Neboli tým nijako výnimoční. Presne podľa zvyklostí viedenskej vyššej triedy odchádzala celá rodina Preussovcov na leto do hôr. V jazernom mestečku Altaussee, ktoré zhora strážila vápencová hradba hory Loser, sa Paul Preuss 19. augusta 1886 ostatne aj narodil. A otec – amatérsky botanik a povolaním učiteľ hudby – ho odmalička ťahal po kopcoch za rodinným letným sídlom. A keby sa rok čo rok na zimu nevracali do rakúsko-uhorskej metropoly, možno by mrazivý horský vzduch šesťročného Paula ochránil aj pred vírusom detskej obrny. Takto strávil celú zimu a jar vo svojej viedenskej posteli. Alebo na invalidnom vozíku. Čiastočne ochrnutý.
Našťastie gymnastické cvičenia, dlhé prechádzky a čistý vzduch prúdiaci z hôr k hladine Altaussee – to všetko dohromady vyhnalo z tela invalidnú toporosť a vrátilo doň opäť silu a mladícku obratnosť. Celé leto sa potom znova s otcom skláňali nad vždyzelenými rododendronmi, skúmali všetky druhy horcov, hľadali drobné silenky zakorenené v skalných štrbinách a vzácne na nich spomedzi ostrých listov alpských tráv vykukli aj chlpaté kvietky plesnivca. Tak uplynulo leto v Solnej komore, vystriedala ho znova tá sivá viedenská zima, prišlo ďalšie farebné horské leto, potom zima, leto... a potom otec zomrel.
Ale ani potom sa desaťročný Paul Preuss neprestal na celé dni strácať v horách. Občas ho sprevádzali sestry Sophie a Mina, ale keď sa neskôr začal škriabať po tých najstrmších trávnatých svahoch, z ktorých sa s pribúdajúcou výškou predierali k nebu aj vápencové skalné ostrohy, musel si čoraz častejšie vystačiť sám. Od miestnych odpozeral kolísavú horskú chôdzu, naučil sa ich piesne, reč a dokonca sa začal aj smiať ako horali. Nezabudol však ani na nič z toho, čo prežil so svojím otcom, a na univerzite vo Viedni začal študovať fyziológiu rastlín, aby neskôr, v roku 1911, získal v Mníchove doktorát a miesto asistenta na Botanickom inštitúte. V tom čase si už mohol hovoriť aj „doktor horolezec“.
Terén pod nohami Paula Preussa sa mesiac za mesiacom a rok za rokom čoraz viac zvažoval – a keď mal dvadsať, zmenili sa jeho výpravy do hôr na nefalšované horolezectvo. Niečo naozaj veľké, čo si zaslúžilo obdiv a o čom sa hovorilo na horských chatách, však predviedol až mesiac pred svojimi dvadsiatymi druhými narodeninami. V tom júli roku 1908 vyliezol úplne sám – teda bez partnera na lane a bez akýchkoľvek technických pomôcok – Pichlovu cestu v sedemsto metrov vysokej severnej stene Planspitze v pohorí Gesäuse. A odvtedy steny a vrcholy v jeho denníku pribúdali závratným tempom. Výstupy rátal na stovky. Prvovýstupy na desiatky. A čoraz častejšie sa odvažoval hore len s tým, čím ho obdarila príroda – sám, bez istenia, bez lana – žiadne skoby, karabíny ani iné technické pomôcky.
Časom sa z toho stala jeho životná filozofia. Tak sa malo liezť, myslel si. „Lano je povolené ako prostriedok prinášajúci úľavu, ale nikdy ako jediný skutočný prostriedok na umožnenie výstupu na horu,“ napísal Paul Preuss v septembri 1911 vo svojej eseji Umelé pomôcky na alpských cestách, ktorá vyšla v magazíne Deutsche Alpenzeitung ako zanietená polemika s rastúcim využívaním „technických barličiek“ v horolezectve. Ešte predtým, v lete toho roku, si však stihol získať vychýrenosť len druhým výstupom západnou stenou Totenkirchlu, o ktorom sa po sedem hodín trvajúcom prvovýstupe skupiny okolo Tita Piaza tvrdilo, že patrí medzi najťažšie v celých Alpách. Paul Preuss však stenu prekonal úplne sám a za dve a pol hodiny.
28. júla sa potom so sestrou Minou a ich spoločným priateľom Paulom Rellym vydali pod štíhlu skalnú vežu Campanile Basso – slávnu Guglia di Brenta –, ktorá ako vztýčený prst trčí z ťažkej hmly, čo sa lenivo prevaľuje v labyrinte pohoria Brenta. Už vtedy bol hlboko presvedčený, že „vyliezť na horu vlastnými silami nestačí, treba vedieť z nej aj zliezť“. A keď po zdolaní slávnej žltočiernej steny Paroi Pooli a štyridsaťmetrového komína spoločne dosiahli prstenec Stradone Provinciale, ktorý obopína skalnú ihlu z troch strán a v strmých stenách ponúka až priveľa priestoru na oddych pred vrcholovým náporom, Paul Preuss sa od dvojice oddychujúcej pri desiate vzdialil.
