Presne! Na skaly sme ako stvorení. Sila, rozum, mrštnosť. Ako na Dračí zub, sme po dvadsiatom šiestom pozretí filmu Ako dostať tatina do polepšovne odkukali dokonale. Takže ideme liezť na Draka! My sa ho nebojíme.
Lenže ouha! Dračí zub na Hrubej Skale síce stojí. Ale vyzerá úplne inak ako vo filme. Nevidím hodiny, ktorými mal ocko Luboš prevlečenú slučku, ani chyt, ktorý sa s ním vylomil. Celé je to akési strmšie. Lebo to nie je ten Dračí zub. Filmový Dračí zub sa totiž vôbec nevolá Dračí zub, ale Skaut. A sme doma. Teda pod vežou. Už tou správnou. Dobrý deň!
Takže, čo to v tom filme hovorili? Jo, tri pevné body. Jasné. Pekne na špičky. A očami si nájsť cestu. Našťastie je táto televízna línia lezená tak často, že lezci v mäkkom hruboskalskom pieskovci vybrúsili nohami neprehliadnuteľné stupy. Niekde tu mal ten Luboš založenú slučku, nie? No jasné. Hodiny ako hrom. Keď už v stopách náčelníka horskej služby, tak vo všetkom. Akurát jeho slučka bola modrá. Ja mám len žltú. Tak toto fotiť nebudeme.
Aha! A pozerám, spodkom to nepôjde. Musím vrchom. Nad sebou mám vrecko. Vpravo chyt. Vymeniť ruky. A konečne tie hodiny! "Drž sa dole, aby nepraskli." Och, na tento okamih som čakal dobrých 20 rokov. Kedykoľvek na pieskovci beriem hodiny, vždy si na to spomeniem. Ale dnes držím TIE Vaškove hodiny. Bože, to je pocit. Tak ešte chvíľočku ich poláskam. Dúfam, že nezdržujem.
To znamená, že Hovorka je v poriadku, žiadna zlomenina a rebrá celé. Trest nás dnes obíde. Aby aj nie, keď som na skalu zobral so sebou mamu. Takže sa môžeme ďalej hrať na horolezcov – lezieme ešte vyššie.
Vaškolubošov manuál má však jeden zásadný nedostatok – chýba v ňom záber, ako a kadiaľ tí dvaja dolezú na vrchol. Pričom sprievodca Najkrajšie cesty na pieskovci uvádza: "Stenou pozdĺž škárky pod previs." Jasné, to sedí. Previs máme nad hlavou. A pokračuje: "Škárou cez previs na vrchol alebo traverz doprava do komína a ním."
Ujasnime si teda situáciu. Tá škára, to je nejaký omyl, nie!? Veď je to vysolené, nepekné a hore aj tak čaká nejaký hnusný rajbas. Do toho nejdem. Ale komín? Vpravo? Akože kde? Najbližší komín vidím na hruboskalskom zámku za chrbtom.
Ešte viac doprava, ako si myslím. Komín je až za rohom. V jednej chvíli som sa tam teda zasekol, skoro som sa rozplakal. Ale našťastie tu už nie je kam padať – podvrcholový komín má aj podlahu.
A tak sedíme hore a pripadáme si ako v rozprávke. Nikde nikto. Len slnko, skaly, jablko sme zabudli dole (sakra), Dračí zub... ehm, vlastne Skaut a my dvaja. Vrátane mamy. To znamená, že Míša môže zostať v múzeu, dole sa dostaneme po lane. Len nájsť zlaňovací krúžok, ktorý je tu schovaný naozaj ako pre Colomba. Čím sa opäť dostávam k ďalšiemu drobnému nedostatku lezeckého manuálu z roku 1978 – zlaňuje sa inde. A vôbec nie pohodlne. Bojím sa!
Ale dokázali sme to. Sme predsa vieš čo, však? No predsa horolezci!
Už dávno lietame do vesmíru, ale zabudli sme na náš vnútorný vesmír. Preto treba zastaviť sa a nenechať sa uštvať bláznivou dobou. Ak sa nezastavíš, nič krásne ťa nemôže dohnať.
