Horská cestička sa niekoľkými vzdušnými serpentínami nad roklinou rieky Le Vénéon zakrúti do dediny Saint Christophe en Oisans a z pohľadu vodiča to zrazu začne vyzerať zle. Normálne auto sa predsa nemôže pomedzi steny nahusto posadených domov prešmyknúť! V najužšom mieste ho stavania asi zovrú medzi sebou a tam sa cesta skončí. Štruktúru hrubo otesaných žulových kvádrov, z ktorých sú oisanské domy postavené – a stoja tu asi už pekných pár desiatok, možno aj stoviek rokov – si v jednej chvíli prezrieš celkom zblízka. Ale napokon sa aj ty len tak-tak prešmykneš a pokračuješ smerom, ktorým hľadia dokorán otvorené a slnkom vysušené dubové okenice domov. A cesta sa potom ešte dosť dlho derie proti prúdu rieky, kým ľadovec na obzore definitívne nezmrazí jej prieraznosť.
Žulová ihla sa ukrýva hlboko v horách. Odnikiaľ nie je dobre vidieť. Azda len z protiľahlých kopcov, kam sa človek dostane zase len vlastnými silami a s rozvahou, ktorá ho prevedie cez nastražené ľadovcové trhliny a strmé skalné stupne. Možno preto nie je taká ospevovaná ako iné hory, ktoré sa pred turistami nakrúcajú na dobre dostupných vyhliadkach. Klenot parku Écrins si človek musí zaslúžiť. Pričom dostať sa aspoň do jeho blízkosti stojí minimálne vedro potu. A pokúsiť sa vystúpiť až na vrchol? – To sa do roku 1913 nikto ani neodvážil.
Práve tá nedostupnosť pridáva trojtisícovej kopiji na kráse. Z planiny Les Étages stúpa kamenistý chodník najstrmšie, ako sa len dá. Čoskoro prestaneš rátať, koľkýkrát sa už chodník stočil do ďalšej serpentíny. Slnku neunikneš – svoje lúče upiera priamo na tvoj zátylok uväznený v južných úbočiach, a tak len žmúriš očami, keď ti slaný pot steká cez viečka. Hľadíš do zeme, ako sa prach víri pod nohami – pohľad pred seba by ťa aj tak dvakrát nenadchol. Teraz musíš vydržať a šliapať. Osvieži ťa až roklina lemovaná vodopádmi. V najnižšom bode ju preklenuje lávka, ktorej kovová konštrukcia sa trbliece v kvapôčkach vody, čo tu tancujú na lúčoch. A na protiľahlom brehu konečne uvidíš TEN dôvod, pre ktorý túto cestu podstupuješ.
A keď budeš mať teraz svoju Dibonu stále pred očami, azda ti tá stovka ďalších serpentín nevezme elán.
Veža nad planinou Soreiller sa pôvodne volala Aiguille du Pain de Sucre, a keď sa už niekto vôbec vyškriabal k jej úpätiu, priznal, že tam sa jeho cesta bez debaty končí. Taliansky horský vodca Angelo Dibona mal však v čase svojho príchodu do Écrins za sebou výstup na najvyšší zub skupiny Tre Cime di Lavaredo, zdolal aj západnú stenu Croz dell'Altissimo v Brente či tisíctristo metrov vysokú stenu La Meije. A ani Aiguille du Pain de Sucre sa mu nezdala taká desivá, ako mu ju v údolí opisovali. V žulových stenách si vyhliadol slabiny, ktoré naznačovali schodnosť, a v piatok 27. júna 1913, skoro ráno, sa vydal hore – spolu so svojím rakúskym klientom Guidom Mayerom.
Stúpali západným úbočím hory – cez skalné stupne, ktoré pri pohľade zďaleka vyzerali ako tri obrovské schody. Doslova obrie schody! Jediná možná cesta hore ich však odťahovala príliš ďaleko od vrcholu, a tak sa Dibona odhodlal na odvážny traverz, ktorým sa pokúsili priblížiť k severnému hrebeňu hory – bráne na vrchol. V žulovom mori objavil Angelo Dibona azda jedinú možnú škáru, no tá pravá skúška odhodlania ho ešte len čakala. Nepoddajné podrážky tuhých kožených topánok boli spoľahlivé v sutine a na skalných výstupkoch, ale v hladkých platniach pod vrcholom musel hľadať oporu iba v trení kože o skalu. Pohľad do údolia sa medzitým po oboch stranách hrebeňa stále prehlboval. Miestami Dibona horu doslova objímal. Sedel na nej obkročmo – ako na koni – a súkal sa po decimetroch hore k nebu. A potom – zrazu – sa hrebeň skončil – ďalej už zívala len hlbina južnej steny. Angelo Dibona a Guido Mayer stáli na vrchole. A zmestili sa tam obaja.
