“Ideš s nami na Elbrus?” A prečo nie. Cez zimu som sa potil v Kambodži, tak v lete budem drkotať zubami na Kaukaze. To znie ako dobrý plán. “Idem!”
Ale aby bolo jasné, ak mi budú mrznúť nohy, tak to otáčam a idem dole. Žiadne hrdinské skutky na tom kopci predvádzať nemienim. Stačí, že v tej výške budem mať čo robiť, aby som vôbec chytil dych.
A tak sme vyrazili.
Na Elbrus. Do Ruska. Pegasusom - najlowcostovejšou aerolinkou spomedzi lowcostových aeroliniek.
Hneď po pristátí v Minerálnych Vodách nám prítomnosťou ostnatého drôtu, tajného s koženou taškou a miestnôstky, kam sa za odmenu nechodí, dali jasne najavo, s akou krajinou máme tú česť. Chlapi, neotočíme to radšej?
Našťastie to zachránil Osman. Náš ruský kontakt hneď v aute rozbehol pravú kabardsko-balkarskú diskotéku a sľúbil vodku, pivo, šašlik. A potom nás 10 dní vozil, kŕmil, hostil a zabával. A tiež nám zobral pasy. Veď načo pasy, keď poznáte Osmana a Osman pozná všetkých.
Najprv na Rusko ako také.
Takže, čo som za tých prvých 12 hodín stihol pochytiť? Kravy sú bežnou súčasťou cestnej premávky. V aute sa zásadne nepripútava, lebo toto predsa nie je Európa, ale Rusko. Žlté rúry s plynom tvoria základ miestnej architektúry. A európska záchodová misa zabetónovaná v zemi nie je nič, čo by vás malo udivovať.
Každopádne čo sa jedla týka, tu je svet ešte v poriadku. Obchodíky sú síce menšie ako trafika u nás v Česku, ale to čerstvé ovocie, zelenina a domáce syry… pecka!
Doplniť proviant a ide sa hore.
Aklimatizácia číslo dva.
Trojdňový trek s najvyšším bodom niekde v 3800 metroch. Na lúkach tam hore sa voľne pasú kone a ešte sa nechajú pohladkať. Chodníky sú vyšliapané len od tých pár horalov, čo tadiaľto prejdú, a neraz si cestu musíme hľadať sami. Lebo tie mužíky tu asi niekto staval, len aby nás nasral.
Lenže my sa nedáme. Ani tým celonočným dažďom, čo z normálne pokojných horských riečok urobil divoké rieky. No, brodili sme sa s poriadne stiahnutým zadkom.
Aj sme trochu blúdili. Viac hláv… je na nič.
Ale došli sme. A podmyté cesty a strhnuté mosty v údolí naznačovali, že sme si na trek v opustených horách nemohli vybrať lepší čas. Ľadovce sa holt topili trochu rýchlejšie, než býva zvykom.
“Vraj neúctivé k hore. Pozri sa na tých Taiwančanov. Tí pôjdu ratrakom až na vrchol. Ideme lanovkou. Na hrdinov sa môžeme hrať hore.”
Tak stojíme v 3800 metroch na Garabashi a naše dovtedy krásne roztiahnuté hrudné košíky zase začínajú lapať po dychu. Po desiatich zmenách výstupového plánu máme konečne jasno - vyliezť čo najvyššie to pôjde, aklimatizovať sa, prespať na Prijute 11 a skoro ráno vyraziť k vrcholu.
Prvú čiaru cez rozpočet sa nám snaží urobiť “pán domáci” na Prijute: “Mest net!”
Ako mest net, ty Tatár? Veď sme ti sem volali.
Nakoniec sa mest pre nás dvoch našlo a môžeme pokračovať nahor. Množiť červené krvinky. A ide to celkom dobre… v tých koľajach vyjazdených od ratraku. Nad Pastuchovými skalami otáčame a ideme dole. Spať. Alebo sa o to aspoň pokúsiť.
Hmm, nepodarilo sa.
Je jedna hodina ráno a pol hodiny spánku pred vrcholovým útokom asi nebude ideálne. No tak uvidíme.
Obúvam mačky, nasadzujem čiapku, vychádzam z dverí a... Pred chatou blikajú dva ratraky a z korby mi mávajú susedia z Taiwanu. Tiež “idú” na Elbrus.
Toto ťa fakt nakopne. Nič, no. Ideme si po svojom.
Šliapeme, šliapeme, šliapeme. Už 4 hodiny. “Ty kokso, na mape ten svah nevyzeral taký nekonečne dlhý.” O čakan sa opieram ako stará babka a márne premýšľam, kam som založil pľúca. Prsty na pravej nohe necítim. Sopeľ mi primrzol do fúzov. A za zjedenie tej sušenej marhule by som si zaslúžil Piolet d'Or.
Pozor, ratrak!
Dnes už asi pätnásty.
A namiesto toho, aby som tým “horolezcom” mávajúcim z korby ukázal prostredník, tak im tiež mávam. Posraté palčiaky!
Vychádza slnko. Konečne ten traverz. Teraz by to už mala byť pohoda.
Nie je.
Stále niekoho predbiehame, on potom zase predbieha nás a ten kopec snáď cez noc narástol. Morálka je preč. Končíme. Otáčame. Toto nás už nebaví. A aj tak by som asi o chvíľu grcal. Ideme dole.
Tlačiť sa v dave a nechať na seba trúbiť ratraky, po tom fakt netúžim. To radšej vypadneme na nejaký opustený kopec. Len tak. Urobiť si pekný večer.
A veru aj hej.
Len čo sme sa dali ako-tak dokopy, balíme stan, spacáky a utekáme. Teda utekáme… skôr krívame. Elbrus nás asi poriadne vyšťavil. Ja navyše s nádchou priebežne prehĺtam jeden strúčik cesnaku za druhým. Páli ako čert. A čo páli, to lieči, nie?
Na lúke nad meteorologickou stanicou už sotva pletieme nohami. Nad nami je zase on - Elbrus. Zložím sa ako sýkorka po obrne medzi šutre: “Tu končíme!”
Blíži sa večer a nikde nikto.
Až na tie staré telegrafné stĺpy. “Hele, neurobíme oheň?”
Súdiac podľa ich počtu sme asi neboli jediní táborníci, čo mali podobný nápad. Takže suchá tráva, kresadlo a ako to písali v tých skautských príručkách?
Horí!
V 3000 metroch pod ľadovcom. Všade okolo nás opustené štvortisícové kopce. Sme tu úplne sami. Totálne rozbití, omotaní okolo ohňa. Najlepší večer môjho života. A ani na to nepotrebujem Elbrus. Ráno sa nie je kam ponáhľať. Takže kúpačka v jazierku, ležérka na slniečku a okolo obeda môžeme začať baliť. Osman už na nás čaká.
Cestou do Minerálnych Vôd nám ešte Osman predvedie slalom medzi kravami. Okolo nás po dvoch kolesách presvišťí žiguli utekajúce pred policajnou hliadkou a spod stromu máva děvočka za 500 rubľov. 150 Kč. Ešte šťastie, že sme cestu tam prespali.
Sbasíba, Osman. Bolo to božie.
A teraz už poďte, chlapi. Lebo nám ešte naúčtujú tie telegrafné stĺpy.
text a foto: Honza Navrátil
Nechajte nám tu e-mail a dostávajte dobré tipy do schránky