Sám alebo so svojím psom chodím do Jizerských hôr. Keď je nádherný jesenný deň, ani psa doma neudržíš. Vzduch je čistý, slnko ešte hreje a on uteká. Lístie mu šuští pod labkami a jeho psia duša sa raduje. Ja naťahujem nos rovnako ako on, keď vetrí zajaca, a s privretými očami vnímam vôňu čerstvo vyrúbaných stromov pri ceste. Najradšej mám rána, keď hory zahaľuje hmla a vďaka včerajšiemu dažďu sa machy predbiehajú, ktorý má sýtejšiu zeleň. Odkvitajúce bodliaky opúšťa ich biele páperie, ktoré si vo vzduchu ešte chvíľu zatancuje.
Aj ja vnímam, že bude drahá nafta, príde kríza, zľavové akcie sú tam a tam. Valí sa to na nás zo všetkých strán, ale ja toho nechcem byť súčasťou. Tak si hľadám svoje miesto, kde na ničom takom nezáleží. A našiel som ho. Je v horách. V lesoch. Medzi žulovými balvanmi a vežičkami, ktoré nechcem pokoriť ani zdolať. Chcem s nimi splynúť, porozumieť im a vďaka jednotlivým výstupom spoznať kus lezeckej histórie a doby, keď jednotlivé cesty vznikali.
Hlavne si tu užívam samotu, keď potrebujem záplatu na dušu. Užívam si lesné cesty, všemožné tvary vrcholov kopcov a vôňu suchej trávy a lístia. Keď potrebujem, nachádzam tu svoj úkryt aj len v myšlienkach.
Internet na nás tiež denne chrlí množstvo informácií a správ, kto čo kde vyliezol. Najťažšia tradičná cesta na svete, v desiatich rokoch vyliezol 8B boulder, nová XIII na pieskovci. Na jednej strane je to silná motivácia, ale na druhej je človek už taký zahltený, že si chce s kamarátmi sadnúť v skalách do lístia a len tak s nimi klebetiť – nech obyčajné myšlienky a obyčajné slová priateľstva tiež letia vesmírom.
Najlepšie ľudské okamihy bývajú malých rozmerov, ale v duši sú schované po celý život. Každý vidíme zmysel svojej existencie v niečom inom. Rozprávaj stromom o láske a porastú až do neba. Rozprávaj im o nenávisti a zapchajú si uši živicou. Aké je krásne ľahnúť si do trávy, len tak ležať a pozerať sa na oblaky alebo do korún stromov. Duša má prázdniny a telu sa ponúka pohoda a oddych.
V lese človek nadviaže nové známosti. Les človeka upokojí, poteší ho, povzbudí. Choď lesom v pokore, pretože ani strom, ani tráva, ani mach nie sú menej ako ty. Jediná koruna, ktorá si zaslúži úctu, je koruna stromu.
Prajem všetkým peknú jeseň. Užívajte si život podľa vlastných predstáv a majte sa len tak ľudsky fajn.
Pred tromi rokmi som prvýkrát vybehol bez hodiniek s integrovaným osobným trénerom. Bežal som napriek ich príkazu, že by som mal v ten deň odpočívať. Vonku jemne mrholilo, chodník pokrývalo opadané lístie a vzduch bol nasýtený jesennou vôňou. Chcel som dobehnúť len na rázcestie zhruba v polovici výstupu na hrebeň. Ale nezastavil som sa tam a bežal ďalej. K ďalšiemu rázcestiu. A potom ešte ďalej. Až do hmly, do ktorej sa skryli jesenícke hrebene. Nikde ani noha. Zostávala ešte hodina cesty dolu.
Môj digitálny kouč hlásil regeneráciu. A ja som sa vrátil po 2,5 hodinách. Neprípustný zásah do tréningu. A tak u mňa skončil. Otravné hodinky sa do druhého dňa predali v bazári.
Je lepšie sledovať, ako skáču čísla na displeji, alebo veveričky po stromoch? Za mňa to druhé. Niekto tomu hovorí byť prítomný, ja by som to nazval nerušeným vychutnávaním života tam vonku. Hodinky som predal, cyklopočítač odmontoval, telefón vonku prepínam do režimu lietadlo a odkladám ho do batohu. Kedy sa vrátim domov? Neviem. Keď sa mi bude chcieť, dôjdu mi sily, budem mať dosť. Toto je sloboda.
