To miesto predstavovalo posledné biele miesto na mape Spojených štátov. Nikto sa neodvážil po rieke Colorado medzi obrovské skalné steny, z ktorých púštne slnko vytváralo nemilosrdnú žeravú pec. Už o tristo rokov skôr do tých končín nazrel conquistador Francisco Coronado a vyhlásil ich za nepriechodné. A aj neskorší americkí prisťahovalci sa od takého miesta radšej držali ďalej – čo by aj hľadali na neúrodnej a vyprahnutej arizonskej pôde? Iba major John Wesley Powell, hrdina občianskej vojny, našiel v ceste do Veľkej neznámej ďalší zmysel svojho života.
Možno ho už nudila každodenná rutina na Illinois Wesleyan University, kam po skončení vojenskej služby nastúpil. A možno tiež túžil zapísať svoje meno natrvalo do histórie. A tak 13. augusta 1869 vplával spolu s ďalšími ôsmimi mužmi do útrob Grand Canyonu.
V ten brutálne horúci deň naposledy priviazali svoje lode na brehu sveta, ktorý ešte poznali. Všetko ďalej už predstavovalo nekonečný zborník otázok. Netušili, čo si na nich rieka Colorado pripravila. A mohlo to byť čokoľvek – strmé vodopády, divoké pereje a z nich vykúkajúce obludné balvany, úzke kanály plné rozbúrenej vody a nad tým všetkým strmé steny, ktoré im v prípade ťažkostí neumožnia uniknúť do azda ešte nehostinnejších plání vysoko nad nimi.
Powell sa pre svoju výpravu snažil získať finančnú podporu od americkej vlády, ale pre Kongres nemal tento hazard v oblasti bez komerčného úžitku žiadnu hodnotu. Pôda tam bola neúrodná a navyše po vyprahnutom piesku stále preháňali svoje kone nespútané indiánske kmene. Výmenou za prísľub vedeckých vzoriek a dát získal nakoniec John Wesley Powell peniaze od Illinois Historical Society, americká armáda darovala vojenské prídely na desať mesiacov a železnica Union Pacific mu z Chicaga do Green River dopravila zásielku štyroch drevených člnov. Do posádky sa mu podarilo naverbovať ďalších veteránov občianskej vojny, lovcov a traperov, ktorí vedeli, ako prežiť v divočine. Nikto z nich však nemal skúsenosti so splavovaním perejí. To prinieslo problémy už iba dva týždne po vyplávaní z Wyomingu. Na mieste, ktoré Powell neskôr príhodne pomenoval Disaster Falls, strhol prúd rieky posádku jedného z člnov do pereje plnej kameňov. Čln sa prevrátil a rozlomil napoly. Všetci prežili, ale tretina cenných zásob a jedno z plavidiel sa stratili skôr, než sa vôbec priblížili k bráne Grand Canyonu.
Angličan Frank Goodman sa po tejto udalosti rozhodol výpravu opustiť. Powell však o pokračovaní cesty nepochyboval. Hoci ani ďalšie veci nešli podľa predstáv. Napriek tomu, že člny pred výpravou upravili tak, aby sa voda nedostala k nákladu jedla a streliva na palube, ich prídely boli čoraz premočenejšie. Chlieb plesnivel a zbrane sa ukázali ako takmer zbytočné – vo vyprahnutej krajine len ťažko zazreli iného živého tvora, ktorého by zastrelili a zjedli. Aby sa vyhli ďalším pohromám v perejach, presadil Powell, aby člny presúvali zavesené na lanách po stranách kaňonu, čo postup len a len predlžovalo a oberalo mužov o zvyšky síl a odhodlania. To zase viedlo k hádkam a rozporom. A dokonca ani v noci im nebol doprajný pokoj, počas ktorého by nabrali energiu na ďalší deň. Nedostatok pláží na táborenie ich často zahnal na skaly, kde sa krčili v sede – len aby sa už dočkali rána.
„Lode sú úplne neovládateľné,“ zapísal si John Wesley Powell 15. augusta 1869 do svojho denníka. Tristo metrov vysoké steny, ktoré sa týčili nad ich hlavami, spôsobili, že desiati muži boli úplne vydaní napospas rieke Colorado. Začal sa boj o prežitie. Pritom najzákernejší úsek na ich príchod ešte len čakal.
