„Ako ďaleko ešte?“
„Už to nie je ďaleko.“
„To ste mi hovorili už pred hodinou.“
„Áno,“ prikývol Castiglioni.
„A odvtedy sme prešli koľko?“
Castiglioni sa zastavil a zahľadel sa na takmer sedemdesiatročného muža opierajúceho sa o palicu. Únava v jeho očiach sa cez okrúhle profesorské okuliare ešte znásobovala.
„Dosť,“ odpovedal.
Senátor Einaudi, ktorý vlastne zostával senátorom už len krátku chvíľu, pretože jeho mandát vyprší, len čo uprostred noci prekročí štátnu hranicu, sa pod šedivými fúzmi usmial.
„To je zvláštna jednotka vzdialenosti.“
„V horách celkom užitočná,“ prikývol Castiglioni.
Senátor sa zasmial, ale hneď sa rozkašľal.
„Keď človek celý život sedí za stolom s mocnými ľuďmi, má pocit, že všetko dôležité sa rozhoduje práve tam,“ povedal prerývaným hlasom a upravil si kabát okolo krku. „Potom však príde deň, keď zistí, že to úplne najdôležitejšie najskôr rozhodne akési sedlo uprostred hôr.“
„Keď budeme hore, bude to lepšie,“ uistil ho Castiglioni.
„To hovoríte preto, že je to pravda? Alebo preto, že to ľudia, ktorých vediete, chcú počuť?“
„Pretože potrebujem, aby ste išli.“
„To znie ako poctivá odpoveď.“
Znova sa dali do chôdze. Podrážky škrípali na kamenistom chodníku a senátor Einaudi fučal ako lokomotíva. Krok za krokom sa približovali k nebesiam a to ťažké zo svojich životov nechávali v hlbokom údolí Aosty. Spoza mrakov sa tu a tam vynoril mesiac, ožiaril strhané tváre a potom zase zmizol. Akoby len úkosom kontroloval svoje ovečky, ktoré vedie preč z krajiny, kde ich už nečaká nič dobré.
„Pán Castiglioni,“ ozval sa po dlhšej chvíli senátor.
„Áno?“
„Prečo to robíte?“
„Čo?“ Castiglioni sa neotočil a nezmeneným tempom pokračoval ďalej k sedlu Fenêtre de Durand.
„Toto všetko. Prečo nás vediete? Nás a všetkých tých ďalších ľudí, ktorých ste previedli pred nami?“
„Pretože poznám cestu.“
„To predsa nestačí.“
„Mne áno.“
O týždeň neskôr sa Castiglioni vybral cez dvetisíc osemsto metrov vysoké sedlo sám. Už nebolo koho viesť. Senátor Einaudi s manželkou a niekoľkými ďalšími politickými disidentmi boli poslední, ktorí si stihli zbaliť kufre.
Cestu od statku Alpe Berio, kde sa usadil s komunitou antifašistických horolezcov, poznal naspamäť. A predsa to tentoraz bolo iné. Po troch týždňoch prevádzania utečencov pred nacistami teraz zodpovedal len sám za seba.
Hory tu zase boli len pre neho. Ako vtedy, keď sa prvýkrát ako trinásťročný naviazal na lano s horským vodcom Titom Piazom. Ach, preliezli spolu celé Dolomity, kým sa s Brunom, verným spolulezcom, odvážili do južnej steny Marmolady alebo severozápadnej steny Pizzo Badile. Všetky tie výstupy – patrili len jemu. Uskutočnil ich pre seba a pre nikoho iného. Takže tá medaila za horolezeckú statočnosť? Závažie, ktoré nemal chuť znášať – ale ani silu odmietnuť.
„Čo s tým majú všetci tí ľudia spoločné? Hlúpa maškaráda. Ako celý ten mizerný fašizmus,“ stúpal po strmých svahoch a hovoril sám so sebou. Vedel, že nikto ho nemôže počuť. Len tie hory okolo. A tým sa zveriť mohol.
Vietor ho štípal do tváre a z úst mu stúpali obláčiky pary. Vyjasnilo sa, kamene primŕzali k chodníku a on ich turistickými topánkami zase odlupoval.
V sedle sa zastavil len na malú chvíľku. Nechcel príliš prechladnúť a navyše – späť na talianskej strane hranice musel byť ešte pred svitaním. Zostupoval po moréne, ktorú nabok vyhrnul ľadovec Fenêtre. Občas sa mu na štrku pošmykli nohy, ale nič, čo by jeho telo nebolo zvyknuté ustáť.