Mám hlavu a počúvam svoje telo. Zrýchlim, keď mám chuť. Nie keď mi to povie krabička na zápästí. Či sedím, alebo ležím, viem aj bez gyroskopu. A prichádzajúcu búrku spoznám podľa mrakov, nepotrebujem čakať na signál barometra. Technológie iba odvádzajú pozornosť od toho, čo sa deje v nás a okolo nás.
Ráno vystupujeme z vlaku v Bílom Potoku. Najprv ideme cez lúky, potom sa nárame do lesa a stúpame po širokej štrkovej ceste. Občas sa rozprávame, občas len mlčíme a obzeráme si žulové balvany vyrastajúce z lesného koberca z machu a opadaného lístia. Jemne kvapká, teplota len niekoľko stupňov nad nulou. Fúka. Pravá jizerská jeseň. Pokračujeme po krkolomnom kamenistom chodníku a pri rázcestí pod Frýdlantským cimbuřím uhýbame zo značeného chodníka do strmých zrázov nad Černým potokom. Na protiľahlom brehu vidíme náš cieľ. Najvyššiu skalnú stenu Jizerských hôr – Nos. Lenže teraz prší poriadne. Skrývame sa pod stromami a čakáme. Len tak to vzdať nechceme.
A dočkali sme sa. Pod skalou si posilňujeme morálku plechovkou Kozla a ideme do toho. Prvá dĺžka ide ako po masle. Prsty zmrznuté, ale je to dobré. Štvrtý kruh mám na dohľad, ale na previsnutú kútovú špáru nemôžem nájsť fintu. Skúšam to raz, dvakrát, trikrát,... Mám strach. Oporu pre nohy hľadám v hladkej stene len horko-ťažko. Po piatom pokuse mám chuť to vzdať. Odpočívam, zbieram posledné sily – fyzické aj psychické. Vnímam len ten problém nado mnou. Zimu, skalu, súboj.
Šiesty pokus a... "Jo! Jo! Jóóóóó! Na hrane pádu cvakám kruh. Ťažké, fakt ťažké. Ale máme to za sebou, dolez na vrchol Nosa je už ľahký. Zapisujeme sa do knihy, pozeráme do krajiny, zlaňujeme. "Čože? To už je pol štvrtej? No teda!"
Keď na skale bojujete o život, žijete naplno. Čas nevnímate. A to je na tom krásne. "Tak poďme rýchlo dolu."
Kľučkujem medzi koreňmi, skáčem po kameňoch, prebieham drevené lávky. V túto skorú rannú hodinu je údolie Bílej Opavy ľudoprázdne. Je chladno. Prsty na rukách mrznú a holé lýtka mi oblizuje studený vzduch. Slnko sem do doliny ešte dlho nedosiahne. Vychutnávam si ten ladný pohyb. A aj to, že mám energiu v takom teréne bežať. Cítim sa ako kamzík. Keď vybieham na Ovčárnu, začínajú ma zohrievať prvé slnečné lúče. Vyzerá to na krásny jesenný deň, teraz to ešte nemôžem otočiť. Pokračujem ďalej. Nohy hľadajú najschodnejšiu cestu medzi kameňmi. Na hrebeň je to už len kúsok. Pridávam. Predbieham prvých ranných turistov. A vyššie to už nejde.
Klesám na kolená. Hltám každý dúšok chladného vzduchu. Vyťahujem sa na drevenú zábranu a pozorujem obrysy Keprníka, Kraličáka, Dlhých strání. Tam niekde vzadu býva pri inverzii vidieť Snežku. Len tak tam sedím. Pozerám. Užívam si. Netuším, koľko je hodín, a tak ma nič nenaháňa dolu. Neviem, ako dlho som bežal, ale viem, že sa mi bežalo krásne. Nemám šajnu, koľko kalórií som spálil, no mám pocit, že si ten kotol cestovín carbonara zaslúžim.
Zdvíham sa, nechávam hrebeň za chrbtom, zbieham späť do doliny. Koľko je hodín, zistím, až keď odomknem dvere domova. A takto je to krásne – bez sledovania času.
Cez noc zase napadlo dobrých 30 čísel. Z prízemia sa už šíri vôňa raňajok, ktoré nám pripravuje pani domáca. Je skvelá. Raňajky aj pani domáca. Naraňajkujeme sa a vyrazíme. Z čela postele beriem modrosivé lyžiarske ponožky s logom Bridgedale na špičke. Myslím, že dnes to bude už šiesty lyžiarsky deň tu v Gruzínsku. A ja každé ráno strkám nohu do lyžiarok v jedných a tých istých ponožkách.
