Dobre. Znížiť produkciu odpadu. Dajme tomu, že doma si to nejako postrážite. Nakupujete v bezobalovom obchode, zeleninu si necháte voziť v debničkách priamo od farmára alebo si ju rovno pestujete vo vlastnej záhradke. Zvyšky kompostujete a na záchode splachuje až ten posledný. 🙂
Ale ako byť bezodpadový pri horalskom a cestovateľskom štýle života?
Stačí sadnúť do vlaku a hneď vám vnucujú dve decky vody v pet fľaši. Zadarmo. Ubytujete sa na horskej chate, dáte si večeru a už sa vám to sčítava. Kávu na pumpe dostanete do pohárika – ako inak. A o tom, ako nevyhnutne potrebujeme štvrtý pár lyží, krajšiu goretexovú bundu a novú čiapku, škoda hovoriť. Sme hrozní konzumenti. A planéta nám to raz spočíta. Ak trošku nespomalíme.
Už som to písal minule, že jedným z hlavných ekologických problémov je náš zhon. Slovné spojenie „fast food“ hovorí za všetko a keď raz za uhorský rok zájdem do Mekáča na čízburger s hranolkami a kolou, tak by som sa najradšej od hanby prepadol. Toho bordelu, čo po mne zostane. Za to sa chodí do pekla. Prečo ten hamburger vôbec podávajú zabalený v papierovej škatuľke?!
Dobre, filozofiu McDonalds, KFC a Burger Kingu asi neprelomíme. Ale chodiť tam nemusíme. A namiesto toho si môžeme zabaliť desiatu z domu. Do krabičky, ktorú znova použijeme.
A ďalšie gastro peklo – servítky.
Je nevyhnutné, aby sme si tie mastné ústa a zaprášené ruky po margarite utierali do papierových servítok, ktoré obratom vyhodíme? Na čo máme tie lezecké nohavice? Na parádu? OK, chápem, nohavice si chcete šetriť. Ja tiež. Preto používam vreckovku z biobavlny, do ktorej smrkám, čistím si ňou uši, zastavujem krvácanie a po dobrom jedle si dobre utriem ruky. A po hygiene na toalete ruky uschnú. Asi tak za 2 minúty. Naozaj. Jednorazový papierový obrúsok môžete nechať v zásobníku.
Čo to máš v ruke? Jednorazový plastový pohárik? To snáď nie. Veď už aj pán Lidl pochopil, že káva z vlastného termohrnčeka nielen lepšie chutí, ale aj šetrí prírodu. Rovnako to pochopí obsluha čerpacej stanice, keď jej svoj hrnček podstrčíte. Samozrejme je pravda, že väčšina automatov na vlastné hrnčeky stavaná nie je a asi dlho nebude. Ale keď cestujete autom, tak malá plynová kartuša, varič a moka kanvička sa odvezú. Nehovoriac o tom, že taká káva chutí lepšie ako z prášku.
S plastovými fľašami sme sa tu v Európe snáď nejako naučili zaobchádzať. Ale aj tak raz za čas dostanem cestou z hôr chuť na kolu. Pollitrová pet fľaša. Odpad. Čo s tým? Neviem. Dať si vodu s cukrom?
Každopádne balenú vodu si na cestách po Európe kupovať nemusíme. Väčšinou. A nemusíme si ju brať ani vo vlaku len preto, že je „zadarmo“. Majte vlastnú fľašu a naberte si vodu z kohútika, prameňa, studne. Možnosti sú. Horšie je to v exotických destináciách, kde vás dúšok vody z kohútika môže nasmerovať rovno do kambodžskej nemocnice. Čo fakt nechcete. Takže nič iné, ako kupovať balenú, nezostáva. Aby sme aspoň trochu obmedzili odpad, tak tam, kde to šlo, sme si kupovali päťlitrový barel a z neho si prelievali vodu do vlastných fliaš. Nič moc, ale aspoň niečo.
Možno ešte väčšie peklo vo východných krajinách sú igelitové vrecúška. Pchajú do nich všetko. Aj plechovku Coca Coly dostanete v thajskom markete 7eleven do vrecúška. A pre istotu do dvoch. So slamkou ako bonus. V rámci osvety sveta im vždy hovorím: „No bag, please!“ Pričom sa mi dostane výrečného pohľadu: „Si magor, alebo čo? Taká skvelá vec, igelitové vrecúško!“ Má to zmysel? Má. Verím, že z dlhodobého hľadiska áno.
