Zimy v Akite bývali drsné. Vietor pálil do tváre a zo striech chrámov viseli cencúle dôstojné ako prsty dávno zabudnutých bohov. Nobu sedel v snehu a pozoroval, ako sa ľad na rieke trieští o kamene. Mal deväť rokov. A bol iný ako ostatní.
Keď otec večer recitoval sútry, Nobu si v duchu kreslil mapy neznámych krajín. V myšlienkach sa túlal miestami, kde slnko nezapadá a psy ťahajú sane krajinou, ktorá nič neodpúšťa. O severe vedel len to, čo sa dalo vyčítať z cestopisov a útržkovitých správ. Ale niečo ho na tom priťahovalo. Ako volanie.
Najprv to vyzeralo, že jeho cesta k osvieteniu povedie cez chrám. V osemnástich nastúpil do školy pre budhistických mníchov. Ale meditácia ho znepokojovala. Zvuk ticha, ktorý sa v ňom mal rozhostiť, neustále čosi šepkal. Bol to hlas ľadu. Hlas mrazivých diaľav.
A tak odišiel.
Narukoval do armády. Nie kvôli zbrani. Ale kvôli možnosti vyraziť von. Na sever. Na Kurily. Až tam, kde zem prechádza do ľadu, kde sa počasie zmení za minútu a kde sa človek naučí prežiť. Dve zimy tam vydržal. A potom sa rozhodol: „Pôjdem na pól!“
Pohľady dobrodruhov sa vtedy upínali k jedinému zjavnému cieľu – severnému pólu. Ale potom istý Robert Peary oznámil, že už tam došiel. Do večného snehu zapichol americkú vlajku – a cesta bola obsadená. A Nobu do cudzích stôp nechcel.
Pozrel sa na opačnú stranu mapy. „Dobre teda. Tak na juh!“
Bol rok 1910. Japonsko okupovalo Kóreu, modernizovalo sa a posilňovalo. Cisárstvo už neexistovalo, vládu prevzala republika. Ale o polárnych výpravách nechcel nikto ani počuť. Ľudia sa smiali. Tlač ho označila za blázna. Politici ho odbili – s takou hlúposťou ho rýchlo vrátili do patričných medzí.
A napriek tomu začal Nobu Shirase zháňať posádku. Psy. Sane. A aj loď.
Volala sa Kainan Maru. Plavidlo, ktoré by neuspokojilo azda ani víkendového rybára. Tridsať metrov dlhé – tretinové oproti Scottovej lodi Terra Nova. Posádka sa tam sotva vtesnala. A motor? Len slabé bručanie v trupe.
Vyplávali 29. novembra 1910. Dvadsaťsedem mužov. Tridsať psov. Tisíce posmeškov.
Zásoby? Namiesto pemikanu – ryža, sušená sépia, fazuľa, nakladané uhorky. Skúsenosti žiadne. Obavy – prinajmenšom nedostatočné.
Keď dorazili do novozélandského Wellingtonu, reportéri sa okolo nich zleteli ako čajky. „Toto má byť polárna loď?“ písali. „Sane z bambusu? Pes, čo kríva už v prístave?“
A napriek tomu – 11. februára zamierili do ľadových morí.
Keď Shiraseho Kainan Maru opustila Wellington, Scottova Terra Nova bola na ceste už mesiac. Také meškanie – to je v Antarktíde takmer celá sezóna. Aj Amundsen bol dávno v pohybe. A Nobu Shirase s posádkou mieril do sveta, ktorý vie rozhodnúť o ľudskom osude v stotine sekundy.
Hneď v prvých dňoch na nich udrela búrka. Vlny vysoké ako domy, plachty sa divoko zmietali vo vetre. Polovica psov neprežila. A tie, čo zostali, krívali po palube ako veteráni po bitke, ktorá sa ešte ani nezačala. Loď sa driapala vpred. Ľadovce, hmla, nárazy vetra, nevoľnosť. A potom – konečne sa pred nimi objavila. Biela zem.
