Z domova máme jasnú predstavu o tom, ako svet funguje, ako sa vybavujú veci, ako sa ľudia správajú a ako sa máme o seba starať. Lenže toto všetko je len bublina. Svet je v skutočnosti úplne iný a veľa nás naučí o nás samých.
Islam je zlý. Rusi sú hajzli. Američania namyslení. A černosi majú veľký penis. Okrem toho posledného, čo nemám overené, nie je ani jedno pravda. Lenže žijeme v Česku - monokultúrnej krajine uprostred Európy, kde máme tak nejako zakorenený strach zo všetkého cudzieho. Avšak nepodložený strach. Hneď ako totiž vycestujete za hranice Európy, zistíte, že všade žijú ľudia ako my. S celkom podobnými radosťami aj starosťami. V 99 % prípadov milí a dobrí. Možno dokonca lepší ako u nás doma. Ľudia ochotní, ústretoví a schopní pozvať vás až k sebe domov a starať sa o vás ako o váženého hosťa.
Že tam ženy chodia zahalené, deťom sa nesmie siahať na hlavu a bankovky sa zásadne podávajú oboma rukami? Je to ich zvyk - rovnako ako naše pitie piva. Rešpektujme to a prispôsobme sa. Každý z nás sa narodil vo svojom svete a ten nás naučil žiť podľa nejakých pravidiel. A jediné správne pravidlá pre celý svet neexistujú. Existuje len tolerancia.
Keď sa zbalíte do malého batohu a cestujete s ním niekoľko mesiacov po juhovýchodnej Ázii alebo sa pár týždňov túlate po Kirgizsku, zistíte, bez koľkých vecí sa zrazu zaobídete. V krajinách, kde ľudia žijú v plechových chatrčiach a deti sa hrajú so starou plastovou lyžičkou nájdenou v priekope pri ceste, sa človek naučí vážiť si to, čo má.
A vlastne... chýba nám niečo? V kontexte úsporného balenia a nízkej životnej úrovne tamojších ľudí dôjdeme k zisteniu, že uspokojenie neprichádza s najnovším iPhonom. Na chrbte jedno-dve čisté tričká, zubná kefka, foťák, knižka, zápisník a nevyhnutné horovybavenie. Žiadne ďalšie drobnosti navyše ramená neunesú. A s takouto skúsenosťou sa po návrate domov môžete zbaviť polovice svojho oblečenia a 90 % hlúpostí z poličiek. A možno aj tých poličiek.
Žijeme si tu v dokonale čistom prostredí. Recyklujeme plasty, nakupujeme bez obalu, pijeme kávu z vratných pohárov. Chválihodné, ale (takmer) na nič. Problematika životného prostredia je oveľa zamotanejšia, než sa z nášho stredoeurópskeho pohľadu zdá. Možno by pre začiatok stačilo zrušiť pravidelný týždenný odvoz odpadu a nechať ho pred domom hniť pár mesiacov. Len aby sme videli, akí sme v skutočnosti prasiatka.
Nič proti papierovým slamkám a eko taškám z Lidla. Každá kvapka dobrá. Ale keď sa vám vo vlnách vietnamského mora neustále otierajú o telo plastové vrecúška, zistíte, že z Česka planétu nezachránite. Vyzbierate kus pláže a po ďalšom prílive akoby ste nič neurobili. Thajec dopije kolu a fľašu zahodí do krovia. Podľa farby indických riek spoznáte, aká farba textilu je práve v móde. A videli ste Aralské jazero? Nevideli. Pretože toto kedysi štvrté najväčšie jazero na svete z 90% vysali kvôli zavlažovaniu bavlny. Hovorí sa tomu ekologická katastrofa.
Hneď ako tieto problémy uvidíte na vlastné oči, začne vám vynechanie plastového viečka pri káve so sebou pripadať ako úplná maličkosť. A možno začnete hľadať iné cesty, ako prispieť k záchrane planéty. Napríklad si tú kávu nekupovať vôbec.
Večer sa opláchnete pri prameni alebo v snehu na ľadovci. Vaša pokožka sa pred spaním zaobíde aj bez telového mlieka. A keď zleziete z hôr do údolia, dáte si dôkladný kúpeľ v rieke. A čuduj sa svete! Aj bez mydiel a šampónov budete mať telo čisté a vlasy zdravé. Príroda naše telo navrhla dokonale a obyčajná voda na hygienu absolútne stačí. Na cestách aj doma. Mydlá pokožku vysušujú, takže potom potrebujete to telové mlieko. A čo vaše telo prijíma, to aj vylučuje. Preto ak nejete priemyselne spracované potraviny a iné nechutnosti, nesmrdíte.
