Hovorí sa, že čas všetko napraví. Štyri roky však zrejme boli málo. Koniec koncov – bola to Hora zabijak, čo sa v päťdesiatom treťom zahryzla do jeho tela. A on bol vďačný, že to odniesol len dočasnými halucináciami a omrznutými prstami na nohách, ktoré sa mu práve teraz znova pripomenuli. Zhrbený sedel v áčkovom stane. Plachta sa trepotala vo vetre takom silnom, aký len v siedmich tisícoch deviatich stovkách metrov môže byť. Plieskala ho po chrbte. Bol premrznutý a hladný. Do stiahnutého žalúdka by však aj tak nič nedostal. Na roztiahnutom spacáku si prezeral obnažené prsty. Zbeleli. Vyzerali ako potiahnuté voskom. Dotýkal sa ich a nič necítil. Akoby k nemu nepatrili. Podľa rád lekárov si šúchal chodidlá a šúchal ich dobrú polhodinu, ale nič sa nezmenilo. Ani jeden z prstov, ktoré mu na Nanga Parbate omrzli, sa k nemu stále nehlásil.
Keď pôjde ráno hore, je šanca, že pridá druhú osemtisícovku. To ešte nikto pred ním nedokázal – zdolať dve osemtisícovky! Ale s tým stúpne aj pravdepodobnosť, že sa mu po návrate domov zareže do nôh pílka. Za každých tisíc metrov odovzdá v nemocnici jeden čierny prst. Potom sa bude znova učiť chodiť. V alpských stenách už nikdy nebude liezť ako predtým. A žiadna ďalšia cesta už nebude niesť jeho meno. Buhlriß, Buhlkante, Buhl-Dach. Nič z toho nebude.
Rozum rozhodol. Kurt Diemberger, Marcus Schmuck a Fritz Wintersteller pôjdu na vrchol sami. Sú dobre aklimatizovaní. Niet dôvodu, aby im táto osemtisícovka odolala. On bude zatiaľ sedieť v tábore. Uvarí čaj, aby si kamaráti po návrate zvlažili mrazom vyschnuté hrdlá a upokojili vyžmýkané žalúdky niečím teplým. A občas vystrčí hlavu zo stanu a skontroluje, či mu už nemávajú z vrcholu.
Bude sedieť v stane a čakať. Krutá predstava pre horolezca, ktorý ako prvý na svete premohol Horu zabijaka. Zápasil s ňou vtedy dlhých štyridsaťjeden hodín. Dovtedy zaškrtila tridsaťjeden mužov. A on na ňu zostal sám. Celkom sám. Kamarát Kempter na tom nebol dobre a odmietol opustiť posledný tábor. Dvanásť stoviek výškových metrov na jedného muža. Ale Hora zabijak netušila, že práve on má takú paru. Postavil sa jej na temeno a z hlavičky jej zobral kameň. Na pamiatku pre ženu. A potom bojoval o cestu späť, pretože hora bola síce pokorená, ale necítila sa porazená. On už však nebol sám. Sprevádzal ho ďalší horolezec. Prišiel ho podporiť, aby to nevzdal, keď na kolenách padal do snehu. Nasledoval ho, kým sa nedoštveral späť do tábora. Potom ten horolezec zmizol a už ho nikdy nevidel.
Vtedy tvrdo bojoval. Teraz sledoval, ako sa mu kamaráti vzďaľujú. Z troch ľudí sa stávali tri bodky na bielom plátne. To sa nedalo vydržať. Rozum rozhodol. Lenže srdce ho prekričalo. „Pokojne si tie moje prekliate prsty vezmi,“ prehovoril k hore, keď sa už na tú unikajúcu príležitosť nemohol ďalej dívať. Silou natlačil nohy do mrazom stuhnutých kožených topánok, odhrnul stanovú plachtu, nasadil si tmavé ľadovcové okuliare a vyrazil k vrcholu Broad Peaku. Diemberger sa veľmi čudoval, keď sa vracal s vrcholom vo vrecku a tento Buhl, čo sa ešte ráno zdráhal postaviť na nohy, mu zrazu kúsok pod vrcholom stúpal oproti.
