Ešte nemal ani dvadsaťsedem, keď 16. januára 1909 spolu s Edgeworthom Davidom a Alistairom Mackayom vypínali hruď pred fotoaparátom pri anglickej vlajke, ktorú práve vztýčili na južnom magnetickom póle. Expedícia Nimrod sira Ernesta Shackletona dosiahla po dvoch rokoch v ľadovej pustatine Antarktídy svoj cieľ a mladý geológ Douglas Mawson sa vrátil do Austrálie ako pravý polárnik – zocelený mrazom a dlhým strádaním – a tiež ako spoluautor knihy Aurora Australis, do ktorej prispel sci-fi poviedkou Bathybia.
Po návrate potom nejaký čas v hlave prevracal ponuku Roberta Falcona Scotta, aby sa v roku 1910 pridal k jeho výprave nazvanej Terra Nova a zapojil sa po jeho boku do pretekov o južný pól. Lenže preťahovačka s Amundsenom nelákala vedecky založeného Douglasa Mawsona ani spolovice tak ako vlastná expedícia do tých miest siedmeho svetadielu, ktoré v prvých rokoch dvadsiateho storočia stále ešte zostávali nepreskúmané. Jeho myšlienky sa upínali k Zemi kráľa Juraja V. a Adeliinej zemi – k ich zmapovaniu, vedeckému bádaniu, a ak im budú polárne vetry naklonené, možno aj k opätovnej návšteve južného magnetického pólu. A keďže meno ešte ani nie tridsaťročného Mawsona už v tom čase v správnych kruhoch dobre znelo, mohol 2. decembra 1911 na palube lode SY Aurora a s potrebnými financiami vo vrecku vyplávať z austrálskeho Hobartu priamo na juh – v ústrety Cape Denison v zátoke Commonwealth Bay.
To miesto však k mužom, ktorí 8. januára 1912 vstúpili na antarktické pobrežie, práve prívetivé nebolo. Najprv im obrovské ľadové útesy, ktoré trčali z nevyspytateľných vôd oceánu, sťažovali nájdenie akéhokoľvek pevného kúska zeme, na ktorom by sa mohli bezpečne vylodiť. A vrtošivý vzduch sa potom okolo nich deň čo deň víril rýchlosťou osemdesiat kilometrov za hodinu a nárazy vetra, dosahujúce až štvornásobnú rýchlosť, lomcovali drevenou chatrčou, v ktorej chceli prezimovať, až neraz hrozilo, že ju azda aj rozmetajú na triesky.
„Svet prázdnoty. Príšerný, zúrivý a desivý. Potkýname sa a prebojúvame sa stygickým šerom. Neľútostné nárazy, liaheň odplaty. Bodá, búši, mrazí.“ To si Douglas Mawson zapísal do denníka, keď jeho a šiestich ďalších členov výpravy nevyberané počasie väznilo v Cape Denison o celé mesiace dlhšie, než predpokladali. Až 12. novembra toho istého roku – po desiatich rozvláčnych mesiacoch – vyrazil Mawson s dvoma mladšími spoločníkmi – švajčiarskym horolezcom a lyžiarskym šampiónom Xavierom Mertzom a dvadsaťtriročným dôstojníkom britskej armády Belgravom Ninnisom – a so šestnástimi psami na prieskum ďaleko na východ od ich základne. Vnútrozemím Antarktídy, ktoré životu príliš neprialo, sa na saniach šinuli bielou tmou cez stále sa kamsi valiace ľadovce až do stovky kilometrov vzdialenej Zeme kráľa Juraja V.
Za mesiac prešli 480 kilometrov. A myšlienky na každodennú vyčerpávajúcu námahu a škvŕkajúce žalúdky potom večer v stane zaháňal každý po svojom. Ninnis sa začítal do novely Williama Makepeacea Thackeraya, Mertz utekal k poviedkam o Sherlockovi Holmesovi a Mawson dopĺňal denník a s fotografiou v ruke spomínal na svoju snúbenicu, ktorej ani v austrálskej vyššej spoločnosti, z ktorej pochádzala, nikto nepovedal inak než Paquita. Zmapovali veľkú časť pobrežia a do útrob saní uložili kopu vzácnych geologických vzoriek. Išlo to vlastne celkom dobre.
Lenže potom sa Mawsonovi prisnil ten zvláštny sen, v ktorom sa mu zjavil umierajúci otec, hoci pri jeho odchode z Austrálie nemohol byť zdravší. Na druhý deň objavili jednu z husky feniek, ako požiera vlastné šteňatá. Upozorňovali ich síce, že je to u psov v takto extrémnych podmienkach bežné. Ale predsa len... A nakoniec, hoci boli tak nekonečne ďaleko od pobrežia, narazil do Ninnisových saní burňák. Kde sa tam ten vták, preboha, vzal?