Aj ten čistý horský vzduch má blahodarné účinky na zdravie. Lepšie ako celý farmaceutický priemysel. A po pár týždňoch stravovania sa na uliciach v Ázii a spania so švábmi vám prestane vadiť, keď vám kus rožka spadne pod skalou na zem a pri strope sa vám uhniezdi pavúk. Veď je to príroda a trocha špiny je na posilnenie imunity potrebná.
Či už v uliciach Phnom Penhu alebo uprostred Kaukazu, najskôr sa tam neobjaví nikto, kto vyrieši problémy za nás. Treba otvoriť ústa a vziať osud do vlastných rúk. Ľudia sú všade milí - obzvlášť k cudzincom v núdzi - a aj keď neovládate ich jazyk, nie je to problém. Ruky, nohy a gestá fungujú po celom svete. A tam hore v horách, kde si musíte poradiť úplne sami? Tak snáď nevyrážate úplne bez skúseností a teraz nastal čas premeniť ich na prax. Len žiadne hrdinské skutky.
Cestovanie človeka otrká. Naučí vás oslovovať cudzích ľudí, čo sa potom môže zísť aj na nejakej domácej párty. Dodá sebadôveru a naučí samostatnosti, ktorá je v našej spoločnosti čoraz vzácnejším javom.
Dva dni drepíte v stane a čakáte na lepšie počasie. Vegetíte u rodinky v jednom zo štyroch obývaných domov uprostred Kaukazu - bez vody a snehom odrezaní od civilizácie. Vašou jedinou starosťou je, čo budete jesť, kde budete spať a či vám bude teplo. Túlate sa po Thajsku, kde čas je veličina relatívna a kedy pôjde vlak, nikto nevie. A nikto to ani nerieši. Proste pôjde. Niekedy. A potom pristanete späť v Prahe - medzi tými šialencami, čo bežia po eskalátore, aby už-už stáli v zápche na D1.
Uf! Pridáte sa? Nie? Možno vás cestovanie naučí hodiť sa do pohody aj doma a zmieriť sa s tým, že sa môžete hnať, ako chcete, a aj tak to nikdy všetko nedoženiete. Leda tak infarkt myokardu - ten si uženiete.
Takže? Asi cestujte, kým môžete!
Predstavte si taký prechod Brenty. Toto pohorie nad Madonnou di Campiglio je uzavretým svetom skalných veží, sutinových žľabov a malých ľadovcov. A naprieč celou Brentou vedie jedna z najstarších zaistených ciest – Via delle Bocchette. Keď chcete prejsť naozaj celé pohorie od severu na juh, zaberie vám to minimálne 4 dni, keď neklesnete pod 2.200 metrov a čaká vás pritom lezenie po skale aj rebríkoch, prudké zostupy sutinou a niekoľko ľadovcov a snehových polí.
Môžete vyraziť v členkovej turistickej obuvi. Na snehu a v sutine bude fajn. Liezť v nej po ferrate do 3000 metrov na Spallone dei Massodi už ale bude otravné. Rovnako ako 150 metrov rebríkov na Sentiero Oliva Detassis. Druhé topánky si však so sebou na štyri dni v horách ťažko ponesiete. A práve na takéto akcie sa hodia Asolo Freney Low GV.
Tieto nízke trekové topánky – alebo ak chcete, nástupovky či ferratovky – vznikli z ľahučkých alpinistických topánok Asolo Freney XT. Vlastne majú takmer rovnakú konštrukciu, len im chýba vysoký komín a vzadu drážka na mačky. Inak si ponechali poriadnu gumovú obsádzku po celom obvode a bezúdržbovú kevlarovú tkaninu Schoeller.
A práve tieto dve veci robia z Asolo Freney Low GV tank, ktorému sutinové polia či ostré vápencové skaly rozhodne neublížia. Keď k tomu pripočítate nepremokavú membránu Gore-Tex®, môžete plynulo prejsť na snehové pole a pokračovať ďalej až do zdanlivo nedostupného sedla Bocca d' Ambiez v takmer 2.900 metroch nad morom.
Kým však do sedla dorazíte, čaká vás niekoľko zaistených lezeckých úsekov. Tie sú pre Asolo Freney Low GV samozrejme domácim ihriskom. Mäkká podrážka Vibram® Mulaz drží aj na malých stupoch a vďaka šnurovaniu až do špičky získate v nohách úplne iný cit pre skalu ako v ťažkých vibramkách.