„Hermann,“ povedal Diemberger, keď sa na svahu zaklinili ramenami jeden o druhého, „du bist verrückt!“ Blázon – to on naozaj bol. Ale blázon do hôr. Už od detstva. Rodičia mu hovorili, že tam hore nepatrí. Márne. Nemohol bez hôr žiť. A proti jednej z tých najvyšších teraz vsadil svojich desať prstov.
V tom ho Diemberger nemohol nechať samého. Tak to otočil a na vrchol sa s ním ešte vrátil. Bolelo to oboch. Buhla asi oveľa viac, pretože jednu nohu už takmer vliekol za sebou. Ale zaťať zuby, to on vedel. Veď aj v Alpách koľkokrát šliapal na bicykli aj stoštyridsať kilometrov, aby vyliezol nejakú tú stenu, a potom tých istých stoštyridsať kilometrov zase šliapal späť. A zaspal pri tom len raz. Keď sa vracal z Piz Badile, pätnásť kilometrov od domova mu padla hlava na riadidlá a vletel na bicykli rovno do Innu. S ohnutým rámom na chrbte potom došiel domov pešo.
Takže drel do poslednej kvapky potu aj tentoraz. A západ slnka, ktorý tomu nasadil oranžovú korunu, všetku tú drinu vynahradil. K večeru kráčal dolu ako prvý človek s dvoma osemtisícovkami a ponad zaspávajúci ľadovec Baltoro hľadel na trblietavé strechy Chogolisy. Srdce mu zase čosi našepkávalo.
Broad Peak sa teda vydaril náramne. Vlastne nikto ešte nič také na osemtisícovke neurobil. Liezť hore – celú cestu od úpätia hory až po jej vrchol bez jediného nosiča. A bez dúšku kyslíka z fľaše. Vybojovali to teda len s tým, čo si sami niesli na chrbte a v pľúcach. A aj tak nemali dosť.
Schmuck a Wintersteller sa zamilovali do sedemtisícovky Skil Brum, z ktorej by človek snehovou guľou možno aj dohodil na K2 – keby sa len v tom riedkom vzduchu dalo poriadne rozmachnúť. Len čo sa zase trochu do zásoby vykŕmili, hneď tam vyrazili. A o pár dní mávali z vrcholu. Zdolali ho úplne sami a niekto by vtedy povedal, že durchweg. Jedným ťahom. Dnes by sme to nazvali alpským štýlom.
Buhl, pretože mu medzitým všetky prsty rozmrzli a zase sčerveneli životom, hľadel však na Chogolisu. Tá ho uhranula. A oči mu behali medzi jej dvoma vrcholmi. Ten vľavo sa zdal mierne vyšší. Prechádzal zrakom po kilometer dlhom hrebeni ostrom ako britva. Sem a tam. Pod ním rátal previsnuté séraky. Sledoval, ako po svahoch tečie trblietavý ľad a kadiaľ sa popoludní valia lavíny. Hútal, kadiaľ sa najľahšie prešmyknúť na vrchol a pritom horu nenahnevať. A keď už mal pocit, že má horu dobre prečítanú, štuchol do Diembergera, aby si šiel zbaliť batoh.
Za tri dni boli v šiestich tisícoch siedmich stovkách metrov. Buhl ten labyrint dobre prečítal a pľúca mali z Broad Peaku roztiahnuté, tak to hore šlo ako po masle. Zostávalo to už len dorátať z posledného tábora na vrchol.