Ony totiž vôbec nesmrdia. Iba keď ich po celodennom šliapaní a lyžovaní vyťahujem z lyžiarok, tak to vzduchom trochu zavanie. Ale len čo uschnú, je zápach preč. Merino vlna je holt plodom prírody. A dokonca aj po tom každodennom nasadení v lyžiarkach zostávajú ponožky mäkké, akoby som ich práve vytiahol zo sušičky – žiadne potom naškrobené plechovky. A už dosť rečí, ide sa na vec! Prašan volá. A ten druhý pár ponožiek Bridgedale vytiahnem z tašky asi len tak pro forma – predsa len zlyžovať celé Gruzínsko v jedných ponožkách je divné, nie?
Upletené ponožky sú zatiaľ o polovicu väčšie ako finálny produkt. Následne sa ešte niekoľkokrát perú v pare a tvarujú na kopyte – kým nezískajú výslednú veľkosť.
— z výrobného procesu ponožiek Bridgedale
Pravda, to nie je úplne za babku. Lenže ktoré ponožky môžete nosiť týždeň a dlhšie? Respektíve nosiť môžete hocijaké. Otázka je, čo na to vaše okolie. A môj denný režim naozaj nie je žiadne flákanie. Dopoludnia do mesta popracovať do kaviarne, popoludní na skaly, večer po podlahe plnej psích chlpov a triesok z rozhryzeného klacka. Zajtra to zviera asi radšej zoberieme na celodenný trip do Jizerských hôr. A tak stále dokola, v plnom nasadení. Dva páry na rok stačia. Lebo Bridgedale vydržia – žiadne prešúchané päty a prederavené prsty. Na rozdiel od iných lacných ponožiek, ktoré, keď to dobre dopadne, po pol roku letia do koša.
Vlákno merino vlny sa najprv obtočí syntetickým vláknom a až potom sa z neho pletú ponožky. Tak vzniká hustý a odolný úplet, ktorý len tak neprešúchate.
— z výrobného procesu ponožiek Bridgedale
Prvý sneh v Jeseníkoch. Taký ten poprašok, ktorý pocukruje hory, ale čučoriedky sa pod ním ešte neľahnú. Kráčam po starom poľovníckom chodníku. Mokrá tráva sa obtiera o moje nízke treková topánky s Gore-Texom a každým dotykom sa snaží pretlačiť vlhkosť cez membránu. Chodník stúpa na hrebene. Brodím sa čučoriedkami a sneh sa mi sype do topánok zhora. Na toto už je membrána krátka. Nohy hlásia vnútri vlhko. A domov do tepla zostávajú ešte dobré dve hodiny chôdze. Podobným terénom.
Z batohu vyťahujem nepremokavé ponožky Bridgedale – minuloročnú novinku. Zobral som si ich ako zálohu práve pre takýto prípad. Naťahujem si ich na nohy namiesto premočených ponožiek a obúvam späť vlhké treková topánky. Teraz ma hreje merino vlna a vodu drží v úctivej vzdialenosti od nôh nepremokavá membrána. Po šiestich hodinách vonku odomykám dvere domu. Mám dosť. Topánky sú premočené – nohy v pohode.
Membrána Hydrotech má vodný stĺpec >10,000mm a svojou priedušnosťou obstojí aj pri intenzívnom pohybe.
No, myslím, že s blížiacou sa jesennou pluchou budú ponožky Bridgedale Stromsocks často v akcii. Blato a dážď predsa nie sú stopkou pre behanie po horách.
Už len také varovanie na záver. Prvé obutie, prvý krok, prvý celodenný pochod. Ponožky Bridgedale sú proste iné. Mäkké, príjemné a neskutočne odolné. Nedá sa to opísať, musí sa to vyskúšať. Len počítajte s tým, že ich potom minimálne týždeň nedáte dole z nôh. Leda tak na spanie.
Hike Lightweight – do turistickej obuvi aj nízkych trekových topánok v horách od českých až po štvortisícovky.
Hike Ultralight – celý rok do nízkych trekových topánok aj do mesta.
