Boli to roviny pri rieke River Almond, len desať míľ západne od Edinburghu, ktoré si Thomas Hutchison, prosperujúci obchodník s vínom a probošt z Leithu, vybral ako to správne miesto pre svoje budúce sídlo. Dokončenia zámku – alebo skôr zámočku – Carlowrie sa však nedožil. Zato jeho vnučka Isobel – ani tej sa nedožil – si honosné rodinné sídlo so svojimi štyrmi súrodencami užila viac než dosť. K rodovému priezvisku Hutchison dostala 30. mája 1889, keď sa narodila, ešte druhé meno – po mamičke Jeannie Wylie. A tak si zošity v edinburghskej škole, kde sa vzdelávala v látke, ktorá sa pre viktoriánske dámy patrila rovnako ako načechraný klobúk, vypasovaná sukňa a odhalené členky, podpisovala menom Isobel Wylie Hutchison.
Mala práve desať rokov a jej otec päťdesiatdeväť, keď zomrel. Dedičstvo, ktoré však svojim piatim deťom zanechal, zariadilo, že nikto z nich nikdy nemusel pracovať pre peniaze. A strýko Robert Hutchison z Carlowrie, úspešný farmár, mal okrem majetku aj kopu času, aby dospievajúcej Isobel odovzdal všetko, čo vedel o botanike a záhradníčení. Kľačať na kolenách v tráve a nastavovať zmysly tomu, čo príroda len na pár okamihov, nanajvýš pár dní, vyhnala zo zeme, aby to zase čoskoro pominulo a vrátilo sa v inom svetle, to milovala. Čo však zistila, že jej nikdy voňať nebude, bolo manželstvo. Pche! Obmedzujúci prežitok! Videla to na svojej sestre – vydala sa za námorného dôstojníka, ktorý sa celú večnosť hojdal kdesi na vlnách morí, a ona len vyzerala, kedy sa sťažne lode zjavia na obzore. Také okovy si Isobel teda nasadiť nemienila.
To radšej zaborila ruky do hliny alebo vyrazila na dlhú prechádzku. Sama a úplne sama.
Keď mala dvadsať, došla pešo až do Fort Augustus. Dobrých sto míľ chôdze! A napokon aj na tú osem míľ dlhú cestu do poľnohospodárskej školy v Edinburghu vyrážala deň čo deň pešo. Hoci jej ponúkali rodinné auto – aj so šoférom. Ale samotárka nebola. To zase nie. Len keď jej kamarátky začali o mužoch, strácala pôdu pod nohami. A do denníka si vtedy zapísala: „Cítim sa, akoby som nepatrila k žiadnemu pohlaviu. Akoby som bola len akýmsi prizerajúcim sa.“
Taliančina, škótska gaelčina, gréčtina, hebrejčina, dánčina, neskôr grónčina a tiež niekoľko inuitských fráz. Isobel sa vedela dohovoriť. Len bolo nezvyčajné, keď dáma v dvadsiatych rokoch minulého storočia cestovala po svete sama. Ale tá jediná skúsenosť z putovania cez Izrael, Egypt, Maroko a Španielsko v roku dvadsaťštyri, keď pre až úzkostlivú starostlivosť svojej spoločníčky takmer ani nespoznala nič zo skutočného miestneho života a zvykov, ju presvedčila, že nabudúce si vystačí so spoločnosťou toho jediného človeka, s ktorým dokáže vychádzať najlepšie – sama so sebou.
Po návrate domov sa najprv vybrala na stopäťdesiat míľ dlhý trek po škótskych Vonkajších Hebridách. A keď potom o svojej výprave napísala do National Geographic Magazine, dostala za článok krásnych dvesto päťdesiat dolárov. Akurát dosť na cestu na Island.
