Ako každé ráno je strašná zima. Priamovýhrevný radiátor v našej malej kutici síce išiel celú noc, ale s jedinou funkčnou špirálou zo štyroch sa mohol s ľadovým vzduchom, ktorým sú nasiaknuté všetky steny v tomto obrovskom dome v doline pod Malým Kaukazom, pretláčať, koľko chcel – bez šance na úspech. Pod dvoma pichľavými dekami, s pričinením vlastného dychu a Sirakovej pálenky, ktorú sa odvážil vytiahnuť až po troch dňoch našej prítomnosti – potom, čo jeho žena na noc odišla do mesta s poznámkou, že Sirak občas veľa pije, ale že sa nemusíme báť, lebo mu všetko schovala –, sme prečkali aj poslednú noc vo vyľudnenom Hermone, kde na zimu zostáva iba Sirak, jeho lajka, štvorčlenná vychudnutá rodina vlastniaca dokopy dvadsaťosem funkčných zubov a dve nemenej vychudnuté kravy.
A lovec Sirak nás už čaká s raňajkami v hale, ktorá by vzhľadom na nebeskú výšku stropu a jednu obrovskú, celú presklenú stenu mohla byť pravoslávnou kaplnkou – keby po jej obvode nevisili všetky tie mŕtve hlavy, ktoré nám pozerajú cez plece do taniera. Nabalený v maskáčovej vatovanej bunde sedí Sirak so svojím hrdým arménskym nosom v kresielku – v ktorom najskôr presedí aj zvyšok zimy, lebo čo tu s takými susedmi? – jednou rukou škrabe lajku za uchom a plynovým plameňometom zovretým v druhej ruke rozkladá oheň v peci – takzvaný kaukazský zapaľovač.
Po niekoľkých dňoch hľadania poriadnej vrstvy snehu v končinách, kde sa mrazivo prázdnym vzduchom opustených dedín len tu a tam roznesie štekot vychudnutých psov, odchádzame – a nechávame Siraka a jeho pálenku ich spoločnému osudu. Ako však na úzkej horskej ceste strácame výšku, strácame aj istotu, či je naozaj február. Pri motoreste, kde sa zhromažďujú biele mikrobusy a ich ošľahaní šoféri s veľkými bojovnými čelami, mi začínajú byť na obtiaž dlhé spodky, v ktorých som posledné dni lyžoval, spal aj večeral. Obávam sa len, či pôjdu dolu – či neprirástli k spotenému telu a či skrútené ochlpenie teraz nefunguje ako suchý zips. Tam totiž ani netiekla teplá voda. Napokon však len v mikinách sedíme vonku na slniečku, z mastného papiera odhryzávame chrumkavé vyprážané placky a obiehame šoférov, aby sme zistili, ktorý z nich nás odvezie na východ.
Po dvoch hodinách jazdy potom stojíme na zaprášenej ulici a kopce za nami – vrcholky nášho očakávania – vyzerajú ako dietne pocukrovaná bábovka. Nemali sme teda napokon zostať vo vymrznutom Sirakovom panoptiku zvieracích trofejí, kde ležala aspoň tá troška snehu bez základu? Ubytovanie máme zaplatené na tri noci a jedinou atrakciou tohto krátera bez lyžiarskeho potenciálu je kaviareň s ružovými kresielkami, detský kútik a námestie budovateľov lepších zajtrajškov s kópiou Eiffelovky vo veľkosti XXS. V kaviarni je našťastie aj wifi.
Dokonca kopa snehu – píše Lianna z airbnb. Musíme sa tam teda nejako dostať. Ideálne ešte dnes. Sú len dve popoludní a na ulici sa o strechu svojho plynom poháňaného fára opiera kopa chlapov, čo si už pripaľujú poslednú cigaretu z ráno kúpenej škatuľky a inak nemajú do čoho pichnúť. Päťtisícovým bankovkám dobre rozumejú a možno by s nami kvôli ich príťažlivému šušťaniu radi šli všetci. Lenže všetci majú kufor zapratný plynovou nádržou tak, že sa nedá použiť, a my držíme v rukách vak s lyžami – vraj či by sa nedal prehnúť napoly? Takže všetky naše dramy, ktoré sme ochotní zaplatiť za sneh ležiaci hodinu a pol jazdy odtiaľto, získava majiteľ modrého sedanu Opel Vectra, lebo ako jediný dokáže tú nemotorne dlhú batožinu napchať do auta, a to aj za cenu, že sa nedostane k ručnej brzde. V tej chvíli vôbec nepremýšľa, že by sa mu ešte dnes mohla hodiť. Skrátka má kšeft a ďalší mesiac sa potom môže pokojne opierať o auto.
