Prach. Suchý, sivý, prilepený na topánkach aj na duši. Štrk sa drví pod kolesami. Motocykel Puch 250 sa kolíše na ceste, ktorá nevedie nikam – a predsa sa po nej ide. Mladý muž hľadí do krajiny Kašmíru. V jednej brašni geologické vzorky – v druhej niekoľko kníh a malý zápisník. V tvári stopy vetra, slnka, samoty. Oči, ktoré nehľadajú výsledok, ale hĺbku.
Herbert Tichy. Cestovateľ, ktorý si nič nenárokuje. Len sa díva. A mieri do neznáma.
„Nepotrebujem cieľ,“ povedal vraj raz priateľovi. „Stačí mi chuť ísť ďalej.“
Túlal sa Barmou. Prechádzal krajom Nágov, lovcov hláv. V prestrojení za indického pútnika obišiel posvätný Kailás. Na motorke prešiel Afganistan. A Himaláje? Tie mal v očiach už dávno. Ale na tú myšlienku netlačil. Nechával ju pokojne rásť. Až dozrela. Bez zoznamu, bez fanfár. Len s tichou chuťou vyraziť nahor.
„Čo keby sme to skúsili?“ navrhol Jöchlerovi.
Rakúsky horolezec, ktorý vyliezol severnú stenu Eigeru, sa usmial. „Len tak? Bez kyslíka? Bez veľkého ansámblu?“
„Len my. A Pasang Lama. A pár ďalších šerpov.“
Tak sa zrodila expedícia, ktorá nechcela nič dokázať. Len sa priblížiť. Prírode. Sebe. Bohom. V tichosti.
Cho Oyu. Osemtisícstopäťdesiattri metrov. Šiesta najvyššia hora sveta. Miestni ju volajú „Tyrkysová bohyňa“. Je tichá, dôstojná – bez okázalosti neďalekého Everestu, na ktorý o rok skôr s veľkou slávou vystúpili Hillary s Tenzingom. Možno aj preto im bola bližšia.
2. septembra 1954 vyrazilo z Bhaktapuru sedem šerpov, dvaja horolezci a jeden doktor geografie. Osemsto kilogramov vybavenia – len omrvinka oproti mamutím expedíciám, ktoré sa do hôr presúvali s desiatkami ton.
„Namche,“ zašepkal Pasang Lama, keď dorazili do dediny pod horami. „Tu sa začína svet nad svetom.“
Cesta k Nangpa La. Ľadovec pod nohami chrupkal. Obzor sa otváral. A v ňom – Cho Oyu. Bez závoja. Bez pýchy. Len stála. A čakala.
„Pôjdeme z tejto strany,“ ukázal Tichy na západnú ľadovcovú stenu. „Labyrint, ale priechodný. Verím tomu.“
„A keď nie?“
„Tak sa otočíme. A poďakujeme.“
Tábor vo výške sedemtisíc metrov. Stan stojí pevne, sneh pod ním je tvrdý ako kameň. Všetko sa zdá byť na svojom mieste. Tichý deň, čisté nebo. Pred nimi len masa ľadu – a priama línia k vrcholu.
„Zajtra to dáme,“ prehodil Jöchler a usmial sa spod zaľadnenej brady.
„Ak to dovolí bohyňa,“ dodal Pasang Lama potichu.
V noci sa však nebo zmenilo.
Najprv len šelest. Potom svišťanie. A nakoniec sila, ktorá trhala všetko, čo nebolo priviazané.
„Praská tyč!“ zakričal Tichy. Stan sa začal vlniť ako brušná tanečnica vo vetre. Kolíky vyleteli z ľadu. Plachta nad hlavami tancovala šialený tanec. Tichy sa natiahol, aby ju pridržal. V tej chvíli mu vietor vzal obe rukavice.
„Scheiße!“ zasyčal. Holými rukami sa snažil zachrániť, čo sa dalo. „Musíme preč!“ zakričal.
