Radim: Dlho som nebol v zimných horách, a tak hľadám kopec, ktorý by stál za to. V hlave mi zrazu vyskočí spomienka na meno Watzmann – asi ho predo mnou niekto niekedy spomenul. Pozerám, kde presne sa tá hora nachádza a čo by sa v jej stenách dalo liezť. Kopec je to vraj pekný, vzdialenosť na dojazd super a o zimnom prestupe „malou“ východnou stenou nič nenachádzam, čo ešte zvyšuje príťažlivosť tejto výzvy.
Ondra: Radima uznávam ako jedného z mála dobrých, naozaj všestranných lezcov. A keď príde s takto zaujímavým nápadom, nemôžem odmietnuť. V čase pred odchodom ešte hľadám informácie o ceste, ktorou chceme liezť. Lenže akúkoľvek zmienku o zimnom prestupe hľadám márne. Nachádzam iba článok Ines Papert a Luku Lindiča o tom, ako urobili prvý zimný traverz Malého a Veľkého Watzmanna, ktorý pomenovali Family Traverse. A v ňom jednu perličku – pri rozhodovaní, kadiaľ polezú na Veľkého Watzmanna, vyhodnotili Ines a Luka „našu“ cestu z pohľadu lavínového rizika ako nebezpečnejšiu, a tak radšej zvolili na výstup inú časť steny.
Volíme teda cestu Wiederroute vo východnej stene Watzmann Mittelspitze. Čaká nás pol kilometra vysoká stena s dlhým traverzom po výraznej polici a ďalšími kratšími traverzmi. Pod stenu dôjdeme na lyžiach, vylezieme s nimi na chrbte na vrchol, prespíme v bivaku a na druhý deň zjazdíme späť do doliny. Rýchloakcia – taký je plán.
Okolo jedenástej večer prichádzame na parkplatz Hammerstiel. Delíme a balíme výstroj, ktorej máme o trochu menej, než sme pôvodne plánovali – holt rýchloakcia. Pôvodný dvojdňový plán s bivakom v búde na vrchole Hocheck prehodnocujeme. Na základe letných časov uvedených v topo cesty – 4 hodiny nástup, 4 hodiny lezenie, 4 hodiny zostup – sa rozhodujeme pre jednodňovú akciu. Hore na pásoch budeme určite rýchlejší a zostup na lyžiach prefrčíme. A v nedeľu sa nám tým ešte otvorí priestor vyliezť cestou domov nejaké ľady. Dáme si pivko a dobrú noc.
Budík zvoní o piatej. Varíme kávu, súkame do seba niečo málo na jedenie a skôr než si nahodíme batohy na chrbát, zlákajú nás práve otvorené záchody – predsa to nebudeme ťahať hore. Okolo šiestej vyrážame po zvyškoch, alebo skôr náznakoch snehu – táto zima je zvláštna.
Štyri a pol hodiny. Toľko trvá, kým máme za sebou 1300 výškových metrov a stojíme pod nástupom do steny. Zdá sa, že na lyžiach nie sme až o toľko rýchlejší, ako sme si mysleli. Skôr nám nejako drhli pásy. Sekeru musíme dohnať v stene.
Namiesto lyžiarskych palíc berieme do rúk čakany. Konečne zbrane, s ktorými sa vieme oháňať – a snáď aj uháňať. Lyže pripevňujeme na batoh, vešiame na seba matroš a hor sa do prvých dĺžok! Aby sme v ľahkom teréne zrýchlili, rozhodujeme sa pre simultánne lezenie. Postupujeme teda obaja naraz, prepojení lanom, ktoré, keď sa len dá, priebežne zakladáme do istenia. Prvá dĺžka je tá jediná, v ktorej nás ešte ožaruje slnko. Aj teraz v januári má silu, takže sneh tečie ako zmrzlina v horúcom lete. To nás navnadí na pohodové jarné lezenie. Čoskoro sa však presviedčame, že sa opäť mýlime.
Trochu sme dúfali, že zorientovať sa v stene nebude problém. Veď v lete je táto cesta dosť obľúbená a často lezená. V popise sa píše dokonca o kamenných mužíkoch, značkách a reťaziach. A tiež sme čakali nejaký ten nit alebo sem-tam aspoň starú hrdzavú skobu. Nič z toho sa však nekoná – okrem dvoch nitov na nástupe, ktoré nás v pôvodne priaznivom výhľade len utvrdzovali.