A svet ako na dlani. Čo sa nocovania týka, úplne najekologickejšou variantou je spať pod holým nebom. Večer si na liehovom variči (pri plynovom je odpadom kartuša) ohriať vlastnoručne uvarené jedlo z pohára, výkaly po sebe zahrabať do zeme a ráno opustiť miesto v rovnakom stave, v akom ste ho deň predtým našli. Bohužiaľ tu často narážame na zákony o ochrane prírody, nevraživosť miestnych voči nocľažníkom na parkoviskách pod skalami a napríklad aj na hady, šváby a inú háveď pri exotických cestách. Proste častejšie to nejde, ako ide. Každý nie je na také nocovanie stavaný a neraz to ani nie je reálne. Napríklad v centre Phnom Penhu.
Každopádne existujú možnosti, ako našu ekologickú stopu obmedziť, aj keď spíme v hoteli, penzióne alebo na horskej chate.
Napríklad nemusíme používať erárne uteráky. A namiesto toho môžeme cestovať s vlastným. Najmä keď sa deň čo deň presúvate z miesta na miesto alebo bývate v hoteli, kde uteráky menia každý deň. A perú každý deň. Čistotní to ľudia.
Nepotrebujeme ani jednorazové mydlo, šampón, kefku, pastu na zuby alebo žiletku. Nechajte to ležať nad umývadlom pre niekoho menej uvedomelého a použite vlastné veci.
Alebo ešte lepšie – nepoužívajte mydlo a šampón vôbec. Ja som sa týchto dvoch vecí nedotkol už viac ako rok a svete div sa – nesmrdím a nemám mastné vlasy. Naopak, mám vlasy zdravšie a pokožku si nemusím zvláčňovať telovým mliekom (mimochodom ďalší obal), pretože ju nemám od mydla vysušenú. A telesný zápach? Čo vaše telo prijíma, to aj vydáva. Čím sa vraciame k tým fast foodom a hnusným jedlám, ktoré potom plodia hnusný smrad. Naopak z priemyselne nespracovaných potravín páchnuť nebudete.
Obzvlášť nie v dobe, keď niektorí giganti odevného priemyslu vydávajú novú kolekciu každé dva týždne. A tú starú spália. S tým jednoducho nejde držať krok a ani by sme sa o to nemali pokúšať.
O následkoch pestovania konvenčnej bavlny na prírodu, farmárov aj zdravie nás samotných by sa dalo dlho rozprávať. V tomto článku sa obmedzím na jeden príklad za všetky: defoliant. Touto látkou sa bavlna polieva pred zberom. Defoliant ju spáli a uľahčí zber. A defoliant obsahoval aj Agent Orange. Tá vec, ktorou americká armáda počas vojny vo Vietname vypaľovala celé pralesy, aby sa Vietkong nemal kam ukryť. Telesne poznačení ľudia sa vo Vietname rodia dodnes. Toľko k bavlne.
Fast fashion proste nie je cesta. Určite nie pre ľudí, ktorí majú radi prírodu.
A viac ako kedykoľvek predtým sa stáva aktuálnym porekadlo: „Nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci.“ Respektíve – táto planéta už na to nemá. Kupujte si oblečenie, ktoré vydrží a má jednoduchý nadčasový dizajn. Jednofarebná bunda bude v kurze dnes aj o 10 rokov. A keď ju roztrhnete o skalu, opravte ju. Existujú záplaty na perie aj membrány. Doma určite nájdete ihlu a niť. Alebo šikovnú krajčírku u vás v meste.
Na mesiac v Himalájach tiež nepotrebujeme 10 tričiek a 20 párov ponožiek. Stačia dve a dva. Napríklad merino ponožky Bridgedale nesmrdia ani po týždni a navyše sú vyrobené tak, aby vydržali aj 10 rokov.
No a samozrejme to oblečenie nemusíme prať po každej túre. Slniečko a čerstvý vzduch robia divy.
Tie štyri páry lyží, o ktorých som písal na začiatku... mám doma. A nie som na to hrdý. Lyžovanie milujem a na snehu strávim polovicu zimy, ale aj tak – to nie je ospravedlnenie. Reálne by mi stačili dva páry. Lenže sa teraz neviem rozhodnúť, ktorý predať. Nota bene, že sa ráno ani neviem rozhodnúť, na ktorých lyžiach v ten deň vyrazím. Rozhodovacia paralýza. Prežranosť je hrozná vec.