Separation Canyon. Tak pomenoval Powell desivé, temne žulové steny, o ktoré sa za mohutného hromenia rozrážal prúd Colorada a roztrieštená voda sa potom v kvapôčkach vírila vzduchom všade navôkol. Takmer sa nepočuli. Rozbúrenú rieku museli prekričať. Po troch mesiacoch od vyplávania z Wyomingu, keď boli vystavení tomu najdesivejšiemu, čo dovtedy pred sebou uvideli, rozpory medzi členmi výpravy vybublali na hladinu v plnej nahote.
Oramel Howland presviedčal Powella, aby výpravu ukončil – prosil ho, aby pre svoju posadnutosť nehnal celú posádku do pažeráka smrti. V stenách dokonca objavil slabinu, ktorá ich mala pustiť z kaňonu do púšte. Po stodvadsiatich kilometroch pochodu by sa potom dostali do najbližšej mormonskej osady a možno by aj prežili. Ale Powell tušil, že koniec kaňonu sa už blíži. A tak blízko cieľa to nemohol vzdať. „Aj keby so mnou zostal len jeden z vás,“ povedal mužom, „budem pokračovať ďalej!“ Nakoniec ich s Powellom zostalo šesť. Pre Howlanda však už bolo nemysliteľné nastúpiť do člna – takú hrôzu v ňom Separation Canyon vyvolával – a spolu so svojím bratom Senecom a Williamom Dunnom opustili výpravu a začali sa škriabať stenami späť na svet. V tej chvíli zostávalo do konca Grand Canyonu šesťdesiat kilometrov z celkových štyristopäťdesiat a len dva dni plavby do pokojnejších vôd. To však netušil John Wesley Powell ani Oramel Howland.
Šestica mužov sa natlačila do dvoch člnov – tretí nechali na mieste s časťou zásob jedla a munície pre mužov, ktorí sa vydali vlastnou cestou – a s prekvapivou ľahkosťou prekonali prvé pereje. Separation Canyon však v ten deň ešte ukázal svoju záludnosť. Keď sa pokúšali spustiť jeden z člnov popri perejach na lane – ako to počas výpravy robili do úmoru azda už tisíckrát – strhla plavidlo mohutná vlna a s ním vzala aj kronikára expedície Georgea Bradleyho. Čln mizol a znova sa vynáral z penových vôd, ktoré sa s ním pohrávali ako s detskou hračkou. Ostatní s hrôzou hľadeli tým smerom, ale Bradleyho nezazreli ani raz. Keď čln zmizol pod hladinou naposledy, po chvíli sa namiesto neho vynoril Bradley, mával na ostatných klobúkom a kričal tak, že sa jeho hlas ešte niekoľkokrát odrazil od stien kaňonu – práve prežil vlastnú smrť. A výprave zostalo jedno jediné plavidlo.
Keď však na druhý deň, v nedeľu 29. augusta 1869, John Wesley Powell a jeho muži preplávali okolo Grand Wash, vedeli, že už ich nečaká nič zlé. Po viac než troch mesiacoch dorazili na koniec svojej historickej cesty, zatiaľ čo svet okolo ich dávno považoval za mŕtvych. Na drevených člnoch, ktoré pôvodne slúžili riečnym prievozníkom, vyfarbili ďalší diel na mape sveta.
John Wesley Powell sa do Grand Canyonu vydal ešte raz – v roku 1871. Tentoraz už s podporou vlády USA a s fotografmi, ktorí celú oblasť zmapovali. V 70. rokoch 19. storočia sa stal mužom desaťročia. Cestoval s prednáškami po Amerike, založil organizáciu United States Geological Survey a neúnavne podporoval ochranu Grand Canyonu.
Od dňa, keď Oramel Howland, jeho brat Seneca Howland a William Dunn opustili výpravu, o nich nikto nepočul. Najskôr ich zavraždili mormonskí osadníci, ktorí si ich pomýlili s vládnymi agentmi, ktorí lovili zločincov zo sekty náboženských fundamentalistov.
Do Grand Canyonu sa v súčasnosti vydáva 20000 ľudí ročne – s profesionálnym sprievodcom na motorizovaných gumových člnoch, ktoré celý kaňon prekonajú za jeden až dva týždne. Pereje Separation Canyonu však v 30. rokoch 20. storočia pochovalo jazero Mead, a tak len málokto zažil tie najextrémnejšie vody Grand Canyonu ako John Wesley Powell a jeho expedícia.