Lenže traverz po zasnežených policiach, takmer bez možnosti istenia, nie je dvakrát príjemný. Obzvlášť, keď sa sneh zrazu prepadá, sype a nohám veľkú oporu neposkytuje – krok hore, dva dole.
Ondra: Tesne pred koncom traverzu, keď už na Radima nevidím a netuším, či je medzi nami vôbec založené nejaké istenie, mi ujde kus snehu. S lyžami na chrbte som taký nemotorný, že sa niekoľko metrov len prepadám a kĺžem sypkým snehom, kým sa mi podarí poriadne zaseknúť čakan a zastaviť sa.
Radim: Od konca traverzu stúpam asi dve dĺžky na začiatok hlavnej rampy. Doberám Ondru, ktorého väčšinu času veľmi nevidím, zato jeho pestrá slovná zásoba ma presviedča, že je tu stále so mnou.
Hlavná traverzová rampa je nakoniec dosť široká, ale čo viac – nekonečná! Nie je tu firn, po ktorom by sme doslova utekali hore. Iba sypký a nestabilný primrznutý prašan. Možno by sme mali skôr zložiť lyže z batohov a stúpať na pásoch, pretože takto si cestu nahor razíme zaborení do pol stehien v snehu.
A podmienky sa, žiaľ, s ťažko vybojovanými výškovými metrami nijako nemenia. Navyše aj naše tempo má klesajúcu frekvenciu – prvá rampa nám zobrala až priveľa síl. Náš postup v stene sa chvíľami nelíši od prístupu na lyžiach k jej úpätiu – šnurujeme to cik-cak. Takže veľmi nestúpame, zato šliapeme prvú ligu. Kdejaký zajac by nám závidel.
So súmrakom sa dostávame na koniec druhej, možno tretej rampy – už sa nám to pletie. S nádejou nakúkame za hranu, že snáď už uvidíme lepší terén. Lenže figu borovú! Toto je ďalšia rana pod pás. Pod nami sa otvára skalnatý žľab, nad ktorým nás v nie práve kvalitnej skale vyzýva boulder vedúci na ďalšiu rampu. Zaistiť sa tu, samozrejme, poriadne nedá. Prestávame dúfať, že rampa niekedy skončí, a už si ani nie sme istí, či sa vôbec pohybujeme tam, kde máme. Zavoláme si vrtuľník?
Ťažko. Nemáme signál. A navyše tá hanba! Takže zostupujeme po nestabilnom snehu s istením cez hrebeňový previs – na detaily sa, čitateľ, radšej nepýtaj – následne traverzujeme do steny a dúfame, že nás to pustí ďalej. Pod nohami nám zíva diera. Otvára sa ako papuľa šelmy, ktorá nás chce zhltnúť aj s topánkami.
Radim: Prvý pokus končí na holej skale, ktorou sa jednoducho ďalej stúpať nedá. Pri druhom pokuse zostupujem nižšie po nestabilnom snehu a konečne sa dostávam na snehové pole, kde – už po tme – doberám Ondru.
Ondra: Zhruba v tretine traverzu mám pocit, že ma Radim nedoberá. Hulákam, nech doberie, ale vraj to nejde. Traverzujem teda ďalej a lano sa už hompáľa hlboko podo mnou – šelme priamo do papule. Prehupnem sa cez hranu a vidím, že na lane je uzol, ktorý sa zasekol v karabíne postupového istenia. Nezostáva nič iné, než k nemu doliezť ešte tých ďalších desať metrov s lanom hlboko pod nohami. Podľa GPS sme ešte tristo výškových metrov pod vrcholom – to nám morálku veľmi nezdvíha.
Radim: Nohy sa mi pletú. Keď zastanem, je mi na vracanie. Voda nám došla, posledný hlt šetríme na vrchol.
Ondra: Neustále sa prepadajúci sneh ma psychicky aj fyzicky úplne ničí. Zásobu sprostých slov som vyčerpal už zhruba pred dvoma hodinami. Viac ich už naozaj nepoznám. Potom si spomeniem na svojho malého syna – vždy, keď vyvedie nejakú lumpárňu, začne sa tomu strašne smiať. Ten jeho šibalský úsmev vženie náznak úsmevu aj do mojej tváre. Zase to na chvíľu ide.
