Vyzeral ako tvrďas. Zhrubnutá koža jeho veľkých dlaní sa tisla k jej predlaktiu, keď jej ukazoval, ako prevliecť horolezecké lano cez karabínu. Mala pocit, že tohto chalana zo Stanfordu nezastaví nič. Priviazal ju na druhý koniec špagátu, ktorý mu visel od pása. Musela ho nasledovať. Bol pekný, to áno. Ale tiež si hovorila, že títo silní chlapi zahľadení do výkonov nie sú nič pre ňu. No keď sa počas výstupu zastavil, aby našiel slová, ktorými by citlivo vystihol prazvláštny tvar hrčavého stromu, alebo keď sa o chvíľu neskôr rozplýval nad farbičkami kvetov, čo rástli naokolo, začala k nemu cítiť istú náklonnosť.
Patril síce do zostavy univerzitného futbalového tímu. Ale na Stanforde študoval aj umenie a odevný dizajn. A práve pre tieto kontrasty v jeho duši sa doňho Merilin zaľúbila. A o rok neskôr – to mali krásnych dvadsať – sa zaňho aj vydala.
John Harlin vedel byť prekvapivo citlivý. Nepochybne áno. Ale vedel byť aj tvrdý. A netolerantný voči prejavom slabosti. Keď Merilin pre veľkú horúčavu vzdala pokus o výstup na yosemitskú vežu Higher Cathedral Spire, nedokázal jej dôvod pochopiť. A keď potom o týždeň neskôr pri tom istom výstupe podľahla vyčerpaniu ich kamarátka Ann Pottingerová, kruto pripomenul Merilin jej vlastné zlyhanie: „Aspoň to skúsila!“
Tento John Harlin od ľudí okolo seba jednoducho očakával, že sa budú presadzovať rovnako tvrdo ako on. Veď aj o pár rokov neskôr – to už bol ako pilot armádnych bombardérov prevelený na nemeckú základňu a každú voľnú chvíľu sa dral hore alpskými stenami – Merilin hovorieval: „Krásne sa obliekaš, ženuška moja. Raz z teba bude nádherná vdova.“
Eiger. Mordwand. Vražedná stena. Mnohým to v ušiach znie strašidelne. Ale John Harlin sa s tými slovami pohrával na jazyku, akoby to boli tie najmilšie, aké poznal. Láskal ich a neustále ich obracal, až sa túžba po najnáročnejšej z alpských stien usadila v najhlbšom vnútri jeho mysle. Preto po odchode z armády odvliekol Merilin, malého Johna a ešte menšiu Andrée do švajčiarskeho Leysinu. Štvortisícového mestečka na kopci nad Ženevským jazerom. Chcel byť svojej vytúženej hore nablízku.
Hneď v roku 1962 sa s mníchovským skalným majstrom Konrádom Kirchom v pätách k úpätiu Eigeru opatrne prikradol. Našľapovali zľahka – aby si ich obor, ktorý nikdy nespí a ktorý už zhltol toľko ľudských životov, nevšimol. Vkradli sa do steny a tí, čo stáli v údolí a pozorovali ich ďalekohľadom, hovorili, že to bola brilantná podívaná. Krútili hlavami nad ľahkosťou, s akou tá trúfalá dvojka prekonávala mýtické miesta, čo v minulosti trhali sny na franforce a niektoré dokonca aj zabíjali: Ťažká špára, Hinterstoisserov traverz, Rote Fluh, Žehlička, Pavúk, Cortiho bivak. So všetkým si hravo poradili a potom oslavovali.