Svetielko Cabane de Chanrion bolo čoraz jasnejšie a Castiglionimu zvláštne brneli ruky. Strčil si ich do vreciek, ale nepomohlo to. Na chvíľu zastal, pozrel sa na sedlo Fenêtre de Durand za svojím chrbtom, trikrát sa zhlboka nadýchol a pokračoval.
Po úzkej drevenej lávke prekročil koryto riečky, ktorá vyvierala priamo z čela ľadovca. Vyškriabal sa na druhý breh a po trávnatých lúkach došiel k chate. Nemienil sa nijako zdržiavať. Dá si len trochu teplého čaju, zabalí tovar, ktorý zase na nejaký čas pomôže financovať komunitu na statku Alpe Berio, a hneď pôjde.
Oprel sa do dverí, boli odomknuté. Drevená podlaha zavŕzgala a tvár mu oblizlo vlhké teplo.
Keď sa po mesiaci, počas ktorého si ho švajčiarski žandári prehadzovali medzi väznicami v Martigny a Sione, vrátil späť na statok Alpe Berio, nikoho tam nenašiel. Okolité lúky už pokrýval prvý snehový poprašok. Zasypal hory, ako keď gazdiná pocukruje jablkový štrúdľ. Pec bola vychladnutá a trvalo, kým sa mu v nej podarilo vykresať hrejivý plamienok, ktorým z kamenných múrov vyhnal ľadovú samotu. Jeho spoločníci museli statok opustiť už pred týždňom, ak nie skôr.
Až do decembra zostal tam hore sám. Nikto sa neukázal. A potom už nemohol zostať ani on. Hlad a zima ho vyhnali do údolia.
Zostúpil až do Milána, mesta zničeného bombardovaním. Prechádzal pomedzi zbúrané domy a vnímal tú skazu. A medzi troskami hľadal aspoň jednu známu tvár. Nikdy sa v tom meste necítil dobre a teraz naňho úzkosť doľahla plnou silou.
„Musím sa vrátiť späť do hôr,“ zveril sa priateľovi, bývalému spolulezcovi Bramanimu, ktorého zastihol v kaviarni Cova na Via Montenapoleone.
„Teraz nie je vhodná chvíľa blúzniť o ďalšej expedícii na Fitz Roy,“ uškrnul sa Bramani.
„Nehovor hlúposti. Vieš, že môžem byť užitočný.“
„Niečo o tom viem,“ prikývol, teraz už vážne.
„Tak?“
„Je tu jedna úloha,“ odsunul fľašu grappy a naklonil sa k nemu. „Ale nič jednoduché.“
„Jednoduché nie je trčať tu dole.“
„Keď to vidíš takto.“
V priesmyku Muretto ležalo najmenej osem metrov snehu a ďalších dvadsať centimetrov pripadlo, kým sa na lyžiach spustil do švajčiarskeho údolia Val Forno. Dobre, že snežilo. Jeho stopy zmiznú skôr, než sa obyvatelia Maloje zobudia.
So švajčiarskym pasom Oskara Brändliho a zoznamom ľudí, ktorí s jeho pomocou utiekli cez hory už pred niekoľkými mesiacmi, si hýčkal istú nádej, že denníky, ktoré pred polnocou získal v kláštore servitov pri San Carlo al Corso, sa mu podarí doručiť. Niesol ich v batohu starostlivo zabalené, chránené pred vlhkom, ako sviatosť. Hoci sám ani nevedel, prečo sú také dôležité. Vraj to tak bolo lepšie, nevedieť.
Do Maloje dorazil akurát včas na raňajky v reštaurácii Alpina. Čerstvé brioške a káva, presne to po dlhej ceste cez hory potreboval.
Dopil druhú šálku, zdvihol sa od stola a zamieril k baru.
„Un vermut, per favore.“
„Biely alebo červený?“
Castiglioni sa pozrel k oknu. Sklo rozptyľovalo po miestnosti lúče, ktoré vytlačili mraky z oblohy. Ako to už po prechode frontu býva.
„Červené.“
„Ste u nás ubytovaný?“
Castiglioni to prešiel. „Poraďte mi, ako sa dostanem do Lausanne.“
„To nebude také jednoduché,“ pokrútil hlavou barman a prisunul mu pohár naplnený po okraj.
„Preto sa pýtam vás.“
„Nejaký čas potrvá, kým po tej nočnej fujavici prehrnú cestu.“
„Dnes to nebude?“
„Ponáhľate sa?“
„Čaká tam na mňa synovec.“
„Hmm,“ prikývol barman a odišiel do kuchyne.
