William Tilman sa zastavil na úzkej skalnej rímse a uprene sa zahľadel dolu. Rieka Rishi Ganga sa pod ním zúrivo valila – divoká a besniaca. Biele pereje bili do obrovských balvanov, prelievali sa cez skaliská, narážali do útesov – akoby sa snažili vyhnať votrelcov, ktorí sa opovážili vstúpiť na zakázané územie.
„Toto nie je cesta,“ povedal sucho Tilman a špinavou rukou si utrel tvár. „To je pasca.“
Eric Shipton stál opodiaľ. Zamyslene si prezeral strmú skalnú stenu týčiacu sa nad nimi. Bola hladká a strmá, akoby sa Zem sama rozhodla zablokovať každého, kto by sa pokúsil preniknúť ďalej.
„Ak to nejde tadiaľto…,“ začal.
Tilman si odfrkol. „…tak musíme nájsť inú cestu. To si už hovoril aspoň stokrát.“
„A stále to platí.“
Vtom začuli zvuk. Niekde nad nimi sa uvoľnil kameň. Všetci sa inštinktívne pritisli k stene, nosiči mrmlali svoje mantry. Puklina v skale vydýchla – a potom sa s rachotom odtrhol celý kamenný blok, ktorý sa zrútil do hlbín. Jeho dopad na hladinu rieky dole pôsobil ako explózia. Voda sa v ohromnom hrmote rozstrekla do strán a milióny drobných kvapôčok sa vznášali vzduchom. A potom – ticho.
Tilman a Shipton sa na seba pozreli. Obaja vedeli, čo to znamená: tadiaľto to nepôjde.
Bol rok 1934. Himaláje ešte neboli podrobne zmapované. A Nanda Devi – posvätná hora, Bohyňa rozdávajúca blaženosť, ktorá sa týčila do výšky vyše sedemtisícosemsto metrov – zostávala nedotknutá. Strážil ju prstenec nepriestupných hôr, tých najvyšších z celých indických Himalájí, šesťtisícových monumentov. Niekoľko expedícií sa už pokúsilo dostať k jej úpätiu – a všetky zlyhali. Nikto sa k nej nedostal. Nikto nepoznal cestu.
Teraz tu stáli oni. Britskí horolezci, prieskumníci. A hľadeli na zdanlivo nemožnú úlohu.
Roklina, ktorú medzi horami vyhĺbil splašený prúd rieky Rishi Ganga, sa po rade predchádzajúcich prieskumných výprav ukázala ako jediný prirodzený priechod medzi horami. Úzke údolie, ktoré sa vlieklo hlboko medzi zrázmi, sa zdalo byť tým pravým kľúčom k záhade. Ale prejsť tadiaľto – to nebola cesta, to bolo peklo. Zradné a nebezpečné. Skalné steny sa dvíhali z búrlivej hladiny priamo nahor – bez jediného náznaku slabiny, ktorú by hory nechali na priechod malým človiečikom.
Shipton s Tilmanom častokrát za celý deň postúpili vpred len o pár stoviek metrov. Preliezali obrovské balvany, zliezali príkre steny s ťažkými batohmi a prekračovali ľadové horské potoky. Pôda pod nohami bola nestabilná. Zosúvala sa do priepasti, hrozila smrťou pri každom kroku.
„Sakra,“ zahrešil Shipton, keď sa pod ním pohol balvan a pošmykla sa mu noha. Podarilo sa mu zachytiť o výstupok, ale kamenná suť pod ním sa zosunula do rieky.
Tilman ho okamžite chytil za rameno. „Si v poriadku?“
„Hej,“ vydýchol si Shipton. „Ale ak toto zažijem ešte niekoľkokrát, začnem vážne pochybovať, či to stojí za to.“
„Ale stojí,“ odsekol Tilman. „Ver mi. Musí.“
Najhoršia noc ich života. Vietor zavýjal v úzkej rokline ako rozzúrená šelma. Stan, ktorý postavili na kamenistom brehu rieky, sa trepotal v nárazoch vetra. Okolité steny nad nimi stáli ako temní obri, ktorých hrozivé siluety občas ožiaril mesiac. Shipton sa prevalil a spod vrstvy prikrývok vytiahol svoje premočené topánky. Od zimy mu drkotali zuby.
„Nemôžeme tu zostať,“ zavrčal Tilman, keď sa vonku ozvalo duté zadunenie. Lavína.
