Možno v horách len kývneš alebo mlčíš. Jasné, zdraviť nie je povinnosť. Ale predstav si: fučí vietor, vidíš sotva na krok – a z hmly sa vynorí človek. Zaznie jedno obyčajné „Ahoj!“ a všetko je inak. Hore to nie je formalita. Je to gesto, ktoré hovorí: „Vidím ťa. Sme v tom spolu.“
Aj keď sa vidíme prvýkrát v živote. Aj keď jeden vyzerá, akoby ho týždeň žula stena Eigeru, a druhý práve vyskočil z katalógu. Aj keď ty si riaditeľ a ja zametám chodníky. Tu v horách sme si rovní. Tykáme si a hovoríme si: „Ahoj!“
A či sa tým nedotkneš niekoho staršieho? Nie. Tu hore nie. Neformálny obyčajný ľudský pozdrav je súčasť horskej kultúry. Je to most, ktorý spája úplne všetkých.
„Ahoy!“ na seba v 18. storočí kričali anglickí námorníci, keď sa ich lode míňali. Neskôr to prevzali nemeckí vodáci a trampi, ktorí to doniesli k československým trampom a vodákom. A od nich to už bol len krok do hôr – kde „Ahoj!“ dokonale zapadlo. Je krátke, hravé, priateľské. A hlavne – dá sa vykríknuť aj proti vetru.
Stretnúť človeka uprostred hôr bývalo ešte nedávno takmer sviatkom. Dnes sa hory ľuďmi hemžia, ale myšlienka zostáva – vďaka pozdravu držíme spolu.
Sme totiž len hostia vo svete, ktorý sa vie tváriť ako rozprávka, ale aj ako súdny deň – podľa počasia a ďalších horských skúšok. A pozdrav? Taká tichá dohoda: „Pozerám na teba. Si v pohode? Ja tiež. A keby niečo, sme tu jeden pre druhého.“
Tam, kde sa ľudia valia v kolónach, nechaj zdravenie na pocite. Stokrát „Ahoj!“ zloží aj zarytého horala. Ale na cesty užšie, odľahlejšie a technickejšie – ferraty, skialpové túry, horské hrebene – pozdrav patrí. A keď lapáš po dychu? Stačí kývnuť. Kývnuť palicou. Žmurknúť. V horách sa rátajú aj mikrogestá.
Každý kút hôr má svoje vlastné zvyky, tradície. A aj svoje pozdravy. Je fajn zdraviť v jazyku krajiny, po ktorej horách šliapeš – hoci len pre radosť z toho, že sa dotkneš miestnej kultúry aj sŕdc tamojších horalov.
Ale keď zo seba nič nevytlačíš, hory sa nezrútia. Stačí len úsmev, gesto. Tam hore nepotrebuješ slovník. Ide o to dať najavo prítomnosť a rešpekt.
Poľsko: „Cześć!“, „Dzień dobry!“
Rakúsko: „Servus!“, „Griaß di!“, „Grüß Gott!“
Nemecko: „Hallo!“, „Grüß Gott!“
Taliansko: „Ciao!“, „Salve!“, „Buongiorno!“
Francúzsko: „Salut!“, „Bonjour!“, „Bonne journée!“
Švajčiarsko: „Grüezi!“, „Griaß di!“, „Hoi!“, „Salü!“
Slovinsko: „Živjo!“, „Zdravo!“, „Dober dan!“
Keď sa českí lyžiarski priekopníci na čele s Josefom Rösslerom-Ořovským družili s Nórmi, počuli pri každom prípitku ich hlasné „Skål!“. Znamená to „na zdravie“. Ale oni si mysleli, že ide o nejaký tradičný lyžiarsky pozdrav. A tak si domov priviezli počeštené „Skol!“ – ktorým sa niektorí lyžiari dodnes zdravia tak trochu omylom.
Niekoho naučili zdraviť sa v horách rodičia, iného oddielový vedúci alebo starší parťák. A tí, čo nezdravia? Možno len nemali šťastie na takého mentora.
Jedno tvoje „Ahoj!“ tak môže byť práve tou chvíľou, keď niekomu ukážeš, ako sa to v horách robí. Pozdravom odovzdávaš samotnú horskú kultúru. Pozdrav ako prvý. Usmej sa. Zdvihni ruku. Buď tým, kto inšpiruje ostatných, aby to robili tiež.
Úcta. Pozdravom hovoríš: „Sme tu obaja z podobného dôvodu a ja to rešpektujem.“
Komunita. Drobné gesto, ktoré z úplných cudzincov urobí parťákov na ceste.
Bezpečnosť. Rýchla kontrola stavu toho druhého. Neodpovedá, vyzerá zle? Možno potrebuje pomoc.
Tradícia. Po generácie patrí pozdrav k horám rovnako ako chaty a ľudské chodníky. A je len na nás, či túto tradíciu ponesieme ďalej.
