Sedela za písacím stolom vo svojom byte v Dilli Bazaare, ktorý bol preplnený knihami, kopami poznámok a fotografiami hôr. Na stole ležala stará mapa Annapurny. Napila sa zo svojej obľúbenej modrej šálky s čiernym čajom Darjeeling. Z pootvoreného okna sa dnu vkrádal slabý zápach výfukových plynov. Na neustále trúbenie a rachot motorov, ktoré napokon splývali do súvislého šumu, si už zvykla. Káthmandu zďaleka nebolo pokojné mesto. Vo vnútri jej bytu však vládlo iné tempo – a zvuk starého hodinového strojčeka na poličke vyťukával svoj pomalý rytmus.
V rohu miestnosti, vedľa poličky s horolezeckými denníkmi, stála opretá fotografia Reinholda Messnera, urobená počas jednej z jeho návštev v Nepále. „Elizabeth,“ povedal jej vtedy pri víne, „hory nie sú o tom, kto stojí hore. Sú o tom, kto zostane verný svojmu pohľadu.“ Tento rozhovor jej utkvel v pamäti. Messnerov názor na horolezectvo bol iný – menej o trofejách, viac o filozofii. Ale aj on vždy prinášal dôkazy. Pravda bola niečo, na čom sa zhodli.
Za Messnerovou fotografiou sa skrývala spoločná snímka s Tenzingom Norgayom. Keď ho prvýkrát stretla, fascinovalo ju, ako vrúcne hovoril o Hillarym. „Pán Hillary ma vždy považoval za partnera,“ povedal jej. „To v horách nie je samozrejmosť.“ Aj Tenzingov pohľad na vec ovplyvnil Elizabethino videnie – uvedomila si, že hory odhaľujú nielen silu, ale aj ľudskosť.
Z myšlienok ju vytrhol zvuk bŕzd. Vyklonila sa z okna. Vzduch bol ťažký a vlhký. Z neďalekého chrámu sa ozývalo tiché cinkanie modlitebných zvončekov, ktoré prerušil biely pickup, čo práve zastavil pred domom. Vystúpil z neho vysoký muž.
„George Wright,“ zamrmlala si pre seba a dopísala myšlienku. Jeho výstup na Annapurnu bol už tretí v tejto sezóne, o ktorom počula protichodné informácie. „Musí mi to vysvetliť.“
„Dobré popoludnie, miss Hawley,“ pozdravil, keď sa objavil vo dverách. Modré tričko s logami sponzorov na ňom viselo, tvár mal opálenú a črty prepadnuté až na kosť. Vyzeral vyčerpane, ale sebavedomo.
„Pán Wright,“ odpovedala pokojne. „Poďte ďalej. Mám otázky.“
Wright si povzdychol a posadil sa do kresla. Drevená konštrukcia zavŕzgala pod jeho váhou a zdvihla sa slabá vôňa dreva zmiešaná s voskom, ktorý sa používal na údržbu starého nábytku. „Elizabeth, neviem, čo ste počuli, ale ja som ten vrchol dosiahol. Búrka prišla náhle, nemohol som zostať dlhšie než pár minút. Preto nemám žiadne fotky. Ale bol som tam.“
Elizabeth sa na neho pozrela ponad okraj okuliarov. Vráskavými prstami prešla po chrbte svojho zápisníka. Jeho kožený povrch bol hladký a ošúchaný dlhými rokmi používania. „A váš partner? Vrátil sa predsa do základného tábora s príznakmi výškovej choroby. Prečo ste pokračovali?“
„Boli sme blízko,“ bránil sa George Wright. „Cítil som, že to zvládnem.“
„Dajme tomu,“ odpovedala Elizabeth pokojne a na chvíľu sa odmlčala.
Wright sa zatiaľ obzeral po miestnosti. Jeho pohľad zavadil o starý koberec, ktorý vyzeral, akoby už zažil viac než jedno storočie – jeho vzory boli miestami zotreté, a predsa zostávali krásne. Na stenách viseli fotografie s horolezcami, ktorí už dávno neboli na tomto svete. Boli tu aj momentky z Elizabethinho raného pôsobenia – na jednej sa usmievala ona, Sir Edmund Hillary a ďalší členovia Himalayan Trustu. Hillary ju vtedy požiadal o pomoc s budovaním škôl a nemocníc v horských dedinách. Elizabeth zaujalo nielen jeho odhodlanie, ale aj pokora. „Pomáhať tým, čo majú málo, je viac ako zdolať Everest,“ povedal jej raz.
Vonku zahrmelo. Elizabeth sa pozrela z okna. Tmavnúca obloha akoby hrozila, že celé mesto pohltí. Cítila, ako vzduch zhustol, a ľahký závan vlhkosti ju pošteklil na koži. Pero značky Parker položila na zápisník.