„To vieme obaja,“ odpovedal Shipton, ale v hlase mal pochybnosti. „Ale kam? Nemáme kadiaľ ísť.“
Roklina bola zablokovaná. Miesto, cez ktoré chceli pokračovať, sa prepadlo a divoký prúd so sebou odniesol balvany, po ktorých chceli prejsť na druhú stranu. Ostali v slepej uličke. Na jednej strane prudká skala, na druhej rozbúrená rieka.
„Ráno nájdeme cestu,“ dodal po chvíli Tilman. Neznelo to však presvedčivo.
Nespali. Celú noc počúvali rev vody, kvílenie vetra a zvuky zosúvajúcich sa kameňov. Potom prišlo ráno. Chladné, hmlisté, nemilosrdné. Tilman sa vyškriabal zo stanu, ponaťahoval sa a pozrel na temné steny okolo. Niečo mu napadlo.
„Čo keby sme to vzali…“ odmlčal sa a jeho pohľad sa stretol so Shiptonovým.
„Myslíš to sedlo?“ doplnil ho Shipton a kývol hlavou do výšok, na strmé skalné prahy a kopy nestabilnej sute.
Tilman sa zahľadel tým smerom. Chvíľu mlčal. Potom prikývol.
Bolo to šialenstvo. Ale iná možnosť nebola.
Ich malý tím postupoval pomaly. Veľmi – pomaly. Deň čo deň stáli pred novou prekážkou. Strmé zrázy, kamenné lavíny, ľadové brody. Niekedy sa museli vrátiť a preliezť celý úsek znova, inade. Bolo to vyčerpávajúce. Až potom – jedného dňa – sa pred nimi otvorila nová krajina. Ďalej za skalnými bránami, za strmými hradbami bez života, ležala svätyňa Nanda Devi.
Keď sa v to ráno vynorili z úzkej rokliny, slnko práve vychádzalo. Lúče dopadali na zasnežené vrcholy okolo nich, vrhali dlhé tiene po ľadovcových údoliach. A tam, uprostred, stála ona – Nanda Devi. Obrovská. Nedostupná. Izolovaná od sveta ako dávny chrám. Kúpala sa v oranžovom rannom svetle, koruna Himalájí.
Shipton chytil Tilmana za rameno a ukázal pred seba.
„Pozri sa na to,“ povedal potichu.
Tilman neodpovedal. Bol príliš ohromený.
Tu to bolo. Posvätné údolie, ktoré pred nimi nikto neuzrel. Stovky rokov bola Nanda Devi skrytá za prstencom hôr ako kráľovná chránená svojimi strážcami. Každý pokus dostať sa k nej zlyhal. Každý, kto sa pokúsil preniknúť touto bariérou, bol odrazený. Ale oni to dokázali. Našli cestu tam, kde žiadna nebola.
„Toto je začiatok,“ povedal napokon Tilman. Jeho hlas bol tichý, ale plný presvedčenia.
Shipton prikývol. Už vedeli, že cesta existuje. Teraz už bolo len otázkou času, kedy po nej niekto pôjde ďalej.
V roku 1936 sa k Nanda Devi vrátila ďalšia expedícia. Briti a Američania spojili sily, aby dokončili to, čo Shipton a Tilman začali. Tentoraz sa teda nešlo len na prieskum. Tentoraz sa išlo na vrchol.
William Tilman stál opäť na čele – jeho partnerom na lane sa však teraz stal Noël Odell. Skúsený britský horolezec, ktorého okované topánky sa pred rokmi zahryzávali aj do svahov Mount Everestu.
Výstup sa začal uprostred leta. Prvých niekoľko dní pripomínalo skôr stavenisko než horolezectvo – museli vybudovať výškové tábory, vyniesť materiál, vytvoriť postupové trasy. Počasie bolo premenlivé. Vo výške nad šesťtisíc metrov sa prvýkrát naplno ukázala skutočná veľkosť hory. Ľadový vietor bičoval svahy, v noci teploty padali hlboko pod nulu. Každý výškový tábor znamenal nový boj.
„Ak sa to nepodarí teraz, nepodarí sa to nikdy,“ zamrmlal Tilman jedného večera, keď sedel v malom stane, triasol sa od zimy a pokúšal sa vdýchnuť život do svojich omrznutých rúk.
Odell prikývol. „Musíme to skúsiť. Zajtra.“
A ráno vyrazili. 29. augusta 1936 sa spolu s prvými lúčmi dňa vydali na posledný úsek. Sneh bol tvrdý, vietor ostrý. Každý krok bolel, pľúca mali v jednom ohni, hrdlá vyschnuté. Dýchali plytko, sústredili sa len na rytmus krokov. Jeden. Druhý. Tretí. Nad nimi zostal modrý obzor. Chýbalo už len pár metrov.
