Chýba mi totiž ešte jedna vec – a tou je ZMYSEL. S jeho prítomnosťou sa potom tá pominuteľnosť okamžite mení na príležitosť. Šancu, ako sa môže zrodiť niečo nekonečné. Zmysel je totiž podobný posolstvu, ktoré sa odovzdáva ďalej a nemalo by zaniknúť. Ak samotný výkon vylepším o funkciu „nosiča informácie“, dám mu zároveň zmysel okorenený dávkou zodpovednosti.
Keď nad tým premýšľam, na štarte mnohých veľkých výkonov nezaznel žiadny štartovací výstrel. A predsa išlo o počiny, ktoré si vyslúžili veľkú pozornosť. Ich cieľom bolo posolstvo, a to dodalo výkonu zmysel. Napríklad takí Konštantín a Metod. Tí podali ohromný výkon a ich posolstvo sa vďaka učeniu, ktoré priniesli, stalo nesmrteľným. Výsledok je jasný – malo to zmysel.
Ľudia sa ma často pýtajú, prečo to alebo ono robím.
„Pretože to má zmysel,“ odpovedám. A keď sa opýtajú aký, odpovedám už podľa konkrétnej akcie, ktorú som podnikol.
Vždy hovorím, že človek musí mať pre svoj výkon dôvod alebo príbeh. A ideálne, keď má oboje.
Nech sú moje podniky akokoľvek dlhé, a hoci na nich väčšinu času trávim sám, zároveň je so mnou vždy niekto virtuálne. Raz sú to ľudia z ústavov pre ľudí so zdravotným postihnutím, inokedy deti z detských domovov. Väčšinou teda tí, čo potrebujú motiváciu, pomoc, vzor alebo len dôkaz, že všetko, pre čo sa človek rozhodne, sa dá zvládnuť – len keď si za tým ide.
Teraz, rovnako ako už toľkokrát za uplynulých desať rokov, sedím a premýšľam. Ale nie o tom, čo urobím, ale ako to urobím. Pretože cieľ už poznám. A pritom sa všetko začalo tak nevinne.
Organizoval som vtedy 24-hodinovú pešiu výzvu. Počas nej ma oslovil pán Václav Lys a zoznámil ma s projektom výstavby Domu pre Juliu. Vašek sa ma opýtal, či by som im nechcel pomôcť so šírením informácií o projekte, prípadne rovno so zbierkami. Výstavba detského hospicu je technický pojem – ale osudy detí a ich najbližších sú pre mňa citlivou témou. V celom projekte a v možnosti pomôcť som tak našiel ZMYSEL.
Rozhodol som sa zapojiť tak, že budem šíriť informácie a zriaďovať takzvané pokladničkovne. Teda miesta, kde budú dočasne, a niekedy aj natrvalo, nainštalované pokladničky, do ktorých môžu ľudia na projekt Domu pre Juliu prispievať. A pri šírení informácií si pomôžem výkonom. Ten poslúži ako nosič posolstva – rozšíri možnosť pomoci.
Rozhodol som sa vydať z tepla svojho juhomoravského domova na kolobežke najprv na Snežku, potom na Králický Sněžník a nakoniec na Lysú horu. Dôjdem pod horu, tam odložím kolobežku a symbolicky vystúpim na vrchol. Počas cesty mám v pláne na vopred dohodnutých miestach zriaďovať pokladničkovne. Ohľadom ich umiestnenia ma môže osloviť ktokoľvek, kto má záujem pomôcť. Ak teda máš ty alebo niekto z tvojho okolia záujem zriadiť pokladničkovňu vo svojom podniku či prevádzke, rád na dané miesto prídem. A keďže budem vyrážať od Brna, cestou sa môže objaviť nespočetne veľa miest na ich umiestnenie.
Teraz mi už len zostáva zvoliť tú správnu trasu.
Ako správne uchopiť posolstvo, ktoré dáva celej mojej ceste zmysel? Plánovanie predstavuje úplný začiatok série nielen myšlienkových pochodov, ale aj krokov smerujúcich k ich uskutočneniu.
Volám, píšem, skúmam, trávim veľa času úvahami, ako všetko optimalizovať – ako efektívne využiť naplánovanú trasu, kde zriadiť zbierkové miesta, kde sa stretnúť s ľuďmi, ako dať o celej tejto ceste vedieť čo najväčšiemu množstvu ľudí? Musím zabezpečiť sledovanie, reporty – skrátka naplniť čas, ktorý má slúžiť dobrej veci. Rovnako sa však stretávam aj s obavami, odhováraním a nepochopením. To ma však nesmie a nemôže odradiť. Veď sme sa rozhodli pre dobrú vec, ktorá má zmysel, a to je môj cieľ: Dať výkonu zmysel!
To, čo som opísal, však stále predstavuje len jednu stranu mince. Druhou je túžba vyraziť a pocítiť tú blaženosť slobody, ktorú mi prepožičia mesto za chrbtom a slobodný nádych, ktorý vženie vzduch do pľúc. Výstroj skôr len kontrolujem, než ladím. Skúsenosti mi samy hovoria, čo bude treba, a preto už veľa chýb nerobím.
Pomôcť tým, ktorým pomôcť nemôžem – to nie je preklep, ale uvedomenie si potreby šíriť informácie o možnosti pomoci. Detský hospic je totiž zariadenie, ktoré môže len uľaviť tým, ktorým sa pomôcť nedá. Rovnako ako tým, ktorí s nimi a s touto myšlienkou žijú 24 hodín denne.
Výstroj a výzbroj čakajú na svoj čas. Čas, ktorý je to najcennejšie, čo máme. Ale koľko ho vlastne kto z nás má?
