Úbohý Gousseault už od včerajška nevypustil zo zamrznutých úst ani slabiku. Žije ešte? Zdá sa. Podľa slabých obláčikov, ktoré sa mu derú pomedzi pery do dusivého vzduchu neďaleko vrcholového hrebeňa Grandes Jorasses, to vyzerá, že Gousseault ešte stále žije. Sedí tam, schúlený, na sotva meter širokej skalnej rímse. Omotaný lanami, chrbát primrznutý k stene.
Desmaison sedí vo svojom modrom spacom vaku vedľa neho a stále dookola sa snaží hýbať prstami na rukách aj nohách. Nechce o ne prísť. Ešte je nádej. Vrchol sa zdá taký blízko. Nejakých osemdesiat metrov. Tak blizučko – a pritom tak ďaleko. Po deviatich dňoch vysiľujúceho lezenia – po tisícke metrov nebotyčnej driny – akoby sa im tá strmá hladká stena, čo sa pred nimi zrazu objavila, vysmievala. Postavila sa im do cesty a všetko ukončila. Hore sa ísť nedalo, úplne vyčerpaný Gousseault sa sotva držal na nohách, a nedalo sa už ani späť. Mohli len zostať na mieste – a čakať.
Veľký francúzsky horolezec René Desmaison drieme. Mráz ho uspáva rovnako, ako uspal nebohého Gousseaulta. Viečka je pod ťarchou námrazy stále ťažšie a ťažšie rozlepiť. Desmaison sa vznáša – a potom klesá. Rúti sa do náručia prízračných predstáv, ktoré ho unášajú ďaleko od mrazu, ktorý keď človeka raz zovrie, už ho nepustí. Späť na ľadovú rímsu ho však vracia dunenie, ktoré sa nesie vzduchom. Späť do steny, kam slnko nikdy nesvieti.
Akoby niekto búchal kladivom do plechovej strechy. Zdá sa to byť bližšie a bližšie.
Z mrakov sa vynára červený stroj. Rachot rotorov sa odráža od steny. Desmaison je ešte ako omámený. Realita, alebo sen? Tlak, ktorý mu búši na ušné bubienky, je však príliš presvedčivý. A potom sa objaví človek. Bočné dvere helikoptéry sa otvárajú a v nich sa rysuje postava mechanika. Stojí tak blízko, že nebyť revu rotora, mohli by sa aj rozprávať.
Mechanik ukazuje palcom hore, potom ho nasmeruje dole. Takto sa pýta: „Všetko v poriadku? Alebo potrebujete pomoc?“
Desmaison vysúka malátne paže z tepla spacieho vaku. Zamáva nimi v niekoľkých gestách a natiahnutým prstom namieri na spiaceho Gousseaulta. Vrtuľník sa zatrasie a razom sa vzďaľuje od steny. Akoby ho odfúkol vietor. Fíííí... a mizne za mrakmi. Necháva tých dvoch zase samých, v náručí ich hory.
Dunenie slabne a Desmaison zasúva ruky späť do spacáku, znova sa snaží rozhýbať voskovo biele prsty, do ktorých sa okamžite zahryzol mráz. Zrazu však dunenie opäť silnie. Vracia sa. Helikoptéra sa znova vynára, zjavuje sa pred nimi a Desmaison chvíľu hľadí do presklenej prednej časti, ktorá pripomína oči muchy. Pohľady sa stretnú a potom už zase len počúva, ako rachot slabne a slabne – až sa do steny nadobro vracia ticho.
„Sú v poriadku, ukázal palec hore,“ hlási žandár Monet potom, ako v Chamonix vystúpi z helikoptéry. „Osemdesiat metrov od vrcholu. Poznáte Desmaisona, ako nerád prehráva.“
Netreba ich teda zachraňovať, tak je to. Chcú ešte na tom desivom Walkerovom pilieri zabojovať o vrchol. Desmaisona predchádza jeho povesť. Je to profesionálny horolezec. A tiež mediálna hviezda. Pred tromi rokmi z tej istej steny Grandes Jorasses niekoľkokrát denne – celý týždeň – hlásil napätým poslucháčom rádia RTL, ako sa im pri prvovýstupe darí. A ešte o dve letá skôr sledovala francúzska televízia jeho expedíciu na talianskej strane Mont Blancu.
