Bol 16. október. Pondelok. Rok 1978. Wanda Rutkiewicz stála na vrchole najvyššej hory sveta – Everestu. Ako len tretia žena. Vôbec prvá Európanka. A predovšetkým – ako prvý človek z Poľska. Jej prvá osemtisícovka a s ňou samé prvenstvá. Dokázala to a dokonca sa vyrovnala svojim mužským partnerom z nemeckej expedície. Napokon – mužské výkony sa snažila dobiehať a predbiehať, už keď bola malé chlapčisko v sukni. Spočiatku asi len preto, aby otcovi dokázala, že mu vie nahradiť prvorodeného syna – jej brata Jurka –, ktorého v roku 1948 roztrhala nevybuchnutá bomba. Neskôr sa však z toho súperenia stala posadnutosť. A je pravda, že niektorých z výpravy dosť dráždilo, že tridsaťpäťročná Wanda vydržala to, s čím mladí a silní muži často neúspešne zápasili.
A to navyše do Himalájí odcestovala proti vôli lekárov a všetkých funkcionárov bez preukazu športovca. Zistili u nej totiž chudokrvnosť. So zásobou injekcií v batohu si však s takým drobným zádrheľom poradila. Jej železnú vôľu nemohlo nič nahlodať.
A tak Wanda Rutkiewicz zostupovala po iskrivých snehoch ľadovca Khumbu v ústrety popularite, akú v šedivom Poľsku dovtedy nezažil žiadny iný horolezec. Nieto ešte horolezkyňa. Tie snáď ani neexistovali. Sotva prekročila hranice domova, začali jej všemožní reportéri strkať pred tvár mikrofóny a do vreciek jej zasúvali pozvánky do televíznych a rozhlasových relácií. Bola na roztrhanie. Všetci sa okolo nej krútili. A páni horolezci len čosi mrmlali a tiež trochu závideli. Na čo ona odpovedala okázalým žmurknutím – akoby im hovorila: „Páni, ak niečo v živote naozaj veľmi chcete, vždy to predsa môžete mať!“
Aj sama veľmi dobre vedela, čo by ešte od života chcela. Ďalšiu osemtisícovku, samozrejme! A keď už vyliezla na tú najvyššiu, chcela si teraz trúfnuť na tú najťažšiu. Na zlovestnú pyramídu K2, ktorá si za každých dvoch človiečikov hore jeden ľudský život nechá. Taká je jej matematika.
Lenže to by sa jej do toho nesmeli pliesť chlapi. Že len ťažko vedľa seba nejakého znesie – a že len ťažko nejaký chlap zase prehltne to jej zahľadenie do hôr a ničoho iného – to už vyskúšala. V sedemdesiatom roku si vzala blonďavého fešáka Wojciecha Rutkiewicza, ktorého stretla v Sokolích horách na spoločnej akcii Vysokohorského klubu Wroclaw. Chvíľku na seba zamilovane pozerali a potom sa rozviedli. On si odniesol staré spomienky a Wanda Błaszkiewicz nové priezvisko.
Horšie však bolo, keď sa jej na Kaukaze vrhol chlap rovno do náručia. Vyrútil sa zhora na lyžiach – a hrrr do nej! Dvesto metrov sa spolu kotúľali po svahu. Z takého spojenia si Wanda odniesla pre zmenu roztrieštenú stehennú kosť a dve otravné barly. Chlapi jedni smoliarski!
Jedna operácia. Druhá. Nakoniec ešte tretia. V lete mala stáť pod K2. A tak naháňala čas. Lenže ju čakala ešte nekonečná rehabilitácia. Ako celebritu ju vypravili do Innsbrucku, kam sa vraj chodievali zotaviť z úrazov tí najlepší športovci Európy. Makala. Makala dokonca tak veľmi, že si tú nohu znova nalomila. Ale to by ste museli poznať tú jej vôľu! V nohe kovová dlaha, v rukách francúzske barly, na jazyku tabletky proti bolesti a nosiči na ľadovci Baltoro len gúľali očami a potom ešte dlho spomínali na bláznivú Poľku, čo sa – pravda, občas na chrbte Jerzyho Kukuczku – dokrivkala pod K2.