„Zomrieme tu,“ povedal potichu Pasang Lama. A nikto mu neodporoval.
Zostúpili späť do tretieho tábora. Sneh pod nohami praskal, inak žiadny zvuk. Po búrke zostalo len pískanie v ušiach a únava rozliata po celom tele.
V tábore čakal Heuberger. „Ukáž ruky,“ povedal. Tichy mlčal. Len si sadol a začal si ich šúchať o stehná.
Navliekli mu troje rukavice. Všetci sa ho snažili zohriať. Ruky však zostávali cudzie – bledé, stuhnuté, bez odozvy.
„Mám ísť dole?“ spýtal sa neskôr, skôr sám seba než ostatných. Nikto neodpovedal hneď.
Medzitým sa počasie upokojilo. Jöchler s Pasangom Lamom znova vyrazili hore. Založili štvrtý tábor – sedemtisíc a pár ďalších metrov nad morom. Všetci stáli pred rozhodnutím: vziať Tichyho so sebou, alebo nie?
Večer sedel Tichy v stane, ruky v lone. Myseľ niekde medzi strachom a vzdorom. „Cesta nie je ťažká,“ hovoril si. „Ale tieto ruky sú mŕtve.“
Nakoniec sa rozhodol.
„Pôjdem. A keď to nepôjde – vrátim sa. Nechcem vás ohroziť.“
Znova stúpali. Nie ako víťazi – ale ako tí, ktorí si idú po odpoveď.
Tábor III – miesto, kde predtým stál stan, teraz vyhĺbili do snehu. Jaskyňa. Bezpečnejšia než krehká stanová celta, priamo vystavená besneniu živlov.
„Tentoraz to zvládneme,“ povedal Heuberger. Tiché prikývnutie. Telo sa zmierovalo s výškou, hlava s rozhodnutím.
Počasie sa opäť zhoršilo. Pred vetrom sa krčili v jaskyni. Nekonečné hodiny bez pohybu, Tichyho ruky stále zostávali bez citu. Potom vietor utíchol. Tri hodiny ráno. Bolo mrazivo, ale pokojne. Nad Tibetskou náhorou plošinou plával mesiac a hory naokolo sa rozžiarili do červena.
„Je dobrý deň na vrchol,“ povedal Pasang Lama.
Vyrazili. Sepp Jöchler, Herbert Tichy, Pasang Lama.
Ľad chrupkal pod mačkami. Tiene sa naťahovali a sťahovali ako dych. Prvý úsek ubiehal hladko. Telá sa čoskoro poddali výške. Mlčali. Len ťažko dýchali. Pred sebou stále len ľad. A za ním ďalší. A ďalší. Akoby hora nikdy nekončila.
Jöchler niekoľkokrát zastavil. Uvažoval o návrate.
„Neotáčaj sa,“ šepol Pasang Lama. „Ešte nie.“
Na takzvanom ramene si sadli. Prvýkrát. Nakrátko. Potom znova nahor. Tichy skúšal zovrieť prstami čakan tak, aby ruka fungovala ako zverák. Po ľade postupovali ešte bez problémov. Problémom bola skalnatá časť tesne pod vrcholom. Bez rúk sa človek na hore nemohol udržať.
Tichy sa premáhal. Škriabal sa hore ramenom, čelom, lakťom. Nie preto, aby zvíťazil – ale aby bol pri tom.
Tesne pod vrcholom prestali hovoriť. Už to nebolo treba. Vedeli, že to vyjde. Že toto je ono.
Zrazu sa sklon cesty zmenšil. Pred nimi už žiadny ďalší ľad. Len široký výhľad, ktorý sa nedá udržať v očiach.
„Der Gipfel, Sahib! Der Gipfel!“ zakričal Pasang Lama. Prvýkrát kričal. Inak zostával tichý ako hora.
Objímajú sa. Smejú sa. Traja ľudia na mieste, kde pred nimi nikdy nikto nestál. Hora je prítomná. Nie vzdorovitá. Len tichá. A blízka.