O čo vás však mäkká podrážka viac podrží na skale, o to viac bude trpieť pri prechádzkach uličkami Madonny di Campiglio – prechádzky po asfalte skracujú jej životnosť. To je proste daň za priľnavosť.
Teraz vás čaká prudký zostup po ľadovcovej moréne. Na začiatku leta býva ešte pod snehom – a ten v pohode zošmýkate. Ale v auguste a septembri tu už býva len ľad pokrytý kamením a drobnou sutinou. Vhodnú cestu musíte hľadať, ale vzorka podrážky ako na turistickej obuvi a pevná konštrukcia Asolo Freney Low GV vás v týchto krkolomných chvíľach podržia. Potom už len preskákať po balvanoch, ktoré sem tisíce rokov usilovne ukladal ľadovec, a o chvíľu sa vyzúvate na lúčke nad chatou Rifugio Brentei. A zajtra ráno, keď sa vyberiete späť do doliny, zoskáčete po koreňoch a kameňoch s ľahkosťou kamzíka – 490 gramov je pohoda.
Brentu máte za sebou. Bez jediného povzdychu za vysokými topánkami. A kam ďalej v Asolo Freney Low GV? Napadá mi ešte podobná akcia – prechod Julských Álp z Vršiča na Triglav. Alebo výstup ferratou Johann na Dachstein. Vlastne sa hodia na každú takú výpravu, na ktorej vás čakajú pravé horské podmienky – krkolomné chodníky, lezecké úseky, zaistené cesty, občas snehové pole alebo malý ľadovec. Preto som si ich vzal aj na dva týždne do Kirgizska.
Napadlo vás niekedy, že pohladiť thajské dieťa po hlave môže byť považované za urážku? Alebo že smrkanie na verejnosti je pre niektoré kultúry úplne hrôzostrašné? A že všetky tie slony, ktoré vozia turistov, sú také pokojné len vďaka vodke?
Cestovanie nielenže nie je ekologické. Masový turizmus bez rešpektu k miestnej kultúre, ľuďom a prírode je neúctivý podobne, ako keby som prišiel k vám domov, vytiahol si z chladničky pivo, hodil svoje zablatené turistické topánky na váš starostlivo naleštený stôl a potom sa vám vycikal do kúta obývačky. Presne tak sa správa veľa ľudí na cestách. Možno si to ani neuvedomujú. Veď sme si to všetko predsa poriadne zaplatili.
Alebo…?
Domov tých ľudí, ktorí tam žijú. A my doň vstupujeme ako hostia. Každopádne zabudnite na heslo: "Hosť do domu, pán v dome." Túto prípovídku totiž vymyslel práve taký neotesaný návštevník, ktorý nemá ani štipku slušnosti, aby si pred odchodom zistil, ako sa má u svojich hostiteľov správať. A to je zle. V lepšom prípade dôjde len k drobným faux pas, ktoré sa prejdú s úsmevom. V tom horšom však môžete miestnych obyvateľov doslova uraziť. Takže skôr, ako niekam vyrazíte, venujte chvíľku štúdiu miestnych zvyklostí. Internet je plný informácií.
Napríklad v Kambodži podávate peniaze oboma rukami, aby ste ukázali, že tomuto aktu venujete plnú pozornosť a úctu. V Thajsku nenájdete na stole nôž, ktorý je symbolom agresivity, a musíte si vystačiť s vidličkou a lyžicou. V moslimských krajinách nie je prípustné prejavovať náklonnosť partnerovi vášnivými dotykmi na verejnosti. A zdvihnutým palcom v Iráne posielate dotyčného "niekam".
Toto sú také veci, ktoré doma neriešite. Ale na cestách by ste mali. Ak nechcete svojich hostiteľov uraziť.
Naučte sa aspoň tých niekoľko základných v jazyku krajiny, v ktorej sa chystáte pobudnúť. Pozdraviť, poďakovať, ospravedlniť sa, opýtať sa, ako sa dotyčný má.
Vôbec nevadí, že v konverzácii nebudete vedieť pokračovať. Dôležité je, že prejavíte svojmu hostiteľovi úctu a ukážete mu, že návštevu neberiete na ľahkú váhu. Jednoducho mu to urobí radosť. A možno si tým otvoríte dvere k zaujímavej skúsenosti alebo zážitku. Napríklad ako my k večeri v kirgizskej jurte s kopou miestnych detí a so stolmi prehýbajúcimi sa pod ich tradičným jedlom. A stačilo len pozdraviť inak než "Hello!"