„Pán Wright, pamätáte si na Sergia Martiniho? Tvrdil, že bol na Lhotse. Nemal žiadne dôkazy. Viete, čo urobil?“
Wright pokrčil plecami. „Vrátil sa?“
„Správne! O tri roky neskôr,“ prikývla Elisabeth. „A Ed Viesturs? Tvrdil, že bol na Šiša Pangme, pritom dosiahol len centrálny vrchol. Povedala som mu, že to nestačí. A čo urobil?“
„Tiež sa vrátil?“ zamrmlal Wright.
Elizabeth sa usmiala a naklonila sa bližšie. Pod jej rukami zavŕzgal starý drevený stôl. Na jeho povrchu boli viditeľné ľahké ryhy a tenučké škrabance. „Pochopte, pán Wright. Toto nie je osobné. Príbehy však musíme uchovávať pravdivé. Nie kvôli mne. Kvôli tým, čo prídu po vás.“
Wright si rukou prešiel po čele a prstami si zašiel do prerastených tmavých vlasov.
„Neprišla som pred päťdesiatimi rokmi do Nepálu, aby som robila horolezcom sudcu,“ pokračovala Elizabeth. Vedela, že ju mnohí považujú za prísnu. Ale ona sa len snažila zachovať to, čo bolo dôležité.
„Elizabeth, čo robíte, keď práve neriešite expedície?“ opýtal sa zničoho-nič Wright.
Tá otázka ju prekvapila. „Čítam. Milujem romány. A starám sa o svoju záhradu tu v Dilli Bazaare. Je to moja malá oáza v tomto chaose.“ Usmiala sa. „Aj ja občas potrebujem pokoj.“
Wright prikývol, ale zdalo sa, že rozmýšľa o niečom inom. „Rozumiem, miss Hawley. Ale čo ak to znova nezvládnem? Viete, že je to aj otázka šťastia.
Elizabeth ho chvíľu pozorovala, akoby si v hlave skladala, čo povie. „Potom váš výstup zostane sporný,“ odpovedala. „Ale pamätajte si, že hory počkajú. Nie sú tu pre trofeje. Sú tu pre vás.“
Wright dlho mlčal. Nakoniec sa postavil a prikývol.
„Keď sa vrátite, budem tu. Ak chcete, aby váš príbeh žil, urobte to poriadne.“
Keď Wright odišiel, Elizabeth si sadla za stôl. Dážď teraz bubnoval na plechovú strechu s väčšou intenzitou a zvuk stekajúcej vody sa miešal s ďalekým štekotom psov. Elizabeth sa započúvala a na okamih zavrela oči. Čaj už vychladol, ale jeho chuť stále cítila na podnebí.
Otvorila zápisník a zapísala si ďalší riadok. Spomínala na Anatolija Bukrejeva, na Edmunda Hillaryho, na všetkých, ktorí prešli jej bytom – odvážnych aj pochabých. Každý z nich bol súčasťou príbehu hôr. A tie príbehy museli byť zachované – pravdivo a úplne. V tom bol zmysel jej práce. A zmysel jej života.
Elizabeth Hawley (1923–2018) bola americká novinárka a horolezecká kronikárka, ktorej meno sa stalo synonymom dôkladných a pravdivých záznamov himalájskych expedícií. Narodila sa v Chicagu a študovala na Michiganskej univerzite, kde sa venovala histórii. Po krátkej práci v novinách v New Yorku a potom, čo precestovala svet na lodi, sa v roku 1960 usadila v Káthmandu, kde žila až do svojej smrti.
Elisabeth Hawley sa pôvodne venovala politickému spravodajstvu, ale čoskoro sa zapojila do práce pre Himalayan Trust Edmunda Hillaryho, čo ju priviedlo do centra horolezeckého sveta. Hoci sama nikdy neliezla, jej znalosti, bystrosť a nekompromisné vypytovanie z nej urobili autoritu v dokumentácii horolezeckých výstupov. Jej databáza, známa ako The Himalayan Database, obsahuje viac než 25 000 záznamov o expedíciách do Himalájí od roku 1905.
Elizabeth Hawley bola známa svojím precíznym prístupom a schopnosťou viesť rozhovory s horolezcami tak, aby odhalila detaily ich výstupov. Nebála sa označiť niektoré z nich za sporné, ak chýbali dôkazy – medzi najznámejšie prípady patrí jej rozhodnutie označiť výstup Sergia Martiniho na Lhotse za nepreukázateľný alebo výzva pre Eda Viestursa, aby znova zdolal hlavný vrchol Šiša Pangmy.
Hawley zohrala kľúčovú úlohu nielen ako kronikárka, ale aj ako svedkyňa zmien v Nepále, kde sledovala modernizáciu krajiny a premenu horolezectva na komerčný šport. Napriek tomu zostala verná svojmu presvedčeniu o dôležitosti pravdy. Jej práca, oceňovaná horolezcami aj historikmi, sa stala základným zdrojom pre štúdium dejín horolezectva. Elisabeth Hawley zasvätila svoj život dokumentovaniu príbehov hôr a ich dobyvateľov, pričom zostala stelesnením precíznosti a nestrannosti.
