Ahoj, Tenzing, ako sa máš?
Môj život sa vrátil do normálu v mojom pokojnom Švajčiarsku, ďaleko od Everestu, kde sme prežili tie intenzívne chvíle. Neprejde deň, aby som si nespomenul na tú chvíľu, keď sme sa otočili práve vtedy, keď sme sa chystali dosiahnuť vrchol. Ale aspoň sme tu stále, aby sme ten príbeh mohli rozprávať.
Slečna Hendersonová mi rozprávala o tom, že váhaš vrátiť sa na Everest s Angličanmi. Vraj si príliš unavený a nechceš sa vrátiť bez nás.
Ty, Tenzing, unavený? Tomu sa ťažko verí. Len pre istotu ti posielam pohárik Ovomaltíny, aby som ťa povzbudil. A čo sa týka nás ostatných… Po Angličanoch majú povolenie Francúzi, nech sa deje čokoľvek. Pre mňa tak strecha sveta navždy zostane snom. Ale pre teba je stále všetko možné: tvoja cesta nekončí. Čaká na teba hora, nad ktorú nemôže vyletieť žiadny vták. A ak sa dostaneš na vrchol, priateľu, časť mňa bude na vrchole tiež.
Prikladám ti svoj šál. Sprevádzal ma na všetkých mojich vrcholoch. Nikdy si ho nevezmem na strechu sveta. Ale ty to pre mňa urobiť môžeš. Prosím! Budem netrpezlivo čakať na chvíľu, keď mi tento vrcholový šál prinesieš späť.
Ah-CHA, môj horský brat.
Tvoj úprimný priateľ
Raymond Lambert
Slnko ich v tom mrazivom februárovom čase sprevádzalo celučký deň. Rovnako ako včera a predvčerom. Ale teraz je už večer, oranžový obzor za veľkým Mauditom čoskoro zožerie tma. Je čas nájsť miesto na bivak.
Raymond Lambert stojí na Pointe Médiane, ďalšom z radu štvortisícových žulových výbežkov Diablových ihiel, ktorý zdolali. Tri štvrtiny pekelného traverzu, ktorý v zimnom období zatiaľ nikto neuskutočnil, majú za sebou. On, dvadsaťštyriročný, čerstvo najlepší absolvent vychýrenej švajčiarskej školy horských vodcov. Jeho o šesť rokov starší kolega Marcel Gallay. A mladá Erica, bohaté dievča zo Ženevy, ktorá len za minulý rok absolvovala s Lambertom dvanásť vážnych alpských výstupov.
Väčšina technických ťažkostí je teda už za nimi. A desať metrov pod vrcholom nachádzajú miesto, kde môžu prečkať tretiu noc.
Ešte okolo desiatej pozorujú mesiac. Pre tieto chvíle sa škriabu až tam hore. Lenže okolo polnoci – akoby niekto začal búchať kladivom do plechového plátu. Taký hluk dokáže spôsobiť rozbesnený vietor. Gallay sa márne naťahuje po variči, ktorý letí vzduchom. Už to nie je vietor. Je to víchrica. A husto sneží.
Podobných bivakov už Lambert s Gallayom zažili niekoľko. Len mladá Erica je z polmetrovej nádielky vyľakaná. Skala, ktorá bola tri dni suchá a dalo sa jej pri lezení dotýkať bez rukavíc, teraz leží pod snehom. Všetko je biele, studené, desivé. Svet akoby sa zrazu zmenšil. Akoby ich zvieral zo všetkých strán.
Majú tri možnosti, ako sa odtiaľ dostať preč. A ani jedna nie je dobrá. Ústup cez Pointe Chaubert zavrhujú okamžite. Chvíľu váhajú nad kuloárom medzi dvoma vrcholmi, ale s takým množstvom nového snehu? Riziko, že uvoľnia lavínu, je príliš vysoké. Zostáva im len pokračovať. Musia dokončiť traverz až na Mont Blanc du Tacul.