Každý deň na inom mieste. Šup sem, šup tam. A tamto ste ešte neboli! Hlavne toho vidieť čo najviac. Všetkých top 10 miest podľa Lonely Planet za 14 dní. Hlúpe je, že takto väčšinou navštívite len tie najturistickejšie miesta, ktoré s kultúrou danej krajiny nemajú veľa spoločné. Sú prelezené komerciou. Nehovoriac o tom, že pri takom zbesilom cestovaní rastie aj vaša ekologická stopa.
Usaďte sa na dlhší čas na jednom mieste a spoznávajte miestnu kultúru dôkladne. No a čo, že neuvidíte celú krajinu? Tú neuvidíte, ani keď sa budete ponáhľať. Navyše sa vám vďaka pomalému cestovaniu postavia do cesty nové - oveľa zaujímavejšie - skúsenosti.
Počas nášho pobytu v juhovýchodnej Ázii sme napríklad na každom mieste zostávali asi 10 dní. V tej chvíli tam vlastne začnete žiť a vnímať veci, ktoré si ako bežný turista nevšimnete. A napokon vás možno miestna rodina pozve k svojmu stolu na spoločné raňajky, pri ktorých sa dozviete, ako si tú ich polievku správne vychutnať. Vďaka dlhému pobytu na jednom mieste sme sa tiež mohli vydať na bicykloch tam, kam turista nezablúdi. Do kambodžskej "dediny" domčekov z vlnitého plechu, kde sa len pozeráte na tú biedu a nejeden raz vám na bicykel naskáču miestne deti a vy ich pol hodiny vozíte na nosiči tam a späť. Na toto nikdy nezabudnem. A pritom taká hlúposť, nie?
Autentickú kultúru nikdy nedostanete za peniaze. Naozaj, nikdy. Jedine žeby ste za autentické považovali ženy s dlhými krkmi v Thajsku, ktoré si s vami urobia selfíčko výmenou za pár dolárov. Alebo deti, ktoré rodičia namiesto do školy posielajú žobrať medzi turistov. Tomuto sa hovorí vykorisťovanie v mene cestovného ruchu.
Organizované turistické zájazdy? Asi by ste nechceli, aby vám pred domom trikrát denne zastavil autobus turistov a fotili si vás, ako kosíte trávu, hráte sa s deťmi a pijete s manželkou kávu. Vy síce dostávate svoju instantnú dávku zážitkov, ale tí ľudia tam strácajú svoju identitu a súkromie. Ak naozaj túžite nahliadnuť do miestnej kultúry, radšej spomaľte a vnímajte.
A tie žobrajúce deti? Rozhodne im nedávajte žiadne peniaze. Do budúcnosti im to nijako nepomôže a celkom možno sa tie doláre dostanú do rúk nejakej miestnej mafie. Ak vám už pohľad na tých drobcov láme srdce, kúpte im jedlo. Ale peniaze nie! Ak chcete tých ľudí podporiť, existujú aj iné - zodpovednejšie - cesty.
Je pohodlné, keď si aj v tej najzapadnutejšej diere na svete môžete kúpiť Coca-Colu a zahryznúť sa do "čízu" v McDonalde. Ale týmito nákupmi len podporujete obrovské nadnárodné spoločnosti, ktorých jediným cieľom je maximalizovať zisk bez ohľadu na svet okolo.
Skúste radšej zaskočiť do pouličného stánku, kde vám pani za 25 Kč nakuchtí tie najlepšie rezance, aké ste kedy jedli. Navyše zaručene miestne. Namiesto kávy v Starbucks si holt dáte čaj, ktorého pitie je v tej krajine tradičné. A štvorhviezdičkový hotel, ktorý vlastní nejaký bohatý Európan, vymeníte za izbičku priamo u miestnych doma. Airbnb je takých "guesthousov" plné. Svojimi peniazmi tak prispejete miestnym na trošku lepší život a vaše zážitky budú o to intenzívnejšie. A autentickejšie.
Získajte kredit 725 Kč na svoje prvé ubytovanie cez Airbnb. Tu >>
V Thajsku som pri ceste videl slona, ktorý tancoval do rytmu akejsi hudby... ktorá však nehrala. Len ho naučili, že má robiť tieto opičky. Tomuto sa hovorí týranie zvierat. Rovnako ako priviazané opice, s ktorými si urobíte fotku, maznanie sa s tigrami či prenasledovanie korytnačiek pri potápaní. Alebo by sa vám páčilo, keby toto niekto robil vášmu psovi?
