Rodičia rozhodli. Nepýtali sa, kam ju ťahá srdce. Načúvať dievčenským túžbam k šerpským zvykom nepatrilo. Jednoducho jej vybrali ženícha. Dohodli sobáš a povedali: „Pasang Lhamu, tvoj život bude takýto a basta!“ Tak to v Solokhumbu chodilo. Každý mal v živote svoju danú úlohu. Muži výmenou za voňavé zelené doláre nosili sahibom po horách preťažké batohy – aby sa ich západné pľúca nezadýchali. A ženy? Tie doma plieskali tsampu a občas pritom plesli aj deti, keď veľmi zlobili. Malinkej Pasang Lhamu však Bohyňa Matka nadelila vzdorovitosť a tvrdohlavosť. Mala s ňou celkom iné úmysly. A tak sa Pasang Lhamu v sedemnástich vzoprela osudu nalinkovanému tradíciou a pred prideleným snúbencom ušla do Káthmandu. Lhakpa Sonam ju tam už očakával.
Bez rodného amfiteátra horských štítov sa však dlho nezaobišla. Iskrivé snehy Himalájí jej od narodenia deň čo deň vrhali do očí svetlo šťastia. Preto sa tam hore čoskoro vrátila. Teraz už ale s mužom, ktorého si sama vybrala. A tiež s klientmi ich spoločnej trekingovej agentúry Thamserku Trekking.
Pánov a paničiek zo západu za ich chrbtami pribúdalo. A keď s nimi Pasang Lhamu prechodila všetky možné doliny aj nemožné horské sedlá, začala jej Bohyňa Matka našepkávať, že by mala zdvihnúť zrak a hľadieť vyššie. S jej kondíciou a odhodlaním – veď vôbec nezáleží na tom, že nemá žiadne vzdelanie a že do školy chodili iba jej bratia. Ona by nemusela k horám so zaklonenou hlavou len vzhliadať. Beztak sa už postavila väčšine patriarchálnych tradícií. A svet okolo sa mení, šepkala jej do ucha Bohyňa Matka. Tak prečo by vrcholy mali zostať doménou šerpských mužov?
Pasang Lhamu pozorne načúvala. A potom sa so semienkom nádeje, ktoré v nej Bohyňa Matka zasiala, zverila Lhakpovi Sonamovi. Nehneval sa. Neprotestoval. Položil jej dlane na plecia a povedal: „Áno, Pasang Lhamu!“ A potom spolu s ňou obrátil zrak nahor.
Francúzske Chamonix ich oboch privítalo veľkolepo. Hoci sa nedostali vyššie, než siaha hocijaké himalájske sedlo, spoznali, aký pokoj prináša do duše výhľad z vrcholu, ktorý si hovorí najvyšší. Mont Blanc bol však len začiatok. Prvé políčko, ktoré si Pasang Lhamu odškrtla v zozname „Prvá nepálska žena na ____“.
Ako ďalší jej Bohyňa Matka našepkala ligotavo biely trojhran Pisang. Šesťtisíc metrov a kúsok. Stačilo len zaťať svaly a ísť. Pasang Lhamu sa na úpätí tej nepálskej hory zhlboka nadýchla a vzala to na jeden šup. Vydýchla až hore. Na hore, z ktorej vrcholu hľadela na rozložitú Annapurnu aj dvojšpicatú Manaslu. Dve osemtisícovky, ktoré Pasang Lhamu stále – hoci sa zdalo, že vyšplhala celkom vysoko – nútili zakláňať hlavu. „Takže teda musím na osemtisícovku,“ pomyslela si a Lhakpa Sonam jej vybral tú, ktorá sa zdala najprívetivejšia. Čo Oju. Po jej tyrkysových svahoch sa však stúpalo o poznanie ťažšie. Na šiestu najvyššiu horu sveta jeden nádych zďaleka nestačil. A Pasang Lhamu po prvý raz spoznala, ako pri spaní vo výškovom tábore bolesť hlavy zahmlí zrak a ako sa krúti žalúdok. Ale zdolať osemtisícovku bolo napokon ľahšie než potom stráviť tie pohŕdavé mužské reči o tom, že namiesto liezenia po horách by mala zaliezť k svojim trom deťom a držať sa viete čoho.