Aj teraz sa v údolí zhromažďujú novinári a reportéri. René Desmaison, to meno je ako patent na drámu, ktorá prináša sledovanosť. Už je to však trinásť dní od chvíle, keď pred svitaním opustili chatu Leschaux. Tretí deň od stretnutia s Monetovým vrtuľníkom kúsok pod vrcholom – a o dvoch horolezcoch neprichádza žiadna ďalšia správa. Manželka Sergea Gousseaulta začína pred kamerami a mikrofónmi vyjadrovať svoje obavy. Lenže teraz už vietor na francúzskej strane hory fúka príliš silno na to, aby vrtuľníky z Chamonix mohli pristáť na jej hrebeni a vysadiť záchranárov.
Dni sa sčítavajú. Horolezci sa neozývajú, záchranári len hľadia na temné nebo, médiá vetria korisť. A pilot Alain Frébault, povolaný ako posila z Grenoblu, mieri k hore z odvrátenej, talianskej strany.
Z očí Reného Desmaisona ešte stále hľadí trochu života. V drobných, ľadom zaťažených škáročkách sa zrkadlí známa tvár. Gérard Devouassoux. Tí dvaja sa už stretli. Pred piatimi rokmi na západnej stene Dru, keď sa spoločne pokúšali zachrániť dvoch nemeckých horolezcov a Desmaison sa pred kamerami pokúsil strhnúť zásluhy na seba. Teraz sa role obrátili. René Desmaison je obeťou, Gérard Devouassoux sa má stať tým, koho budú novinári oslovovať „hrdina“.
Do steny naráža vietor. Ľadový dusivý prúd, ktorý vysáva z ľudského tela všetko živé. Z Gousseaulta už odniesol, čo mohol. Dávno nedýcha.
Gérard Devouassoux sa snaží vysúkať Desmaisona zo spacieho vaku a naviazať ho na záchranné lano, ktoré ako pavučinové vlákno visí z vrcholu hory. Mátožná schránka je však len tieňom alpského velikána a prácu mu veľmi neuľahčuje. Desmaison vníma, ale sám sebou nevládze. Leží tam, na snehom pokrytej skalnej rímse, balansuje rozkročený medzi životom a smrťou.
Záchranca ho na poslednú chvíľu strhne na tú lepšiu stranu. A stúpajú hore. Tam, kam si René Desmaison prial vystúpiť vlastnými silami, ho ťahajú iní. Helikoptéra Alaina Frébaulta sa uhniezdila v malom sedle neďaleko vrcholu. Jeho pozoruhodný pokoj – a tiež slabšie turbulencie na talianskej strane hory – to oboje mu dovolilo pristáť v orlom hniezde, kam sa jeho kolegovia z Chamonix nemali šancu dostať. Stihol to práve včas. Včas pre Desmaisona. Nebohý Gousseault si počká na lepšie počasie.
„Pomalosť a zjavný nedostatok presvedčenia,“ uľaví si René Desmaison ešte z nemocničného lôžka do živého vysielania rádia ORTF. Keď mikrofón zmĺkne, je však ešte ostrejší: „Niekto si prial moju smrť!“
Záchranári sa bránia: „Prečo Desmaison tak dlho otáľal s privolaním pomoci? Prečo nepoužil štandardné núdzové signály?“ A samotný kapitán Mollaret, ktorý celú vec dôkladne preskúma a vyšetrí, dospieva k záveru, ktorý sa dá nazvať zdrvujúcim: René Desmaison bude obvinený z úmyselného zabitia!
