Willi Unsoeld sa objavil v Yosemitskom údolí v čase, keď sa dvadsaťroční mladíci Royal Robbins, Chuck Pratt, Tom Frost a Yvon Chouinard vrhali do mnoho stoviek metrov vysokých a dovtedy nepreskúmaných vertikálnych žulových morí. A dokonca aj on sám sa vtedy niekoľkými svojimi výstupmi zvečnil v novej kapitole lezenia. Okrem toho však študoval na troch vysokých školách a práve na Oregon State College na jeseň 1950 prvýkrát uvidel svoju budúcu ženu. Volala sa Jolene a rovnako ako on milovala hory. Prvý spoločný výstup podnikli čoskoro na osamotene vztýčený a do strán široko rozkročený vrchol North Sister. Podľa Jolene sa vraj Willi vtedy zamiloval do jej horolezeckých nohavíc GI a ona zase podľahla jeho rozprávaniu pri táboráku.
Možno už vtedy hovoril Willi o čare, ktorým si ho podmanila sedemtisíc osemsto metrov vysoká hora v indických Himalájach, ku ktorej prví dobrodruhovia a objavitelia kedysi vzhliadali ako k vôbec najvyššiemu štítu známeho sveta – Nanda Devi. Bol uchvátený tou kamennou tvárou, do ktorej ostrých čŕt a drobných vrások sa vpísali milióny rokov skúseností s treskúcimi mrazmi, bičujúcimi fujavicami aj prenikavým slnkom – oslnený náhrdelníkom večného snehu, ktorý sa pohojdával na odhalených pleciach hory a ktorého krása sa ešte prehlbovala v oranžových tónoch zapadajúceho garhwalského slnka. Možno už vtedy, pri praskaní dreva v plameňoch osvetľujúcich bivak pod North Sister, sa Willi a Jolene rozhodli, že ak budú mať spolu dcéru, ponesie meno Nanda Devi.
A naozaj – v roku 1952 sa narodil syn Regon a o dva roky neskôr sa Bohyňa rozdávajúca blaženosť, ako sa názov hory prekladá, zhmotnila v tele maličkej Nanda Devi Unsoeld.
Šesťčlenná rodina Unsoeldovcov – počas ďalších štyroch rokov sa narodil ešte syn Krag a dcéra Terres – žila vo svojom vlastnom svete plnom hôr a dobrodružstiev, ktoré sám Willi vyšponoval až na najvyššie štíty sveta. V roku 1954 sa neúspešne pokúsil o dovtedy nezlezený osemtisícový Makalu, stál na vrchole pakistanského Masherbrumu a na jar 1963 obetoval deväť prstov na nohách za prestup novou a odvážnou cestou, ktorú s Tomom Hornbeinom vytýčili na západnom hrebeni Everestu.
Keď sa Willi po niekoľkomesačnom pobyte v nemocnici zotavil z omrzlín, vybral sa do Nepálu znova. Tentoraz však pracovne, ako zástupca riaditeľa dobrovoľníckej organizácie Peace Corps, s celou rodinou a na dlhé tri roky. Návrat z prostého sveta, kde ľudia nepoznajú stres, hromadenie a nedostatok času, do márnotratnej americkej kultúry konca šesťdesiatych rokov potom pre štvoricu detí predstavoval poriadny šok. Nanda Devi v tom čase dospievala a v deň, keď ju zástupca riaditeľa uvádzal medzi nových spolužiakov, len málokto nepocítil dosah jej prítomnosti. Za divoko rozviatymi blond vlasmi, odvážne zvedavými očami a priateľským úsmevom zostávala na školskej chodbe hlboká a ťažko prehliadnuteľná brázda. Zatiaľ čo väčšina dievčat denne trávila hodiny pred zrkadlom v snahe dosiahnuť nenútený a bezstarostný vzhľad kvetinových detí, ktorý mal predstierať nezáujem o to, ako vyzerajú, v prípade Nanda Devi sa to zdalo skutočné – naozaj ju nezaujímalo, čo si o nej kto myslí.
Spolužiačky z nej boli zmätené, mnohí spolužiaci uchvátení.
Devi bola iná. Nosila roztrhané khaki šortky alebo sukňu, ktorá vyzerala, akoby jej spodný lem ráno odhadom odstrihla nožnicami. Pod voľným vyblednutým tričkom nenosievala podprsenku, z podpazušia jej vykúkalo blond ochlpenie a roztrhané plátenné tenisky nemali šnúrky. Trinásť kilometrov z domu do školy jazdila za každého počasia na bicykli – azda preto občas voňala, akoby sa vrátila z trojdňového trampovania v horách. Raz dorazila do triedy s malým oneskorením, v tých handrových teniskách jej čvachtala voda a na podlahe za ňou zostávali mokré šľapaje. V ten deň napadlo pätnásť centimetrov snehu, a tak tlačila svoj bicykel závejmi.
