„Prijmeme dobrých lovcov. Statných, zdravých a slobodných mužov, zvyknutých na život v lesoch a schopných znášať telesnú únavu do značnej miery.“
V Maysville v Kentucky sa v roku 1803 chystala veľká výprava. Spojené štáty odkúpili od Francúzov pozemky západne od Mississippi, čím sa prakticky zdvojnásobila rozloha krajiny. Kapitán Meriwether Lewis a poručík William Clark teraz dostali za úlohu zistiť, čo presne sa v tých končinách nachádza. Na inzerát, ktorý oslovoval mužov schopných prežiť mesiace a roky v divočine, odpovedal aj mladý prisťahovalec z Virgínie – John Colter. A to, čo počas náboru narozprával o svojom hraničiarskom živote, na kapitána Lewisa naozaj zapôsobilo. Zálesák John Colter dostal hodnosť vojaka a mesačný žold vo výške piatich dolárov.
Keď však v novembri, pár mesiacov po tom, čo výprava opustila Kentucky, dorazili muži k Wood River, vyfasoval John Colter aj svojich prvých desať dní za mrežami. Krátka neprítomnosť Lewisa a Clarka bola ideálnou príležitosťou konečne sa – po mesiacoch predierania sa divočinou – poriadne napiť. Lenže tých pár poldecákov whisky a následné bezstarostné tackanie späť do tábora prišlo Coltera draho. Slobodný zálesák si na vojenskú disciplínu zvykal len ťažko.
A to sa ešte počas zimy musel postaviť pred vojenský súd – po tom, čo pohrozil seržantovi Ordwayovi zastrelením. Ospravedlnenie a prísľub nápravy však sudcov presvedčili.
Pravda, nestal sa tým najdisciplinovanejším vojakom. Ukázalo sa však, že John Colter patrí medzi tých najlepších lovcov a stopárov. Osamote vyrážal na prieskumy neznámej krajiny, aby pátral po zveri. Bol to práve on, kto najviac prispel k nájdeniu priechodu cez Skalnaté hory, a bol to tiež Colter, kto dostal za úlohu vypátrať stratené kone so zásobami a koho kapitán Lewis poveroval vyjednávaním a výmenou tovaru s indiánskymi kmeňmi. V lete roku 1806, po troch rokoch v uniforme, však John Colter narazil na dvoch lovcov kožušín smerujúcich k rieke Yellowstone – a s dvadsiatimi bobrími pascami a zásobou munície na dva roky s nimi opustil Lewisovu a Clarkovu výpravu.
Hancock a Dixon. Tak sa volali tí dvaja, s ktorými sa John Colter vydal na územie Vraních Indiánov. Lopotenie po brehoch prudkej rieky Yellowstone, chudobnej na zver, však veľmi úspešné nebolo. A po zime, ktorú pretrpel v Clark's Fork Canyon, sa vydal späť do civilizácie. Do St. Louis mu zostával sotva týždeň cesty, keď sa na obzore – tam, kde v zelených a úrodných rovinách ústi rieka Platte do mohutnej a veľkej Missouri – zjavila skupina vedená Manuelom Lisom, zakladateľom Missouri Fur Trading Company.
A John Colter znova neodolal vábeniu – vábeniu Skalistých hôr, divočiny a istej gáže.
Len čo na sútoku riek Yellowstone a Bighorn – to mali ich kone v nohách dobrých tisíc míľ smerom na západ – postavili Lisovi muži pevnosť Fort Raymond, dostal Colter rozkaz, aby sa vydal hlbšie do divočiny dohodnúť obchodné dohody s miestnymi indiánskymi kmeňmi. A práve vtedy sa John Colter zatúlal k jazeru Jackson Lake, do ktorého modrých vôd padajú zrázy trojtisícových kopcov Grand Tetons. Vtedy ako prvý biely muž prekročil dva a pol tisícový priesmyk Teton Pass, aby po dlhom lopotení sa na sever a potom znova na východ narazil až na Yellowstonské jazero.
Tam uvidel to vriace vodné dielo prírody – Colterovo peklo, ako tomu neskôr začali hovoriť tí, čo povedačkám o vodných gejzíroch, bublajúcich bahenných misách a mlákach vody, z ktorých stúpal k nebu dym, ani za mak neverili.
Každopádne cieľ svojej misie John Colter splnil. Nadviazal priateľstvo s Vraními Indiánmi. A celá tá výprava mala len jedinú nepríjemnosť. To keď sa v sprievode Vraních Indiánov vracal do pevnosti Fort Raymond, ozval sa škrekot, zem sa zatriasla a vo zvírenom prachu sa rútila horda čiernonožských bojovníkov. Odvekí nepriatelia Vraních Indiánov. Napokon sa ich podarilo zahnať, len do Colterovej ľavej nohy sa parádne zavŕtal jeden z čiernonožských šípov. Z toho sa však horal ako on rýchlo otriasol. Zostala len jazva. Spomienka vpísaná do kože.
A už po niekoľkých týždňoch sa Colter vydal na ďalšiu misiu. Na ďalšie stretnutie s Čiernonožcami.
Rieka Jefferson sa osemdesiattri míľ kľukatí zeleným údolím, nad ktorým sa k nebu škriabu skalnaté trojtisícové vrchy Montany, kým sa v mieste zvanom Three Forks stretne s tokmi Gallatin a Madison. Na jar roku 1809 vytiahli John Colter a John Potts na breh rieky svoju kanoe a založili oheň. Pozerali na mraky putujúce po oblohe rovnakým smerom, akým mali namierené oni, a odpočívali. Roky v divočine každopádne vycvičili Colterove uši, aby počuli aj to, čomu iní nevenovali pozornosť.