Tak sa ten John Harlin stal prvým Američanom, čo zdolal Mordwand. „Úspech ako hrom!“ kričali novinové titulky, a obzvlášť tie zámorské. Ale jemu to nestačilo. Zdalo sa mu, že jediná výstupová trasa je pre večne zachmúrenú severnú tvár takej ohromnej hory málo. Túžil pridať niečo nové. Odvážne a moderné. A potom, čo s veľkým yosemitským hrdinom Royalom Robbinsom na jednom lane zdolali priamou americkou linkou západnú stenu francúzskej ihly Les Dru, zasníval sa, že rozsekne Mordwand napoly. „Bude to celkom priama línia,“ vtĺkal do hlavy všetkým, čo vydržali počúvať to jeho blúznenie o Eigeri, „direttissima, priamo stredom!“
„Nemci, tá banda!“ zúril John Harlin na jeseň v šesťdesiatom piatom, „tak oni ma chcú predbehnúť?“ Možno o tom svojom sne hovoril až príliš, keď sa na to isté rozhodla vybrať aj skupina ôsmich Germánov. Lenže ako sa oni na tú horu chystali! Hotová expedícia – fixné laná a výškové tábory. „Oni si snáď z Álp chcú urobiť Himaláje!“ trhal si svoje blond vlasy John Harlin. Toto nemohol pripustiť – aby mu jeho plán niekto vyfúkol a ešte k tomu obra zneuctil tým, že ho spúta kilometrami a kilometrami lán. A hneď začal zvolávať posily – vlastný tím, s ktorým sa do steny vyberie so všetkou odvahou a kurážou, ale aj s úctou. Teda alpským štýlom.
Dvadsaťpäťročný škótsky mladík Dougal Haston sa mal prebíjať hlavne ľadovými úsekmi, na ktoré ho vycvičil jeho domovský Ben Nevis. A Layton Kor bol už v dvadsiatich ôsmich rokoch legendou amerických skál. Takže na neho pripadlo, aby udržal tím aj na tých najmenších výčnelkoch skaly v tisícosemsto metrov vysokej severnej stene Eigeru. Tridsaťročný John Harlin potom ako najstarší všetko premyslel a naplánoval. Vykreslil si to ako desaťdňový nápor. Jeden rýchly útok – a budú hore.
Lenže to by musel mať obor Eiger poriadne slabú chvíľku, aby si nechal vnútiť takýto plán. Keď títo traja dorazili vo februári k úpätiu, schovala sa hora do mrakov a vytriasala zo svojich útrob jeden kameň za druhým. Ani nápad – pustiť sa v takom marazme na dva týždne do steny. Plán Johna Harlina dostal prvú trhlinu. A hneď druhú, keď si ten ich alpský štýl Germáni natreli na chlieb a expedične naskakovali do steny a zase z nej rýchlo mizli – podľa toho, ako sa práve na dve-tri hodiny v búrke otvárali okná pekného počasia. S tým sa nedalo súperiť. Ale ani sa na to len tak prizerať. Preto tí traja zmenili taktiku. Pritiahli si ďalšie laná a začali ich tiež fixovať – neraz hneď vedľa tých nemeckých –, aby mohli zo steny utekať, keď sa hora otrasie, a fofrom sa do nej vracať, keď sa umúdri. Pritom si tento John Harlin stále nahováral, že keď sa to jedného dňa zlomí – keď búrka odznie –, vystrelí zase po alpsky hore a vo troch sa preženú okolo ôsmich ťarbavých Nemcov na vrchol.
Dougal Haston a Layton Kor sa krčili v snehovej jaskyni, ktorú vykopali na mieste zvanom Bivak smrti. Medzi sebou zvierali Johna Harlina. Nešťastného Johna Harlina, pretože za štyri týždne sa vyškriabali sotva do polovice steny. A namiesto toho, aby to Germánom natreli, počúvali medzi hromobitím ich tlachanie z jaskyne, ktorú si tá banda vyhĺbila hneď vedľa nich. „Aspoň tri dni pekného počasia,“ žobronil John Harlin. A ktovie, či ho vypočula samotná hora, alebo rovno ten hore, ale stalo sa, že mraky zmizli, obloha sa prefarbila na modro a sneh sa z tej krásy zatrblietal.