Pár kilometrov za mestom sa vo vzduchu začínajú naháňať prvé vločky. Ideme teda správnym smerom – tým istým, z ktorého sme dopoludnia prišli. Lenže po pol hodine stojíme! – zabetónovaní v kolóne áut, na čele ktorej sú kamióny neschopné vyškriabať sa na horizont kopčeka – vyzerá to, že by ho ich šoféri skôr preplili, než naň vyšli. Stojíme desať minút – dvadsať minút – pol hodiny – trištvrte – a potom to už tí najnetrpezlivejší chlapíci nemôžu vydržať a vydávajú sa ostatným ukázať, že sa z toho robí iba zbytočná veda. Proste plyn do podlahy a ideme, nie? Lenže ono to veda je – fyzikálna veda – odpor nie je prekonaný, súčiniteľ šmykového trenia padá na nulové hodnoty, akcia vyvoláva reakciu a nárazník kamióna prakticky demonštruje, že disponuje dostatočným množstvom newtonov na aktiváciu airbagu a účinnú deformáciu karosérie osobného auta. Bum, hotovo, prásk! Ďalší vodiči už nie sú takí ľahkovážni – predovšetkým skupina mladých vojakov priamo pred nami – nasadzujú na svoju dodávku reťaze – zdá sa, že prvý raz v živote – našťastie je ich na to celá jednotka aj s veliteľom – takže po pol hodine konečne uťahujú reťaz na pravom zadnom kolese – a potom ju uťahujú znova – ešte na druhom kolese – totiž tú istú reťaz na pravom prednom kolese – na tom kolese s pohonom.
Každý vodič z kolóny má jeden pokus. Ukáž svoje umenie! – priekopa, alebo horizont? Cesta späť neexistuje – za nami ju zahradili desiatky ďalších hrdinov odhodlaných ísť jediným smerom. Teraz teda prichádzame na rad my. Náš stále pokojný šofér naposledy mocne potiahne z cigarety, koženou topánkou zašliapne ohorok do špinavej brečky pokrývajúcej asfalt a nám dvom ukazuje, nech sa obaja naskladáme na predné sedadlo spolujazdca. Na rozdiel od armády má teda predstavu, ktorú nápravu motor pod kapotou poháňa. Nastala naša chvíľa – naša cesta k horizontu – naša cesta za snehom.
A darí sa nám. Postupne prekonávame jednotlivé míľniky, na ktorých pohoreli toľkí piloti pred nami a ktoré teraz označujú ich povozy odstavené v priekope. Dostávame sa na úroveň posledného kamióna – horizont je bližšie a bližšie – choď, choď – choď-ď-ď-ď – šoférova pravá noha a plynový pedál si notujú v symfónii spolupatričnosti – blížime sa – lenže zrazu – ďalší vyzývateľ horizontu, ktorý sa vydal na cestu pred nami – stojí – zablokuje v kopci aj nás? – už sa nerozbehneme a skončíme uprostred Arménska? Zo strieborného sedanu, beznádejne pretáčajúceho kolesá na jednom mieste tohto nakloneného klziska, okamžite vyskakujú dvaja Arméni a zozadu sa snažia k desiatkam konských síl pripojiť ešte dve sily ľudské – lenže je to beznádej – podrážky kožených lakoviek sa šmýkajú rovnako ako zalepený dezén pneumatík – a zrazu šmyk! – sedan sa stáča nabok a ľavým bokom mieri k svojmu osudu – a muži v lakovkách na poslednú chvíľu uskakujú – lámanie kostí medzi sedanom a nárazníkom kamióna sa zdalo také blízke – počuli by sme ten zvuk z absolútnej blízkosti – práve prechádzame okolo, keď strieborné plechy schytajú svoju osudnú ranu – prásk! Uhýbame – kľučkujeme pomedzi odstavených komparzistov – strácame trenie – ale stále ešte tak-tak ideme – trochu sa šmýkame do strán, ale ideme. Kúsok, už len kúsok, kúsoček – a Á-NO!
Prekonávame horizont ako jediní – no vstupujeme hlavnou bránou do pekla bielej farby. Keby sme sa tak radšej zostali hrať v detskom kútiku, kde by sme nadávali na nedostatok snehu.