Čierne alpské kavky potom obletovali dva neznáme tvory, ktoré im v ten júnový deň bez dovolenia obsadili miesto. Ďalšia alpská neznáma bola odhalená. A skalná ihla onedlho dostala nové meno – na počesť toho, ktorý si nepripustil, že by sa pre neho na vrchole nenašlo miesto – Aiguille Dibona.
Angelo Dibona a Guido Mayer po zostupe z vrcholu zaliezli do bivaku pod previsnutým balvanom na úpätí, ktorý sa azda kedysi odlúpil z veľkej južnej steny. Úspech mohli osláviť len nalámanými kusmi chleba a slaninou, ktorú vybalili z mastného papiera. Čakala ich tvrdá noc na kameňoch, ale ich chrbty si už za tie roky prežité v horách zvykli. Chatu Refuge du Soreiller postavili horali z Dauphiné až v roku 1957 – len kúsok od Dibonovho previsnutého balvana. Keď sa teda rozhodneš pre výstup najvyššou južnou stenou, nemusíš sa spod štípavých diek v nocľahárni hrabať nejako extra skoro – na lano sa naviažeš päť minút po tom, čo sa za tebou zabuchnú dvere chaty.
Prvú priamu – a zároveň náročnú – líniu v nezvyčajne kvalitnej žule tejto južnej steny vytýčili Andéol Madier a Maurice Fourastier prvého septembrového dňa roku 1937 – a klasika Voie Madier je dodnes solídnou výzvou. Podobne ako Voie des Savoyardes z roku 1967 či najobľúbenejšia a podľa názvu azda aj povinná cesta Visite Obligatoire (v preklade Povinná návšteva). Ani jedna z trinástich lezeckých dĺžok ťa nenechá príliš si oddýchnuť – ale dostatok fixných nitov ťa ani nezaženie do kúta strachu. A keď napokon – po hodinách driny a so smädom na jazyku – budeš zhora pozorovať pestrofarebné mravčeky usilovne behajúce v kľukatinách pod chatou Soreiller, dáš za pravdu slovám horského básnika Gastona Rébuffata:
„Táto ihla je monumentom, ktorý ľudstvu darovala sama Zem a čas. Mimoriadna socha na oblohe – svetlo a ticho Oisans. Rovnako náročné výstupy na iné hory nie sú zďaleka také úžasné. Táto ihla je ako otázka – a lezenie na ňu je vhodnou odpoveďou."
Angelo Dibona (1879 – 1956) bol jedným z najlepších horolezcov svojej doby a vyznával čistotu voľného lezenia bez technických pomôcok. Stal sa uznávaným horským vodcom (medzi jeho klientov patril aj belgický kráľ Albert I.) a bol jedným z prvých troch lyžiarskych inštruktorov v Cortine d'Ampezzo. V roku 1976 bola na hlavnom námestí v Cortine vztýčená jeho bronzová busta a námestie neskôr premenovali na Piazza Angelo Dibona.
Aiguille Dibona zďaleka nie je najvyššou horou Národného parku Écrins – meria 3131 metrov, zatiaľ čo najvyššia Barre des Écrins sa týči o bezmála tisíc metrov vyššie (4102 m). Napriek tomu je symbolom parku a aj jednou z najkrajších veží na svete. Na vrchol vedú iba horolezecké výstupy od stupňa IV a vyššie. V roku 2014 skočili z vrcholu Dibony base jumperi Bertrand Givois a François Gouy (video).
Chata Refuge du Soreiller (stránka chaty)je otvorená od začiatku júna do začiatku októbra. Prespať môžeš v spoločnej nocľahárni alebo (po dohode s chatárom) na niektorom z bivakovacích plácikov v okolí chaty. A pozor – miestne suché záchody sú ukážkou, ako vzorne narábať s ľudskými výkalmi uprostred hôr. A dokonca si pri tom precvičíš pravú nohu.