Šesťdesiatdeväť dní sa potom ten čisto dievčenský poľský tím, ktorý si Wanda poskladala, snažil vyškriabať na vrchol K2. Zo základného tábora pod horou mu velila a hnala tie úbohé dievčatá nahor ako buldog. Všetko márne. Keby tak na tú horu mohla vybehnúť sama! Keď sa však v druhom tábore od samej driny zastavilo srdce Haline Syrokomskej, radšej to zabalila a išli domov.
„Tú veľkú a drsnú K2 si človek musí zaslúžiť,“ hovorila si Wanda, keď sa tam o štyri roky neskôr vracala s ďalším neúspešným pokusom z osemdesiateho štvrtého na pleciach. Mal by zoči-voči tým masám večného ľadu, čo sa rútia strmo dolu po najtemnejších kameňoch, ukázať, že má odvahu postaviť sa im znova a znova – takto ona uvažovala. „Zahrávaš sa so smrťou, Wanda,“ dvíhali však prst ostatní poľskí horolezci, „nezabúdaj na daň, ktorú si tá hora vyberá.“
Lenže oni ju ešte stále málo poznali. Nevedeli, že rovnako, ako niekto dokáže byť závislý od cigariet alebo automatov, sa Wanda Rutkiewicz stala závislou od rizika a nebezpečenstva, ktoré z miest, ako je K2, vyžarovalo.
Čierne leto. Tak sa roku 1986 na tej hore neskôr začalo hovoriť. Wanda sa naspäť do základného tábora sotva dopotácala. Krok za krokom znova a znova – s najväčším vypätím – nachádzala v silnej snehovej búrke rovnováhu a škriabala z vychudnutého tela posledné zvyšky síl. Jej pohľad sa celkom vyprázdnil. Nič sa z neho nedalo vyčítať. „Bola si na vrchole?“ ťahali z nej. Vyzerala, akoby spadla z Mesiaca. Prikývnutie bolo vo fujavici, pripomínajúcej rozviate záclony, sotva postrehnuteľné. „A Barrardovci? Liliane a Maurice?“ Tentoraz pokrútila hlavou. To spoznali dobre. Jej spolulezci sa z hory nevrátili. Rovnako ako jedenásť ďalších horolezcov v to leto.
Omrznutá a unavená Wanda Rutkiewicz. S obrovskou tragédiou za chrbtom a zároveň s najväčším úspechom svojej kariéry na pleciach. Prečo to vtedy urobila? Prečo sa okamžite zbalila a vydala sa ešte osamote zdolať Broad Peak? Prečo radšej nesmútila s ostatnými v base campe? Možno chcela smrť ešte trochu podpichnúť. Nechať sopku svojej energie naplno vybúriť. Nedošla však ďalej ako do prvého tábora.
Šiša Pangma. Gašerbrum II. Gašerbrum I. Čo Oju. Annapurna. Zoznam Wandiných osemtisícoviek sa medzi rokmi 1987 a 1991 rozrástol na úctyhodných sedem. Lenže po svete chodili dvaja ľudia – muži –, ktorí ich zdolali všetkých štrnásť. Bohužiaľ – jeden z nich, a práve jej dobrý priateľ – už za svoju posadnutosť zaplatil životom. Nestačilo mu štrnásť. Chcel ešte viac. A dostal sa až do neba. Smrť Jerzyho Kukuczku bola pre Wandu veľká rana. A ďalšia prišla o rok neskôr. Konečne bola skutočne a naozaj zamilovaná. A on – on sa len tak pošmykne a zrúti sa jej k nohám.
Keď odišla aj jej posledná veľká láska, nemecký fešák Kurt Lyncke-Krüger, začala sa Wanda Rutkiewicz smrti vysmievať. Už nemala čo stratiť. A rozhodla sa, že za ďalšie dva roky pozbiera zvyšných sedem osemtisícoviek. Že sa v štyridsiatich ôsmich rokoch poženie nahor so svojou Karavánou snov. Tak ten ambiciózny projekt nazvala.
Čo na tom, že jej nejeden poľský horolezecký matador vykladal, aká je blázon a prečo to nie je možné. Sedem osemtisícoviek za necelé tri roky! Šialenstvo! Wanda však nikdy nikoho veľmi nepočúvala a teraz už ohluchla úplne. Vyzeralo to ako pokus o sebazničenie, počas ktorého však zvládla celkom sama prekĺznuť južnou stenou hrozivej Annapurny až na jej vrchol. Aj keď jej to mnohí neverili. „Tá vrcholová fotka je nejaká tmavá a zahmlená,“ hovorili pochybovačne, „nič tam nie je vidieť.“ Ale Wanda vedela svoje, a to stačilo. Teraz jej navyše stála v ceste tretia najvyššia hora sveta – Kančendženga. Tri najvyššie hory sveta na jednom zozname – to bola výzva, o akú sa žiadna iná žena pred ňou ani nepokúsila.