Stormsocks – na jesenné a zimné behanie, ako záložné v pluche.
Ski Lightweight – na freeride a skialpy.
"Ty brďo, čo to v tom batohu vláčiš, preboha? Máš ho ovešaný ako vianočný stromček."
"Neviem, normálka. Proste som zobral všetko, čo sa tam hore môže hodiť."
"Ty blázon, ty budeš trpieť."
14 dní s batohom na chrbte. Pre niekoho sloboda, pre iného očistec. Záleží na tom, ako úsporne sa dokáže zbaliť, koľko krámov so sebou potiahne zbytočne a na ktoré vychytávky naopak nezabudne. A sú to väčšinou také malé veci - protipy, ktoré však vo výsledku ušetria vaše ramená od otlakov väčších, než je nevyhnutné, a ústa od výrazov, ktoré v slovníku spisovnej slovenčiny nenájdete.
Dobrú noc a sladké sny! Komfort je krásna vec, ale práve tento balíček sa dá tak jednoducho nahradiť. Vezmite perovú bundu a napchajte ju do prázdneho kompresného vaku od spacáka. Voilà! Mäkučký vankúš ako zo štúdia spánku. Prípadne vak vyplňte inými kúskami oblečenia, ale nadýchaná perovka je naj.
Ani kúsok voľného priestoru nesmie v batohu zostať nevyužitý. Predsa nebudete na chrbte nosiť po horách vzduch? Ponožky, trenky, rukavice a ďalšie malé kúsky oblečenia dokonale vyplnia všetky medzery a medzierky. Vypchajte nimi topánky, riad a napríklad aj priestor medzi mačkami. A keď už prišla reč na ten riad - potrebujete kompletnú sadu hrncov, alebo vystačíte len s jedným?
Šikovným napchávaním sa tiež ušetrí pár litrov objemu. Spacák a perovku poriadne natlačte do kompresného vaku. Tričká a mikiny namiesto skladania zrolujte do ruličiek a stiahnite ich gumičkou. A pre poriadok v batohu využite šikovné Packing Cube rôznych veľkostí.
Ešte raz ten vzduch. Vrecúška instantných jedál prepichnite ihlou, vyfúknite z nich prebytočný vzduch a dierku prelepte páskou - aby sa znova nenafúkli. A teraz si môžete pribaliť ešte jedny cestoviny carbonara navyše.
Batohy predsa nie sú nepremokavé. A pláštenka? Tá nikdy neochráni veci vo vnútri na 100 %. Pri dlhšom a silnejšom daždi stečie voda po chrbte a presiakne dovnútra. Oblečenie, spacák, doklady, peniaze, elektroniku a všetko, čo nechcete mať mokré, zabaľte do igelitových vrecúšok a vriec. Tie proti vlhkosti fungujú na jednotku. A pláštenku môžete nechať doma. Dobrých pár gramov.
Čistota sa na horách stáva relatívnym pojmom. Sprchový gél a šampón? Šesťstupňová horská riečka aj tak neláka na nejaké dlhé čľapkanie. Skôr rýchlo ponoriť a utiecť. Navyše splachovať do nej takú chémiu nie je práve ekologické. Bez mydla sa dá na horách v pohode fungovať (a dokonca aj v bežnom živote). Zubnú pastu použite dochádzajúcu - nech neťaháte plnú tubu. Opaľovací krém si kúpte v malom balení. A dámy môžu tampóny nahradiť menštruačným kalíškom - príroda poďakuje.
Dve stačia, nie? Kým jedno máte na sebe, to druhé môžete preprať v rieke a sušiť počas pochodu na batohu. Podobne s ponožkami. Navyše taká merino vlna nezapácha ani po niekoľkých dňoch nosenia a v prípade ponožiek Bridgedale zostáva aj príjemne mäkká. Dôležitejšie než každý deň čisté tričko je skôr vychytať vrstvy oblečenia na všetko možné počasie - od nuly do tridsaťpäť. S ľahkou mikinou, softshellkou, perovkou a nepremokavou bundou vždy nájdete riešenie. A nepremokavé nohavice? Pre otužilejších zbytočné - na nohy sa znesie všetko.
Poznáte Packing Cube od Lowe Alpine? S tromi veľkosťami sieťovaných obalov budete mať v batohu či taške poriadok.