Lenže Bohyňa Matka neprestávala Pasang Lhamu presviedčať o opaku. Vábila ju k sebe a miesila v jej hlave myšlienky o prvej žene, ktorá sa s nepálskou vlajkou postaví na najvyššiu horu sveta. „Poď bližšie,“ hovorievala jej v snoch, „zavediem ťa na svoje temeno.“ A rovno pre Pasang Lhamu osnovala prvú príležitosť.
V roku deväťdesiat mal Francúz Marc Batard veľkolepý plán. Čomolungma a Lhoce v jeden deň. Dve osemtisícovky jedným vrzom. Koniec koncov, Batard bol jedným z mála, ktorí mohli o niečom takom odvážnom čo i len premýšľať. Už dva roky držal rekord vo výstupe na Čomolungmu bez kyslíka. Zo základného tábora vyklusal hore za dvadsaťdva hodín a dvadsaťdeväť minút presne. Takže jeho nový cieľ sa nezdal až taký pochabý. A keby sa k tomu pridala prvá nepálska žena na najvyššej hore sveta – noviny by nepísali o ničom inom!
Bohyňa Matka si však pre Pasang Lhamu pripravila tvrdú skúšku. A ktokoľvek z výpravy si pošuškával: „Pozrite, aká je pomalá. Veď sa sotva nadýchne. Tá na to nemá.“ A naozaj – veľmi to nešlo. Nohy akoby jej niekto zalial do betónu a pľúca zadusil korzetom. Ale keby dostala príležitosť, zaťala by zuby. Odhodlanie mala, aj keď sotva lapala po dychu. Priestor, aby to ukázala, však už nedostala. Marc Batard zavelil, aby sa nad posledný výškový tábor v Južnom sedle neopovážila. „Trop risqué. Príliš riskantné,“ povedal prerývaným hlasom a poslal Pasang Lhamu dolu. So skľúčenou mysľou sa odvliekla do najnižšieho tábora a ani sa neobzrela. Nechcela Bohyňu Matku vidieť. Bola to od nej škaredá hra, myslela si. A so sklopenou hlavou odmietla aj Batardovu výzvu na druhý pokus o niekoľko dní neskôr.
Vrátila sa až o rok. „Už žiadna zahraničná výprava, ktorú nebudeš mať vo svojich rukách,“ poradila jej po prvom neúspechu Bohyňa Matka, ku ktorej našepkávaniu sa Pasang Lhamu napokon oddane vrátila. Tímu šestnástich horolezcov teraz velila ona a Lhakpa Sonam. A hneď to dotiahli až do výšky ôsmich tisíc sedemsto štyridsiatich ôsmich metrov. Vrchol Čomolungmy mali na dohľad. Lenže potom sa do hory oprel vietor. Hotový uragán. Po štyroch sa plazili späť do tábora. Len tí najodolnejší by v sebe našli chuť a silu skúsiť sa na vrchol Čomolungmy predsa len vyškriabať, keby ich Lhakpa Sonam vo vysielačke neprekričal: „Nieee – to v žiadnom prípade – všetci stáť! Pasang Lhamu musí mať pred všetkými ostatnými prednosť!“ Tým však musel Bohyňu Matku poriadne nahnevať, pretože počas nasledujúcich dvoch rokov, kedykoľvek Pasang Lhamu zabodla hroty mačiek do večného snehu, zdvihol sa vietor a zfúkol ju z hory rovnako ako vtedy. Bohyňa Matka totiž k ľudským slabostiam nebýva zhovievavá.
Pasang Lhamu tušila, že bude ťažké Bohyňu Matku udobriť. Neprestávala však veriť, že sa v sne opäť stretnú a ona ju znova pozve na svoje temeno. Lenže na budúci rok sa do indickej ženskej výpravy, ktorá mala po päťdesiatich rokoch uctiť prvý Tenzingov výstup na Čomolungmu, namiesto Pasang Lhamu dostali dve iné nepálske ženy. A obe bažili po tom istom, po čom túžila aj Pasang Lhamu – stať sa prvou nepálskou ženou na najvyššej hore sveta. Bohyňa Matka ju zavrhla. A možno to tak malo byť. Možno to bola súčasť trestu, straty a napokon aj zmierenia. Tvrdohlavý Lhakpa Sonam však pre úmysly Bohyne Matky nemal pochopenie. Len čo zistil, že by jeho žena mala v ten rok zostať doma a možno napokon aj prísť o to, po čom roky bažila, začal konať. Pracoval rýchlo. A postavil Pasang Lhamu na čelo vlastnej expedície. Museli tie dve predbehnúť.
