Zimy vo Philadelphii neboli z tých legendárnych. Sneh len ticho zaspal na strechách, koče nechávali medzi domami sivé koľaje a ľad na rieke sa tváril znudene – ako cencúle na chrámovom múre. Ale v jednej malej izbe vládol iný mráz. Horúčkovitý, pálivý.
Malý Elisha ležal pod perinou, ktorú mu vytiahli až pod bradu. Čelo mal mokré, prsty studené. Na protiľahlej stene visela mapa – nažltlý papier s voskovou pečaťou na okrajoch. Bodky miest sedeli v spodnej časti, ale hore sa sprava doľava ťahal len biely pás. Svet bez mien.
Horúčka mu bzučala v ušiach a srdce bilo nepravidelne, akoby chcelo ujsť. Z prízemia doliehal otcov hlas – sudca John Kintzing Kane sa s kýmsi pološeptom rozprával v predsieni. „Musí sa šetriť,“ prekĺzlo po schodoch až k jeho ušiam. „Žiadna veľká námaha. Inak ho to dostane rýchlejšie než guľka.“
Ležal tam, počúval cudzie rozhovory, ktoré sa ho týkali, a pritom mu nepatrili. Iní rozhodovali, čo smie a nesmie robiť, koľko krokov je pre neho bezpečných, aké povolanie by nemalo dráždiť jeho srdce. On medzitým sledoval tú bielu plochu na mape, akoby to bola škára v múre. Únik na miesto, kde každý rozhoduje sám za seba.
Mal deväť rokov. A dúfal, že sa tam raz vyberie.
O roky neskôr už biely pás nebol len vidinou z papiera. Stal sa okrajom sveta, ktorý sa dal zazrieť, ale nedal sa prekročiť. Ľadoborec Advance sa tlačil pomedzi kryhy, akoby sa snažil predrať pomedzi dve stáda. A potom sa to stalo – ľad už nepovolil ani o piaď. Loď zastala – a svet okolo nej sa zmenil na väzenie.
Praskanie trupu bolo počuť aj cez nárazy vetra. Nie hlasné, skôr vytrvalé – ako keď niekto pomaly láme suchý konár a dáva si na čas, aby to všetci pochopili. Muži sa pokúšali nájsť dôvod na optimizmus, lebo smiech je niekedy posledný spôsob, ako si človek zachová nádej. Ale úsmev v mraze rýchlo skrehne.
Elisha Kent Kane stál na palube a držal sa zábradlia. V úlohe veliteľa sa človek nesmie zakolísať ani vo vlastnom presvedčení. Smie sa len pevne pozerať na ľad, na mužov a na to, čo treba urobiť. Druhá Grinnellova výprava mala meno, mala účel, mala plán – a predsa sa už teraz menila na niečo iné.
S polárnou nocou sa z kajút vytratilo teplo rýchlejšie než slová. Voda v nádobách stuhla, železo skrehlo a dych začal byť viditeľný a hmatateľný. Kane písal, pretože písanie je spôsob, ako dať myšlienkam tvar. Popri praktických záznamoch teplôt a množstva zásob sa mu v poznámkach objavovali aj vety, ktoré neboli ani tak správou ako prosbou – aby muži vydržali, aby loď nepovolila, aby on sám neurobil chybu, ktorá by stála život všetkých ostatných.
A niekde v pozadí, úplne ticho, ako šepot spod podlahy, sa o pozornosť hlásilo to staré známe volanie. Nie radostné. Nie romantické. Len neodbytné. Akoby mu ľad chcel povedať: „Teraz si už tu. Teraz to už nie je mapa.“
Tma nepredviedla nijaký dramatický nástup. Neklesla ako opona. Skôr sa deň po dni rozširovala, až si jedného rána nikto nebol istý, či sa „ráno“ ešte vôbec dá tak nazvať. Čas sa stal len zvykom. Kane si ho meral službami, hliadkami, dávkami jedla, zápismi.
Spočiatku to boli drobnosti. Únava, ktorá neprechádza, nechuť do jedla, podráždenosť, ktorá sa lepí na jazyk. Potom sa objavili prvé signály, ktoré lekár spozná skôr než pacient – ďasná, čo krvácajú aj pri obyčajnom súste, modriny bez úderu, opuchy, ktoré nevysvetlí ani práca, ani mráz. Skorbut nebol choroba. Bol to rozsudok písaný pomalým písmom.