Do svitania ešte zostávalo pár hodín, keď sa Castiglioni rozhodol, že nebude ďalej čakať. Že nemieni len slepo prijímať to, čo mu osud prichystá. Ako už toľkokrát predtým, v ľuďoch sa sklamal. Pohraničníci si poňho prišli priamo do hotela Alpina, keď mal pohár vermutu ešte do polovice plný.
Barmani vedia všetko, pomyslel si, keď mu prezerali doklady. Ale aj všetko vytárajú.
Boli by ho hneď poslali na policajnú stanicu do Svätého Moritza. Lenže za celý deň po zaviatej engadinskej ceste neprešiel jediný voz. Tak ho zamkli v hotelovej izbe na druhom poschodí. Aby nemohol ujsť, vzali mu topánky aj bundu a vyzliekli z neho aj nohavice.
Zamrznúť v horách, alebo sedieť niekoľko rokov v chládku? Castiglioni sa rozhodol. Otvoril okno, mráz ho štipol do líc. Nebo posiate hviezdami podopierali temné obrysy jeho hôr. Jedine tie ho nikdy sklamať nemohli. Zabalil sa do deky, nohy vsunul do plstených papúč a zliezol po zviazaných plachtách. Zaboril sa do snehu do polovice lýtok, premrznutý prašan sa sypal ako cukor.
Pred poštovým úradom stáli v snehu zapichnuté lyže a palice. Utiahol remienky okolo papúč, zarezávali sa mu do achilovek, ale na to sa sťažovať nemienil. Časom si nohy zvyknú.
Castiglioni stúpal údolím. Tak rýchlo, ako len mohol. Aby ho pohraničníci, ktorí čoskoro nájdu prázdnu izbu a vyrazia po jeho stopách, už nemohli na švajčiarskom území dobehnúť.
Za svitania prekročil ľadovec Forno, remienky už necítil, necítil totiž vôbec nohy. Spodnú bielizeň, ktorú jedinú mal pod tou chabou dekou, dávno prepotil. Lepila sa naňho – ako ľadový zábal, ktorý v ňom dusil žiar ľudskosti. Pred ním sa však už otváralo sedlo – priehyb v trojtisícovej horskej hradbe – a za sedlom ležalo Taliansko.
Už bude doma. A o tri mesiace ho tam nájdu. Navždy oddaného svojim úprimným horám, ako odpočíva na talianskej strane priesmyku Muretto.
Ettore Castiglioni (28.8. 1908 – 12.3. 1944) bol jedným z najvýznamnejších talianskych horolezcov medzivojnového obdobia. Na dolomitské vrcholy začal liezť ako 13-ročný a potom po celých Alpách urobil vyše 200 prvovýstupov. Napísal aj množstvo horolezeckých sprievodcov, v roku 1937 sa zúčastnil expedície na patagónsky Fitz Roy a v roku 1934 bol vyznamenaný zlatou medailou za horolezecké zásluhy.
V máji 1943 bol Ettore Castiglioni povolaný na vojenskú službu a pridelený do vojenskej horolezeckej školy v Aoste ako inštruktor.
Po 8. septembri 1943, keď sa armáda ocitla v chaose, sa s niekoľkými spolubojovníkmi presunul na statok Alpe Berio vo Valpelline, kde pomáhali židovským exulantom a utekajúcim antifašistom dostať sa k švajčiarskym hraniciam cez Fenêtre du Durand, priesmyk medzi údolím Aosta a kantónom Valais v nadmorskej výške takmer 2 800 metrov.
12. marca 1944 ušiel z hotela Longhin v Maloji oblečený v deke a plachtách, bez topánok. Jeho zamrznuté telo našli o tri mesiace neskôr na talianskej strane priesmyku. Dôvody jeho cesty do Švajčiarska a jeho zúfalého úteku zostávajú zahalené tajomstvom.
Pochovaný je v Tregnagu (Verona), kde jeho rodina vlastnila vilu, ktorú Castiglioni využíval na dovolenku a na písanie niektorých svojich horolezeckých sprievodcov. Miestna pobočka Talianskeho alpského klubu, založená v roku 1999, nesie jeho meno.
Luigi Einaudi (1874-1961) bol taliansky politik, ekonóm, novinár a tiež druhý prezident Talianskej republiky (prvý zvolený talianskym parlamentom). Považuje sa za jedného z otcov Talianskej republiky. Po 8. septembri 1943 a následnej invázii nacistov do Talianska utiekol so svojou manželkou Idou v sprievode Ettoreho Castiglioniho do Švajčiarska. Do Talianska sa vrátil 9. decembra 1944.