Raymond Lambert lezie prvý. Krehké snehové previsy vydávajú pod jeho váhou desivé zvuky, ktoré však cez burácanie vetra aj tak nepočuje. Laná sú zamrznuté tak, že pripomínajú skôr železné drôty. Ešte aby sa tak zlomili. „Hlavne opatrne!“ Posielajú po nich batohy ako po lanovke. Tyrolský traverz sa tomu hovorí. A aj tak – jeden z batohov sa roztrhne o skalu a plechovky s jedlom, všetky ich zásoby, miznú v hlbinách. Odrážajú sa od kamenného brnenia Pointe Carmen a po poslednom odraze si na nich pochutí sivá hmla. Ham!
Na otvorených pláňach pod Mont Blanc du Tacul sú pre víchricu ľahkým terčom. Bičuje ich do tvárí. Štípe a hryzie. Podráža im už aj tak slabé nohy a núti ich zohnúť chrbty pred svojou mocou. Na záverečnom hrebeni má až takú silu, že Ericu, ktorá ide uprostred medzi Lambertom a Gallayom, doslova nadvihne a odhodí cez hrebeň na druhú stranu. „Uf, ešte že sme sa naviazali!“
Ďalšia mrazivá noc, keď sa zadky tlačia na malej skalnej polici. Vietor mieri priamo proti nim, spacáky majú plné snehu. Ericu radšej opäť priviazali, aby ju ďalší z nárazov neodniesol rovnako ako ten varič. Je noc a mali by spať. Nabrať sily na ďalší deň. A napriek tomu sa z posledných síl snažia o pravý opak. „Hlavne nezaspať,“ mrmle si Lambert pre seba. Pri mínus štyridsiatich stupňoch by to znamenalo už sa nezobudiť.
Ráno nie je vidieť o veľa viac než uprostred noci. Všetko splýva v jednej jedinej farbe, len čiernu nahradila biela. Ale pokračovať musia. Hoci aj naslepo.
Brodia sa snehom ku Col du Maudit. Oblečenie majú tuhé ako kus plechu. Všetko na nich zvlhlo a zamrzlo. Stále sa im nepodarilo klesnúť pod štyri tisíc metrov. Sú uväznení v podmienkach, pre ktoré ľudská schránka nie je stvorená. A potom – už ani nevedia, kade pokračovať. „Kde, dočerta, končí sneh a začína nebo?“
Lambert objaví malú ľadovcovú trhlinu. Krátku dutinu, ktorú si na konci pomocou čakanov rozšíria na jaskyňu a vchod uzavrú blokmi tvrdého snehu. Vnútri je výrazne teplejšie. Tri plamienky ľudského života stále sálajú. Svojím teplom rozohrievajú okolitý sneh a ľad – ale to nie je dobré. Všetko sa topí, všetko je vlhké. Spacáky pripomínajú skôr mokrú handru na umývanie podlahy než hrejivé útočisko pred besnením hôr.
Pár kúskov čokolády, hrsť sušeného ovocia, balíček polievky Maggi a aspirín. To je všetko, čo zostalo. Zúfalo málo na to, aby to zahnalo hlad a dodalo silu. Rozložiť oheň z násady čakana sa im však nedarí. Aj tá je príliš vlhká. A tak polievku len rozmiešajú v snehu a pchajú si tú ľadovú kašu do úst. Hrdlá ich pália, smäd je taký silný, že začnú piť vlastný moč.
Lambert tomu miestu dá meno: Hotel pomalej smrti. Nohy pre omrzliny vôbec necíti, rovnako nedokáže pohnúť niekoľkými prstami na rukách. Gallay stráca cit v ľavom chodidle. Len Ericina krv stále prúdi aj do tých najvzdialenejších periférií tela – aj preto, že sa obaja vodcovia striedajú v masírovaní jej nôh. Starajú sa o ňu.
Po troch dňoch Gallay prerazí v jaskyni otvor – a dnu preniknú slnečné lúče. Búrka skončila. Ale nádej na návrat do sveta živých tým nijako nevzrástla. Gallay ani úbohá Erica sa už na vlastných nohách neudržia. Navyše zase priteká to prekliate a nepriehľadné mlieko!