Potom – posledný krok. A bolo to. Stáli na vrchole.
„Toto je ono,“ povedal Tilman chrapľavým hlasom. Tvár zvráskavenú, pery rozpraskané. Pod jeho nohami sa klenula kráľovná hôr, ktorú pred dvoma rokmi prvýkrát uzrel. Teraz už nemohol pokračovať vyššie.
Odell sa rozhliadol okolo a potom sa usmial. „Podarilo sa.“
Keď sa Tilman s Odellom vrátili do základného tábora, boli vyčerpaní až na dreň. Mali to za sebou – Nanda Devi. Najvyšší vrchol, na akom dovtedy človek stál. Ale keď si večer sadli k malému ohňu a zohrievali si premrznuté ruky nad plameňmi, Tilman mlčal.
„Čo je?“ spýtal sa Odell.
Tilman sa dlho díval do tmy. Potom si povzdychol. „Neviem. Mám pocit, že sme tej hore niečo vzali.“
Odell sa na neho nechápavo pozrel.
„Bola taká dlhá doba sama,“ pokračoval Tilman. „Ako jedno z posledných tajomstiev sveta. A teraz… teraz už nikdy nebude rovnaká.“
Ticho. Ozývalo sa len praskanie ohňa a vzdialené hučanie vetra medzi balvanmi.
Odell prihodil do plameňov suchú halúzku. „Možno,“ povedal. „Ale veď nebola stvorená na to, aby zostala navždy skrytá? Alebo áno?“
Tilman sa pozrel k vrcholu Nanda Devi, Bohyne rozdávajúcej blaženosť. V žiare hviezd sa mihali cáry snehu. Neodpovedal, nič nepovedal. Nakoniec vstal a oprášil si nohavice. Oheň dohasínal. Vietor zosilnel.
Nanda Devi (7816 m) je druhá najvyššia hora Indie. Obklopená prstencom vysokých hrebeňov, známym ako Nanda Devi Sanctuary, odolávala pokusom o prístup po stáročia. Posvätný status hory medzi miestnymi obyvateľmi a jej extrémna izolácia spôsobili, že prví ľudia sa dostali k jej úpätiu až v roku 1934. Ďalších štrnásť rokov po jej zdolaní v roku 1936 bola Nanda Devi najvyššou horou, na ktorú kedy človek vystúpil. Až v roku 1950 zdolali Francúzi Annapurnu (8091 m).
Dnes je oblasť okolo Nanda Devi prísne chránená. Od roku 1983 je národným parkom a svetovým dedičstvom UNESCO, kde je horolezectvo a ľudská aktivita výrazne obmedzená, aby sa zachovala unikátna príroda a ekosystém.
Eric Shipton (1907–1977) v roku 1934 spolu s Williamom Tilmanom objavil cestu do Nanda Devi Sanctuary, čím otvoril dvere k prvému úspešnému výstupu na horu. Shipton viedol mnoho prieskumných expedícií vrátane niekoľkých pokusov o nájdenie cesty na Mount Everest. Veril, že menšie tímy a jednoduché vybavenie sú kľúčom k úspechu. Hoci sa nikdy nedostal na žiadny z vrcholov osemtisícoviek, jeho mapovanie a objavy pomohli budúcim generáciám horolezcov.
William Tilman (1898–1977) v roku 1934 objavil prístup k Nanda Devi a o dva roky neskôr bol súčasťou tímu, ktorý ako prvý stál na vrchole hory. Jeho štýl bol jednoduchý, tvrdý a nekompromisný – veril, že horolezectvo je predovšetkým o vytrvalosti a schopnosti improvizovať. Po druhej svetovej vojne sa preorientoval na námorné expedície – plavil sa na malých lodiach do Arktídy a Antarktídy. Jeho život sa skončil záhadou – v roku 1977 sa stratil na mori, keď sa vydal na cestu do Antarktídy. Loď sa nikdy nenašla.
Noël Odell (1890–1987) bol posledným človekom, ktorý videl Georgea Malloryho a Andrewa Irvina na Evereste v roku 1924, než obaja zmizli v oblakoch. V roku 1936 bol členom expedície na Nanda Devi a spolu s Williamom Tilmanom stál 29. augusta 1936 na jej vrchole. Odell sa dožil úctyhodných 96 rokov a zostával aktívny až do vysokého veku. Zomrel v roku 1987 a dodnes je považovaný za jedného z kľúčových mužov britskej horolezeckej histórie.
