy tu vraj poriadne snežilo 26. decembra. Čudná zima. Chodník k Téryho chate je topánkami stoviek ľudí ošúchaný do hladka, a keď za tmy a svitu čeloviek opúšťame pred šiestou ráno Zamku, noha sa nám aj pri najväčšej opatrnosti niekoľkokrát pošmykne. Vo svahu pod Téryho chatou potom nasadzujeme mačky. Bez ostrých hrotov stúpacích želiez sa v januárových ľadových Tatrách nedá pohnúť. Skôr než opustíme relatívne bezpečie cez deň frekventovaného chodníka, zahryzneme sa pri východe slnka do takéééhoto veľkého krajca chleba, aký som videl naposledy u drevorubačov. V rozprávke. Aj my budeme dnes rúbať a dúfajme, že naozaj rozprávkovo – Jordánkou až na Lomnický štít. Pri raňajkách máme toho velikána vysoko nad našimi hlavami.
Károly Jordán bol maďarský horolezec, matematik, člen Maďarskej akadémie vied, profesor Vyššej školy ekonomickej v Budapešti. Bol jeden z popredných tatranských horolezcov na prelome 19. a 20. storočia, iniciátor mnohých zaujímavých prvovýstupov i v zimných podmienkach. Na Lomnický štít vystúpil ako prvý Karol Jordán v sprievode Jána Franza st. 6. júla 1900 zo Sedielka pod Lomnickým.
Chlieb meníme za čakany. Žľab vedúci nahor vpravo od Pyšného štítu je plný tvrdého zmrznutého firnu – ako na jar – a ak na chodníku znamenalo pošmyknutie v najhoršom prípade tvrdý pád na zadok, tu hore sa podobné zaváhanie neodpúšťa. Do vyšliapaných stôp sa nám naše vlastné kroky nedarí zladiť, a tak kopeme hroty mačiek o kus vedľa do nepoškvrnenej plochy. Tie známky nedávnej prítomnosti iných ľudí totiž vytvoril ktosi, kto mieril žľabom dole, a svoje kroky tak oproti našim stúpajúcim nepomerne natiahol. Dokonca sa nás pokúsil aj trošku zmiasť. Slepo však nekopírujeme jeho stopy spadajúce od Pyšného štítu a preliezame nevýrazné skalné rebro do vedľajšieho žľabu. Tam je už sneh celkom panenský.
Keď pre rastúci sklon ľadového svahu berieme do rúk aj druhý čakan, vynárajú sa spoza skalného ostrohu ďalší dvaja hrdinovia, oveľa odvážnejší ako my. „Pozri, pozri na ne! To nie je možné.“ Rovnako ako my sa pohybujú v klzkom teréne po štyroch, ale na rozdiel od nás bez ostrých hrotov čakanov a mačiek. Šialenci? Nie. Rýdzi Tatranci. Kamzíky.
Pravidelný rytmus zasekávania čakanov a mačiek ukončujeme v štrbine pri Poslednej veži. Začína lezenie po skale. Tvrdý a spoľahlivý južný firn strieda primrznutý a sypký hranatozrnitý sneh, ktorý záludne skrýva kľúčové stupy. Pod nohami otvára svoj chrtan strmá Medená kotlina a v hlave nezostáva priestor na žiadne z tých dolinových starostí. Hroty mačiek sa našťastie vždy niekde zachytia – len tomu uveriť – a aj ruky nakoniec nájdu vytúženú oporu v obnaženej skale alebo na čakane spoľahlivo zaseknutom v previsnutej tatranskej tráve. Akým upokojením sú potom železné reťaze fixujúce niektoré zvlášť nepríjemné miesta. Temnú severnú stranu nechávame za chrbtom chvíľu pred jedenástou a v Sedle pod Lomnickým pripevňujeme čakany na batoh. Už nebudú treba. Skala je pod jasnou oblohou bez snehu a vrcholové podanie rúk máme na dohľad maximálne niekoľkých desiatok minút ľahkého lezenia s občasnou pomocou reťazí, skôb a kolíkov, natlčených do masívu Lomničáka Uhorským karpatským spolkom. Poslednou prekážkou, ktorá sa nám stavia do cesty, je zábradlie na vyhliadke.