Kane sa snažil byť stále rovnaký. Stále „ten, kto vie“. Lenže niekedy v noci, keď všetci spali a loď pod tlakom ľadu zaškrípala tak, že to znelo ako stonanie, položil si ruku na hruď a skúšal zachytiť rytmus svojho srdca. Nešlo to. Bolo to ako chytať do rúk vodu. A v duchu si povedal vetu, ktorá znela prísne: „Ak má niekto zostať stáť, musím to byť práve ja.“
Prvý pohreb sa odohral bez veľkých slov. V ľadovej krajine nemajú taký význam. Muži sa postavili do radu, spustili telo do jamy v snehu a rýchlo ho prikryli, aby si mráz nevzal aj ich prsty. Kane na okamih sklopil oči a uvedomil si, že smrť tu nie je udalosť. Je to súčasť prírody.
Hans Hendrik sa na lodi Advance neobjavil náhodou. Posádka si ho najala už v Upernaviku – mladého Inuita, lovca z oblasti Etah. Kane vedel, že bez niekoho, kto túto krajinu pozná, nebudú mať šancu. A keď sa blížila ďalšia zima a loď stále väzila zovretá v ľade, stal sa devätnásťročný mladík spojivom medzi nimi a nádejou.
Jedného dňa priniesol mrožiu pečeň – surovú, studenú, krvavú. Kane sa na ňu díval s odporom. Ale rozum napovedal – surové mäso obsahuje práve to, čo ich telá strácajú. Vitamíny, ktoré sa v ohni rozplynú na nič. Hans to povedal jasne: „Surové mäso zastaví skorbut. Každý Inuit to vie. Iba Európania umierajú, keď mäso varia.“
Zahryzol sa. Chuť bola kovová, živá. Telo však dostalo, čo mu chýbalo. A potom surové mäso jedli všetci.
V Kaneovi sa to nezapísalo ako poníženie. Zapísalo sa to ako obrat. Prvýkrát sa nepýtal, ako byť na severe pánom. Pýtal sa, ako byť jeho súčasťou. A v tom bola pokora, ktorú si civilizácia mýli so slabosťou.
Druhá zima už nepriniesla prekvapenia – len stupňovanie utrpenia. Zásoby redli, chorých pribúdalo, morálka sa drobila ako suchý chlieb. Loď Advance už nebola symbolom návratu. Bol to kus dreva uväznený v ľade – a s ním väzili na mieste aj oni. Kane sa sklonil nad mapou a videl, že biely pás prekročí len tak, že loď opustia.
Svojim mužom to oznámil jednoducho. Bez pátosu. Bez veľkého prejavu. Niektoré vety nie sú pre publikum, ale pre prežitie: „Loď tu zostane, my pôjdeme.“ A práve tým, ako málo slov použil, dovolil svojim mužom, aby sa na tie slová sami zavesili ako na posledný pevný bod.
Prvý krok od lode bol najhorší. Nie fyzicky – fyzicky to bolo peklo od samého začiatku. Najhorší bol ten moment, keď sa človek odvráti od niečoho, čo doteraz nazýval domovom, a povie si: „Teraz už existuje len cesta.“ Kane sa neobzeral dlho. Keby sa díval, mohol by podľahnúť. A podľahnúť znamenalo zomrieť.
Sane drhli o ľad ako pilník. Psy ťahali, kým mali ešte v očiach oheň. A keď padli, ťahali muži sami. Vzduch bol ostrý a zároveň prázdny – pľúcam neponúkal nič okrem práce. Niekedy sa pod snehom ozvala voda, niekedy sa ľad rozlomil v tichu, ktoré pôsobilo až príliš desivo. Ale Kane si v hlave stále držal jednoduchý rytmus – krok, nádych, krok.
Prichádzali chvíle, keď sa morálka láme v malých veciach – v pohľade na zvyšok zásob, v kašli, ktorý neprestáva a v noci len silnie, v otázke „koľko ešte“. Kane sa ani nesnažil hovoriť o nádeji. Hovoril o smere. Ukazoval dopredu, pretože za nimi už nič nezostávalo. A keď museli urobiť rozhodnutie, ktoré bolí – obetovať psy, nechať veci, zrýchliť, aj keď telo prosí o opak – robil ich tak, aby sa jednoducho udiali a nebol čas nad nimi premýšľať.
Upernavik sa napokon nevynoril ako triumf. Zjavil sa ako niečo obyčajné. Dym z komínov, nízke domy, hlasy ľudí, ktorí nevedeli, čo to stojí dôjsť až sem. To bolo na tom najpodivnejšie – svet sa nezastavil, aby im zatlieskal. Svet jednoducho bol. Elisha Kent Kane stál na okraji osady a cítil, že niečo z neho zostalo navždy uväznené v ľade. Niečo, čo sa už do žiadneho salóna nevráti.