Veci nás len obmedzujú. A každá nová vec je potenciálny odpad.
Ako povedal dalajláma: „Ak toho máte v živote málo, máte aj málo dôvodov na obavy. Ak toho máte veľa, máte aj veľa čo stratiť.“
Takže lyže sme si už vyjasnili a ďalej. Musíme si voziť z každej cesty suvenír? Alebo stačia spomienky? Potrebujeme na každú aktivitu jeden špeciálny batoh? Alebo nám stačia dva-tri univerzálne? A vôbec, je nevyhnutné mať všetko vlastné? Dnes je skvelá doba, keď je požičiavanie, zdieľanie a šérovanie také jednoduché. Ľudia medzi sebou zdieľajú autá, byty aj veci. Ak nemáte kamarátov, od ktorých si to môžete požičať, navštívte niektorý z portálov na zdieľanie vecí.
Je toho naozaj kopa, čo vlastníme a nepotrebujeme. Predajte to. Darujte. Alebo to tiež ponúknite na zdieľanie. A ešte na tom zarobíte. Vy aj naša planéta.
Takže cestovanie a odpad.
Možno vás napadnú ešte ďalšie možnosti, ako ho obmedziť. Pri lezeckom tripe v Chorvátsku mi napríklad trhalo srdce, keď sme nakúpili jedlo na niekoľko dní v supermarkete a plastový odpad sa potom len hromadil. Ako sa s tým popasovať? Možno namiesto Kauflandu nakupovať u lokálnych producentov a v malých obchodíkoch. Vo finále to má aj iné prínosy. A tie si necháme nabudúce.
Dovetok: Nikto nie sme dokonalí. Ani ja, ani vy. A nikdy nebudeme. Ale každá malá zmena, ktorú vo svojom životnom štýle urobíme, prispeje k lepšej a čistejšej planéte. Robte, čo môžete.
"Fajn, máš pravdu. Aj tak asi v Gruzínsku poriadne dostane zabrať, tak ju nebudeme šetriť." Odlet! Vnútri tejto tašky máme napchaté všetko na 10 dní východného freeridu. Lyžiarky, lavínovú výbavu, mačky, čakan (jo, aj ten sa tam zmestil), 30-metrové lano, pár karabín, fľašu slivovice, samozrejme oblečenie a tiež dosť jedla. Celú krabicu energetických tyčiniek. No, keď som to mal všetko rozložené doma na zemi, vyzeralo to dosť beznádejne. Ale nakoniec som sa zmestil. Aj s rezervou.
Každopádne hmotnosť slušná. Ako 20 kg snáď neprekročím. Ale kým sa s tým z Jeseníkov dovlečiem tromi autobusmi do Viedne... Navyše s lyžami cez plece, však. Človek fakt ocení, že tá taška má ramenné popruhy a dá sa hodiť na chrbát. A celkom pohodlne.
"Chalani, ja som myslel, že ideme na freeride. A tu je počasie na tričko. Tak snáď tam hore v horách bude lepšie. Taxík čaká!" Takže Gruzínsko. Ako vidno, ani Wizzair – najlacnejší z najlacnejších – sa nám do tašiek neprehryzol. A išlo to aj bez fólie. Aj tak si radšej tie zipsy zamykám k sebe malým zámkom na kód. Keď už tam tie očká na zámok vymysleli.
Takže znova vytiahnuť ramenné popruhy – počas letu boli schované v špeciálnom vrecku –, tašku na chrbát a presadáme do dodávky. Fuj, 6 hodín cesty do hôr. Ak tam teda vôbec dôjdeme. "Hej kamoš, to bol len taký povzdych. Pokojne s tebou pôjdeme celý deň. Hlavne už prosím ťa nepredbiehaj, keď za tú zákrutu nevidíš."
2 túry, 3400 nastúpaných metrov, jedny posraté trenky a celý čas ani noha. Tak takto som si to predstavoval. Pozrieš sa na kopec, vyberieš si linku, nájdeš podľa možnosti bezpečnú cestu hore a... wow! Proste božie. A teraz je čas vyraziť ďalej. Náš ďalší base camp leží v doline nikoho.