Ešte stihli stiahnuť kanoe do vody, keď sa však do Pottsovho tela zapichol šíp a za nimi sa vynorila svorka Čiernonožcov, Colter vedel, čo jediné musia urobiť – vzdať sa. Už dvíhal ruky nad hlavu, lenže vtom sa Potts vrhol po puške a zastrelil jedného z Indiánov. Odpoveďou bola búrka šípov, ktorá z jeho tela urobila ihelníček.
John Colter zostal sám – obklopený nepriateľsky hučiacim davom bojovníkov.
Strávil s Vraními Indiánmi dosť času na to, aby teraz mohol načúvať čiernonožskej reči a vytušiť, že ho nečaká nič o moc lepšie než chudáka Pottsa, ktorého bezvládne telo bojovníci práve štvrtili na kusy. Colter ležal zviazaný na horúcom slnku, keď ostré lúče zrazu zaclonilo telo jedného zo starších bojovníkov. Oznámil mu, ako s ním naložia: budú ho loviť.
Stál tam len tak – ako ho Pán Boh, alebo azda Manitou, stvoril. Nahý – bosý – bez zbrane – len niekoľko sto krokov od červených bojovníkov, aby mal náskok. A potom pochopil, čo mu jeden z nich naznačuje: Bež! Utekaj! A presne to Colter urobil.
Výkriky rozbesnených Čiernonožcov zneli za jeho chrbtom, rozodraté bosé nohy kropili prériu kvapkami krvi a on vedel, že jeho jediná šanca je dostať sa k rieke skôr, než ho divosi dobehnú a naložia s ním podobne ako s Pottsom. Jedine rieka ponúkala nádej nájsť miesto na úkryt. Rev za jeho chrbtom neutíchal. Rozodraté chodidlá už ani necítil, stehná ho pálili a okolitá krajina sa rozmazávala v pohľade, ktorému sa nedostávalo kyslíka. No keď sa na okamih obzrel, zistil, že bojovníkom uteká. Len jeden s kopijou v ruke držal jeho tempo. A v tej chvíli John Colter zastal.
Prekvapený bojovník vôbec netušil, čo to má znamenať, keď ten nahý biely muž zrazu prestal utekať a otočil sa proti nemu – zoči-voči. Z nekonečného behu nebol o nič menej vyčerpaný než Colter, a tak keď sa odhodlal hodiť oštep po svojej koristi, potkol sa. Oštep dopadol na zem – a zlomil sa. Colter v tom okamihu nezaváhal. Schmatol koniec kopije a vrazil ju bojovníkovi priamo do brucha.
Zvyšok lovcov sa zase priblížil. Colter však dovliekol svoje telo prériou k rieke Madison – celých päť míľ – presne tak, ako si želal. Ponoril sa pod hladinu a vynoril sa až pod kopou naplavených kmeňov – najskôr to bola bobria hrádza, ktorá mu poskytla životodarný kyslík a azda aj bezpečný úkryt. Až do tmy ešte počul hlasy Čiernonožcov, ktorí sa nemienili svojej koristi len tak ľahko vzdať. Hľadali ho dlho. Boli tak blízko. Keby ho teraz objavili, ich šípom by už neunikol. No prvé hviezdy, ktoré sa dívali z nočnej oblohy, vyzvali bojovníkov, aby svoje snaženie ukončili. Odišli. Vyhrané však Colter nemal. Nohy mal na franforce, zostal nahý, bez jedla a stovky míľ od najbližšej civilizácie.
Azda len jedlá burina a všetky tie roky túlania mu pomohli, aby vtedy nezomrel od hladu – aby sa po jedenástich dňoch v prérii dovliekol do pevnosti na Little Big Horne. John Colter, ktorý sa v ten deň vynoril z divočiny, však nebol ten istý John Colter, ktorý pred rokmi opustil Maysville v Kentucky s výpravou Lewisa a Clarka – ktorý sa celé roky túlal Skalistými horami, dohadoval obchody s Indiánmi, stopoval a lovil divú zver.
John Colter, ktorý sa na chvíľu sám premenil na korisť, sa teraz rozhodol vrátiť späť na východ. Prisahal, že už nikdy nebude cestovať do hôr. Oženil sa, usadil sa – a o tri roky nato zomrel.
John Colter (1770/1775 – 1812)sa po návrate do St. Louis oženil so ženou menom Sallie a kúpil farmu neďaleko dnešného New Haven v Missouri. Okolo roku 1810 ešte navštívil poručíka Clarka a poskytol mu podrobné správy o svojich prieskumoch. Z týchto informácií vytvoril Clark mapu, ktorá sa stala najkomplexnejšou mapou na ďalších 75 rokov.
Počas svojich výprav v rokoch 1807 a 1808 sa John Colter stal prvým známym človekom európskeho pôvodu, ktorý vstúpil do regiónu, ktorý sa neskôr stal Yellowstonským národným parkom.
Niekedy v rokoch 1931 až 1933 istý farmár v Idahu, západne od Teton Range, objavil kameň v tvare mužskej hlavy. Bolo na ňom vytesané: John Colter, 1808. To by potvrdzovalo, že Colter skutočne prekročil pohorie Teton a zostúpil do Idaha. Pravosť kameňa však nikdy nebola overená.
Podľa Johna Coltera bolo pomenovaných množstvo miest v severozápadnom Wyomingu – napríklad Colter Bay na jazere Jackson Lake v národnom parku Grand Teton a Colter Peak v pohorí Absaroka v národnom parku Yellowstone.
John Colter strávil dlhé mesiace sám v divočine a je všeobecne uznávaný akoprvý známy horský muž.