Gejzíry a vriaca voda tryskajúca zo samého vnútra zeme ju nadchli. Ale oveľa výraznejšie sa jej do knihy spomienok vpísala prednáška Jeana-Baptista Charcota o vnútrozemí ostrova, kde sa ľad a láva miešajú na jednom poli. A rozhodla sa, že to musí vidieť – vyrazí z Reykjavíku na juhozápade a pešo dôjde až do Akureyri na ďalekom severe. Varovali ju, že to nezvládne. Že bez mapy nemá šancu nájsť v spleti ľudských a zvieracích chodníčkov tú správnu cestu. Že vody riek sa vraj valia príliš veľkou silou na to, aby ich dokázala prebrodiť. A že nevyspytateľné počasie môže človeka tam kdesi ďaleko od ľudského zázemia dohnať na samý pokraj záhuby. Ale ona aj tak vyrazila. A áno – tí varujúci mali v mnohom pravdu. Blúdila, motala sa v divočine a koža na nohách sa v premočených topánkach menila na bielu mŕtvolnú hmotu. Na zbieranie kvetov a ich zaraďovanie podľa učených kníh jej už sily nezostávali – hoci jej botanické srdce koľkokrát takmer vyskočilo z tela, keď videla tie drobné hrdinské kvietky zápasiť o svetlo na miestach, kde aj pre ňu samotnú bolo ťažké pozbierať sily na život.
Ale zvládla to! Prešla celých dvesto päťdesiat míľ, o ktorých potom napísala ďalšie tridsaťstranové rozprávanie do National Geographic. Kým ho však stihli vytlačiť, mierila už Isobel v myšlienkach ešte ďalej na sever.
Lenže – Grónsko! Navštíviť jedinú dánsku kolóniu nebolo zďaleka také jednoduché ako vypraviť sa na Island. Vlastne sa zdalo takmer nemožné získať povolenie na vstup do tej prísne chránenej a okolitému svetu takmer uzavretej krajiny. Výsadné postavenie pobývať na tamojšej pevnine mala len hŕstka ľudí. Medzi nimi každoročne niekoľko vedcov. A tak sa Isobel Wylie Hutchison rozhodla, že požiada úrady o návštevu Grónska ako vedkyňa – botanička. Bude tam predsa zbierať kvety!
A vyšlo to! Na začiatku leta 1927 vystúpila na ostrove Angmagssalik. Zaobstarala si kamiky – vysoké čižmy z tulenej kože, aby si chránila nohy pred vlhkom a dotieravým hmyzom, na kajaku oboplávala tamojšie stanové osady a naozaj zbierala aj kvety, aby naplnila svoje vedecké poslanie. Po piatich mesiacoch sa potom vrátila do Škótska, ale sotva jej kufre vypadli z rúk, hneď zamierila k stolu, aby napísala dánskemu kráľovstvu žiadosť o ďalšiu návštevu Kalaallit Nunaat – Krajiny Grónčanov.
V lete 1928 sa teda vrátila – no s oveľa smelším plánom. Poriadny kus za polárnym kruhom, v zálive Umanak na západnom pobreží, sa rozhodla stráviť nielen leto, ale aj celú nasledujúcu zimu. Tých pár svetlých teplejších týždňov – ak sa tam hore na severe dá vôbec hovoriť o teple – ubehlo ako voda. A v októbri potom slnko po malých kúskoch definitívne zaliezlo za obzor a zátoka sa zmenila na jednu veľkú ľadovú plochu. Prišla dlhá arktická noc. Čas ako stvorený na zaborenie myšlienok do mnohých kníh, ktoré si so sebou Isobel priviezla. Cvičila, korčuľovala, žila medzi Grónčanmi – úplne rovnakým spôsobom, akým žili oni – kľakala si s nimi na drevenú podlahu kostola a čoskoro plynule hovorila ich rečou. Len hygiena tam bola problém. Týfus a suchoty – to počas tých siedmich mesiacov v zálive Umanak patrilo k životu ľudí, ktorí ju prijali medzi seba. Ktokoľvek by povedal, že pre viktoriánsku dámu sa nepatrilo takto žiť. Lenže – bola ona vôbec ešte viktoriánskou dámou?