Maurice Herzog, starosta Chamonix a prvý muž, ktorý kedy stál na osemtisícovke, prispieva do rozbúrených vôd filozofickejším tónom: „Ako by sme sa v takej situácii zachovali my sami? Sú to vnútorné debaty, ktoré sa dotýkajú najhlbších pohnútok ľudí, a dá sa o nich diskutovať len s tou najväčšou diskrétnosťou.“ Prečo je pre horolezcov také ťažké požiadať o pomoc? Je to ríša osobnej voľby, ríša vlastného ega a kognitívnych skreslení, kam sa človek dostáva osemdesiat metrov od vrcholu. Ako môže v takej situácii akceptovať návrat a neúspech? Prečo vrchol hory tak silno polarizuje ľudské túžby?
Po niekoľkých týždňoch prokurátor celý prípad zastavuje. Médiá si nachádzajú iné sústo. Svet uháňa ďalej. René Desmaison odchádza z nemocnice. Pre niektorých ako vyvrheľ, sám to však vidí inak – a znova mieri hore. Pre vlastnú slávu, pre Gousseaultovu pamiatku.
René Desmaison (1930-2007) bol francúzsky horský vodca a vrcholový horolezec. Počas svojej kariéry vystúpil na viac než tisíc vrcholov a uskutočnil 114 prvovýstupov na dovtedy nezdolané hory v Alpách, Andách aj Himalájach. Na konte má tiež niekoľko zimných prvovýstupov v Alpách. Ako veľmi medializovaný horolezec bol však zapletený aj do niekoľkých kontroverzií.
Serge Gousseault (1947-1971) bol francúzsky horský vodca, ktorý mal počas zimného výstupu Walkerovým pilierom na Grandes Jorasses s Reném Desmaisonom len 23 rokov. Predtým vystúpil na Grandes Jorasses v lete Cassinovou cestou a sólo prešiel Gervasuttiho pilier na Mont Blanc du Tacul.
Desmaison s Gousseaultom začali 10. februára 1971 pokus o prvý zimný výstup Walkerovým pilierom na Grandes Jorasses. Počas náročného výstupu došlo k poškodeniu lán padajúcimi kameňmi, brzdilo ich aj nepriaznivé počasie. Serge Gousseault začal podliehať únave a podchladeniu, mal omrznuté ruky a lezenie bolo preňho stále náročnejšie. Dochádzali skoby, zásoby jedla sa zmenšovali, prišli aj o rádiové spojenie. Gousseault zomrel na podchladenie a vyčerpanie osemdesiat metrov pod vrcholom. Vyčerpaný Desmaison tak uviazol na skalnej rímse a čakal na záchranu, ktorá prišla až 25. februára – po dvoch týždňoch v stene.
Po návrate do údolia sa rozhorela prudká mediálna a spoločenská polemika. Desmaison verejne obviňoval úrady a záchranárov z príliš pomalého, vlažného zásahu a tvrdil, že práve to stálo Sergea Gousseaulta život. Autority naopak kládli otázku, prečo Desmaison tak dlho váhal so žiadosťou o pomoc a prečo nevyslal jednoznačné signály SOS. Všetko vyústilo až do obvinenia z úmyselného zabitia a celonárodného procesu v médiách.
Aféra nakoniec prispela k zásadnej reorganizácii horskej záchrany vo Francúzsku. Organizácia záchranných akcií prešla z rúk miestnych horských vodcov predovšetkým do rúk profesionálnych, centralizovaných štruktúr ako PGHM de Chamonix.
16. februára 1973 sa Renému Desmaisonovi v sprievode talianskeho vodcu Giorgia Bertoneho a rodáka z Chamonix Michela Clareta podarilo dokončiť svoj priamy výstup na Walkerovom pilieri Grandes Jorasses, ktorý pomenoval Gousseaultova cesta.
342 hodín v stene Grandes Jorasses (342 heures dans les Grandes Jorasses) sa volá kniha, ktorú René Desmaison o celej udalosti napísal. V roku 1994 vyšla aj v češtine.