Akurát to večné balenie neznášam. Práve som sa tu tak zabýval. Našťastie toto je rýchlovka. Všetko to tam proste naházem, zapnem zips a pekne sformujem štyrmi kompresnými popruhmi. No pozrite sa, akú mám krásnu batožinu. Aj tie kravičky v Adishi sa o ňu zaujímajú. Ale pozor, dievčatá! Lízať môžete, ale nehrýzť. Aj keď tú tašku by ste aj tak asi neprehrýzli. Keď prežila Wizzair...
Spíme v podkroví. A je tu božsky. Voda netečie. Zamrzla. Zrejme už v novembri. Domáci nás hostia u seba v obývačke. Na lyžiach prefrčíme uličkami až k domu, do našej malej izbičky. Ani sa tu nevybaľujeme. Nie je kam. Takže všetko zostáva v taške. V ktorej sa dá našťastie tak krásne prehrabávať. Lepšie ako v hocijakom kufri.
Alebo som skôr mal sen. A bohužiaľ sa mi nesplnil – zviezť sa s lyžami na koni. A urobiť si pri tom super fotku. Bohužiaľ, namiesto koní tu všetci jazdia dodávkou Mitsubishi Delica. Tam, kde by kôň padol vyčerpaním, toto auto totiž len zaraďuje 4x4. Veci máme naházané v kufri, ktorý nie je pre päť ľudí s lyžami práve priestranný. Takže zvyšok je rozložený po sedadlách. Na ktorých zároveň sedíme. Neskutočná cesta. Brodíme. Prechádzame cez spadnuté lavíny. Hrabeme sa hore.
Každopádne si aspoň predstavujem, ako by sa za tie tri poriadne rukoväte tá moja taška krásne nakladala na chrbát koňa a priväzovala lanom. Keď sa s nimi tak super hádže do dodávok, sťahuje z pásu na letisku a ťahá po schodíkoch do našej komôrky v podkroví. Proste pecka. Už necestujem s ničím iným.
S touto taškou od Lowe Alpine na chrbte som dorazil tromi autobusmi a vlakom do Rakúska. S karimatkou, spacákom, malým batohom, lezeckým vybavením a fototechnikou vnútri. 5 dní so mnou strávila vo Volkswagene Caddy s lôžkovou úpravou pri skialpe v Dolomitoch. Taká súkromná skriňa, do ktorej napcháte všetko, hlavne nech to potom zase nájdete. A vlakom som s ňou vyrazil fotiť do Liberca. Notebook vnútri a peňaženku a slúchadlá poruke v malých vreckách po stranách. Tiež dobré.
Skrátka, čo vám budem rozprávať. Cestovanie je radosť.
Čo si budeme hovoriť. To naše cestovanie nie je vôbec pekná záležitosť. Voči miestnym komunitám, životnému prostrediu a celej planéte tak nejako všeobecne. Obzvlášť zjavné je to potom, ako sa do sveta dostala správa, že sa aerolinky Ryanair stali 9. najväčším znečisťovateľom ovzdušia v Európe. Vedenie Ryanairu sa však proti tomu ohradilo, že v skutočnosti sú najzelenšou a najčistejšou leteckou spoločnosťou v Európe s najnižšími emisiami CO2 na jeden kilometer letu.
Čo môže byť pravda. Ale jadro pudla je inde. Cestujeme priveľa.
Cestovanie je lacné. Nikdy nebolo lacnejšie. Pohodlné. Letenku si kúpite na pár kliknutí. A lákavé. V dobe sociálnych sietí, keď to vyzerá, že cestuje každý, kto má profil na Instagrame.
Takže cestujeme všetci. Ja, vy, oni. Vzduchom sa prerúti neuveriteľných 200.000 lietadiel denne. Airbusov, Boeingov, Tupolevov. Za jeden rok prepravia aerolinky vyše 4,5 miliardy cestujúcich po celom svete. A v roku 2017 vyprodukovala letecká doprava 859 miliónov ton CO2. To je veľa. Dnes už takmer 3 % emisií skleníkových plynov, pričom sa cestuje viac a viac.