„Skúsim to sám,“ zachrčí Lambert.
Blúdi medzi sérakmi a trhlinami. Brodí sa snehom. Na každom kroku sa prepadá a zakaždým inak hlboko. „Prekliatosť!“ Pripomína opilca, ktorý sa nadránom vracia z nočného ťahu. Ale kým ten sa vyspí a svet sa zase urovná, Lambert sa zastaviť nesmie. Zastaviť sa znamená už sa nezdvihnúť. Bojuje a nepoľaví – kým ho na ľadovci pod horou Gros Rognon nezbadá skupina ženevských záchranárov na lyžiach.
O štrnásť rokov neskôr sa Raymond Lambert cíti podobne ako vtedy – v trhline na Col du Maudit. Nemajú spacáky ani funkčný varič – a tým pádom ani čo piť. Celú noc sa snažia roztápať sneh na sviečke, jedinom malom plamienku, ktorý sa im v 8400 metroch podarilo vykresať. Ale je to zúfalo málo. Tak málo na uhasenie smädu, aký dokáže vyvolať osemtisícovka.
Kyslíkové prístroje ležia pripravené pri vchode do malého stanu, v ktorom sú na juhovýchodnom hrebeni Mount Everestu vystavení krutému vetru. Je zrejmé, že v takom mraze nebudú ventily, ktorými má životodarný plyn prúdiť do ich zovretých pľúc, fungovať spoľahlivo. Ak vôbec.
Lambert vytiahne posledný kúsok syra – a rozdelí sa oň so svojím priateľom.
Poriadne si nerozumejú. Lambert hovorí len po francúzsky a Tenzing Norgay zasa len lámanou angličtinou. Ale niekedy netreba slov, aby si dvaja ľudia našli spoločnú reč.
Keď Tenzing pred niekoľkými týždňami prišiel pešo z Dárdžilingu, aby sa spolu s ďalšími trinástimi šerpami pripojil k švajčiarskej expedícii na Mount Everest, okamžite si všimol Lambertove maličké nohy. Akoby mal detské topánočky. Akoby táto časť tela k tomu horalovi vôbec nepatrila. Po návrate z Diablových ihiel sa totiž v Lambertových nohách už nepodarilo znovu rozprúdiť miazgu života – prišiel o všetky prsty a učil sa znova chodiť.
Bola to tiež prvá expedícia, na ktorej Tenzinga prijali za plnohodnotného člena. Nie len za obyčajného nosiča. Pre Švajčiarov bol rovnocenným partnerom – a najviac času strávil práve s Lambertom. Jeden druhému prešľapávali stopu, roztápali sneh na čaj a spolu stavali na svahoch Bohyne matky zeme jeden stan za druhým. Tento bol siedmy. Posledný.
Ráno sa ukáže to, čo tušili. Z prístrojov dokážu vdýchnuť trochu kyslíka, keď stoja v pokoji. Ale len čo sa potrebujú prudko nadýchnuť, aparáty akoby sa upchali. Prakticky tak stúpajú v zóne smrti bez kyslíka – len s mŕtvou váhou na chrbte.
Na konci snehového hrebeňa sa pred nimi vykreslí Južný vrchol Mount Everestu. Je tak blízko. A pritom nekonečne ďaleko. Chceli by. Veľmi by chceli. „Prví ľudia na najvyššej hore sveta,“ ako krásne by to znelo. Ale jazyky sa im lepia na podnebie, oči sa zatvárajú a keď už to nejde – a ono to nejde väčšinu času –, lezú Bohyni matke zemi po chrbte po štyroch. Vietor silnie, prichádza monzún, to horolezec spozná. Nad horou sa valia prvé mraky a teplota opäť klesá.
Raymond Lambert a Tenzing Norgay stoja najvyššie, ako kedy človek stál. Ale nie sú na vrchole.