Nie, toto fakt nie je v poriadku. Zvieratá si zaslúžia dôstojný život, a nie to, aby do konca svojich dní robili ľuďom šašov. Jediné riešenie, ako to môžeme zastaviť, je vyhnúť sa podobným atrakciám. Holt si nepohladíte tigra. No a čo? Bude vám to v živote chýbať? Svojimi peniazmi dávame najavo, akí zodpovední cestovatelia sme.
A suveníry? Napadlo vás napríklad, že cibetková káva sa v dnešnej dobe stala jedným veľkým podvodom a tie chúďatká cibetky žijú v miniatúrnej klietke, kde sa do nich pchajú kávové zrná horem-pádom, len aby turisti mali čo kupovať? Pritom TÁ cibetková káva je o tom, že voľne žijúca cibetka si vyberá len tie najlepšie zrná, a preto je výsledná káva taká dobrá. Ich tráviaci trakt nemá na chuť kávy žiadny vplyv.
Tri diely a každý na inú tému. Jedno však majú spoločné - zodpovednosť. Správajme sa na cestách tak, ako by sme chceli, aby sa návštevy správali u nás doma.
Cestujte pomaly, minimalizujte presuny a používajte čo najekologickejší spôsob dopravy. Prečítajte si celý článok >>
Minimalizujte svoju spotrebu a produkciu odpadu. Obzvlášť v krajinách, kde s odpadom nevedia narábať. Prečítajte si celý článok >>
Správajte sa k miestnym ľuďom a ich zvyklostiam s rešpektom a vyhnite sa pascám na turistov.
Dodatok: Nikto z nás nie je dokonalý. Ani ja, ani vy. A nikdy nebudeme. Ale každá malá zmena, ktorú vo svojom životnom štýle urobíme, prispeje k lepšej a čistejšej planéte. Robte, čo môžete.
Nemecké vojská obsadili neutrálne Belgicko a po boku Francúzska a Ruska vstupuje do vojny aj Veľká Británia. Nasledujúce štyri roky sa v mestečku Newtonards budú vyrábať predovšetkým ponožky pre vojakov smerujúcich na front.
Odvtedy uplynulo viac ako 100 rokov a v jednej a tej istej továrni neďaleko Belfastu sa stále rodia ponožky Bridgedale. Zmenilo sa za ten čas veľa. Cinkanie pletacích ihlíc nahradilo pravidelné cvakanie automatických strojov. Objavili sa nové materiály ako merino vlna. Typické čierne a sivé vlákno nahradili veselé farby. A Eirinn si všetky tieto zmeny pamätá. Už 40 rokov - každé pracovné ráno - vyráža z neďalekého Dundonaldu do Newtonards vyrábať jedny z najodolnejších ponožiek na svete.
A Eirinn zďaleka nie je sama. Osobností, ktoré v Bridgedale pracujú 40 a viac rokov, nájdete v továrni hneď niekoľko. Svoju prácu tak poznajú naozaj dokonale a ich dlhoročné skúsenosti sa premietajú do každého páru ponožiek.
Appalachian Trail – najstarší dlhý trail na svete. Petr Kosek sa v roku 2018 vydal na štvormesačnú púť cez 14 amerických štátov, počas ktorej nastúpal a zostúpal neuveriteľných 140 výškových kilometrov. Iba s dvoma pármi ponožiek Bridgedale. A používa ich ešte aj dnes.
Bridgedale sa totiž vyrábajú úplne inak než väčšina ostatných ponožiek na svete. Prírodné vlákno - najčastejšie merino vlna - sa najprv obtočí odolným syntetickým vláknom a až potom sa z tejto kombinácie pletú ponožky. Vzniká tak hustý a neskutočne odolný úplet, ktorý ani po niekoľkých tisícoch kilometrov v nohách neprešúchate.
Áno, naozaj! V Newtonards si za svojimi ponožkami stoja a doživotná záruka na každý pár nech je toho dôkazom. Napadlo by vás napríklad, že ponožku najprv pletú o polovicu väčšiu než produkt, ktorý sa vám dostane na nohu? Až po opakovanom praní v pare a tvarovaní na kopyte získavajú ponožky výslednú veľkosť. Vďaka tomu sa vám nezrazia ani o piaď.
Navyše každý pár prejde pred cestou do obchodov ručnou kontrolou. Také veci sa tam dejú.
Celý deň na nohách. Večer postavíte stan, uvaríte v ešuse večeru a zaleziete do spacáku. A ďalší deň odznova. Kulisy okolo vás sa menia, ale ponožky na nohách zostávajú. Stále jedny a tie isté. Už týždeň. Stačí ich akurát večer nechať vyvetrať na kameni a potom opäť vkĺznete do ponožiek bez akýchkoľvek následkov dlhého pochodu. Zostávajú mäkké a nezapáchajú. Vďaka prirodzeným antiseptickým, antimykotickým a antibakteriálnym vlastnostiam merino vlny.