Asi nie. Ja doma určite sedieť nechcem. Cestovanie milujem. A celkom možno to máte rovnako. Otázka znie, čo s tým budeme robiť? Môžeme sa na to úplne vykašľať, nič neriešiť a cestovať ďalej s vedomím, že prispievame k znečisťovaniu planéty. Čo budeme robiť tak či tak, kým nás to bude ťahať do sveta. Leda by sme sa do Dolomitov vybrali pešo. Alebo môžeme obmedziť svoj komfort a cestovať aspoň trochu inak. Zodpovedne. A o tom chcem hovoriť. Alebo skôr písať.
Bez lietadiel to ide. Všetko ide. Môžete ísť vlakom, loďou, autobusom a o mesiac budete v Peru. Keď to dobre pôjde. Asi to však nie je veľmi efektívne a ani reálne. Napriek tomu možnosti, ako to naše lietanie obmedziť, existujú.
Napríklad vnútroštátne lety. V juhovýchodnej Ázii sú neskutočne lacné, rýchle a pohodlné. Určite oveľa pohodlnejšie ako 12 hodín vo vlaku na drevených laviciach, v 35° horúčave a s jedným funkčným ventilátorom zo štyroch. Na druhej strane – idete na druhý koniec sveta, aby ste raz spomínali na to, že nízkonákladové aerolinky Nok Airlines dávajú cestujúcim malú fľašu vody? Alebo sa vám do pamäti (a aj do chrbta) vryjú tie neskutočne tvrdé sedadlá a otravní potulní predavači, čo vezmú vlak útokom v každej stanici, kde zastaví?
Niet kam sa ponáhľať. Tie najlepšie zážitky nedobehnete v cieľovej destinácii. Ale oveľa skôr na ceste k nej.
Jedna klasická poučka hovorí: Otvorte si sprievodcu Lonely Planet, pozrite sa na 10 miest, ktoré musíte vidieť, a tam rozhodne nechoďte. Pokiaľ vás teda nefascinujú davy ľudí a zvuky uzávierok japonských fotoaparátov. Čo tým chcem povedať? Že je oveľa prínosnejšie pre planétu – a vlastne aj pre vás – zdržať sa dlhší čas na jednom mieste.
Keď sme cestovali po juhovýchodnej Ázii, nevideli sme ani zďaleka celé Thajsko, Vietnam a Kambodžu. V každej krajine sme strávili zhruba mesiac a na jednom mieste sme žili týždeň až desať dní. Schválne píšem „žili“. Lebo v momente, keď sa niekde usadíte na dlhší čas, začnete riešiť každodenné starosti a spoznávať skutočný život miestnych ľudí. A potom príde víkend a oni vás pozvú na raňajky s celou svojou rodinou. Alebo sa dostanete na miesta, kam už bežní turisti nezavítajú, lebo uháňajú do ďalšej destinácie.
No a okrem týchto prínosov má také pomalé cestovanie aj ten ďalší efekt, že nenastupujete každý tretí deň do lietadla, vlaku alebo mikrobusu a neprodukujete ďalšie a ďalšie emisie. Jasné, je to kvapka v mori. Ale kvapka ku kvapke... a máte celý oceán.
Predal som auto. A už som hromadnou dopravou dorazil aj za kamarátkou do Halleinu pri Salzburgu. Tromi autobusmi z Jeseníkov do Viedne. Vlakom do Salzburgu. A ďalším vláčikom do cieľa. 9 hodín. Autom to trvá 6. Cestou som urobil kopu roboty, prečítal kus knižky, zdriemol si a len tak hľadel z okna a nechal hlavu vydýchnuť. Ani jedno v aute nemôžete. Ale áno, máte pravdu. Môžete si vziať so sebou kopu vecí. Ktoré možno nevyužijete – ale čo keby. Neviažu vás časy odchodov. A nemusíte tráviť čas s cudzími ľuďmi.
Na druhej strane...
... na záchod si vo vlaku aj vo väčšine autobusov môžete zájsť, kedy chcete.
... kávu a jedlo vám steward prinesie až na miesto.
... nestresujete sa kolónami a tým, čo to ten debil pred vami predvádza.
V hromadnej doprave môžete tiež skúsiť vystúpiť zo svojej ochrannej škrupiny z vlastného auta, iPhonu a nasadených slúchadiel a baviť sa s inými ľuďmi. Akože fakt baviť. Nie si s nimi písať. A možno spoznáte zaujímavé osobnosti, s ktorými si budete mať veľa čo povedať. Cesta vám ubehne ako nič a na duši vás zahreje príjemný pocit. Pre mňa osobne je obrovská výzva osloviť cudzích ľudí. Ale nakoniec je to fajn. Hlavne v dnešnej dobe, keď „hľadať kontakt“ je výraz pre ikonku vľavo dole na displeji telefónu.