Večne vysmiate dievča akosi prirodzene inklinovalo k šetrnosti a ohľaduplnosti – nič veľmi nové si nekupovala a veci, ktoré ešte mohli byť užitočné, nikdy nevyhodila. Jej bratia zase vyberali z kontajnerov za supermarketmi vyhodené nepredané jedlo. Devi sa angažovala v otázkach sociálnej spravodlivosti, zúčastňovala sa na zhromaždeniach proti vojne vo Vietname či hladomoru v chudobných krajinách a dobrovoľníčila v jedálni pre chudobných. Nikdy sa však nedrala na výslnie. Takže zatiaľ čo si jej spolužiaci počas promócie užívali svoju chvíľu slávy v hranatých čiapkach a slávnostných talároch, Devi sedela so svojím otcom na vrchole Mount Rainieru.
V lete roku 1976 si potom hora, ktorej meno hrdo nosila dvadsaťdva rokov, zavolala Nanda Devi k sebe.
Do základného tábora sa Devi vybrala v spoločnosti svojho otca a mnohých ďalších horolezcov, medzi ktorými vynikal dvadsaťosemročný John Roskelley. Predovšetkým vďaka jeho neuveriteľnému odhodlaniu a lezeckému umeniu vystúpilo trio Roskelley, Lou Reichardt a Jim States v prvý septembrový deň na vrchol Nanda Devi – novou cestou v severozápadnej stene. Inak sa však expedícia už od začiatku topila v sporoch a problémoch s vybavením a načasovaním voči monzúnu. Devi navyše už na druhý deň pochodu do základného tábora postihla slabinová prietrž. A pri následnom výstupe po svahoch hory jej začala znepríjemňovať život neustávajúca hnačka. Devi však na sebe nedávala nič znať – zaťala zuby a odhodlane mierila za svojím osudom. Potom ako sa v treťom tábore stretla so zostupujúcim Roskelleym a jeho partnermi, napla 3. septembra svoje sily, aby dosiahla štvrtý výškový tábor – posledný pred vrcholom. Bojovala s náročným skalným terénom aj s vlastným telom a do stanu, ktorý medzitým postavili dvaja rýchlejší spolulezci, sa zvalila až po polnoci. Mala za sebou náročný deň a počasie sa začalo zhoršovať. Pokus o vrchol neprichádzal do úvahy.
Aj počas ďalších dní zvierali temné mraky maličký stan, ukotvený vysoko na svahoch hory, a vietor ustavične búšil do tenkého tropika. O tri dni neskôr vystúpil hore aj Willi Unsoeld so zásobami a materiálom, ktorý mal skupine pomôcť na vrchol. Lenže nepokojná hora cestu nahor nemienila otvoriť a štvorica sa rozhodla, že živlom vystavený tábor ráno opustí a zostúpi nižšie. Počas nasledujúcej noci však už Devi takmer nespala. Žalúdok sa jej nadúval až na prasknutie, a tak musela až do svitania sedieť a krútiť sa, aby si bolesti brucha aspoň trochu uľavila. Ráno sa cítila vyčerpaná. Napriek tomu verila, že zostup do bezpečia tretieho tábora zvládne. Keď sa však štvorica krátko pred poludním chystala na odchod, vysilená Devi sa zapotácala a tichým hlasom vypustila do riedkeho vzduchu jediné slovo – svoje posledné: „Zomriem.“ Potom sa zrútila do snehu.
Miestni nosiči, uchvátení veľkorysým a večne usmievavým dievčaťom s kučeravými blond vlasmi, považovali jej smrť za čisto mystickú udalosť – reinkarnovaná bohyňa Nanda Devi sa vraj vrátila do svojho pôvodného domova. Devi teda nezomrela – dvadsaťdva rokov bola len zosobnenou bohyňou a jej dočasná hmotná schránka zostane raz a navždy uložená na svahoch hory, do ktorej blízkosti je už niekoľko desaťročí ľuďom vstup zakázaný.
Willi Unsoeld aj po smrti svojej dcéry úspešne vystúpil na vrchol Nanda Devi. O tri roky neskôr potom vo veku 52 rokov zahynul v lavíne na Mount Rainier, hore, na ktorú za svoj život vystúpil viac ako dvestokrát, keď ako sprievodca viedol na vrchol skupinu študentov.
Jolene Unsoeld prišla v horách o dcéru aj manžela, ale s heslom „musíme vstať“ pokračovala v naplnenom živote, ktorý zasvätila verejnej službe. Angažovala sa v mnohých environmentálnych a feministických kauzách a pôsobila ako členka Snemovne reprezentantov Spojených štátov. Zomrela 28. novembra 2021 vo veku 89 rokov.
V roku 1983 uznala indická vláda náboženský význam Nanda Devi a na ochranu krehkého ekosystému zakázala miestnym obyvateľom aj horolezcom vstup do celého okolia hory, ktoré patrí do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Firma Lowe Alpine sa v roku 1979 rozhodla uctiť pamiatku Nanda Devi Unsoeld novým radom dámskych batohov s označením ND – Nanda Devi. Toto označenie používa dodnes.