Tichy si kľakol. Nie pre únavu. Z vďačnosti.
„Blízkosť neba je ohromujúca,“ napísal neskôr.
Zapichli čakan. Priviazali zástavku. Kúsok čokolády schovali pod sneh. Gesto vďaky. Bohom, vetru, sebe. Len tam stáli. Bez slov. Pretože všetko už bolo povedané.
O mnoho rokov neskôr. Ruky už nie sú také isté. Srdce bije pomalšie.
„Nepovažujem sa za extrémneho alpinistu,“ povedal Tichy krátko pred smrťou. „Nešlo mi o výkon. Išlo o krásu. O ľudí. O pohľady.“
Nepamätá si len vrchol. Pamätá si tieň stanov. Ľudské teplo v jaskyni. Ticho medzi vetami. Ruky druhých.
„To nebol heroizmus. Skôr harmonické prenikanie do výšky.“
A možno práve preto bol taký blízko. Nie hore. Ale sám sebe.
Herbert Tichy (1912–1987) bol rakúsky geológ, spisovateľ, novinár a cestovateľ. Vyštudoval geológiu a filozofiu vo Viedni. Od mladosti podnikal výpravy do Ázie – do Tibetu, Barmy, Afganistanu. Cestoval intuitívne, s dôrazom na porozumenie krajine aj ľuďom. Písal reportážne ladené knihy, z ktorých najznámejšia je Cho Oyu – Gnade der Götter.
Tichyho písanie vynikalo jednoduchosťou a hĺbkou. Nepotreboval veľké slová. Jeho reportáže boli citlivé, obrazotvorné a bez sebastrednosti. Skôr než o „dobývaní“ písal o vnútorných krajinách a tichu, ktoré prináša pohyb.
Cho Oyu (8 188 m) je šiesta najvyššia hora sveta. Leží na hranici Nepálu a Tibetu. V preklade znamená „Tyrkysová bohyňa“. Je známa svojou „prístupnosťou“ – v porovnaní s ostatnými osemtisícovkami ponúka relatívne mierny terén, no stále extrémne podmienky.
Prvovýstup na Cho Oyu sa uskutočnil 19. októbra 1954. Zúčastnili sa na ňom Herbert Tichy, Sepp Jöchler a šerpa Pasang Dawa Lama. Výstup prebehol v tzv. alpskom štýle – bez kyslíka, fixných lán, podporných tímov a v minimalistickom duchu. V tom čase išlo o výnimočne čistý spôsob lezenia.
Sepp Jöchler bol rakúsky horolezec a alpinista. Okrem iného sa podieľal na prvovýstupe severnou stenou Eigeru. Na výprave na Cho Oyu bol Tichyho hlavným spolulezcom a parťákom v rozhodujúcich momentoch.
Pasang Dawa Lama (1912–1982) patril medzi najvýznamnejších šerpov v histórii. Zúčastnil sa na desiatkach expedícií a bol cenený pre svoju pokojnú povahu, vytrvalosť a skúsenosti. Výstup na Cho Oyu bol jeho osobným vrcholom – prvýkrát stál na vrchole osemtisícovky, čo pre neho malo hlboký duchovný význam.
Alpský štýl je minimalistický prístup k horolezectvu. Na rozdiel od „expedičného štýlu“ sa spolieha na malé tímy, rýchlosť, nezávislosť a žiadne umelé pomôcky ako fixné laná či výškový kyslík. V roku 1954 išlo o novátorskú a odvážnu voľbu.
Britská expedícia v roku 1952, na ktorej sa zúčastnil aj Edmund Hillary, sa na Cho Oyu dostala do výšky cca 6 800 metrov. Pokus musel byť ukončený pre ľadovcový zlom, ktorý sa vtedy zdal neprekonateľný. Tichyho tím ho v roku 1954 prekonal počas jediného dňa.