Alebo radšej viac. Na odpadky predsa. A že ich bude pribúdať.
Posledná úprava pred odchodom nahor. Poriadne utiahnuť bočné kompresné popruhy, aby výbava v batohu necestovala. A len čo si hodíte batoh na chrbát, nezabudnite potiahnuť balančné popruhy na ramenách. Tým vyrovnáte ťažisko a budete prekonávať prekážky, akoby ste sa s batohom narodili.
Horám zdar!
"Teda, vy ste stále niekde vonku." ... "No sme."
"Pozerám, že veľa nepracujete, čo?" ... "Nie no. Akosi sa nám nechce."
"A vy akože nepotrebujete zarábať?" ... "Akože hej. Ale nie nejako veľa."
Rozhovor s kamarátmi
Zaspávať pri dohasínajúcom ohni, budiť sa s výhľadom na východ slnka, uvariť si cestoviny v ešuse a liezť celý deň po skalách alebo sa túlať po Jizerských horách totiž veľa nestojí. Na rozdiel od večerného multikina, menu číslo tri a dvojhodinovej lekcie jogy – 518 Kč. Za deň. Za mesiac takto pokojne aj 15.000 Kč. K tomu samozrejme hypotéka, splátka auta a zadarmo to tiež nejazdí. Ale utešujete sa predstavou, že raz, keď to všetko splatíte, príde na rad aj to užívanie si. Cestovanie. Spoznávanie. Dobrodružstvo.
Alebo aj nie. Pretože skôr príde infarkt. Niekedy okolo štyridsiatky.
V časopise ten outdoorový život vyzerá dobre. Ale naživo ešte lepšie. A nie je drahý. Za dobrodružstvom navyše nemusíte ďaleko – stačí vyraziť kúsok za humná. Kávu si môžete za 45 Kč objednať alebo zadarmo uvariť – na variči v mokakanvičke. Spanie pod širákom nestojí nič a vlak je lacnejší ako auto.
„Sloboda a obyčajná krása sú príliš dobré na to, aby sme sa ich vzdali.“
Christopher McCandless
Jasné, spoločnosť očakáva, že budeme minimálne 8, ideálne však 12 hodín makať. Že budeme mať okolo domu pokosený trávnik a neukážeme sa v meste dva dni po sebe v rovnakom tričku. Na druhej strane, čo je komu do nás? Žijeme v slobodnom svete a máme to šťastie, že môžeme naozaj, ale naozaj robiť, čo chceme. Samozrejme, ak to neobmedzuje ostatných ľudí. Čo naše lezenie a bivakovanie v skalách asi nerobí.
Peniaze a radosť nie sú navzájom podmienené. Skôr čím viac vlastníme, tým viac starostí máme. A čas, ktorý môžeme venovať skutočnému životu tam vonku, mizne v zarábaní na hypotéku či opravu auta, v údržbe záhrady alebo v rozhodovaní, aké tričko si ráno oblečiem. Keď ich má človek päť, rozhodovacia paralýza ho nedostihne.
„Niet väčšej radosti, ako mať nekonečne sa meniaci obzor, pre každý deň mať nové, iné slnko.“
Christopher McCandless
Žiť len s pár vecami, ktoré nevyhnutne potrebujeme, dáva človeku slobodu. Zbaliť sa do batohu a ísť. Nosiť jedny nohavice, kým ich na jizerskej žule neroztrháte na nitky. Zmazať z telefónu sociálne siete, pretože vy naozaj žijete a nepotrebujete o tom nikoho uisťovať. Ani samých seba. Nepozerať každý polrok po nových trekovkách, ktoré si potom obujete dvakrát, keď v tých súčasných môžete objavovať staré poľovnícke chodníky bez strachu, že si ich zašpiníte od blata. Špinavšie totiž už byť nemôžu.
V spacáku pod previsom? Nič. Ak ten previs nie je v TANAP-e a nevyhodia vás ochranári. Potom viac ako na Sliezskom dome v apartmáne Deluxe+. Inak máte to najluxusnejšie lôžko zadarmo a pokojne každý deň iné.