John Harlin vystrelil skôr, než si Germáni stihli urobiť poriadok v lanách. Na ľadových glazúrach hnal pred sebou Hastona, a keď sa objavila síce suchá, ale strmá skala, štval zase hore Kora. Už-už to vyzeralo, že to veľké dielo naozaj dotiahnu. Chýbalo už len kúsok – kúštiček – natiahnuť tú priamu linku v severnej stene. 18. marca však ošúchaný a od hladu sa tackajúci John Harlin v jednom z tých noblesných hotelov na Kleine Scheidegg pritisol tvár k slúchadlu a povzdychol si Merilin: „Že som si ja nepriál tie dni štyri. Alebo rovno päť. Boli by sme to stihli.“
„Tak sa už vráť domov,“ prosila ho Merilin, „čakáme ťa.“
„Vrátim sa,“ povedal, „veď vieš, že sa vrátim. Hneď ako to tu dokončím.“
Eiger vzal tomuto Johnovi Harlinovi až príliš veľký kus života na to, aby zmotal laná a len tak odišiel. Navyše akosi tušil – boh vie ako –, že v ďalších dňoch to už pôjde hladko. Alebo tomu možno len chcel veriť. Ťažko povedať. Každopádne to bolo tak, že im Eiger opäť otvoril náruč. A to tak veľkolepo, že hneď na druhý deň predviedol Kor delikátne trojhodinové predstavenie pri traverze Centrálneho piliera. A keďže Haston nechcel zaostať, vyviedol nemenej delikátny kúsok a vydal sa hore po tenučkom ľade, ktorý neustále hrozil, že sa mu vylomí spod nôh a odletí s ním do údolia. Tým si teda odomkli bránu k horným partiám steny. A Germáni na tú šou len zízali z veľkej hĺbky a akurát na nich ešte stihli zavolať, že vraj má zase do steny naraziť studený front a s ním sa vráti ľadové peklo. John Harlin však už v batohu niesol šampanské.
Hodil po Hastonovi úsmev. A bolo jasné, čo to znamená. Haston vyštartoval po lane hore, zatiaľ čo ho John Harlin z bivaku ešte chvíľu pozoroval, ako sa vo voľnom priestore pod previsom krúti na lane ako veterník s pätnástimi stovkami metrov prázdna pod sebou. Sedem milimetrov, ktorým museli zveriť celé svoje životy. Také hrubé – alebo skôr tenké – boli fixné laná, ktoré v stene nechali pri poslednom nápore. Keď Haston presadol na ďalší úsek lana, vydal sa John Harlin za ním. Ako dve piadimerky sa šuchtali hore – až do tých partií steny, ktoré zostávali poslednou neznámou výzvou.
Haston vytiahol svoje telo na miesto, ktorým sa pri búrkach valia nekonečné prúdy snehu. Pavúk mu horolezci hovoria. Tam precvakol jumary na ďalší tenký prameň, a keď John Harlin o niekoľko desiatok metrov nižšie zatiahol za špagát a zistil, že je voľný – že Haston už pokračuje na ďalšom úseku –, zhupol sa na jumaroch do priestoru. „Zvládneme to,“ povzbudzoval sám seba polohlasom, „dokončíme najväčšie dielo celej našej generácie!“
Rytmicky striedal pohyby a posúval jumary po lane – ľavý, pravý, ľavý, pravý. Natiahnuť ruku, zaprieť sa do nohy, natiahnuť ruku, zaprieť sa do nohy. A tak stále dokola získaval ďalšie a ďalšie metre k naplneniu svojho sna – k zadosťučineniu svojej posadnutosti severnou stenou Eigeru. Drel. Silno oddychoval. Vzpieral sa gravitácii a bojoval, aby sa jeho telo neustále nekrútilo na lane, lebo to ukrajovalo z cenných síl o to viac. Ešte dvadsaťpäť metrov. John Harlin sa medzi výdychmi usmieval. Dvadsať. Blížil sa. Pätnásť. O chvíľu už len štrnásť. A zrazu – to všetko zmizlo. A tento John Harlin padal na Tretie ľadové pole. A potom ďalej až k úpätiu hory, v ktorej náručí neprejavil ani zrnko slabosti. Tvrdý a citlivý John Harlin.
John Harlin (1935 - 1966) zahynul 22. marca 1966, keď sa zhruba 600 metrov pod vrcholom Eigeru pretrhlo lano, po ktorom šplhal za svojím partnerom Dougalom Hastonom. Ten o pár dní neskôr – v deň Harlinovho pohrebu – spolu so štyrmi členmi nemeckej skupiny cestu dokončil a na Harlinovu počesť ju nazval Harlinovou cestou (John Harlin route). Bola to iba druhá cesta v severnej stene Eigeru a jej dokončenie trvalo viac než mesiac.
Harlinov syn John Harlin III., ktorý mal v čase otcovej smrti deväť rokov, sa tiež stal horolezcom. Bol šéfredaktorom časopisu American Alpine Journal a sám vyliezol na Eiger pôvodnou Heckmairovou cestou. Svoje skúsenosti spísal v knihe The Eiger Obsession a v roku 2007 o jeho výstupe a vyrovnávaní sa s otcovým odkazom natočili film The Alps.