A teraz povedzte sami - koľko párov ponožiek môžete používať 10 rokov? O jedných takých vieme.
V severoírskom mestečku Newtownards sa ponožky vyrábali už počas 1. svetovej vojny. A vyrábajú sa dodnes. Len úplne inak než väčšina ostatných na tomto svete. Prírodné vlákno merino vlny sa najprv obtáča syntetickým vláknom a až potom sa z neho pletú ponožky. Takto vzniká hustý a odolný úplet, ktorý neprešúchaš najskôr ani za 10 rokov. Pred opustením továrne navyše každý pár Bridgedale prechádza ručnou kontrolou.
Zrodilo sa to ako taký ten spontánny nápad, keď si poviete: "Tak dobre, Kirgizsko! To znie dobre, doma ma nič nedrží, idem!" A kúpite letenky. A až potom si zaobstaráte sprievodcu, kde hneď na druhej strane zistíte, že v polovici mája sa do Kirgizska vôbec nechodí, pretože v horách leží kopa snehu a panuje tam neskutočná zima. Čo by tam kto robil. Lenže práve toto bola nakoniec naša výhra. Ak sa totiž Kirgizsko považuje za divokú krajinu, tak v tomto období bolo ešte divokejšie. Ešte opustenejšie. A ešte krajšie.
Pretože ono to všetko príde samo a plány aj tak existujú len preto, aby rozosmiali Boha. Alebo skôr Alaha, tu v Kirgizsku. Takže o piatej ráno v príletovej hale v Biškeku ešte stále nemáme ani poňatia, kam z letiska vyrazíme. Taxikári na nás preto dobiedzajú márne. Ďakujeme, nevieme. Nemáme plán. Nemáme ho ani o dve hodiny neskôr, keď nás polomŕtvych po prebdenej noci spovedá ďalší taxikár vo svojej obľúbenej kaviarni, do ktorej nás s vidinou tučného zisku na dvoch zmätených turistoch zatiahne. A plán nemáme ani žiadne ďalšie ráno počas dvoch týždňov v tejto úchvatnej krajine. Len nejakú predstavu a kopu príležitostí, ktoré nás vždy dovedú k tým správnym zážitkom.
Takže sa v tej kaviarni rozhodneme vyraziť do údolia Ala Arča hodinu a pol od Biškeku. A samozrejme, že nás ten taxikár hneď poriadne oberie. Ostatne ako každý prvý taxikár, ktorého v nejakej novej krajine stretnem.
Keby to bolo na mne, dám mu päť hviezdičiek. Ale tu hodnotenia na booking.com nezbierajú. Štyri lôžka asi nie sú dostatočná kapacita na zaradenie do ponuky. Parkovať sa dá len o 1800 výškových metrov a 1,5 dňa pochodu nižšie. Dátové pokrytie majú mizerné a kúrenie funguje, len keď svieti slnko. A navyše sa tu usadili myši. Nič pre dámičky. Okrem tých dvoch, čo visia na stene. Bohužiaľ, ani pod ich dohľadom sa mi nespí nijako úchvatne. Chýba kyslík. Bolí ma hlava. A nohy. Tabletka na spanie nefunguje ani ako placebo. Zabral až Ibalgin o štvrtej ráno.
Ale aj tak to bolo krásne prespať tu – v Hoteli Korona. Obklopení horami. Snehom, ľadom a prázdnotou. Ráno vzdávame výstup na rovnomenný vrchol nad nami. Počasie nám hádže polená pod nohy. Skúšame teda zdanlivo ľahší masív Pik Boks na druhom brehu ľadovca, ale vystúpime len strmým žľabom plným spadnutých lavín do sedla a tam sa dávame na ústup. Mixový hrebeň v hmle a fujavici nie je práve dvakrát lákavý. Mizneme do údolia. V snehu, daždi, zime. Večer rozložíme ohník a usušíme sa.
Ešteže sme okolo neho naukladali tú kamennú bariéru. To bolo len také krátkodobé osvietenie, že by sa to mohlo v noci hodiť. A teraz, keď nám vietor lomcuje s tropikom a budí nás zo spánku, mi už nie je ľúto, že som si pri ukladaní kameňov medzi ne privrel ukazovák. To prebolí. Hlavne nech už ten vietor prestane.