Pravdepodobne po prvýkrát dosiahol z Medených lávok vrchol Lomnického štítu kežmarský obuvník a amatérsky baník Jakub Fábry v období rokov 1760 – 1790. Príslušníci tejto rodiny v týchto končinách hľadali poklady a kutali zlato. Prvý zaznamenaný turistický výstup vykonal 16. augusta 1793 z Malej Studenej doliny anglický lekár, prírodovedec a cestovateľ Robert Townson počas svojej cesty po krajinách Rakúskej monarchie.
„Preboha, odkiaľ to idete?“ „Ále z Téryho chaty, vyšli jsme si na pivko, víte.“ „Jej! A nie je to nebezpečné?“ „Nebezpečné? Nevím. No asi trochu ano. Ale hlavně je po tom žízeň,“ pričom sa touto vetou snažíme preklčovať cestu pomedzi postaršie sympatické dámy priamo k baru. „Počkajte! A ako pôjdete dole?“ Mávnem čakanom doprava do žľabu smerujúceho k Skalnatému plesu: „Tady žlabem přes Emerciho nářek.“ „Preboha! Tak snáď odtiaľ nepočujeme aj váš nárek.“ „To víte že ne, na zdraví!“
Ešte dva dni nachádzame radosť, vzrušenie a často aj limity vlastnej odvahy v ľadopádoch a snehových žľaboch Malej aj Veľkej Studenej doliny. Keď sa v utorok popoludní nad Tatrami zaťahuje obloha, zostupujeme. Pred šiestou večer sa opäť objavujeme na stanici v Poprade a ani v tomto čase sa toto miesto nezdá byť prívetivejšie než v čase nášho príchodu. Náš vlak odchádza o 22:40.
Ako zabiť päť hodín? Kino! Multikino je dnes predsa v každom meste. Aj v Poprade. Prechádzame mŕtvym námestím, šmýkame sa zo svahu pod Lidlom a prebiehame rýchlostnú cestu oddeľujúcu Sídlisko Juh II od Cinemaxu. Stosedem minút snímky Příliš osobní známost sa už po prvých troch scénach ukazuje predovšetkým ako priveľmi dlhý čas. Napriek tomu predstava stosedem minút na studených kovových laviciach popradskej stanice nás drží v čalúnených sedačkách s tým, že červenú knižnicu na plátne prežijeme ľahšie, len hodnotenie filmu vynecháme, aby sme nezneuctili stupnicu. Cez štvorprúdovku sa vraciame späť na Sídlisko Juh II. Vo svahu pod Lidlom opäť nasadzujeme mačky a na stanici obdarúvam bezdomovca svojou poslednou tyčinkou. V úplne prázdnej hale si k môjmu batohu prisadnú dvaja občania tmavšej pleti. Pritiahnem si batoh k sebe. Občania odchádzajú. Aj ja by som už odišiel. Koľko ešte Popradu? Hodinu a štvrť? Ale hej, to už ubehne.
Batoh Lowe Alpine Halcyon 35:40
Turistická obuv Asolo Alta Via GV
Ponožky Bridgedale Hike Midweight
Rukavice Rab Pivot GTX
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Všetko do seba skvele zapadá. Okolo Tarragony sa už nejaký čas pohybuje kamarát Jirka, ktorý ma vyzdvihne na letisku v Barcelone, a mierime smer Siurana a Margalef. Už som liezol v El Chorre, preliezol Baskicko, ale tu som nikdy nebol. A tak sú očakávania veľké. Pred odletom som sa párkrát dostal von na bouldre, kde som vyliezol pár 7C, 7C+, a tak si trúfam povedať, že silu mám. S vytrvalosťou som na tom bol vždy podstatne horšie, ale spolieham sa na to, že aj v Katalánsku sa nájdu kratšie úderné cesty, ktoré mám rád.