A keď si neskôr, v teplejšej miestnosti, konečne na chvíľu sadol a dovolil si zavrieť oči, nevidel záchranu. Videl biely pás. Rovnaký ako na mape. Len už nebol prázdny. Bol plný mien, ktoré sa však nahlas nevyslovujú.
Späť v New Yorku sa hrnuli davy. Slová. Prednášky. Ľudia chceli počuť príbeh, ktorý sa dá prerozprávať pri večeri. Kane im ho dával, pretože to od neho svet chcel, a pretože aj on sám chcel veriť, že utrpenie má tvar, ktorý sa dá predať ako zmysel. Jeho kniha Arctic Explorations dostala podobu, akú mávajú príbehy, ktoré majú prežiť svojich autorov.
A potom sa objavila Margaret Fox – nie ako „romantická múza“, ale ako druhý pól jeho života. Ich vzťah bol plný napätia a podmienok, akoby aj láska musela byť expedíciou – kto koho zachráni, kto koho pretvorí, kto komu uverí. A predsa v tom bola nežnosť, pretože človek po návrate z bielej samoty potrebuje niekoho, kto mu pripomenie, že svet má aj farby.
Lenže telo sa oklamať nedalo. Čo prežilo v Arktíde, sa neskôr začalo v teple rozpadať až s ironickou dôslednosťou. Mal tridsaťsedem, keď odišiel do Havany. Hrejivé podnebie býva poslednou nádejou pre chorých, ktorí už nemajú silu znova bojovať so zimou. Zomrel tam však čoskoro – ďaleko od ľadu, no nie tak ďaleko od jeho sily.
Elisha Kent Kane (1820–1857) bol americký lekár, námorný chirurg a polárny bádateľ z Philadelphie. Vyrastal v prominentnej rodine sudcu Johna Kintzinga Kanea a od detstva trpel slabým srdcom po reumatickej horúčke, čo ho paradoxne priviedlo k najväčším dobrodružstvám. Po štúdiu medicíny na University of Pennsylvania slúžil na námorných misiách v Ázii a potom sa venoval hľadaniu nezvestného Sira Johna Franklina.
Prvá Grinnellova expedícia (1850–1851) sa uskutočnila na lodiach USS Advance a USS Rescue. Kane ako hlavný chirurg objavil Franklinovo prvé zimovisko na Beechey Island s tromi hrobmi. Expedícia Franklinov osud neodhalila (ten sa vyjasnil až po desaťročiach), ale Kane získal rešpekt britských polárnikov.
Druhú Grinnellovu expedíciu (1853–1855) viedol Elisha Kent Kane sám na 144-tonovej brige Advance so sedemnásťčlennou posádkou. Loď uviazla v Smith Sound medzi Grónskom a Ellesmere Island. Po 124 dňoch prvej polárnej tmy zasiahol expedíciu počas druhej zimy skorbut. Traja muži zomreli. Kľúčovou záchranou bol Inuit Hans Hendrik, ktorý naučil posádku loviť mrože a tulene. Kane zmapoval 960 míľ neznámeho pobrežia a dosiahol rekordnú severnú šírku 82°N.
Hans Hendrik (1819–1885) bol grónsky Inuit, ktorý sa k expedícii pripojil v júli 1853 ako devätnásťročný lovec a psovod. Naučil posádku loviť mrože a tulene a stal sa prvým Inuitom v západných polárnych expedíciách. Neskôr slúžil na piatich ďalších výpravách.
Margaret Fox (1833–1893) bola spiritisticky založená spoluzakladateľka hnutia sestier Foxových. Kane sa s ňou stretol v roku 1852 počas seáns vo Philadelphii. Ich kontroverzný vzťah vyvrcholil tajným kvakerským sobášom v septembri 1856. Kaneova rodina manželstvo nikdy neuznala. Margaret po jeho smrti vydala korešpondenciu The Love-Life of Dr. Kane (1866).
Elisha Kent Kane sa stal národným hrdinom. Jeho kniha Arctic Explorations (1857) bola bestsellerom. Zomrel 16. februára 1857 v Havane na Kube vo veku 37 rokov na zlyhanie srdca. Pohrebný sprievod z Havany do Philadelphie bol národnou udalosťou – porovnateľnou s Lincolnovým pohrebom o osem rokov neskôr.
Kane Basin v Arktíde, loď amerického námorníctva USS Kane a Kane crater na Mesiaci nesú jeho meno. Jeho expedícia spopularizovala americký polárny výskum a preukázala efektívnosť inuitských metód prežitia.