O druhej ráno už Buhl lomcoval Diembergerom zababušeným v spacáku. V takých výškach všetko trvá. Len kým voda začne bublať, zmizne dobrá hodina. A bolo treba roztopiť sneh, trochu čaju naliať do hrdla, zvyšok do fliaš a čo najskôr vyraziť. Po piatej stáli pred stanom a Buhl sa tešil ako šteňa. „Kurt, das ist der glücklichste Tag,“ povedal a hľadel k vrcholom Chogolisy, „to bol vždy môj sen, vystúpiť hore durchweg z basislagera.“
Lenže hory – a už vôbec nie tie najvyššie – nemajú pre ľudské sny pochopenie. A hoci šliapali, čo vládali, nevyškriabali sa tí dvaja ďalej než do siedmich tisícov troch stoviek metrov. Tristo výškových metrov chýbalo, keď si na horu sadol mrak. A z toho mraku sa začali sypať vločky veľké ako čmeliaky. Buhl a Diemberger dovideli sotva jeden na druhého. Pritom od seba nesmeli stáť ďalej než desať krokov. Tentoraz rozum zase zavelil a ani srdce sa ho už nesnažilo prehlasovať. Aj ono chcelo hlavne prežiť.
Diemberger viedol, Buhl sa snažil nestratiť stopu. Hore predtým kráčali po nabrúsenom snehovom ostrí. Vľavo padal strmý svah, vpravo zívala kolmá hlbina. Lenže to ostrie teraz zmizlo. Zem splynula s oblohou do jedného súvislého biela. Hore bolo dole a dole sa prevrátilo hore. Buhlovi sa krútila hlava. Keby mohol, ľahol by si do snehu a počkal, kým sa svet zase vyrovná. Lenže to by mu Diemberger ušiel. Tak šliapal a potácal sa. Keď chcel zabrať nohami alebo sa oprieť o čakan, hora sa pootočila a noha či ruka putovala vzduchom dlhšie, než by čakal. Ako keď človek kráča potme po schodoch, zle si ich spočíta a na ten posledný schodík zabudne.
Dovtedy však Buhl vždy nejakú oporu našiel. Potom čosi zapraskalo. A pravá noha sa borila hlbšie – a hlbšie – až sa prepadla úplne. Jeho telo zrazu stratilo všetku svoju váhu. Nevážilo ani gram. Vznášal sa a dookola pozoroval len to nekonečné bielo. Bielo, bielo, bielo – a potom – tma.
Hermann Buhl (1924-1957) je považovaný za jedného z najväčších alpinistov všetkých čias. V roku 1953 sa osamote vydal z posledného výškového tábora na vrchol Nanga Parbatu (8125 m). Dostal sa tam po sedemnástich hodinách lezenia, okrem iného s pomocou povzbudzujúceho pervitínu. Ďalších dvadsaťštyri hodín potom zostupoval, pričom musel bez vybavenia bivakovať v 8000 metroch a pri zostupe sa mu v halucináciách zjavoval partner, ktorý ho na ceste dolu sprevádzal. Nakoniec ako prvý zdolal Nanga Parbat a stal sa prvým človekom, ktorý vystúpil na osemtisícovku sólo a bez kyslíka.
Na expedícii na Broad Peak (8047 m) v roku 1957 sa okrem Hermanna Buhla zúčastnili aj Kurt Diemberger, Markus Schmuck a Fritz Wintersteller. Na dovtedy nezdolanú horu vystúpili západným pilierom a cestou vybudovali tri výškové tábory. Počas výstupu nevyužívali výškových nosičov a nikto z výpravy nepoužil umelý kyslík.
Na Chogolisu (7665 m) sa Hermann Buhl a Kurt Diemberger vydali dva týždne po úspechu na Broad Peaku. Prvý deň vystúpili do výšky 6350 m, kde museli pre víchricu stráviť celý ďalší deň v stane. Tretí deň pokračovali vo výstupe, ale tristo metrov pod vrcholom sa opäť zhoršilo počasie a prinútilo ich vrátiť sa. Pri zostupe sa s Buhlom odtrhol snehový prievej a zrútil sa do severnej steny. Jeho telo sa nikdy nenašlo.
