Dobre. Znížiť produkciu odpadu. Dajme tomu, že doma si to nejako postrážite. Nakupujete v bezobalovom obchode, zeleninu si necháte voziť v debničkách priamo od farmára alebo si ju rovno pestujete vo vlastnej záhradke. Zvyšky kompostujete a na záchode splachuje až ten posledný. 🙂
Ale ako byť bezodpadový pri horalskom a cestovateľskom štýle života?
Stačí sadnúť do vlaku a hneď vám vnucujú dve decky vody v pet fľaši. Zadarmo. Ubytujete sa na horskej chate, dáte si večeru a už sa vám to sčítava. Kávu na pumpe dostanete do pohárika – ako inak. A o tom, ako nevyhnutne potrebujeme štvrtý pár lyží, krajšiu goretexovú bundu a novú čiapku, škoda hovoriť. Sme hrozní konzumenti. A planéta nám to raz spočíta. Ak trošku nespomalíme.
Už som to písal minule, že jedným z hlavných ekologických problémov je náš zhon. Slovné spojenie „fast food“ hovorí za všetko a keď raz za uhorský rok zájdem do Mekáča na čízburger s hranolkami a kolou, tak by som sa najradšej od hanby prepadol. Toho bordelu, čo po mne zostane. Za to sa chodí do pekla. Prečo ten hamburger vôbec podávajú zabalený v papierovej škatuľke?!
Dobre, filozofiu McDonalds, KFC a Burger Kingu asi neprelomíme. Ale chodiť tam nemusíme. A namiesto toho si môžeme zabaliť desiatu z domu. Do krabičky, ktorú znova použijeme.
A ďalšie gastro peklo – servítky.
Je nevyhnutné, aby sme si tie mastné ústa a zaprášené ruky po margarite utierali do papierových servítok, ktoré obratom vyhodíme? Na čo máme tie lezecké nohavice? Na parádu? OK, chápem, nohavice si chcete šetriť. Ja tiež. Preto používam vreckovku z biobavlny, do ktorej smrkám, čistím si ňou uši, zastavujem krvácanie a po dobrom jedle si dobre utriem ruky. A po hygiene na toalete ruky uschnú. Asi tak za 2 minúty. Naozaj. Jednorazový papierový obrúsok môžete nechať v zásobníku.
Čo to máš v ruke? Jednorazový plastový pohárik? To snáď nie. Veď už aj pán Lidl pochopil, že káva z vlastného termohrnčeka nielen lepšie chutí, ale aj šetrí prírodu. Rovnako to pochopí obsluha čerpacej stanice, keď jej svoj hrnček podstrčíte. Samozrejme je pravda, že väčšina automatov na vlastné hrnčeky stavaná nie je a asi dlho nebude. Ale keď cestujete autom, tak malá plynová kartuša, varič a moka kanvička sa odvezú. Nehovoriac o tom, že taká káva chutí lepšie ako z prášku.
S plastovými fľašami sme sa tu v Európe snáď nejako naučili zaobchádzať. Ale aj tak raz za čas dostanem cestou z hôr chuť na kolu. Pollitrová pet fľaša. Odpad. Čo s tým? Neviem. Dať si vodu s cukrom?
Každopádne balenú vodu si na cestách po Európe kupovať nemusíme. Väčšinou. A nemusíme si ju brať ani vo vlaku len preto, že je „zadarmo“. Majte vlastnú fľašu a naberte si vodu z kohútika, prameňa, studne. Možnosti sú. Horšie je to v exotických destináciách, kde vás dúšok vody z kohútika môže nasmerovať rovno do kambodžskej nemocnice. Čo fakt nechcete. Takže nič iné, ako kupovať balenú, nezostáva. Aby sme aspoň trochu obmedzili odpad, tak tam, kde to šlo, sme si kupovali päťlitrový barel a z neho si prelievali vodu do vlastných fliaš. Nič moc, ale aspoň niečo.
Možno ešte väčšie peklo vo východných krajinách sú igelitové vrecúška. Pchajú do nich všetko. Aj plechovku Coca Coly dostanete v thajskom markete 7eleven do vrecúška. A pre istotu do dvoch. So slamkou ako bonus. V rámci osvety sveta im vždy hovorím: „No bag, please!“ Pričom sa mi dostane výrečného pohľadu: „Si magor, alebo čo? Taká skvelá vec, igelitové vrecúško!“ Má to zmysel? Má. Verím, že z dlhodobého hľadiska áno.
A svet ako na dlani. Čo sa nocovania týka, úplne najekologickejšou variantou je spať pod holým nebom. Večer si na liehovom variči (pri plynovom je odpadom kartuša) ohriať vlastnoručne uvarené jedlo z pohára, výkaly po sebe zahrabať do zeme a ráno opustiť miesto v rovnakom stave, v akom ste ho deň predtým našli. Bohužiaľ tu často narážame na zákony o ochrane prírody, nevraživosť miestnych voči nocľažníkom na parkoviskách pod skalami a napríklad aj na hady, šváby a inú háveď pri exotických cestách. Proste častejšie to nejde, ako ide. Každý nie je na také nocovanie stavaný a neraz to ani nie je reálne. Napríklad v centre Phnom Penhu.
Každopádne existujú možnosti, ako našu ekologickú stopu obmedziť, aj keď spíme v hoteli, penzióne alebo na horskej chate.
