Cestu si spríjemňujem zastávkou v oldřichovskej pekárni a mením drobné z peňaženky za pár výborných koláčov a rannú kávu. Je to také naštartovanie – pre moje telo aj zmysly. Vnímam tú čerstvú chuť a vôňu a tuším, že dnešný deň bude jedným z tých, keď sa stratím v krajine a v duchu sa s ňou porozprávam. Dorazíme na to správne miesto, parkujem auto a začíname stúpať do kopcov. Pes navôkol šťastne pobehuje, váľa sa v snehu – a snáď sa aj smeje. Jeho psia duša je v siedmom nebi. Viem, že je šťastný, a to je dobre, veľmi dobre.
Už zďaleka zdravím známu skalnú vežu, ktorú tentoraz zdobí snehová čiapka. Prichádzame k nej a ja spomínam na minulý rok, keď sme s kamarátom stáli na jej vrchole. Bol október a deň bol vtedy chladný a veterný. Stáli sme v tej výške a výhľady boli úžasné! Napĺňali myseľ radosťou a v tej chvíli som si prial mať krídla a vzniesť sa nad to farebné údolie. Oranžové jarabiny svietili do kraja, smrekovce svoju prítomnosť v lesnom mori signalizovali žltou farbou, bukové listy v niekoľkých odtieňoch zlatej a červenej sa nedali prehliadnuť a krásne javory – tie skvosty medzi stromami – vynikali obzvlášť. A medzi týmito farbami sa nachádzali ešte ďalšie a ďalšie odtiene, celá paleta ostatných stromov. A potom jedného dňa príde ten čas, keď opadané lístie naveje ostrý jizerský vietor do skalných puklín, medzi skaly a pod skalné previsy a z neba začne padať sneh. Snehová perina milosrdne prikryje krajinu a dodá všetkému zvláštnu nostalgiu. Niektoré roky sneh všetko dokonca a doslova zavalí.
Potichu, polohlasne, poďakujem tej veži ešte za minuloročný zážitok – však ona to aj tak počuje – a pokračujeme ďalej. Prichádzame k potoku, ktorý je už takmer zamrznutý, ale na niekoľkých miestach sa ešte prevaľuje voda po kameňoch a padá do tajomne pôsobiacich tôní, ktoré akoby predstavovali oči toho drobného, ale nespútaného toku. Niektoré sú číre, presvetlené svetlom, iné hlboké, tak trochu zádumčivé a lákajú svojím pohľadom, aby som prišiel bližšie a pozrel sa, ako voda a ľad vytvárajú obdivuhodné abstraktné tvary. Z brehov visia zamrznuté trávy a steblá, ktoré sa dotýkajú vodnej hladiny, sú obalené ľadom a vyzerajú, akoby ich cukrár polial bielou cukrovou polevou.
Na ďalšiu cestu nám svieti slnko. Odráža sa v kryštálikoch snehu, a tie tak vyzerajú ako drobné diamanty porozhadzované po ceste a okolí. Aj ja som si v Jizerských horách kedysi ukryl svoj diamant. Keď som ako malý chlapec, mal som vtedy asi šesť, videl Poklad na Striebornom jazere, veľmi som si prial mať v horách tiež ukrytý poklad. Našiel som vybrúsené farebné sklíčko, ktoré sme sa s babkou a dedkom vybrali ukryť ako poklad k jednému vodopádu. Obaja mi sľúbili, že nikdy nikomu neprezradia, kde sa môj diamant skrýva, a ja dobre viem, že to veľké tajomstvo dodnes uchovávajú v bezpečí. Na našich spoločných výletoch a potulkách – a že ich bolo! – ma odmalička práve oni dvaja učili načúvať prírode, rozumieť jej a súznieť s jej počínaním. A babka mi tiež hovorievala, aby som si detaily všímal viac než detailne, a to nielen v prírode. Môj poklad už určite odniesol zub času alebo prinajmenšom veľká voda pri letných búrkach či jarnom topení snehu, ale môj diamant v podobe spomienok a všetkého, čo ma babka s dedkom naučili, žiadny čas ani voda neodplaví. Mám ho na celý život uložený hlboko vo svojej duši, vo svojom srdci – to je ten pravý poklad.
Cestou sa ešte zastavím pri mohutných bukoch. V lete si pod ne líham, len tak sa pozerám do ich korún a počúvam, ako šumia. Inokedy prikladám ruky na mohutný kmeň, zatváram oči a nechávam myšlienky plynúť. Viem, že stromy sú veľkí estéti, lebo každý z nich túži rásť rovno, a že aj staré stromy majú svoje práva. A keď v lete príde krutý smäd, začnú stromy kričať, ale my ich nepočujeme, lebo sa to odohráva v pásme ultrazvuku. A ešte niečo viem – že aj stromy majú svoje tajomstvá.
Práve včas prichádzame k skalnej vyhliadke. Výtvarník menom Mráz tu stvoril svoje najúžasnejšie umelecké diela. Do žulového velikána sa ešte neopreli slnečné lúče, a tak môžem pozorovať všetky tie ornamenty, krivky a dekorácie, ktoré vytvoril. Okolitú krajinu už zaplavujú slnečné lúče a na mňa to pôsobí ako živá voda. Prichádza obrovský príval energie a ja ju nasávam plnými dúškami. Je to ako explózia. Chce sa mi behať, skákať, kričať, tlieskať. Je to veľkolepá podívaná! Je to radosť z tohto krásneho okamihu. Je to nádherný pohľad a jedinečný zážitok.
Ešte chvíľu hľadím do kraja, psa držím v náručí a všetko vo mne pomaly doznieva. Bez zhonu pokračujeme ďalej bielou stopou až na zalesnené vrcholky kopcov, ďaleko od zhonu sveta... Všade je pokoj. Zvláštne ticho. A okolo nás len zasnežené lesy a biela krajina. Cestou si oddýchneme pri jizerskom krížiku, pri ktorom v lete často leží smreková vetvička a ktorý teraz už ktosi pred nami zbavil námrazy. O niekoľko hodín neskôr sa vraciame tou istou cestou okolo skalnej vyhliadky, ale už to nie je to isté miesto, už to nie sú tie isté pocity a zážitky. Slnko pomaly zapadá za obzor a sýti krajinu mnohými farbami – od žltej cez oranžovú až po vínovú. Tá hra farieb a rôznych tieňov vo mne prebúdza úplne iné dojmy. Žiadna explózia, žiadna energia, naopak – prichádza zamyslenie. V duchu sa prihováram milovaným horám a zverujem sa im.
A ony načúvajú a nesúdia.