Takže cestovanie v rámci Česka, Slovenska a do susedných krajín sa dá v pohode zvládnuť hromadnou dopravou. Jasné, možno sa vzdáte trochy komfortu. Ale získate iné benefity. A planéta vám poďakuje.
Zaobstarajte si elektromobil od Elona Muska a do tých Dolomitov alebo pod Matterhorn si dojdite ekologicky. Čo vy na to? Samozrejme, je to utópia. Navyše na súčasnej podobe elektromobility nie je nič ekologické – vzhľadom na to, aké množstvo elektrickej energie pochádza zo spaľovania uhlia v tepelných elektrárňach. A polemizovať sa dá aj o energetickej náročnosti výroby batérií.
Pri cestách autom po Európe asi rozumnú alternatívu, ktorá by bola ohľaduplnejšia k planéte, budeme hľadať ťažko. Samozrejme, môžete jazdiť autom viacerí. Ponúknuť spolujazdu. Šliapať menej na plyn a namiesto zbesilých 180 km/h sa šinúť po nemeckej diaľnici pokojnou stodvadsiatkou. Vymeniť SUV, čo žerie aj trávu popri ceste, za niečo menšie s nižšou spotrebou.
Alebo nemusíte mať žiadne auto. Existujú carsharingové služby ako napríklad Autonapůl, kde si auto požičiate len vtedy, keď ho naozaj potrebujete. A medzitým s ním jazdí niekto iný. Čo je tiež ekologické, lebo výroba nie je zadarmo (myslím pre planétu).
Ako napríklad cez víkend na skaly. Cez týždeň na stenu. S balíkom na poštu alebo do obchodu na nákup. To zvládnete na bicykli, nie? Na svojom vlastnom a v meste napríklad na zdieľanom Rekole. Ste predsa športovci. Pravda, nie je čas. To sa stalo takým nešvárom dnešnej doby – nedostatok času. Ale kam sa ponáhľate? Aj tak to nikdy nedobehnete.
Práve tento zhon, stres a stále rýchlejšie tempo všetkého – cestovanie a lezenie po horách nevynímajúc – sa stali jednou z hlavných príčin znečisťovania planéty. Vlastne by sme možno mali začať premýšľať práve nad tým, kam sa stále tak ponáhľame a čo tým získame. A či vlastne viac nestratíme.
Tak to asi nabudúce. Dnes sme ani zďaleka neprebrali všetko.
Dodatok: Nikto nie sme dokonalí. Ani ja, ani vy. A nikdy nebudeme. Ale každá malá zmena, ktorú vo svojom životnom štýle urobíme, prispeje k lepšej a čistejšej planéte. Robte, čo môžete.
Ale ubehlo dvadsať rokov a niečo sa zmenilo. Stúpam si takto na skialpoch Sliezskou cestou do Veľkého kotla. Počasie nič moc. Hmla, akú vie snáď len Praděd. Navyše je všedný deň. Hory dnes asi budú úplne prázdne. Ale vtom sa oproti mne začne z hmly vynárať silueta postavy na snežniciach. Približujeme sa k sebe a keď nás delia sotva tri metre, hovorím: "Ahóóój!"
A nič.
Len tupý pohľad v štýle: "Že by sme sa poznali?"
Tak určite – možno bol nemý. Možno hluchý. A možno z Maďarska.
Ale nemyslím si, že by po horách chodilo toľko hluchonemých Maďarov. Stáva sa mi to totiž dosť často: "Ahóóój!" A nič. Tupý pohľad. V lepšom prípade. V horšom ten pozdravený ani nezdvihne hlavu od telefónu.
Akože chápem to cestou na Sněžku alebo na asfaltke na Praděd. Tam by ste sa nazdravili, až by vás rozbolela hlava. Hoci ja si ten pozdrav aj tak väčšinou neodpustím. Ale príde mi absurdné, keď sa stretnú dvaja ľudia na opustenom hrebeni hôr a ani na seba nezabučia.
Dobre, možno je to "ahoj" príliš familiárne. Ale verte mi, že ani s "dobrý deň" som si skóre nevylepšil.