A inde na cestách? Hľadajte cez Airbnb. Alebo skúste couchsurfing. Dostanete sa k miestnym ľuďom a nasajete ich kultúru tak, ako by to v Holiday Inn určite nešlo. Fajn príležitosť bývať zadarmo je aj house sitting – postrážte dom, kým jeho majitelia vyrazili do sveta. A ideálne, keď ten dom bude stáť pod horami.
Čučoriedky, černice a maliny do rannej ovsenej kaše natrháte zadarmo. Vločky na šesť raňajok – 14 Kč. Vrecko cestovín, dve vajíčka, hrsť čiernych olív a trocha parmezánu navrch – 40 Kč. To je večera pre dvoch. Umývačka riadu nežerie nič. Ide na ručný pohon. V prameni sto metrov od bivaku. Pivo z plechovky na dobrý spánok 18 Kč. A druhé na morál pod skalou.
Fried rice chicken na ulici v Bangkoku – 25 Kč. Čerstvý ananás, papája, guava či mango z pojazdného stánku – 15 Kč. A sakramentsky lepšie ako to nezrelé dračie ovocie, čo zoženiete za 60 Kč v markete, keď majú práve ázijský týždeň.
Nejako sa za tým dobrodružstvom dostať, asi. Ale cestovať cez pol sveta nemusíte. V Jizerských horách alebo v Skaláku je tiež krásne. Aj keď letenku do Maroka dnes zoženiete lacnejšie, ako keď vyrazíte vlastným autom do Tatier. A cestovať niekoľko mesiacov po juhovýchodnej Ázii znamená iba jednorazovú vstupnú investíciu 6.000 – 8.000 Kč za letenku. Jednosmernú. Spiatočnú budete riešiť, keď to bude aktuálne. Čím viac času v tom svete totiž strávite, tým menej to stojí. Mňa takéto cestovanie po Ázii vyšlo každý mesiac na 12.000 – 14.000 Kč so všetkými presunmi a preletmi, požičaním motorky, jedlom a ubytovaním. A to som si teda žil ako kráľ. Dá sa to teda aj za menej.
„Ak niečo vo svojom živote chcete, natiahnite ruku a vezmite si to.“
Christopher McCandless
Vybavenie? Pár naozaj kvalitných kúskov vydrží dlhšie ako lacné handry. Keď sa niečo pokazí, dá sa to často opraviť. A navyše – k batohu, ktorý s vami prešiel svet kade-tade, si vytvoríte puto, ktoré nebudete chcieť pretrhnúť. Aj keď už bude celý ošúchaný. Pretože práve každá taká jazva je spomienkou na to, čo ste spolu prežili.
Skôr záleží na tom, čoho všetkého sa človek uväznený v konzumnom svete dokáže vzdať. A ako sa dokáže vysporiadať s otázkami typu: "A čo akože robíš, že si stále niekde vonku?"
"Nič. Žijem."
Vaša odpoveď
Ale jasné. Aj to vrece cestovín a duct tape na opravu roztrhnutej páperovky niečo stoja. Niekde tie peniaze zohnať musíte. Našťastie možností je dnes neúrekom. Možno vám bude stačiť chodiť do zamestnania iba na polovičný úväzok. Môžete pracovať pár mesiacov v roku a po zvyšok času žiť. Alebo si nájsť prácu, ktorá sa dá robiť na diaľku odkiaľkoľvek – príležitostí čaká na internete habadej. Prípadne začnite hostiť u vás doma cez Airbnb alebo šikovne investujte – do akcií, kryptomien, pôžičiek.
Už koncom dvadsiatych rokov ekonóm John Maynard Keynes predpovedal, že vďaka technologickému pokroku budú ľudia o sto rokov pracovať len 15 hodín týždenne. Tak kde sa stala chyba, že je to skôr 4x viac?
Priznajme si, že trvalo udržateľný rast je trvalo neudržateľný, pretože vedie k cukrovkám, infarktom a mozgovým príhodám. Každopádne znížiť svoje životné náklady a vystačiť si s málom udržateľné je. Rozhodne áno pre dušu človeka, ktorý túži tráviť viac času niekde vonku – na skalách, na horách, na snehu.
Pozn. Autor je majiteľom nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a nebýva osamote ako pustovník. Živí sa písaním, sprevádzaním a žije presne tak, ako píše – s piatimi tričkami a ošúchaným batohom. Ideál 365 dní v roku na horách zatiaľ zďaleka nedosiahol.
