Veľká hospodárska kríza. Štrnásť rokov po skončení veľkej vojny sa svet rútil do ďalších problémov. Začalo to v Amerike, no vlna, ktorá brala prácu a vrhala ľudí do chudoby, sa rýchlo prehnala cez Atlantik a zasiahla aj Európu. Začiatkom roka 1932 sa bez práce ocitol aj dvadsaťpäťročný elektroinštalatér Oskar Speck. Továreň zatvorili. Zohnať miesto inde? A kde asi? V Nemecku to bolo nemysliteľné. Medzi ľuďmi sa však šírili chýry o Cypre. V tamojších medených baniach vraj stále zostávalo dosť práce pre baníkov, ktorí pod ostrým stredomorským slnkom vydržia rúbať do skaly.
Lenže ako sa dostať na Cyprus? Oskar dokázal vytriasť z vreciek sotva pár mariek, a to na cestu zďaleka nestačilo. Vidina práce tak stále visela na druhom brehu tisíckilometrovej priepasti. Napadla mu jediná možnosť – jeho kajak.
Sunnschien bol lacný skladací kajak pre dve osoby od firmy Pionier – najprv sa zostavil drevený rám, ktorý sa potom potiahol pogumovaným plátnom. Jednoduché. V 20. rokoch boli tieto kajaky v móde a aj Oskar jeden taký vlastnil. Len ho prispôsobil jedinému človeku a do priestoru, pôvodne určeného pre druhého pasažiera, naložil tých pár vecí, čo mu zostali. Zvyšok predal. A v piatok 13. mája 1932 sa v Ulme na juhu krajiny oddal pokojnému prúdu Dunaja, ktorý ho unášal cez Maďarsko do Rumunska.
Ešte horšia než prázdny žalúdok, ktorý neovládateľným škvŕkaním neustále pripomínal, že peniaze sa minuli už po 180 kilometroch plavby, bola nuda na veľrieke, ktorá sa mu zdala predsa len pokojná až priveľmi. Pri bulharských hraniciach preto presedlal na rieku Vardar, ktorá sa rútila na juh, a to bola, panečku, iná jazda. Oskar Speck sa vrhol do drsných horských perejí, na ktorých kajak takmer roztrieskal na kusy. Kým ho stihol opraviť, prišla zima a rieka zamrzla. Uviazol necelých 300 kilometrov od Egejského mora.
Až s jarným topením sa tak vychudnutý Oskar Speck, ktorý na divokom Balkáne len horko-ťažko zháňal aspoň nejakú prácu a obživu, dostal do vĺn Egejského mora. Do vôd, ktoré dovtedy nepoznal a na ktoré, ako sa čoskoro ukázalo, jeho loď vôbec nebola stavaná. Zrážke s nákladnou loďou sa vyhol len o vlások. Napriek tomu to s ním poriadne zatriaslo a slaná voda sa nahrnula do útrob krehkého kajaku. Vymyslel preto ochranu proti striekajúcej vode a aby sa na šírom mori plavil rýchlejšie, pripevnil dopredu aj malú plachtu.
Sedem uzlov – to bola takmer dvojnásobná rýchlosť, než akú dokázal vyvinúť pádlovaním. No bez kýlu sa loď mohla pri troche nepozornosti voči vlnám razom prevrátiť. A tak si Speck stanovil jasné pravidlo: žiadny spánok – za žiadnu cenu.
Takto sa prekľučkoval pomedzi grécke ostrovy, pretiahol sa popri tureckom pobreží a potom sa už do vône stredomorského vzduchu začal vkrádať zatuchnutý pach potu vanúci z cyperských medených baní. Čo bol – po vyše roku na ceste – zápach naozaj nepríjemný. Veru nevábny. Oskar Speck sa tak brehov Cypru napokon dotkol len celkom zľahka a nepatrne. A hneď ako doplnil zásoby, ponoril pádlo do vôd Levantského mora a zamieril ďalej na východ – do Sýrie.
Pred tisícročiami sa na tých miestach zrodila veľká sumerská ríša. Hovorí sa jej kolíska civilizácie. Mezopotámia – krajina medzi riekami. Úrodný polmesiac, ktorý kedysi ožil vďaka výdatným tokom riek Eufrat a Tigris. Keď však Oskar Speck pádloval po Eufrate v ústrety Perzskému zálivu, dostal sa do miest natoľko nepriateľských a neplodných, že jeho cieľom väčšinu toho roka bolo jednoducho prežiť. Často našiel na jedenie iba datle, ktoré ako jediné rástli v pustatine. Celé dni sa smažil na ostrom slnku a strach ho nútil oprieť sa do pádla, keď z brehov rieky zaznela streľba.
Strieľali po ňom? Ktovie. Nebol čas to zisťovať. Napokon ho besniaca búrka vypľula na malom riečnom ostrovčeku, kde ho potom ešte týždeň väznila v zápachu rozkladajúcej sa mŕtvoly.
Na jar roku 1934 sa pred ním konečne otvorilo more a prova kajaku začala rozrážať slané vody Perzského zálivu. Prestávka na pobreží Iránu, počas ktorej mu ľudia z firmy Pionier mali doručiť nový kajak, sa však predĺžila na dlhšie, než plánoval. Malária vyžmýkala z jeho tela všetku energiu, všetky sily a uväznila ho v krajine, kde ľudia päťkrát denne pokľaknú a obrátia svoju myseľ smerom k Mekke.