A tak mi napadá, že keď sa ľudia už ani nepozdravia, či by pomohli, keby sa niekto dostal do problémov? Veď podľa štatistík aj pri dopravnej nehode zastaví len jeden z desiatich vodičov. Už sa ako ľudia nemáme radi? Asi nie. Skôr len veľa ľudí nevie, že na horách sa zdraví.
Tak sa, prosím, zdravte. Je to slušné. Je to pekné. A na hory to odjakživa patrí.
Ľudia už z výrazu tváre spoznajú, že ich zdravíte. Či poviete Talianovi "ahoj" alebo "ciao", je to jedno. Pochopí to. No pekná zdvorilosť je zdraviť jazykom krajiny, kde sa nachádzate. A tak tu máte malý návod.
"Cześć!"
"Hallo!" ... "Grüß dich! ... "Servus!"
"Salve!" ... "Ciao!" ... "Buongiorno!"
"Zdravo!" ... "Dober dan!"
"Salut! ... "Bonjour!"
"Salü!"
"Здравствуйте!" 🙂
A ak by ste narazili, podobne ako ja, na hluchého, ľahké zdvihnutie pravice a kývnutie hlavou bude asi medzinárodne zrozumiteľné.
Tak horám zdar!
“Ideš s nami na Elbrus?” A prečo nie. Cez zimu som sa potil v Kambodži, tak v lete budem drkotať zubami na Kaukaze. To znie ako dobrý plán. “Idem!”
Ale aby bolo jasné, ak mi budú mrznúť nohy, tak to otáčam a idem dole. Žiadne hrdinské skutky na tom kopci predvádzať nemienim. Stačí, že v tej výške budem mať čo robiť, aby som vôbec chytil dych.
A tak sme vyrazili.
Na Elbrus. Do Ruska. Pegasusom - najlowcostovejšou aerolinkou spomedzi lowcostových aeroliniek.
Hneď po pristátí v Minerálnych Vodách nám prítomnosťou ostnatého drôtu, tajného s koženou taškou a miestnôstky, kam sa za odmenu nechodí, dali jasne najavo, s akou krajinou máme tú česť. Chlapi, neotočíme to radšej?
Našťastie to zachránil Osman. Náš ruský kontakt hneď v aute rozbehol pravú kabardsko-balkarskú diskotéku a sľúbil vodku, pivo, šašlik. A potom nás 10 dní vozil, kŕmil, hostil a zabával. A tiež nám zobral pasy. Veď načo pasy, keď poznáte Osmana a Osman pozná všetkých.
Najprv na Rusko ako také.
Takže, čo som za tých prvých 12 hodín stihol pochytiť? Kravy sú bežnou súčasťou cestnej premávky. V aute sa zásadne nepripútava, lebo toto predsa nie je Európa, ale Rusko. Žlté rúry s plynom tvoria základ miestnej architektúry. A európska záchodová misa zabetónovaná v zemi nie je nič, čo by vás malo udivovať.
Každopádne čo sa jedla týka, tu je svet ešte v poriadku. Obchodíky sú síce menšie ako trafika u nás v Česku, ale to čerstvé ovocie, zelenina a domáce syry… pecka!
Doplniť proviant a ide sa hore.
Aklimatizácia číslo dva.
Trojdňový trek s najvyšším bodom niekde v 3800 metroch. Na lúkach tam hore sa voľne pasú kone a ešte sa nechajú pohladkať. Chodníky sú vyšliapané len od tých pár horalov, čo tadiaľto prejdú, a neraz si cestu musíme hľadať sami. Lebo tie mužíky tu asi niekto staval, len aby nás nasral.
Lenže my sa nedáme. Ani tým celonočným dažďom, čo z normálne pokojných horských riečok urobil divoké rieky. No, brodili sme sa s poriadne stiahnutým zadkom.
Aj sme trochu blúdili. Viac hláv… je na nič.
Ale došli sme. A podmyté cesty a strhnuté mosty v údolí naznačovali, že sme si na trek v opustených horách nemohli vybrať lepší čas. Ľadovce sa holt topili trochu rýchlejšie, než býva zvykom.
“Vraj neúctivé k hore. Pozri sa na tých Taiwančanov. Tí pôjdu ratrakom až na vrchol. Ideme lanovkou. Na hrdinov sa môžeme hrať hore.”