Prvý rozlezový deň – ráno je naozaj zima, ale s prvými lúčmi človek začne ožívať a slnko dobíja tie ľudské batérie. Pár prvých ciest, zoznámenie sa so skalou a lezie sa mi celkom príjemne. V Siurane trávime ďalšie dva dni a ja začínam pomaly cítiť, že lezecky to nebude ono. Trápim sa v cestách, ktoré sú hlboko pod mojím maximom, a kazím to, čo by som normálne liezol v pohode. Navrhujem Jirkovi zmenu prostredia a presun do Margalefu – tam trávime zvyšok lezeckých dní. Skúšam cesty v obťažnosti, ktorá by mala byť mojím maximom a charakterom by mi mali sedieť. Nie som však schopný sa v nich pohnúť. Čo sa deje? Čo je so mnou? Okolo vidím borcov z celého sveta, ktorí lezú práve TIE obťažnosti a nerobí im to ani najmenší problém. Nechápem to! Moja nálada klesá ako akcie na Čierny piatok a frustrácia raketovo stúpa. Už párkrát som si hovoril a viem, že nejde len o čísla, ale o to užiť si krásny deň na skalách s kamarátom. Na druhej strane ma baví posúvať svoje fyzické aj psychické možnosti a hľadať výzvy.
Pomyslím si, že by som si mohol na chvíľu dopriať ten pôžitok mať nedostatky a po čase sa zase dostať do rovnováhy, aby mohol byť môj narušený poriadok opäť nastolený. Ale za osem lezeckých dní v Španielsku som vyliezol menej ciest ako za víkend v Jure. O obťažnostiach ani nehovorím. Zrazu to nejde. Niekde sa to zaseklo, niekde sa niečo zlomilo. Vnútorný hlas ma volá k pasivite a nabáda k porážke. Cítim sa vyčerpaný, sklamaný, neschopný a unavený. Potrebujem pauzu? Medzičas? Každý má k životu svoj prístup, svoje tempo, svoje ciele.
Počas tohto španielskeho výjazdu sa mi už motiváciu nájsť nepodarilo a nedarí sa mi to ani naďalej. Ako si znova začať veriť? Ako zase získať to palivo, pohon pre hlavu aj myseľ? Ide snáď o to zbaviť sa tlaku v hlave? Toho: „Makaj! Bojuj! Musíš!“ Niekedy to asi chce potlačiť svoje ego a nechať veci plynúť, nech prídu samy. Človek môže trénovať telo aj myseľ, no tlačiť na ňu môže byť často kontraproduktívne. Niekedy na nás tlačí aj okolie, výkony iných, ktorým sa chceme vyrovnať, a práve to nás zväzuje. Prehra je vždy nepríjemná. Ale aké by to bolo, keby neexistovala? Bolo by to lepšie?
A prečo to vlastne píšem? Viem, že to, čo stojí v ceste, je zároveň aj jej súčasťou a samotný výsledok by mal byť na rovnakej emocionálnej vlne ako cesta k nemu. Vyliezť cestu je chvíľková radosť. Trvá týždeň, mesiac… a po určitom čase je človek zase nespokojný a hľadá výzvu. Samozrejme by sme chceli VIAC, VIAC, VIIC, VIIIC, IXC... Nepozerať sa na úspech alebo neúspech len podľa výkonu, ale brať to ako proces sebapoznávania a zlepšovania samého seba. Najdôležitejší je tvoj vlastný pocit. Kto ťa hodnotí, si jedine ty. Niekedy treba prijať seba aj okolnosti také, aké sú. Prehry budú prichádzať a vždy to bude emocionálna facka. Rozladenie, únava, chaos – a z toho má plynúť poučenie. Poučenie z prehry. Všetko, čo prežívame, je súčasťou nás samých, všetko je len na nás. Ak chce človek niečo veľmi dosiahnuť, skôr ho to zväzuje. Ale ak miluje tú samotnú vec, ten samotný pohyb – LEZENIE, ktoré je mojou celoživotnou vášňou, mojím životným štýlom, potom ľahšie premení krízu na novú príležitosť.