Ideme krokom. Stierače nezastaviteľne kmitajú, aby udržali aspoň čiastočný výhľad na cestu, na ktorej sa držíme len vďaka zvodidlám po jej okraji. Pravá noha nášho šoféra stále robí svoje – precíznu a citlivú prácu – povoľuje a stláča plynový pedál v milimetrových nuansách – zato v tvári sa mu nepohne ani mihalnica a iba chvenie chlpov, ktoré trčia do sveta z jeho nosných dierok, svedčí o živote v kamennej arménskej tvári, ktorá si chladnokrvne razí cestu bielou tmou. Míňame ďalšie autá a ďalšie ľudské osudy uväznené v priekope – na svetelné kužele vyžarujúce z ňufákov áut by sa vďaka obrovskému množstvu tučných vločiek, ktoré sa v nich kopia, dalo azda aj siahnuť.
Ako to, že my stále ideme? Prechádzame sedlom, v ktorom ešte pred niekoľkými hodinami slnko žiarilo na vrcholky Malého Kaukazu. Teraz pred nami vo svetle reflektorov žiari iba naša najbližšia budúcnosť – najbližších tridsať metrov. Klesáme do ostrých zákrut – pravá noha teraz venuje svoj cit brzdovému pedálu – proti nám sa pravotočivou stoosemdesiatstupňovou zákrutou šinie kamión – vlastne už takmer stojí, hrabe z posledného – a za ním sa pokúša udržať kolesá v pohybe posledný preživší žigulík – predbieha – musí – a nás núti spomaliť – šmýka sa – a opäť ten súčiniteľ šmykového trenia – nula od nuly pojde – gravitácia predurčuje trajektóriu a kamión odpratáva odpísaný žigulík zo svojej cesty – priamo do tej našej. Keď ho v jeho nekontrolovanom pohybe tesne míňame, mohli by sme si celkom zblízka prezrieť beznádejný výraz vodiča – ale bohužiaľ, máme radšej oči skryté v dlaniach vlastnej beznádeje.
Ideme, ideme, ideme. Prehrýzame sa snehom, neodvažujeme sa na nášho hrdinu prehovoriť a rušiť tak jeho sústredenie – nabúravať istotu, s akou plní úlohu, ku ktorej sa nám zaviazal pred už takmer šiestimi hodinami. Až modrá tabuľa pri krajnici, ktorá na rovnakom riadku ako Džermuk uvádza číslovku osem, uvoľňuje vákuum vo vnútri malej kabíny auta. Prvý raz od dobytia horizontu sa k nám šofér obracia a my chápeme, čo sa od nás očakáva – vyťahujeme zo skrčenej škatuľky STARTiek cigaretu, ktorá počas troch mocných potiahnutí zmizne až po filter v jeho pľúcach. Duša potrebovala dofúknuť.
Zastavujeme pod mdlým pouličným osvetlením – na ceste medzi panelákmi, ktorým dominuje desaťposchodový vežiak. Vitajte v arménskom Zermatte?
Naše tašky aj vak s lyžami letia do snehu a šofér sa ponáhľa po svoju odmenu – navýšenú o bonus za hrdinstvo a génia jeho pravej nohy – chce sa totiž ešte dnes vrátiť domov! Je to génius aj šialenec. Na rozdiel od nás však dobre vie, kam mieri – to my o deviatej večer zatiaľ vôbec netušíme. Našťastie, skôr než sa stihneme stratiť v postsovietskom sídlisku, Lianna z airbnb pre nás do tmavých ulíc posiela svojich priateľov. A nás čaká ďalšia zbesilá jazda žigulíkom medzi arménskymi panelákmi. Už mi ale vôbec neprekáža, že pre nedostatok miesta máme v aute dvoch vodičov – chalani si sedia navzájom na kolenách – jeden ovláda volant, druhý pedále – a že vak s lyžami musím držať v ruke vystrčenej zo stiahnutého okienka na ulicu. Len si matne spomínam, že tá Lianna písala čosi o problémoch s kúrením – a dievča, ktoré nás prišlo medzi paneláky vyzdvihnúť a najskôr nás čoskoro v jednom z nich ubytuje, nám s úsmevom oznamuje, že v noci má byť mínus dvadsaťpäť.
Chcel by som si zohriať ruky –
azda v kuchyni,
otvorím chladničku.