Už dvadsiateho prvého apríla poskladali v krutom vetre Južného sedla stanové tyče a pretiahli cez ne tropiko – div im neuletelo do čínskej neznáma. Vyrazili zhurta. Odhodlanie z nich priam sršalo. Ponáhľali sa a postupovali po svahoch hory tak, aby ich konkurenti nemali potuchy, kde sa nachádzajú. Ani vysielačky si nevzali. V úplnom utajení sa plížili nahor. A potom – keď sa v poslednom výškovom tábore krčili pod ťažko skúšanými stanovými plachtami – sa Bohyňa Matka utíšila. Jej hlas počula len Pasang Lhamu. Ponúkala jej príležitosť. „Sláva! Bohyňa Matka sa nado mnou zmilovala,“ pomyslela si Pasang Lhamu, keď sa ozvalo to staré pozvanie na temeno.
Ešte pred polnocou vyrazila spolu s piatimi nepálskymi mužmi k vrcholu. Na oblohe by mohla spočítať všetky hviezdy, keby mala silu zakloniť hlavu. Lenže sotva vyškriabala zo dna pľúc dosť kyslíka na to, aby posunula nohy čo i len o jeden malinký krok vpred. Výškových metrov zúfalo nepribúdalo. Zato čas naskakoval zbesilým tempom. Čo iným trvá desať hodín, im trvalo takmer pätnásť. Ale napokon sa Pasang Lhamu predsa len dočkala. Bohyňa Matka ju v svite neskorého popoludňajšieho slnka privítala na svojom temene. Kľačala tam hore a ťažko lapala dych – navonok zbedačená, ale vnútri šťastná. Z vrecka páperovej bundy vytiahla nepálsku vlajku, priložila si ju na hruď a zmierlivo hľadela v ústrety temnému osudu, ktorý sa hnal k hore od východu. Na obzore preblikovali blesky a vzduch nabitý energiou hrmel. Nedalo sa tomu uniknúť. Vedela to, pretože to počula vo svojej hlave. Mohla už len kráčať dolu a čakať, kedy na ňu udrie mrazivá spúšť. Bohyňa Matka dala Pasang Lhamu to, čo nepoznalo žiadne šerpské dievča. Dala pokoj jej duši – a nechala si jej telo. Telo prvej nepálskej ženy na vrchole Čomolungmy.
Pasang Lhamu Sherpa (1961–1993) sa 22. apríla 1993 stala prvou nepálskou ženou, ktorá vystúpila na Mount Everest. Pri zostupe však musela so spoločníkmi Sonamom Tsheringom a Pembom Nuruom pre vyčerpanie improvizovane bivakovať vysoko nad hranicou ôsmich tisíc metrov v tzv. zóne smrti. Pemba Nuru sa na druhý deň vydal po pomoc na Južné sedlo, ale všetci boli príliš unavení na to, aby sa vydali opäť hore. Búrka napokon znemožnila akúkoľvek záchranu a bezvládne telá Pasang Lhamu a Sonama Tsheringa objavili členovia výpravy až o osemnásť dní neskôr.
S pomocou zahraničných horolezcov sa členom výpravy podarilo zniesť telo Pasang Lhamu z ohromujúcej výšky 8750 metrov. Táto záchranná operácia sa zapísala do histórie, pretože dovtedy prevládalo presvedčenie, že zniesť telá zosnulých z takých extrémnych výšok je nemožné, a mŕtvi horolezci sa tak nechávali ležať tam, kde zahynuli.
Pasang Lhamu Sherpa je v Nepále uctievaná ako hrdinka. Jej tvár nájdete na poštovej známke, pomenované sú po nej mnohé školy a nepálsky kráľ ju ako prvú ženu posmrtne ocenil vyznamenaním Nepálskej hviezdy. Podľa Pasang Lhamu sa volá aj špeciálna odroda pšenice, 117 km dlhá diaľnica Pasanglhamu a 7350 metrov vysoká hora Pasang Lhamu Chuli. V Káthmandu tiež stojí jej pomník v životnej veľkosti.
Lhakpa Sonam Sherpa – manžel Pasang Lhamu – založil nadáciu Pasang Lhamu Mountaineering Foundation. Jej cieľom je uľahčiť nepálskym ženám prístup k horolezectvu.