Zabalení v spacáku čakáme takmer do ôsmej, keď sa stanu dotknú prvé slnečné lúče, ktoré preliezajú hrebeň hôr nad nami. Čas naraňajkovať sa a vyraziť. Idem po vodu. A hľa... riečka zamrzla! A ja som si hovoril, že v noci bola celkom zima. Aby nie! Sme v 3050 metroch, obloha je úplne vymetená a kúsok nad nami už začína hranica snehu. Veď nás výstup do sedla pod vrcholom Elektro zahreje.
A zahrial. Grrr! Snehom sa nedá ísť. Je taký mokrý a mäkký, že sa každých pár krokov boríme po pás. To som nezažil. Takže musíme stúpať sutinou. Šmýkam sa. Potkýnam sa. Preklínam. V sedle to balíme. Radšej než toto si užijeme posledné dve hodiny slniečka pri stane. O šiestej aj tak zaliezame do spacáku. A vyhrabeme sa z neho až na druhý deň o ôsmej ráno.
"Nu, na mäso. Biznis. Charašo?" Ach jaj. Taká romantika to doteraz bola. Pätnásťkilometrové údolie, 150 voľne sa pasúcich koní... a oni ich tu chovajú na mäso. Najhoršie na tom je, že ani nemôžem povedať, že by som to nikdy nedal do úst. Pretože je dosť pravdepodobné, že počas predchádzajúcich dní v údolí som sa konskému mäsu nevyhol. Dávajú ho do všetkého. Ale to skvasené kobylie mlieko skúšať nebudem. To by som sa pos...
Dnes končíme v Bivaku Sirota na hranici lesa v 3000 metroch. A prekvapenie na koniec dňa – nie je tu voda. Normálne asi býva, ale keďže jazero Alakol, ležiace 600 výškových metrov nad nami, je ešte celé zamrznuté, v kamennom koryte netečie nič. Krčí sa tu – schovaný pred slnečnými lúčmi pod koreňmi stromu – len zhruba metrový kus tvrdého ľadu. Na rovinu – veľmi lákavo to teda nevyzerá. Ale to prevaríme, prefiltrujeme a v najhoršom zavrieme oči. A aspoň ten čakan nevláčime zbytočne. Bez neho by sme ten jediný kúsok vody tu v zemi nikoho mohli nanajvýš oblizovať. Fuj!
Keď sa na druhý deň okolo poludnia rozhliadame v obrovskom zamrznutom kotli jazera Alakol a márne hľadáme tú žiarivo modrú hladinu z pohľadníc, začína snežiť. Zase. Odchádzame. Teraz už sa sype. Dolu bude asi pršať. Ach jaj. Zase budeme baliť mokrý stan. Zostupujeme. A v údolí pršať nebude. Bude tam tiež snežiť. Tak snáď sa večer aspoň zohrejeme pri ohníku...
Inak si totiž neviem vysvetliť, prečo to do nás tá ženská hádže hlava-nehlava. Veď už to jedlo padá cez okraje stola na zem. Ak sme počas uplynulých desiatich dní strádali na instantnej strave z vrecúšok, tak počas tohto večera u miestnych doma tie kalórie rýchlo naberieme späť. A to pani domáca nevie, že nás už na obed zatiahla banda detí z Karakolu do jurty, kde sme sa s nimi prejedli až do prasknutia. Proste nás chcú zabiť jedlom. Na druhej strane – neskutočne dobrým jedlom z čerstvých surovín pozbieraných zo záhradky a od susedov. To sa nedá odmietnuť...
Posledné dve noci pred návratom do Biškeku trávime u miestnej rodiny na brehu jazera Issyk-Kul. Deti sa hrajú s čakanom a karimatkou a s mamou a babkou sa púšťame do rozhovoru, ktorý je asi taký hlboký, ako keď sa rozprávate so svojím psom. Angličtina v Kirgizsku proste nie je úplne univerzálny dorozumievací prostriedok. Asi sa začnem učiť po rusky.
Ráno si už ostrieľane najímame maršrutku do Biškeku – tento chlapík nás neoberie. A rovnými nohami skáčeme späť do zbesilej civilizácie. Nevidím veľký rozdiel medzi takým Bangkokom a týmto mestom. Snáď len tie motorky tu chýbajú. Nevrátime sa späť do hôr? Tam budeme sami...
Ako, aby bolo jasné... pôvodne som s ním ísť nechcel. Lenže som zistil, že do svojho 19. batohu sa jednoducho s celou fototechnikou, stanom, spacákom, ľadovcovou výbavou, jedlom a dvoma tričkami na 14 dní nezbalím. Tak mi chalani poslali tento Lowe Alpine Altus s objemom 52 - 57 litrov a bez piatich tyčiniek, dvoch instantných kaší a jedných ponožiek, ktoré nakoniec museli zostať doma, som sa doň zmestil.