Aspoň počasie stojí pri nás. Je jasno, bezvetrie a mesiac takmer v splne svieti do steny ako obrovská lampa. Po niekoľkých dĺžkach sa konečne dohrabeme na vrcholový hrebienok a následne pod záverečnú stienku k vrcholovému krížu. Nikde ani stopa – ani zmienka o ľudskej prítomnosti. S ťažko vylúdeným úsmevom si víťazne podávame ruky.
Lenže vrcholom sa náš super výlet ani zďaleka nekončí. Hodinky ukazujú 23:00. Máme za sebou krásnych dvanásť hodín v stene a šestnásť, keď pripočítame aj nástup. Takže len dvakrát toľko, koľko uvádzali v topo pre letný výstup. No paráda! Po tom poslednom dúšku vody vyrážame hrebeňom smer Hocheck, kde sa môžeme – respektíve by sme sa mohli – parádne vyspať. Keby sme ovšem z dvojdňovej akcie neurobili jednodňovú bez spacáka a variča.
Pod snehom našťastie nachádzame reťaze, takže sa aspoň máme čoho držať. Ondrova čelovka vypovedá službu, ale mesiac je dnes v plnej paráde, a tak nahrádza všetko umelé svetlo. Hrebienok je však opäť dlhší, než sme čakali. Zaberie nám ďalšie dve hodiny.
O jednej ráno svetlom a cinkaním matroša budíme troch Nemcov v bivakovacej búde na Hochecku.
Radim: Nemec sa veľmi netvári, že by si ma vzal do spacáka. A tak som za variant zísť ďalších osemsto výškových metrov na Watzmannhaus, kde by mal byť winterraum s pieckou, posteľami a dekami. Navyše ani traja Nemci mi nevysušia ten bazén, čo mám v topánkach, a asi mi ani nebudú cmúľať rýchlo omŕzajúce prsty. Skúšam vyhecovať Ondru k pokračovaniu „pochodu smrti“.
Ondra: Miestni nocľažníci ma rozmaznávajú dvoma mini párkami, ktoré nám dávajú ako bonus k pol litru vody. A tá vidina, že si môžem konečne ľahnúť! Neverím už rečiam, že ďalej je terén ľahší – neverím už ničomu. Ale predsa nebudem trhať partiu. Takže ideme ďalej.
S vďakou sa lúčime a ospravedlňujeme sa za zobudenie. Na tabuli píšu dve hodiny k Watzmannhausu. Tentoraz majú pravdu. Lenže winterraum je plný. Aby nie – o tretej ráno. Sadáme na lavice pri vyhasnutej piecke, zhadzujeme výstroj a prevlečky a ďalších pohybov už nie sme schopní.
Radim: Špičku vnútornej topánky lyžiarok mám zaliatu ľadom, prsty sú našťastie v pohode. Musíme zakúriť v piecke a zo snehu roztopiť aspoň liter vody. Sme úplne dehydrovaní.
Ondra: Celú hornú tretinu steny mi na štandoch v lyžiarkach strašne tŕpli malíčky. Chvíľami až ukrutne boleli. A cítil som každý pľuzgier. Malíčky na nohách mi tŕpnu dodnes.
Nakoniec do polovice vody z hrnca stojaceho na piecke sypeme magnézium, ktoré nachádzame na stole. Práve sa prebúdza partička, ktorá je dosť hlučná a zrejme príliš nepochopila náš stav. Kašleme na nich, len hibernujeme na laviciach a prežívame si svoju svalovú horúčku.
Okolo siedmej ráno sa v búde prebúdzame úplne sami. Všetci zmizli na kopec. Zvyškom dreva zakúrime v piecke, roztápame sneh na vodu, dosúšame pár vecí a vyrážame – posledných tisíc výškových metrov dole k autu.
Radim: Kúsok pod chatou si nasadzujem lyže. Keď som ich už ťahal cez celý kopec, musím sa aspoň kúsok zviezť. Aj keď nohy ma už veľmi nepočúvajú.
Ondra: Tak ma bolia nohy a mám ich také zničené z lyžiarok, že urobiť oblúk by znamenalo jeden veľký kŕč. Je to z kopca, a tak zapínam voľnobeh a idem až k autu po svojich.