Napríklad nemusíme používať erárne uteráky. A namiesto toho môžeme cestovať s vlastným. Najmä keď sa deň čo deň presúvate z miesta na miesto alebo bývate v hoteli, kde uteráky menia každý deň. A perú každý deň. Čistotní to ľudia.
Nepotrebujeme ani jednorazové mydlo, šampón, kefku, pastu na zuby alebo žiletku. Nechajte to ležať nad umývadlom pre niekoho menej uvedomelého a použite vlastné veci.
Alebo ešte lepšie – nepoužívajte mydlo a šampón vôbec. Ja som sa týchto dvoch vecí nedotkol už viac ako rok a svete div sa – nesmrdím a nemám mastné vlasy. Naopak, mám vlasy zdravšie a pokožku si nemusím zvláčňovať telovým mliekom (mimochodom ďalší obal), pretože ju nemám od mydla vysušenú. A telesný zápach? Čo vaše telo prijíma, to aj vydáva. Čím sa vraciame k tým fast foodom a hnusným jedlám, ktoré potom plodia hnusný smrad. Naopak z priemyselne nespracovaných potravín páchnuť nebudete.
Obzvlášť nie v dobe, keď niektorí giganti odevného priemyslu vydávajú novú kolekciu každé dva týždne. A tú starú spália. S tým jednoducho nejde držať krok a ani by sme sa o to nemali pokúšať.
O následkoch pestovania konvenčnej bavlny na prírodu, farmárov aj zdravie nás samotných by sa dalo dlho rozprávať. V tomto článku sa obmedzím na jeden príklad za všetky: defoliant. Touto látkou sa bavlna polieva pred zberom. Defoliant ju spáli a uľahčí zber. A defoliant obsahoval aj Agent Orange. Tá vec, ktorou americká armáda počas vojny vo Vietname vypaľovala celé pralesy, aby sa Vietkong nemal kam ukryť. Telesne poznačení ľudia sa vo Vietname rodia dodnes. Toľko k bavlne.
Fast fashion proste nie je cesta. Určite nie pre ľudí, ktorí majú radi prírodu.
A viac ako kedykoľvek predtým sa stáva aktuálnym porekadlo: „Nie sme takí bohatí, aby sme si kupovali lacné veci.“ Respektíve – táto planéta už na to nemá. Kupujte si oblečenie, ktoré vydrží a má jednoduchý nadčasový dizajn. Jednofarebná bunda bude v kurze dnes aj o 10 rokov. A keď ju roztrhnete o skalu, opravte ju. Existujú záplaty na perie aj membrány. Doma určite nájdete ihlu a niť. Alebo šikovnú krajčírku u vás v meste.
Na mesiac v Himalájach tiež nepotrebujeme 10 tričiek a 20 párov ponožiek. Stačia dve a dva. Napríklad merino ponožky Bridgedale nesmrdia ani po týždni a navyše sú vyrobené tak, aby vydržali aj 10 rokov.
No a samozrejme to oblečenie nemusíme prať po každej túre. Slniečko a čerstvý vzduch robia divy.
Tie štyri páry lyží, o ktorých som písal na začiatku... mám doma. A nie som na to hrdý. Lyžovanie milujem a na snehu strávim polovicu zimy, ale aj tak – to nie je ospravedlnenie. Reálne by mi stačili dva páry. Lenže sa teraz neviem rozhodnúť, ktorý predať. Nota bene, že sa ráno ani neviem rozhodnúť, na ktorých lyžiach v ten deň vyrazím. Rozhodovacia paralýza. Prežranosť je hrozná vec.
Veci nás len obmedzujú. A každá nová vec je potenciálny odpad.
Ako povedal dalajláma: „Ak toho máte v živote málo, máte aj málo dôvodov na obavy. Ak toho máte veľa, máte aj veľa čo stratiť.“
Takže lyže sme si už vyjasnili a ďalej. Musíme si voziť z každej cesty suvenír? Alebo stačia spomienky? Potrebujeme na každú aktivitu jeden špeciálny batoh? Alebo nám stačia dva-tri univerzálne? A vôbec, je nevyhnutné mať všetko vlastné? Dnes je skvelá doba, keď je požičiavanie, zdieľanie a šérovanie také jednoduché. Ľudia medzi sebou zdieľajú autá, byty aj veci. Ak nemáte kamarátov, od ktorých si to môžete požičať, navštívte niektorý z portálov na zdieľanie vecí.
Je toho naozaj kopa, čo vlastníme a nepotrebujeme. Predajte to. Darujte. Alebo to tiež ponúknite na zdieľanie. A ešte na tom zarobíte. Vy aj naša planéta.
Takže cestovanie a odpad.
Možno vás napadnú ešte ďalšie možnosti, ako ho obmedziť. Pri lezeckom tripe v Chorvátsku mi napríklad trhalo srdce, keď sme nakúpili jedlo na niekoľko dní v supermarkete a plastový odpad sa potom len hromadil. Ako sa s tým popasovať? Možno namiesto Kauflandu nakupovať u lokálnych producentov a v malých obchodíkoch. Vo finále to má aj iné prínosy. A tie si necháme nabudúce.
Dovetok: Nikto nie sme dokonalí. Ani ja, ani vy. A nikdy nebudeme. Ale každá malá zmena, ktorú vo svojom životnom štýle urobíme, prispeje k lepšej a čistejšej planéte. Robte, čo môžete.