6. marca znova zazreli pevninu. Výbežok Antarktídy. Lenže ďalej to nešlo. More už bolo zovreté ľadom. Nobu stál na prove, ruky zovreté v päsť, oči privreté úžasom aj tichým hnevom.
Zamrznúť na takých miestach by znamenalo smrť. Nie slávnu, hrdinskú. Ale pomalú a strastiplnú. Vedel to. A tak urobil rozhodnutie, ktoré žiadny zasnený dobrodruh urobiť nechce: „Vraciame sa späť!“
Do Sydney vplávali 1. mája. Loď sotva držala pokope, zo psov im zostal len jeden. A Austrália ich neprivítala vrúcne. Po rusko-japonskej vojne a okupácii Kórey neboli Japonci práve miláčikmi susedných krajín. A títo čudní muži sa vraj vydali na južný pól? V tej drevenej škrupine? Vybavenie smiešne, zásoby čudné – a navyše bez jediného seriózneho vedca. Znelo to ako zlý vtip. Alebo azda – špionáž?
Ozývali sa aj hlasy, že pátrajú po tuleních loviskách. Že to nie je výprava, len zásterka. Že sa pripravujú na vojnu.
Tlač z nich urobila komické figúrky. Ich loď prezývali Floating Bento Box*.
A napriek tomu zostával Nobu Shirase pokojný. Na rozdiel od svojich kritikov vedel, kde leží pravda a jeho cieľ. A mal aj šťastie. Na jeho stranu sa postavil istý Tannatt Edgeworth David, slávny austrálsky geológ, účastník Shackletonovej expedície. Ten muž mu veril a verejne vyhlásil: „Shirase je skutočný bádateľ. Žiadny špión. Ani blázon.“
To rozhodlo. Miestny mecenáš im ponúkol záhradu svojho domu. Tam si muži postavili tábor. A začali odznova.
* Bentó je tradičná japonská krabička na jedlo.
Vrátili sa k svojim mapám. K plánom. Už nešlo o preteky. Pól bol nenávratne preč. Amundsen sa hnal na juh – a Scott sa ho snažil predbehnúť. Ale Antarktída znamenala pre Nobu Shiraseho viac než bod na mape. Premenoval cieľ. Už to nebol útok na pól – ale vedecká výprava. Aj keď si v duchu aj tak opakoval: „Ešte sa o to pokúsim. Ešte raz.“
Vyrazili 20. januára. Bez fanfár. Bez novinárov. Len ľad a vietor. Výpravu nazvali: Dash Patrol.
Tentoraz sa vylodili. Antarktída sa ozývala pod ich nohami. A prvé dni boli svižné. Potom na nich ale znova udrela búrka. Tuhý mráz. A nakoniec ticho, v ktorom človek počuje chrumkanie vlastnej krvi v žilách.
Teploty klesli pod mínus dvadsaťpäť stupňov. Psy sa sotva vliekli, niektoré zostávali ležať a už nevstali. Zostali len štyri. V pustatine, kde sa aj myšlienka na návrat môže stať smrteľnou.
26. januára zostávali zásoby na posledných pár dní. Ale oni išli ešte ďalej. Ďalej a ďalej, bez slova. Počúvali len vlastný dych, rachot saní, vŕzganie čerstvého snehu.
A potom – zastali.
80° 5′ južnej šírky. Koniec.
Zliezli zo saní. Okolo len nekonečný biely obzor. V zmrznutých rukách zvieral Nobu Shirase japonskú vlajku. Zapichol ju do snehu a vedľa nej zakopal plechovku s menami svojich mužov. Potom sa všetci otočili na východ – a uklonili sa. Svojej krajine aj tichému hlasu, ktorý ich sem priviedol.
Naposledy pozreli na vlajku trepotajúcu sa vo vetre – a išli domov.