Skôr než začala stúpať nahor, nakŕmila svoje telo tabletkami proti bolesti. Dávno zlomená noha, ktorá oproti druhej navždy zostala o kovovú výstuž ťažšia, sa nikdy neprestala ozývať. Ale s blížiacou sa päťdesiatkou akoby sa pri každom kroku v tej obrovskej výške znova lámala. Taká to bola bolesť. Severozápadná stena Kančendžengy sa každopádne zahryzávala do každého z členov výpravy a nakoniec roztrhala takmer všetky sny o vrchole. Iba dvom ho nechala – Carlosovi Carsoliovi a Wande Rutkiewicz.
Čerstvý hlboký sneh delil dve bojujúce postavy napoly. Nohy až po pás si nechával pre seba. Len trup a hlava trčali do neba. Ťažké! – Bolo sakramentsky ťažké prebiť sa v novej nádielke k ďalšiemu kroku vpred. Akoby Wanda chvíľami vypínala svoje telo. Vedomie odchádzalo a prichádzalo. Namiesto vzdialenej špice hory sledovala film, v ktorom sa na chrbte zlatého jaka rútila po trblietavo bielej dráhe v ústrety nebesiam a večnej sláve. Halucinácie ju celkom premohli, keď v ôsmich tisícoch tristo metroch zaborila zmrznuté ruky do snehu a začala hĺbiť jaskyňu.
Carlosa Carsolia znova uvidela, až keď sa vracal z vrcholu. „Wanda, poď so mnou dolu!“ prehováral ju. Ale ona cítila, že jej závislosť ešte nebola ukojená. Bolo by ľahké teraz zísť dolu. Lenže by zostala prázdna. Potrebovala naplniť nádobu rizikom. „Oddýchnem – si – a zajtra – pôjdem – hore,“ odpovedala mu slabo a prerývane a on sa musel veľmi snažiť, aby v silnejúcom himalájskom vetre zachytil všetky jej slová. „Opíš mi – cestu,“ vysúkala ešte zo seba. Nič s ňou nezmohol. Tak urobil, čo od neho chcela, a išiel dolu. Potom na ňu ešte tri dni čakal vo výškovom tábore. Stále dookola odhŕňal tropiko stanu a vykúkal, či nezazrie na bielom svahu pohybujúcu sa strakatú bodku. Ale Wanda Rutkiewicz sa už dávno viezla na chrbte zlatého jaka vo svojej Karaváne snov.
Wanda Rutkiewicz (4. 2. 1943 – 13. 5. 1992) zahynula pravdepodobne hneď na druhý deň po tom, čo ju Carlos Carsolio videl naposledy. Na celej hore v tom čase nebol ani jeden ďalší človek, ktorý by sa za ňou mohol vydať do zóny smrti na pomoc. Telo Wandy Rutkiewicz sa nikdy nenašlo. Či ešte pred smrťou dosiahla vrchol svojej deviatej osemtisícovky, zostáva tajomstvom.
Zoznam výstupov Wandy Rutkiewicz zahŕňa okrem ôsmich osemtisícoviek (Mount Everestu, Nanga Parbatu, K2, Šiša Pangmy, Gašerbrumu II, Gašerbrumu I, Čo Oju a Annapurny) aj prvý ženský výstup východným pilierom Trollryggenu v Nórsku či prvý ženský zimný výstup severnou stenou Matterhornu. Stála aj na vrcholoch sedemtisícoviek Pik Lenina (7134 m), Nošak (7492 m) a Gašerbrum III (7946 m).
Rodina Wandy Rutkiewicz sa pokúsila zostaviť expedíciu, ktorá by našla jej nezvestné telo, výprava sa však napokon neuskutočnila pre problémy s poistením.
Matka Wandy Rutkiewicz správy o jej smrti odmietala a až do konca života verila, že jej dcéra opustila západný svet, aby mohla žiť pokojným životom v jednom z budhistických kláštorov.
