Prvý náznak, či skôr tušenie nejakého lezenia, dáva dedina s príhodným názvom – Skály. To ma trochu upokojuje. Začínajú sa mi potiť ruky a v hlave mi lieta milión myšlienok. Keď prechádzame okolo tabule, ktorá označuje začiatok obce, kamarát na moje abstinenčné prejavy rýchlo reaguje a s ľadovým pokojom ma vyvádza z omylu: „Lenže tu žiadne skaly nie sú.“ To ma znervózňuje a začínam si byť neistý, do akej oblasti som sa to nechal zlákať. Ale pokračujeme v ceste, cesta sa zužuje. Prichádzame ku kostolíku, parkujeme. Miesto na mňa pôsobí príjemne. Kostolík na vyvýšenom mieste – pokoj – akoby vesmír nastavil tú správnu rovnováhu v tú pravú chvíľu. Slnko sa snaží pretlačiť lúče cez farebné koruny stromov a ja ako špongia nasávam tých pár výnimočne teplých dní, ktoré nám milostivé leto teraz, na jeseň, ponúka ako prídavok. Teším sa – nová lezecká oblasť!
Prechádzame cestou pomedzi lúky, kde zelená farba trávy už dávno prenechala miesto žltým tónom. Rozprávame sa o lezení, teplota vzduchu je proste ideálne lezecká a ja sa cítim dobre. Chýbajú už len tie skaly! Odbočujeme z cesty, prechádzame okolo malého brezového hája a zrazu pred nami stojí – skalná stena. Nie je príliš vysoká, asi pätnásť metrov, zato sa zdá byť kompaktná a pevná – ak vezmeme do úvahy, že v tomto kúte sveta sa lezie na celkom zvláštnom materiáli, totiž na bridlici. Chvíľu prekvapene pozerám, ale vzápätí prichádza radosť. Ideme liezť! Pomaly začínam skúmať jednotlivé chyty, pomaly si do hlavy nahrávam možné sekvencie krokov. Ale čo tá bridlica? A čo ja, zvyknutý na severočeské pieskovce a hrubozrnnú žulu? Očakávam šmykľavú hmotu bez akéhokoľvek trenia. A to je pre mňa výzva.
Horolezectvo má dnes neuveriteľne veľa podôb. Postupne sa vyvíjalo a rozškatuľkovalo do jednotlivých disciplín – bouldering, športové lezenie, tradičné lezenie, ľadové lezenie, drytool a dalo by sa pokračovať. Niektorí lezci sa špecializujú na pieskovec, iní sa našli v špárach, potom sú tu bigwalloví lezci, pretekári na umelých stenách, bouldristi a niekoľko ďalších špecialistov. A práve to množstvo možností a variácií robí z horolezectva taký unikátny a krásny šport. Mohol by som ho dokonca rozdeliť na súťažné a nesúťažné. Súťažné lezenie sa odohráva na umelých stenách a platia tu jasne dané pravidlá, kým na prírodných skalách si lezec pravidlá stanovuje sám a môže si vybrať cestu, ktorá mu práve v tej chvíli padne do oka.
Je však len málo lezcov, ktorí sa neboja liezť klasickú, zle istenú cestu na pieskovci a zároveň dokážu vyliezť aj ťažkú, športovo istenú lajnu. Nepoznám ani veľa bouldristov, ktorí lezú obtiažnosť okolo 8A (klasifikácia v boulderingu aktuálne končí stupňom 9A – pozn. red.) a zároveň sa vedia pohybovať v horách alebo v ľadových stenách. Tých, ktorí by vedeli dobre liezť na každom materiáli, za každých podmienok a nebáli sa výziev – na malých kameňoch aj povedzme v horách –, je naozaj málo. A práve to pre mňa predstavuje krásu horolezectva. A najväčšiu výzvu. Byť všestranný a poradiť si so všetkým, čo horolezectvo ponúka. Je dobré uvedomiť si naplnenie, ktoré to človeku prinesie, a obavy prijímať ako výzvu. Strach z neistoty a rizika človeka brzdí a nikam ho neposúva.
Tak stojíme pod tou bridlicovou stenou. S trochou neistoty, ale s myšlienkami v poriadku nastupujem do prvej cesty. Začíname zľahka – línia za mierne 5 UIAA by mala ukázať, s čím sa idem pasovať. Urobím prvých pár krokov a zisťujem, že som sa úplne mýlil. Materiál je božský! Kompaktný, nešmýka sa a tvorí krásne chyty, dosť často lišty, ktoré ja mám jednoducho rád. Niektoré sú oblejšie, iné ostré ako žiletka. Športovo ladené istenie s nitmi navŕtanými blízko seba je pre mňa príjemnou zmenou oproti tradičnému lezeniu v Jizerských horách a na pieskovcoch severných Čiech. Nad každou stenou trónia dobierky, čo už podľa môjho názoru predstavuje až prehnaný komfort, ale pohodlné to je, to áno. V pravej časti steny vedú cesty skôr položené – také trenie, ktoré dobre preverí techniku nôh. V ľavom sektore zase vynikajú línie viac previsnuté a ťažšie, takže si tu vyberie každý podľa svojho gusta.
Do ľavej časti sme sa z päťky neskôr presunuli aj my a liezli cesty v obtiažnosti 9+ a 10- UIAA. A musím povedať, že tento typ krátkych intenzívnych ciest bez zbytočnej omáčky mám naozaj rád. Takže áno – nechal som sa zlákať do krásnej oblasti. Volá sa Dobřečov a to meno si zapamätám.