Uprostred východnej steny zbadal líniu, ktorá sa zdala taká logická, že by bola škoda neskúsiť ju hneď teraz. Prečo aj otáľať. Na akú vhodnejšiu chvíľu čakať? A tak svojimi typicky plynulými pohybmi začal prekonávať prvé metre skaly. Maximálne sústredený na každučký dotyk so skalou sa vnoril až do žltého kúta, ktorý po desiatkach metrov vyústil späť do pevnej sivej skaly. Tú potom prerušila úzka žltá rímsa – vhodné miesto na krátke zvesenie paží a drobný výdych. Ďalší kút ho vrátil do otvorenej steny s niekoľkostometrovou hĺbkou pod nohami a nevýrazná čierna trhlina ho napokon vyviedla až na samý vrchol Campanile Basso. Stodesať metrov vysokú stenu Paul Preuss vyliezol aj zliezol za dve hodiny – dve hodiny, ktoré napísali novú kapitolu do kroniky dolomitského lezenia. „Možno krátka, no azda najpôsobivejšia trasa v celých Dolomitoch,“ vyhlásil vtedy Angelo Dibona, horský vodca – legenda.
„Schopnosti horolezca by nemali končiť pri obtiažnosti výstupov, ktoré podniká. Mal by byť pripravený ešte lepšie.“ Tak znela ďalšia z celkovo šiestich zásad, ktoré Paul Preuss predstavil vo svojej eseji v Deutsche Alpenzeitung. Sám potom na svoje výstupy trénoval aj tak, že na okraj skrine položil dva poháre dnom nahor a robil na nich zhyby. Čo bola vraj vynikajúca príprava na lezenie v nestabilnej skale.
Tvrdil tiež, že „použitie umelých pomôcok je opodstatnené len v prípade bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva“ a že „skoba je len núdzová rezerva, a nie základ lezeckého výstupu,“ čím podčiarkol čistotu svojej lezeckej filozofie, ale tiež proti sebe popudil iných slávnych alpinistov, ktorí mu vyčítali prílišnú extrémnosť a na druhej strane aj nedôslednosť, pretože topánky a cepíny, ktoré používal, by sa tiež mali počítať ako umelé pomôcky. Len máločo si z toho však bral k srdcu a naopak o tom vedel aj zažartovať: „Preliezol som si končeky prstov, a tak mi na pomoc musela prísť lepiaca páska, čo snáď ani jeden môj zarytý kritik nebude označovať za porušenie mojich teórií o umelej pomôcke, pretože som pásku použil lepiacou stranou dovnútra.“
Keď potom v lete roku 1912 zamieril do talianskeho Courmayeuru, aby podnikol svoje prvé výstupy v masíve Mont Blanc, jeho lezecká filozofia sa dočkala tragicky červenej pečiatky. Tri dni čakal Paul Preuss na chate Gamba na zlepšenie počasia, a kým žmúril cez kvapky stekajúce po okenných tabuliach do mrakov, dohodol sa s H. O. Jonesom, jedným z najlepších horolezcov vo Walese, jeho manželkou Muriel Gwendolen Edwardsovou a ich vodcom Juliom Trufferom, že sa po utíchnutí búrky spoločne pokúsia o jediný cieľ, ktorý sa dal dosiahnuť bez snehu – ani nie tritisíc metrov vysoký Mont Rouge du Peuterey. Preuss stúpal na čele sám, zatiaľ čo Truffer viedol svojich klientov na lane. Nad krátkym, ale strmým komínom potom už len s hrôzou sledoval, ako Truffer zavrávoral a strhol so sebou do hlbín smrti aj H. O. Jonesa a jeho ženu.
„Princíp bezpečnosti patrí k najvyšším princípom. Nie však ako zbesilé napravovanie vlastnej neistoty pomocou umelých pomôcok, ale skôr ako to prvotné zabezpečenie, ktoré by u každého lezca malo byť založené na správnom odhade jeho schopností vo vzťahu k jeho túžbe.“ Tak znela šiesta zásada z Preussovej eseje v Deutsche Alpenzeitung.
Chvíľu trvalo, kým sa úplne zbavil tých desivých spomienok na tri bezvládne telá, ktoré sa zastavili až na ľadovci Freney. Ale o rok neskôr sa do Courmayeuru vrátil. V zubatom hrebeni tiahnucom sa od Mont Rouge de Peuterey cez ostrie Aiguille Noire k štítu Aiguille Blanche a ďalej po ohromnej žulovej mase Grand Pilier d'Angle až k samotnej streche Európy uvidel čosi vizionárske. Najprv však plánoval vyliezť na väčšinu tých vrcholov samostatne – skôr než ich spojí do jedného súvislého výstupu – najdlhšieho hrebeňového traverzu v Alpách.