Tak stojíme v 3800 metroch na Garabashi a naše dovtedy krásne roztiahnuté hrudné košíky zase začínajú lapať po dychu. Po desiatich zmenách výstupového plánu máme konečne jasno - vyliezť čo najvyššie to pôjde, aklimatizovať sa, prespať na Prijute 11 a skoro ráno vyraziť k vrcholu.
Prvú čiaru cez rozpočet sa nám snaží urobiť “pán domáci” na Prijute: “Mest net!”
Ako mest net, ty Tatár? Veď sme ti sem volali.
Nakoniec sa mest pre nás dvoch našlo a môžeme pokračovať nahor. Množiť červené krvinky. A ide to celkom dobre… v tých koľajach vyjazdených od ratraku. Nad Pastuchovými skalami otáčame a ideme dole. Spať. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.
Hmm, nepodarilo sa.
Je jedna hodina ráno a pol hodiny spánku pred vrcholovým útokom asi nebude ideálne. No tak uvidíme.
Obúvam mačky, nasadzujem čiapku, vychádzam z dverí a... Pred chatou blikajú dva ratraky a z korby mi mávajú susedia z Taiwanu. Tiež “idú” na Elbrus.
Toto ťa fakt nakopne. Nič, no. Ideme si po svojom.
Šliapeme, šliapeme, šliapeme. Už 4 hodiny. “Ty kokso, na mape ten svah nevyzeral taký nekonečne dlhý.” O čakan sa opieram ako stará babka a márne premýšľam, kam som založil pľúca. Prsty na pravej nohe necítim. Sopeľ mi primrzol do fúzov. A za zjedenie tej sušenej marhule by som si zaslúžil Piolet d'Or.
Pozor, ratrak!
Dnes už asi pätnásty.
A namiesto toho, aby som tým “horolezcom” mávajúcim z korby ukázal prostredník, tak im tiež mávam. Posraté palčiaky!
Vychádza slnko. Konečne ten traverz. Teraz by to už mala byť pohoda.
Nie je.
Stále niekoho predbiehame, on potom zase predbieha nás a ten kopec snáď cez noc narástol. Morálka je preč. Končíme. Otáčame. Toto nás už nebaví. A aj tak by som asi o chvíľu grcal. Ideme dole.
Tlačiť sa v dave a nechať na seba trúbiť ratraky, po tom fakt netúžim. To radšej vypadneme na nejaký opustený kopec. Len tak. Urobiť si pekný večer.
A veru aj hej.
Len čo sme sa dali ako-tak dokopy, balíme stan, spacáky a utekáme. Teda utekáme… skôr krívame. Elbrus nás asi poriadne vyšťavil. Ja navyše s nádchou priebežne prehĺtam jeden strúčik cesnaku za druhým. Páli ako čert. A čo páli, to lieči, nie?
Na lúke nad meteorologickou stanicou už sotva pletieme nohami. Nad nami je zase on - Elbrus. Zložím sa ako sýkorka po obrne medzi šutre: “Tu končíme!”
Blíži sa večer a nikde nikto.
Až na tie staré telegrafné stĺpy. “Hele, neurobíme oheň?”
Súdiac podľa ich počtu sme asi neboli jediní táborníci, čo mali podobný nápad. Takže suchá tráva, kresadlo a ako to písali v tých skautských príručkách?
Horí!
V 3000 metroch pod ľadovcom. Všade okolo nás opustené štvortisícové kopce. Sme tu úplne sami. Totálne rozbití, omotaní okolo ohňa. Najlepší večer môjho života. A ani na to nepotrebujem Elbrus. Ráno sa nie je kam ponáhľať. Takže kúpačka v jazierku, ležérka na slniečku a okolo obeda môžeme začať baliť. Osman už na nás čaká.
Cestou do Minerálnych Vôd nám ešte Osman predvedie slalom medzi kravami. Okolo nás po dvoch kolesách presvišťí žiguli utekajúce pred policajnou hliadkou a spod stromu máva děvočka za 500 rubľov. 150 Kč. Ešte šťastie, že sme cestu tam prespali.
Sbasíba, Osman. Bolo to božie.
A teraz už poďte, chlapi. Lebo nám ešte naúčtujú tie telegrafné stĺpy.
text a foto: Honza Navrátil
Nechajte nám tu e-mail a dostávajte dobré tipy do schránky