Vtedy sa to celé zvrtlo. Mawson si škaredo roztrhol peru – až tak, že mu do ľavej časti tváre vystreľovali oslepujúce záblesky bolesti. Ninnis sa trikrát prepadol cez snehové mosty a len so šťastím sa nezrútil do temných hlbín jednej z ľadovcových trhlín. Do toho ho postihla snežná slepota a na jednom z prstov na nohe sa mu vytvoril nepríjemne veľký absces, ktorý nakoniec bolel tak silno, že mu ho Mawson prepichol vreckovým nožom a hnis sa vyvalil spod kože von. Keď sa potom 13. decembra 1912 – a áno, samozrejme, že to bol piatok – utáborili uprostred ďalšieho ľadovca, nikto z troch mužov nedokázal v noci zaspať na dlhšie než pár minút, ako to pod nimi v ľade dunelo a praskalo. Teplejší vzduch prebral ľadovce k životu.
Ráno bolo slnečno a na antarktické pomery teplo – len jedenásť stupňov pod nulou. Mawson práve hľadel do slnka a snažil sa určiť ich polohu, keď Ninnis, jeho sane aj psy zmizli. Bolo jasné, čo sa stalo. A Mertz s Mawsonom mohli otvorom v snehu vykrikovať do studenej hlbiny tak silno a tak dlho, ako chceli. Naspäť nezačuli nič, len ozvenu.
„Prakticky všetko jedlo je preč. A s ním aj rýľ, krompáč a stan,“ poznamenal si Mawson v ten deň do denníka. Dostali sa do situácie, ktorá sa nedala nazvať inak než zúfalou. A aj to sa ešte dalo považovať za pomerne optimistické označenie. Práve na Ninnisových saniach bola naložená väčšina zásob, a tak im zostalo jedlo sotva na desať dní. Pritom cesta späť na základňu musela trvať najmenej mesiac – ak by sa nad nimi Antarktída zľutovala.
Aspoň provizórny prístrešok – ako náhradu za stan pochovaný v ľade – postavili zo starých saní, ktoré predchádzajúci deň nechali na ľadovci, aby ich nebrzdili v postupe. Nakoniec sa teda ešte zišli. A po ďalšej prebdenej noci, keď zem pod nimi ožívala, sa rozhodovali, ktorá cesta ich skôr dovedie k prežitiu. Keby sa vydali k pobrežiu, teda dlhšou cestou, mohli dúfať, že azda ulovia tuleňa a že ich možno zbadá posádka zásobovacej lode. Mawson však nakoniec pre oboch zvolil kratšiu cestu cez vnútrozemie. Cestu, ktorá mohla byť síce o dni až týždne rýchlejšia, ale neponúkala ani zrnko nádeje na získanie potravy nielen pre nich samých – ale ani pre ich psy. A tak po niekoľkých dňoch zabili a zjedli najslabšieho z nich.
S pribúdajúcimi dňami hladovania Mawson zistil, že psie mäso musí naozaj dôkladne povariť, aby svalovina aj chrupavky získali konzistenciu dobre stráviteľného želé. „Labky sa varia najdlhšie, po dlhom dusení sa však stávajú celkom stráviteľnými,“ znel ďalší z jeho denníkových zápisov. Najchutnejšia a naozaj najvýživnejšia však bola pečeň. Lenže nakoniec sa práve pečeň stala ďalšou ranou v ich trápení. Mawson aj Mertz sa zvíjali v krutých bolestiach žalúdka a hnačky ich vo vlhkom a prenikavom mraze nútili stále dookola sťahovať nohavice. Navyše sa im začala odlupovať koža, najmä z chodidiel a slabín, a to v celých cáranoch. Aj to bol príznak nadmerného príjmu vitamínu A zo psej pečene.
Na Mertza dopadlo všetko to utrpenie oveľa silnejšie než na Mawsona, ktorému azda pomáhalo, že sa už raz s antarktickými podmienkami úspešne popasoval. Ale z bývalého olympijského lyžiara zostala po necelom mesiaci len vychudnutá pripomienka jeho niekdajšieho ja. Večer 7. januára si potom Mawson zaznamenal: „Počas popoludnia mal Mertz niekoľko záchvatov, potom upadol do delíria. Znova si naplnil nohavice a ja som mu ich vyčistil. Je veľmi slabý, len zriedka dokáže hovoriť súvisle.“ Len o pár hodín neskôr Mertza zachvátilo šialenstvo. Začal besnieť a v záchvate zlomil stanovú tyč. Mawson ho len-len zvládol upokojiť a uložiť do spacáka, v ktorom Mertz o druhej ráno naposledy vydýchol.