Keď sa potom v apríli znova objavilo slnko a Isobel po toľkých mesiacoch prvýkrát pocítila na holej koži jeho lúče, začal v nej zase tlieť zápal pre objavovanie. A tak – hneď ako sneh prestal ťažiť nadychujúcu sa jarnú zem – vyrazila s dvoma miestnymi mužmi k jednému z najvyšších vrcholov v celom severozápadnom Grónsku. Qilertinguit mu hovorili. Hladinu mora prevyšoval o viac než dvetisíc metrov a mrazivá búrka ich tri dni väznila v stane, kým im dovolila vyškriabať sa po sypkých bridlicových svahoch až na samotný vrchol.
Na konci augusta 1929 potom vyplávala zo zálivu Umanak v ústrety písaciemu stolu vo svojom škótskom domove a plným prednáškovým sálam. „Som rada, že som chvíľu sama.“ To si zapísala do denníka počas pobytu v Krajine Grónčanov. A na tie dni ľadového odlúčenia mohla v nasledujúcich rokoch, keď bola naopak často stredobodom pozornosti, už len spomínať.
Kým sa ľad Severného ľadového oceánu na jeseň roku 1933 definitívne uzavrel, zvládla Isobel na palube stiesneného a rybami páchnuceho člna Trader, ktorého posádku tvorila len ona a traja Rusi, doplávať už len na vzdialenosť dvadsiatich piatich míľ od prelomového Point Barrow na ďalekom severe Aljašky. V tom okamihu, keď ich zhlukujúci sa ľad odmietol pustiť ďalej, mala za sebou monotónne nekonečnú plavbu nákladnou loďou cez Atlantik, jazdu vlakom po celom západnom pobreží Ameriky, vo vagóne za hrdo dymiacou lokomotívou prekonala aj priesmyk Whitepass, až sa súprava zastavila v meste Dawson, ktorým ešte nedávno lomcovala zlatá horúčka a kde nejaký čas – namiesto trblietavého kovu – pátrala po rastlinách, ktoré dovtedy nepoznala. Potom svojich tristošesťdesiat kilogramov batožiny napchala do malého lietadla s vierou, že ten krehký stroj je aspoň natoľko dobre postavený, aby ju dopravil do Nome. Tam sa stretla s botanikom Thorntonom, ktorý jej pomohol nazbierať ďalšie dve stovky tamojších rastlín. A tam sa stretla aj s ruským obchodníkom menom Ira Rank, s ktorého loďou zakotvila práve tých prekliatych dvadsaťpäť míľ od vytúženého Point Barrow, ktoré malo načrtnúť ďalší horizont jej cesty.
A tak – namiesto toho, aby prezimovala na kanadskom ostrove Herschel, ako plánovala – zostala odkázaná na starú eskimácku chatu na mieste zvanom Martin Point, ktorú už roky obýval estónsky utečenec Gus Masik. Boli to dlhé a pochmúrne týždne polárnej noci, ktoré spolu strávili. Na druhej strane – Masikov životný príbeh ju povzbudzoval k ďalšiemu a ďalšiemu vyzvedaniu, vďaka ktorému o ňom Isobel neskôr poskladala celú jednu knihu.
Okrem Masikovej chatrče ju však aljašský vietor, vlastná zvedavosť a dlhá chvíľa zaviali aj do neďalekých iglu, ktoré tam na ďalekom severe obývali celé inuitské rodiny. A práve z ich spôsobu života v krajine, ktorá nedávala nič zadarmo, zistila, že jej cesta môže pokračovať inak – a inadiaľ. Po pevnine. Na saniach. So psím záprahom. Oddaná svorke psov napokon v teplotách, ktoré sa nedokázali dostať vyššie ako nad mínus štyridsať stupňov, zabalená v huňatých kožušinách, prekonala dobrých stodvadsať míľ až do mesta Aklavik na veľkej rieke Mackenzie.