Uf! Radšej budem hladný, ako by som mal nechať doma teleobjektív.
Vlastne to vôbec nemôžem vystáť. Keď mi nejaké vybavenie visí zvonku na batohu. Chcem mať pekne a kompaktne zbalený batoh. Jednak, aby som nevyzeral ako strašiak. A jednak, aby ma nič tým svojím hojdavým pohybom nerozptyľovalo pri chôdzi a lezení. To by mi z toho asi šibalo. A po prelete cez pol zemegule by mi na páse v Biškeku vyšla sotva polovica vecí.
Takže keď som odovzdával svoj batoh na Letisku Václava Havla, zostala na ňom zvonku pripevnená iba karimatka. Dokonca aj čakan som napchal dovnútra. Takže v pohode. Som spokojný. Môžeme vyraziť do hôr!
"Preboha, dajte zo mňa dole tú 20-kilovú krysu. Ďalej už nejdem. Staviame stan!" Pravda, po 20 hodinách na ceste, keď nám časový posun zobral väčšinu noci, som bol fakt mŕtvy. Na druhej strane, ten široký bedrový pás mojim ramenám celkom dosť odľahčil. Vďaka zaň! Aj za ten anatomicky tvarovaný chrbát. Staviame stan, zo spodnej komory vyťahujem spacák, hádžem Altus pod hlavu a dobrú. Zajtra nás čaká výdatnejšia porcia. 1400 výškových metrov do Hotela Korona. Žlté plechové búdy na okraji ľadovca v 4000 metroch. To sa zase nevyspím, ako ma bude bolieť hlava.
Pretože tento záber je na teleobjektív ako stvorený. Akurát, že ten trčí zahádzaný pod fľašou s vodou, perovkou, energetickými tyčinkami a náhradným oblečením. Hmm, dávať ťažké veci dole k chrbtu je síce fajn pre správne rozloženie ťažiska, ale keď sa k tomu potrebujete dostať a nevyhádzať pritom polovicu obsahu batohu na sneh... No vidíš! Tak na toto je ten bočný vstup na zips dobrý. Hádžem batoh na zem, vyťahujem objektív, odfotím a zase ho pohodlne vrátim späť na svoje miesto. Vychytaná vec.
Neznášam sutinu! Grrr! A teraz tu trčím v polovici kopca, všetko okolo mňa sa dáva do pohybu, len čo sa toho dotknem, a hore do sedla nám chýba ešte 200 výškových metrov. Aspoň keby sa mal človek o čo oprieť. Pravda, na batohu mám čakan. To by šlo. Ale tu v tomto bordeli som rád, že stojím. Ešte tak skladať batoh. A hľa... ruku za chrbát, palcom a ukazovákom vyháknuť sponu z hlavy čakana... a on ide dať dole z batohu, aj keď ho mám na chrbte. Šikovný, ten Altus.
Pekne sa ten Ťan-šan s nami hrá. Najprv sa schováme pred dažďom pod jedľami, aby o chvíľu začalo slnko piecť naplno. Práve keď šliapeme do toho brutálneho stojáku. Nič, vyzliekam bundu. Rýchlovka. Šup s ňou do pružného predného vrecka. To v Lowe Alpine vymysleli fakt dobre. Okrem bundy sa tam dokonca zmestí aj vrecko s odpadkami za posledné tri dni tu v krajine nikoho.
No a teraz, keď sme sa vyškriabali až sem – k jazeru Alakol (mimochodom totálne zamrznutému) – začína snežiť. Tak čo? Tak utekáme dole! Chumelí a chumelí. Pršiplášť na batoh ani nedávam, lebo sa mi nechce v tom svinstve zastavovať a niečo také riešiť. Radšej idem. A robím dobre. Tento batoh niečo vydrží. Aj toto dvojhodinové sneženie. Veci vnútri mám stále suché.
... ako rýchlo mám batoh každé ráno zbalený. Pravda, som minimalista, veľa vecí nemám a v balení mám prax. Ale tento Lowe Alpine Altus je tak dobre vymyslený, že každá vec má svoje miesto. Vreciek a vrecúšok nemá ani veľa, ani málo. Proste akurát. A ten horný vstup je výnimočne priestranný. Čo vám budem rozprávať, dámy a páni. 25. batoh je celkom možno môj posledný. Takto vyzerá láska na celý život.
