S východom slnka vyrážame z údolia. Máme v pláne vystúpať do výšky okolo 1700 metrov k samoobslužnej chate Wildenseehütte. Dosť mi však trvá, kým si na snežnice, priviazané k nohám, zvyknem. Stojím na nich prvýkrát (a prvýkrát mám na alpskej túre aj nové zimné topánky Asolo Arctic, ale k nim neskôr), a tak pobehujem sem a tam, skúšam chôdzu do kopca aj z kopca a až keď som si trochu istá, že si nerozbijem nos, vydávame sa hore.
Totes Gebirge poznám z leta. Ale v zime – to sa aj dobre známe hory zmenia na úplne iný svet. A je to krása! Všetko je také čisté a nepoškvrnené a sneh sa len trbliece v lúčoch slnka. Každopádne výstup hore mi dáva zabrať. Mohutne funím a každú chvíľu odpočívam. Omámená však pokračujem snehovou nádherou hore a uff! – konečne už nie je kam stúpať. Teraz nás čaká len pár kilometrov vodorovnej chôdze k chate. Po celých horách sa rozprestiera dokonalé ticho, ktoré pretína len vŕzganie našich snežníc boriacich sa do snehovej pokrývky. Ak tu hore existuje nejaký život, zima ho dobre schovala pod napchatú perinu. Príroda teraz tvrdo spí a čistotu prítomného okamihu dokresľuje žiarivo biely horizont.
Chatu nachádzame len vďaka GPS súradniciam. Celkom totiž zanikla v obraze krajiny zarovnanej snehom. Berieme do rúk lopaty a prekopávame sa k dverám. Pohodlie chaty si evidentne musíme zaslúžiť.
Beriem za kľučku, dvere sa otvárajú a sme zachránení – máme kde spať. Nadšene sa tlačím dnu. Kuchyňa, nocľaháreň, malá drevárka – je tu všetko, čo potrebujeme. Zakúrime v peci, topíme sneh a chystáme jedlo. Medzitým prichádzajú dvaja miestni skialpinisti a chvíľu po nich počujeme dobre známu češtinu. Pred chatou si vyzúva snežnice partia chalanov z Brna a čoskoro dorazia ešte dvaja českí lyžiari. Chvíľu po ich príchode potom hory definitívne zaleje tma.
Vychádzam ešte naposledy v tento deň na čerstvý vzduch. Je jasno a mrzne, až praští. Nad hlavou sa mi trblietajú tisíce – desaťtisíce – možno státisíce zlatých bodiek. Rozhovory doliehajúce až sem pred chatu tu a tam preruší svojrázny smiech. Toto odľahlé miesto pulzuje životom uprostred inak celkom opustených hôr. Na dnešnú noc spojilo osem neznámych ľudí dokopy. „Kto má hory v srdci, spoločnú reč vždy nájde,“ napadne mi, keď stojím vo dverách a vraciam sa dnu. V kuchyni totiž beží zábava, ako keď sa stretnú starí známi.
Na druhý deň sa už len vraciame dole. Zisťujem však, že sa mi tam hore do duše vtlačilo zase niečo nové. Tá čistá tichá zimná krása – je celkom prostá a čokoľvek navyše by jej najskôr len uškodilo. Netreba nič šokujúce, čo tu ešte nebolo. Aj jednoduchosť môže byť úžasná. Osviežujúca. A inšpirujúca. Ako táto horská zimná krajina.
„Padáááááám!“ končím romancu mohutným výkrikom. Kus namrznutého snehu sa mi v tom snení nečakane odtrhol pod nohou. Rútim sa svahom dole.
Cepín! – naskočí mi v hlave. Toľkokrát ma teoreticky učili, ako sa naň zaľahne. Teraz to skúšam prakticky a zo všetkých síl, celou váhou svojho trupu, sa snažím zaraziť hrot cepínu do zamrznutého snehu. A darí sa! Svoj nekontrolovaný pohyb svahom čoskoro zastavujem. Nebezpečenstvo zažehnané. Ešte si však trochu v šoku sadám na zadok a pozorujem, že na sneh okolo mňa dopadajú červené kvapky. Krv? Odkiaľ tečie? Čo sa mi stalo? Zľadovatená krusta ma našťastie len trochu porezala na dlani, a už mávam hore, že som v poriadku. Kým si ranu obväzujem vreckovkou, prichádza si po mňa zvyšok výpravy.
Teraz už bez trablov, všetci spolu a v jednom kuse, prichádzame do údolia. A kým sa z tichej zimnej sonáty presunieme späť do bujarej jari, ešte sa naposledy obzriem k zasneženým vrcholom za nami. Kiežby som si tú tichú krásu v sebe uchovala čo najdlhšie.
