Vzduch bol hutný a slaný. Lepil sa na kožu ako druhá vrstva potu, vnikal do pľúc a vysúšal ústa. Vietor sa preháňal pomedzi bralá a prinášal zápach hnijúcich rias, zatuchnutej vody a rozvíreného prachu. More pod nimi akoby stále hovorilo – ozývalo sa hlboké dunenie vĺn valiacich sa proti útesom. Na oblohe nezostal ani jeden mrak. Slnko pálilo – nemilosrdne a neúprosne. Rozpálená čierna skala sálala ako horúca pec. Bolo jej jedno, že sú tu. Ani sa nepohla.
Bryden Allen si dlaňou zatienil oči a zahľadel sa nahor. Balls Pyramid – čierna, zubatá a osamelá hora. Vyžarovalo z nej čosi nepokojné. Akoby tu, uprostred oceánu, nemala byť.
John Davis sa oprel o batoh a utrel si slané čelo. „Táto potvora sa tvári, že sa jej nepáčime.“
Jack Pettigrew si skúsene šúľal cigaretu. „Aby nie. Ešte nikto jej takto nešliapal po krku.“ Potiahol, vyfúkol tenký prúžok dymu a uchechtol sa. „Len dúfam, že ju nenaštveme natoľko, aby nás striasla do mora.“
David Witham nehovoril nič. Sedel na vyhriatom kameni, lakťami sa opieral o kolená a sledoval more, ktoré sa s rachotom triešťalo o útesy.
„Zajtra uvidíme,“ povedal Bryden. „Pred východom slnka musíme byť na skale.“
Noc bola dusná. Ležali rozhádzaní medzi kameňmi a snažili sa nájsť polohu, ktorá by bola aspoň trochu pohodlná. Každého z nich pokrývala lepkavá vrstva soli, piesku a potu. Spali prerušovane – morské vtáky nad nimi krúžili a neprestávali kričať.
Pred úsvitom už boli hore. More zostávalo temné, obloha oceľová. Bolo ticho – ale len chvíľu, kým prvé slnečné lúče nerozrezali horizont. Potom sa začalo to peklo. Liezli po skale, ktorá sa na prvý pohľad zdala pevná – v skutočnosti sa však drobila ako zaschnuté blato. Horúčava pomaly začínala byť protivná a z prstov rýchlo mizla koža.
Bryden prehmatol a zrazu pocítil, ako sa mu pod prstami drobí kameň. „Toto drží asi tak pevne ako starý vyschnutý chlieb,“ zavolal dolu.
Jack, ktorý práve doťahoval lano, zavrčal. „Tak sa snaž veľmi nevrtieť. Nech nám tú pyramídu nerozdrvíš pod rukami.“
John siahol vyššie, hľadal chyt – a prstami nahmatal niečo slizké. Inštinktívne ucukol.
„Do riti, čo to…?“ Otočil ruku. Zostala pokrytá bielym, páchnucim slizom.
David sa rozosmial. „Vitaj na hniezdisku tisícov vtákov.“
Skala bola miestami taká posiata trusom, že sa šmýkala ako namastený plech. Každý ich pohyb musel byť dvakrát premyslený. Pošmyknutie neznamenalo len modriny. Znamenalo koniec. Pod nimi zívala divoká hladina oceánu, pod ktorou by zmizli ako omrvinka zmetená zo stola bohov.
Liezli celé hodiny. Koža začínala trpieť pod neustálym náporom soli a slnka. Ani pred jedným sa nedalo skryť. Pery mali suché a popraskané. Každý nádych prinášal pach prehriatej skaly a vlastného potu.
„Je vám tiež tak krásne?“ zavolal John.
Jack sa s odfrknutím oprel o rímsu. „Ako po žúre v pekle.“
Päťsto metrov pod nimi sa oceán prevaľoval ako obrovský živý organizmus. Vlny duneli o útesy – večný rytmus niečoho, čo tu bolo dávno pred nimi a čo tu bude aj dávno po nich. Kúsok pod vrcholom našli malú skalnú rímsu, kde mohli zostať cez noc. Nebola široká, ale stačila.
Jack Pettigrew si pretrel krk a zaklonil hlavu. „Možno najhoršia posteľ, na akej som kedy spal.“
John Davis sa trpko zasmial. „A zajtra sa z nej budeme hrabať do pekla.“
David Witham mlčal. Cítil, ako mu svaly pulzujú bolesťou. Zrazu sa prudko pohol.
„Do kelu!“ vykríkol a zo všetkých síl čosi odhodil do hlbín.
John zdvihol hlavu. „Čo to dočerta bolo?“
David si utrel ruku o nohavice, akoby sa chcel zbaviť niečoho odporného. „Stonožka. Liezla mi pod košeľou.“
Johna striaslo. Pokúsili sa spať, ale nešlo to. Morské vtáky neprestávali kričať a vietor sa okolo preháňal ako šepot niečoho, čo ich nechcelo pustiť. Zvláštne, že toľko zvierat považovalo toto nehostinné miesto za domov – zatiaľ čo človek tu bol iba votrelcom.
Ráno neprinieslo úľavu. Prinieslo len ďalšie trápenie. David Witham sa zobudil s pocitom, že spal len pár minút. Hlava mu trešťala, svaly protestovali proti každému pohybu. Oči mal plné prachu, hrdlo vyschnuté ako pergamen.
„Toto bolo najhoršie miesto, kde som kedy zavrel oči,“ zamrmlal a prešiel si rukou po strnisku na tvári.