Ktokoľvek by sa po takej skúsenosti možno rád zohrial doma – aspoň na dlhší čas, hoci len na to, aby do tela nasal teplo do zásoby. Lenže Isobel Wylie Hutchison tie chladné kraje, v ktorých sa ľudské slovo stávalo najskôr práve o to hrejivejším, o čo drsnejšia bola klíma, k sebe magicky vábili. A keď jej sovietski byrokrati nepovolili vydať sa na východnú Sibír, zamierila na Aleutské ostrovy, ktoré ako korálky na náhrdelníku visia pod úzkym hrdlom Beringovho prielivu.
Zblízka to však nijaký romantický kút nie je. Nikdy neutíchajúci vietor. Večne búrlivé počasie. Pevnina bez stromov, na ktorú sa jedna za druhou valia vlny Tichého oceánu (aké posmešné pomenovanie práve tu). A hmla, v ktorej zovretí sa človeku ľahko zakrúti hlava, až úplne stratí predstavu o tom, či ešte vôbec stojí na nohách, alebo ho gravitácia stiahla k zemi na chrbát. A predsa tam žili ľudia. A predsa tam hanblivo, no skutočne bojovne, vykúkali zo zeme odvážne zelené stonky a o trochu toho životodarného svetla zápasili malé húževnaté kvietky. Odvážne a húževnaté – rovnako ako ona – ich pokorná ctiteľka. Večne slobodná. Vytrhnutá z pravidiel. Užívajúca si neistotu chvíle, ktorá sa blíži.
Z Aleutských ostrovov sa Isobel vrátila v lete roku 1937. Keď potom ostrovy v roku 1942 napadli Japonci, mnoho ľudí pozabíjali a ďalších odvliekli do zajateckého tábora v Japonsku, často o tejto invázii hovorila v BBC.
Druhá svetová vojna zastavila akékoľvek ďalšie arktické plány Isobel Wylie Hutchison. Po vojne v roku 1948 – to už mala 59 rokov a na arktické výpravy nemala sily – aspoň vyrazila pešo zo svojho škótskeho domova v Carlowrie do Londýna (cca 800 km). V roku 1950 ako 61-ročná došla z Innsbrucku do Benátok (cca 340 km) a o dva roky neskôr ako 63-ročná „si vyšla“ z Edinburghu do John O'Groats – najsevernejšieho obývaného bodu na britskej pevnine (cca 550 km).
Bola váženou členkou Royal Scottish Geographical Society. V rokoch 1936 až 1940 pôsobila v rade Spoločnosti, v rokoch 1944 až 1953 bola čestnou redaktorkou časopisu Scottish Geographical Magazine a v rokoch 1958 až 1970 prijala funkciu viceprezidentky Spoločnosti. V roku 1936 sa stala aj členkou Kráľovskej geografickej spoločnosti v Londýne.
Čo sa týka botaniky, zostala v tomto odbore menej známa než väčšina jej mužských súčasníkov. Napriek tomu boli jej úspechy mimoriadne. V čase, keď sa od žien neočakávalo, že by sa pustili mimo sféry najbližšieho domova, a keď ženské úspechy boli často odmietané alebo marginalizované, sa široko a často úplne nezávisle venovala výskumu na miestach, kam sa neodvážili ani jej mužskí kolegovia.
Za svoj život predniesla Isobel Wylie Hutchison vyše päťsto prednášok a vzorky rastlín, ktoré nazbierala, vystavila Kráľovská botanická záhrada v Edinburghu a Britské múzeum. Jej denníky, články, fotografie a filmy sú uložené v zbierkach National Library of Scotland, Mitchell Library v Glasgowe a Royal Scottish Geographical Society. Jej život je zdokumentovaný v jej rodinnom sídle na zámku Carlowrie.
Isobel Wylie Hutchison zomrela doma v Carlowrie 20. februára 1982 vo veku 92 rokov.