Pred osamoteným Mawsonom teraz zívalo ešte stošesťdesiat kilometrov a navyše mu rýchlo utekal čas. Loď SY Aurora totiž musela najneskôr o pár dní odraziť od brehov Antarktídy, inak by ju nadchádzajúca zima odsúdila na osem mesiacov v ľadovom zovretí.
„Podo mnou zívala temná priepasť. Vyčerpaný, slabý a premrznutý, pretože ruky som mal holé a pod oblečenie mi napadali kilá snehu, som visel s pevným presvedčením, že je koniec.“ Zdalo sa takmer nevyhnutné, že skôr či neskôr musí Mawson vykĺznuť z postroja, ktorý sa azda len šťastnou náhodou zachytil na okraji ľadovcovej trhliny, čo sa mu znenazdania otvorila pod nohami. Sám netušil, kde sa v jeho vyhladovanom tele vzala tá sila, ktorá ho doslova vyrvala z roztvoreného ľadového chriapu a vrátila späť do života.
S chodidlami, ktoré už úplne prišli o kožu, ako sa mu po kusoch odlupovala z tela, sa vliekol po rozpukanom ľadovci, krčil sa pred fujavicou, ktorá mu hnala slzy do hasnúcich očí, a zo všetkých síl sa snažil udržať kontrolu nad vlastným vyprázdneným telom. Dokonca mu začali vypadávať vlasy a ešte niekoľkokrát musel zápasiť s gravitáciou, ktorá ho túžila stiahnuť do hlbín ľadovca a ukončiť jeho trápenie. Vo víchrici prešiel sotva šesť, sedem kilometrov za deň. Ale potom sa v sobotu 1. februára zobudil do jasného slnečného dňa – na dohľad od pobrežia Commonwealth Bay, kde navyše objavil sklad zásob nazvaný Aladinova jaskyňa. Keď v ňom našiel tri pomaranče a ananás – niečo, čo konečne nebolo len biele –, rozplakal sa.
Ak ho jeho vlastná vôľa doviedla až tam, zdalo sa, že tých štyridsať kilometrov k chatrči na Cape Denison už nemôže nezvládnuť. Že loď nemôže odplávať z Antarktídy bez neho. Lenže nádej slnečného dňa zmietla z javiska ďalšia fujavica, a keď spustošený Douglas Mawson 8. februára konečne len pár sto krokov od základne hľadel z vyvýšeného miesta na oceán, loď SY Aurora sa už hojdala ďaleko od pevniny.
Po dvojmesačnom boji o holý život tak Douglas Mawson tušil, čo ho čaká. Nezostane sám, to nie. Vedel, že na základni zaručene čakajú čerství muži. Ale bolo otázkou, či on, táto socha s prepadnutými očami, potiahnutá hmotou, ktorá už ani nepripomínala ľudskú kožu, dokáže zvládnuť ešte jeden dlhý rok v Antarktíde. Ani on sám neveril, že môže prežiť ďalšiu krutú zimu na mieste, ktorému vietor azda nikdy nedopraje ani štipku pokoja.
Loď SY Aurora odplávala len niekoľko hodín predtým, než Douglas Mawson dorazil na Cape Denison. Šestica mužov, ktorá zostala na pevnine, sa ešte pokúsila kontaktovať posádku pomocou bezdrôtového telegrafu, ale pre zlé počasie sa už loď nemohla vrátiť. Douglas Mawson tak na Cape Denison strávil ďalších desať mesiacov, kým v decembri 1913 Antarktídu opustil.
Výprava, ktorá rátala aj s ďalšími mužmi, čo sa vydali na prieskum inými smermi než trojica Douglas Mawson, Xavier Mertz a Belgrave Ninnis, preskúmala veľkú časť antarktického pobrežia, pričom opísala jeho geológiu, biológiu a meteorológiu a spresnila polohu južného magnetického pólu.
Po návrate sa Douglas Mawson oženil s Franciscou Adrianou Delprat, známou ako Paquita. V roku 1914 bol povýšený do šľachtického stavu a v roku 1915 mu Kráľovská geografická spoločnosť udelila vyznamenanie Founder's Medal.
V rokoch 1929 až 1931 Douglas Mawson zorganizoval a viedol spoločnú britskú, austrálsku a novozélandskú výskumnú expedíciu v Antarktíde, ktorej výsledkom bolo vytvorenie Austrálskeho antarktického územia v roku 1936.
Douglas Mawson zomrel 14. októbra 1958 vo svojom dome v austrálskom Brightone na krvácanie do mozgu. Mal 76 rokov. Svoje zážitky z pobytu v Antarktíde v rokoch 1911 až 1913 opísal v knihe Home of the Blizzard.