Jack Pettigrew si premasíroval stuhnuté nohy a zamrmlal: „A to je povedané veľmi mierne.“
Všetci cítili to isté. Unavení, dolámaní, pokrytí soľou a prachom. Ale nemohli inak, než pokračovať.
Bryden Allen sa zhlboka nadýchol. „Takže… ideme na to?“
Chvíľu bolo ticho. Potom sa John Davis pomaly zdvihol a prikývol.
Iná možnosť neexistovala. Slnko im pražilo do chrbtov, od skaly sa odrážala pekelná páľava. Už neexistovalo žiadne pohodlie – len surová realita: vystúpia, alebo to vzdajú. A oni to nevzdávali. Skala sa drobila pod prstami – ako stará omietka. Každý meter znamenal nový škrabanec, novú ranu. Nohy sa triasli, laná sa napínali a znova povoľovali. Čas stratil význam. Len pohyb – švih ruky, prenos váhy, krátky výdych.
A potom – bolo pol tretej popoludní – Bryden prehodil nohu cez posledný stupeň. Zrazu už nebolo kam liezť.
Boli hore. David sa vytiahol za ním, potom John, nakoniec Jack. Razom zmizla všetka bolesť. Všetko utrpenie. Pod nimi sa svet stále točil svojím tempom – delfíny sa hnali pod hladinou, moreplavci križovali oceán. Ale tu, na vrchole Balls Pyramid, stáli oni štyria – jediní ľudia na svete, ktorí sa dostali až sem.
Žiadne vtáky, žiadny hukot mora. Len čisté, absolútne ticho.
Jack si rukou zotrel pot z čela. „Toto…“ pokrútil hlavou. „Toto bol najšialenejší nápad, aký som kedy mal.“
Bryden siahol do batoha. Vytiahol fľašu šampanského.
John vyvalil oči. „To si robíš srandu, nie?“
Bryden sa usmial. „Ťahal som ju celú cestu. Takže ju, dočerta, otvoríme.“
Jack ju prevzal a pomaly vysúval korkovú zátku. Tiché pffff. Bublinky vyšumeli a vietor ich okamžite odniesol preč, akoby si to šampanské vzal sám ostrov.
Postavili kamennú mohylu. Do nej vložili malý odkaz: CHAMPAGNE BOTTLE ON TOP – EMPTY.
Potom sa otočili späť k zostupu. Pretože horu si nikdy nemôžete vziať so sebou. Môžete na nej stáť, ale nikdy vám nebude patriť. Balls Pyramid ďalej patrila sama sebe. A tí štyria sa museli vrátiť späť.
Zostup bol pomalý. Opatrný. Vedeli, aká zradná je táto krehká masa skaly. Každý chyt, každý stup museli testovať dvakrát. A predsa sa skala pod ich dotykmi ďalej drobila. Pálenie vo svaloch, vysilené ruky, koža rozpukaná od slnka a soli. Už nemali žiadnu rezervu. Museli veriť. Skale, lanu, jeden druhému.
Keď sa začalo stmievať, zastavili sa v malej jaskyni neďaleko miesta, ktoré pomenovali Winkelstein's Steeple. Zvalili sa medzi kamene, únava ich okamžite premohla.
Jack si ešte utrel tvár a vydýchol: „Hej. A zajtra sa snáď dotkneme zeme.“
John si natiahol nohy a pozrel sa na oblohu. „Hviezd sme sa už dotkli.“
Ďalšie ráno sa vrátili do základného tábora. Slnko sa lesklo na hladine. Vietor bol rovnaký ako pred dvoma dňami. Ale oni sa vrátili iní.
Bryden zaklonil hlavu k vrcholu, ktorý bol už zase taký vzdialený. Balls Pyramid sa nad nimi týčila ako nemý svedok. Teraz už vedela, že ľudia sa nevzdávajú. A o týchto štyroch sa svet čoskoro dozvie.
Balls Pyramid je najvyšší morský monolit na svete. Dvíha sa do výšky 561 metrov nad hladinu Tichého oceánu. Nachádza sa asi 20 km juhovýchodne od ostrova Lord Howe, ktorý leží 700 km na východ od pobrežia Austrálie. Ide o pozostatok štítovej sopky starej približne 7 miliónov rokov. Balls Pyramid je jeden z najextrémnejších a najneprístupnejších vrcholov na svete – nielen pre strmé steny a krehkú skalu, ale aj pre drsnú oceánsku klímu, ktorá lezenie ešte viac komplikuje.
Henry Lidgbird Ball (1756 – 1818) bol prvý, kto Balls Pyramid v roku 1788 objavil a opísal. V tom istom roku tento britský námorný dôstojník objavil aj neďaleký ostrov Lord Howe. Hora nesie jeho meno.
Prvý výstup na Balls Pyramid uskutočnili 14. februára 1965 štyria horolezci zo Sydney: Bryden Allen (vedúci výpravy), John Davis, Jack Pettigrew a David Witham. Expedícia strávila na hore tri dni, pričom prvú noc bivakovali vysoko na južnom hrebeni. Skala bola extrémne lámavá, pokrytá vtáčím trusom, a horolezci museli opatrne fixovať laná, aby sa dostali cez najťažšie úseky. Zostup bol pomalší, než čakali – a preto ešte museli prenocovať v malej jaskyni.
V roku 1982 bolo lezenie na Balls Pyramid zakázané v rámci prísnejšej ochrany Lord Howe Island Marine Park.
V roku 1990 bolo lezenie opäť čiastočne povolené – za prísnych podmienok a len s povolením úradov.