Pozrú si navzájom do očí a bez slov pochopia, že pokračovať znamená zrútiť sa do smrteľného stavu, z ktorého niet návratu. Zostupujú a vedia, že cesta na vrchol Everestu je možná. S fungujúcimi kyslíkovými prístrojmi, s lepšou hydratáciou, azda aj s lepším plánom.
Áno, je možné vystúpiť na najvyššiu horu sveta. Len už nie pre tých dvoch spoločne. Pre dvoch najvyšších priateľov sveta. Obaja totiž vedia aj to, že budúci rok sa pod horu zase vrátia Briti.
Tenzing Norgay (1914-1986) sa po dvoch švajčiarskych pokusoch vystúpiť na Mount Everest v roku 1952 vrátil do Indie vo veľmi oslabenom stave. Kombinácia extrémneho výškového vyčerpania a tropickej malárie spôsobila, že niekoľko nasledujúcich mesiacov strávil v nemocnici. Keď potom prišla ponuka zúčastniť sa na britskej expedícii na jar 1953, Tenzing účasť odmietal a hovoril, že by radšej počkal na návrat Švajčiarov.
Raymond Lambert (1914-1997) na žiadosť britskej spojky v Dárdžilingu, Miss Henderson, poslal Tenzingovi list, v ktorom sa ho pokúsil presvedčiť, aby ponuku na účasť v britskej expedícii prijal. Zároveň ho požiadal, aby mu z vrcholu priniesol šál, ktorý si Lambert bral na všetky horské výpravy. Zohral tak kľúčovú úlohu v tom, že Tenzing do britskej expedície vôbec nastúpil.
Po úspešnej britskej expedícii v roku 1953 (na vrchol vystúpili 29. 5. 1953 Edmund Hillary a práve Tenzing Norgay) sa Lambert a Tenzing znovu stretli v Zürichu. Tenzing mu symbolicky vrátil červený šál, ktorý na žiadosť priateľa vyniesol až na vrchol Mount Everestu. V nasledujúcich rokoch Tenzing ešte niekoľkokrát prišiel do Švajčiarska a býval u Lambertovej rodiny. Lambert mu pomáhal s jeho novou úlohou – stal sa riaditeľom školy horských vodcov pre šerpov v Dárdžilingu. A Tenzing opakovane označoval Lamberta za svojho najlepšieho priateľa medzi západnými horolezcami.
Vo februári 1938 sa Raymond Lambert, Marcel Gallay a Erica Stagni pokúsili o prvý zimný traverz hrebeňa Aiguilles Diables (Diablove ihly) nad Chamonix. Výstup začali 7. februára ráno. Večer 9. februára sa počasie výrazne zhoršilo.
13. februára Raymond Lambert narazil na skupinu záchranárov, ktorí už uvažovali o ukončení pátrania. Odviedli ho do bezpečia chaty Requin, kde stratil vedomie.
14. februára ráno záchranári objavili v trhline Marcela Gallaya a Ericu Stagni. Mráz dosahoval až mínus 40 °C. Ako prvú transportovali do údolia Ericu Stagni. Gallay zostal v trhline s pár sušenými plodmi a rumom, záchranári mu sľúbili návrat v priebehu niekoľkých hodín. Pre lavíny však zostali stopy prvej záchrannej skupiny čiastočne zasypané a druhý záchranný tím mal problém Gallaya nájsť. Napokon začuli jeho volanie. Bez neho by trhlinu asi nenašli.
Lambert, Gallay aj Stagni skončili na klinike v Ženeve spolu s niekoľkými záchranármi, ktorí si sami odniesli ťažké omrzliny. Lambertovi amputovali všetky prsty na nohách a niekoľko článkov prstov na rukách. Rok nato si dal urobiť špeciálne „detské“ topánky a vrátil sa k horolezectvu a práci horského vodcu. Marcel Gallay prišiel o všetky prsty ľavej nohy a k alpinizmu sa už nikdy nevrátil. Erica Stagni odišla z kliniky po troch týždňoch bez trvalých následkov a ďalej intenzívne liezla (okrem iného uskutočnila prvý ženský výstup cestou Brandler–Hasse v Dolomitoch v roku 1964).