Medzitým sa Kainan Maru plavila pozdĺž pobrežia. Na mieste zvanom King Edward VII Land sa vylodila ďalšia skupina, časť Shiraseho výpravy. Rozdelili sa. Zatiaľ čo Shirase a niekoľko najsilnejších mierili k pólu, ostatní muži mapovali, merali a snažili sa zaznamenať to, čo možno už niekto videl pred nimi.
Vedecký prínos takého počínania? Sporný. Ale boli tam. Prví muži z Ázie.
3. februára 1912 sa potom všetci do jedného vrátili na palubu. A o tri mesiace neskôr boli späť v Tokiu.
Na stanici ich čakali davy. Viali vlajky. Blýskali fotoaparáty. Oslavovalo sa. Ale netrvalo to dlho. Amundsen bol hrdina. Scott šialená tragédia. A Nobu Shirase? Ani jedno. Akoby do príbehu o južnom póle nezapadal.
Nakoniec zostal sám. S dlhmi za celú tú pochabú výpravu. Len s tichým vedomím, že prežil nemožné – a priviedol všetkých svojich mužov späť.
Nobu Shirase (1861–1946) bol japonský dôstojník a dobrodruh, ktorý viedol prvú japonskú expedíciu do Antarktídy. Vyrastal v budhistickom chráme, ale už ako chlapec sníval o ľadových krajinách. Po službe v armáde na Kurilských ostrovoch zameral svoj záujem na polárny výskum – najprv severný pól, neskôr sa jeho cieľom stala Antarktída.
Japonská antarktická expedícia prebehla v rokoch 1910–1912. Hoci pól nedosiahli, stali sa prvými neeurópskymi a neamerickými objaviteľmi v Antarktíde. Všetci členovia výpravy sa vrátili živí.
Kainan Maru bola malá trojsťažňová loď s dĺžkou 30 metrov a výtlakom 200 ton. Trikrát menšia než loď Roberta Scotta. Vyplávala z Tokia 29. novembra 1910 s posádkou 27 mužov a 30 psov. Loď bola vybavená len základným motorom, bambusovými saňami a netradičnými zásobami (ryža, sušené ryby, fazuľa). Napriek tomu dokázala doplávať až k Bay of Whales v Antarktíde.
Dash Patrol bola Shiraseho úderná výprava piatich mužov s cieľom dostať sa čo najbližšie k južnému pólu. Vyrazili 20. januára 1912 a došli až k 80° 5′ južnej šírky – išlo o jednu z najjužnejších polôh dosiahnutých v tom čase. V Antarktíde zanechali japonskú vlajku, menný zoznam a v poriadku sa vrátili späť.
Roald Amundsen (1872–1928) bol nórsky polárnik, ktorý ako prvý človek dosiahol 14. decembra 1911 južný pól. Jeho loď Fram kotvila v Bay of Whales v rovnakom čase ako Kainan Maru. Amundsen sa riadil dôslednou prípravou, minimalizmom a rýchlosťou. Po návrate sa stal medzinárodnou celebritou.
Robert Falcon Scott (1868–1912) bol britský námorný dôstojník a vedúci expedície Terra Nova, ktorá dorazila na južný pól 17. januára 1912 – o mesiac neskôr než Amundsen. Scott aj ďalší štyria členovia výpravy zahynuli na spiatočnej ceste.
Tannatt Edgeworth David (1858–1934) bol austrálsky geológ a polárnik, ktorý pomohol obhájiť Shiraseho expedíciu pred podozreniami z nekalých úmyslov. Sám viedol výpravu k južnému magnetickému pólu počas expedície Ernesta Shackletona.
King Edward VII Land je oblasť východnej Antarktídy, ktorú japonská výprava čiastočne zmapovala. Ich vedecký prínos bol neskôr spochybnený – niektoré oblasti už pred nimi navštívila Amundsenova posádka.
Zvyšok života strávil Nobu Shirase v skromnosti. Zomrel v roku 1946, takmer zabudnutý. Dnes existuje múzeum v jeho rodnom Nikaho a japonský ľadoborec Shirase, ktorý nesie jeho meno.