Opäť to trvalo niekoľko dní, kým počasie Preussovi dovolilo na také výšiny vôbec pomyslieť. Ale hneď ako slnečné lúče rozžiarili čerstvý sneh na ľadovci Brenva, vyliezol osamote normálnu trasu na Aiguille Noire za menej než päť hodín. A hneď potom namieril pozornosť na Aiguille Blanche de Peuterey – nie príliš stabilnú žulovú masu, ktorú považoval za poslednú vážnu prekážku na ceste na vrchol Mont Blancu. Vycítil však, že pre jedného človeka je to predsa len priveľká výzva, a tak do výpravy prizval priateľa grófa Alda Bonacossu a jeho lezeckého partnera Carla Prochownicka. Prvý bivak si pripravili pri Dames Anglaises – medzi Aiguille Noire a Aiguille Blanche. Lenže ráno všetko prikryl čerstvý sneh, a tak museli v chladnom sedle vyčkať ešte ďalší deň a noc, počas ktorých Paul Preuss udržiaval dobrú tímovú náladu spevom oplzlých viedenských pouličných piesní. A za úsvitu konečne vyrazili.
Preuss bol stále na čele. Skala síce z veľkej časti zmizla pod ľadom a snehom, ale všetci traja s mačkami na nohách istotne ukrajovali meter za metrom. A za dvadsaťosem hodín už zostupovali do zeleného údolia Courmayeuru. V tej chvíli aj inak zdržanlivý Gunther von Saar na stránkach British Alpine Journal vyhlásil, že: „Preuss uspel vo vyriešení veľkého alpského problému.“ Prepojenie celého hrebeňa, ktorého jednotlivé časti Preuss postupne zdolal, bolo na spadnutie. Zostávalo už len počkať na dobré počasie. Lenže to už v tom roku neprišlo. Neľútostný dážď a sneh zmarili jeho plány.
Bolo to sklamanie. Po návrate domov do Altauassee navyše ochorel. Tak veľmi však túžil po horách – po slobode výšok – po aspoň malej satisfakcii za zmarený sen v horách nad Courmayeurom. A tak sa aj napriek pretrvávajúcemu prechladnutiu a varovaniam lekára vydal v piatok 3. októbra na severný hrebeň Mandlkogelu. Na svoju poslednú cestu nahor.
„Samotárske lezenie bude mať vždy svojich kritikov aj svojich oddaných. Ale s pocitom ľútosti nad predčasnou smrťou skvelého lezca a skvelej osobnosti prichádza aj pocit hrdosti, že v našej generácii stále existujú muži najvyššieho intelektu, ktorí s plnou znalosťou všetkých jednoduchších a výnosnejších alternatív, ktoré život ponúka, pokračujú v posilňovaní svojich schopností voči rastúcej obtiažnosti a prijímajú problémy s pokojnou odvahou.“
Záverečné slová nekrológu Geoffreyho Winthropa Younga
Paul Preuss (19. augusta 1886 – 3. októbra 1913) za svoj krátky, len 27 rokov trvajúci život zvládol vyše 1200 výstupov. Z toho 300 výstupov absolvoval sólo a v 150 prípadoch išlo o prvovýstup. Bol uznávaný pre svoje odvážne sólové výstupy a za svoju obhajobu eticky čistého alpinizmu. Živil sa prednáškami a písaním článkov do alpských časopisov a svojím životom a prístupom k lezeniu inšpiroval mnoho ďalších horolezcov. Reinhold Messner vyhlásil, že „žiadny iný alpinista už nebude mať väčší význam pre to, čo robíme.“
Prvý súvislý výstup hrebeňom Peuterey Ridge, ako si ho vysníval Paul Preuss, uskutočnila až v júli 1934 trojica Adolf Göttner, Ludwig Schmaderer a Ferdinand Krobath. Trvalo im štyri dni, kým dosiahli vrchol Mont Blancu.
Na začiatku 20. rokov sa medzi nemeckými a rakúskymi horolezcami šíril antisemitizmus. Židovská časť alpských klubov bola v roku 1924 vylúčená, a keďže aj Paul Preuss mal židovský pôvod, jeho meno bolo vymazané z histórie. Až v 70. rokoch 20. storočia bol jeho odkaz konečne znovu obnovený.
Tito Piaz – vtedajší Preussov lezecký rival, oponent v jeho filozofii, ale aj priateľ – postavil v dvadsiatych rokoch v Dolomitoch na úpätí Torri del Vajolet chatu, ktorú pomenoval Rifugio Paul Preuss, čo bol vzhľadom na rastúcu vlnu antisemitizmu veľmi riskantný čin.
Jedna zo skalných formácií v masíve Tre Cime di Lavaredo – Cima Piccolissima – bola na počesť Paula Preussa pomenovaná Torre Preuss. Jeho meno nesie aj komín v juhovýchodnej stene Grohmannspitze – Preusskamin. V Mníchove je po ňom pomenovaná celá ulica – Paul-Preuß-Straße. A pamätník Paula Preussa stojí aj pri hladine jazera v jeho rodnom Altaussee.