Až po šiestich mesiacoch, v septembri 1934, bol Oskar Speck opäť schopný vyplávať. Malária ho však až do konca cesty nenechala na pokoji. A to ho čakalo ešte päť rokov plavby.
Mesiace trvalo, kým sa popasoval s Arabským morom a oboplával pobrežné vody Pakistanu. A ďalšie predlhé mesiace pádloval popri západnom pobreží Indie na Srí Lanku. V prístavoch ho vítali ako hrdinu, ktorý pádluje svetom, ale aj podozrievali ako nemeckého špióna, ktorý rafinovane zbiera informácie pre už nacistické Hitlerovo Nemecko.
Kým Oskar Speck sedel v kajaku, svet sa menil.
Keď sa skončilo trojmesačné monzúnové obdobie, ktoré prečkal práve na Srí Lanke, nasmeroval provu svojho kajaku do Bengálskeho zálivu – tentoraz ho čakalo to druhé, východné indické pobrežie. V kajaku v tom čase trávil už štvrtý rok, čo stačilo na to, aby sa vedľa palcových titulkov o rútiacej sa nacistickej hrozbe začali v novinách po celom svete pravidelne objavovať aj správy o Speckovej ceste. Ľudia ho spoznávali a firma Pionier, ktorej spadla do lona tá najlepšia reklama, ho na ceste zásobovala novými kajakmi.
Rovníková horúčava však vysávala zo Speckovho tela všetok život. Hoci ho obklopovalo nekonečné množstvo vody, darilo sa mu len mizerne dopĺňať tekutiny. Bol dehydrovaný, kožu mal spálenú od slnka a často celý deň nezjedol ani hlt. Nebolo čo. V Andamanskom mori sa s ním monzúnová búrka pohrala tak kruto, že musel azda štyridsať hodín v kuse pádlovať, aby neskončil na šírom mori – rukami kŕčovito zvieral pádlo, až stuhnuté prsty potom sotva roztvoril. A napokon sa na pobreží Indonézie do jeho tela opäť vrátila znovuzrodená malária.
Posledným úderom tohto preťažkého úseku plavby sa stal útok asi dvadsiatich indonézskych domorodcov. Vytrhli ho z lode a kým sa naňho niektorí prisali ako pijavice, iní mu prúžkami sušenej byvolej kože zväzovali ruky a nohy. Potom ho chytili za vlasy a vláčili zbedačené telo v piesku. Speck mal prerazený ušný bubienok a už strácal vedomie, keď ho útočníci nechali ležať na zemi – našťastie len neďaleko od kajaku. Len čo domorodci zmizli z dohľadu, prehrýzol malátny Speck svoje putá, doplazil sa k lodi a rýchlo sa odrazil na šíre more.
Koncom roku 1938 už-už vyzeral pobrežie Austrálie. No úrady Holandskej Východnej Indie mu „zatarasili“ priamu cestu, a tak musel Oskar Speck kúsok pred cieľom ešte stočiť svoj kajak smerom k Novej Guinei. Navyše tak pretrpel každodenné silné tropické lejaky, predieral sa zradnými mangrovovými močiarmi a pozoroval, ako sa z brehov vrhajú do vody krokodíly väčšie než jeho kajak. Ich nabrúseným čeľustiam sa síce vyhol, ale na ostrove Daru padol do rúk policajného dôstojníka. Ten vôbec netušil, čo si s nemeckým votrelcom počať. Nakoniec snílkovi, ktorý už takmer sedem rokov pádluje svetom, len zabavil pištoľ Mauser, ktorú si viezol v kajaku, a nechal ho ísť – dokončiť svoj sen.
Obrysy ostrova Saibai, kúsok od severného pobrežia Austrálie, uvidel Oskar Speck začiatkom septembra 1939. Na prove vyvesil novú vlajku svojej krajiny – hákový kríž, ktorý mu priatelia poslali do Novej Guiney poštou. Ako sa však priblížil k brehom, rozpoznal medzi zhruba päťdesiatkou melanézskych domorodcov aj tri policajné uniformy. Keď potom vstúpil na pevninu, vypočul si od jedného z uniformovaných mužov slová, ktoré po všetkých tých útrapách rozhodne počuť nechcel: „S poľutovaním vám musím oznámiť, že ste zatknutý, Herr Speck.“
Nemecko a Austrália práve vstúpili do vojnového stavu. A Oskar Speck po siedmich rokoch a štyroch mesiacoch doplával do šesťročného zajatia.
Po zatknutí na ostrove Saibai poslali Oskara Specka najprv na mesiac do zajateckého tábora na Thursday Island. Následne ho deportovali do Brisbane a potom ho čakal presun do internačného tábora Loveday vo Victorii, odkiaľ sa mu síce podarilo ujsť, ale len na krátku chvíľu. Čoskoro ho znovu zatkli a na slobodu sa dostal až v januári 1946.
Austrálske úrady skúmali Speckove doklady, fotografie a listy, ktoré mal pri sebe. Napokon dospeli k záveru, že nebol ani nacista, ani špión. „Oskar Speck je lojálny Nemec,“ stálo v ich správe, „ale neboli nájdené žiadne známky politickej aktivity.“
Už týždeň po prepustení z väzenia našiel Oskar Speck prácu v opálovej bani v Novom Južnom Walese. Čoskoro získal aj austrálske občianstvo a založil úspešnú firmu obchodujúcu s opálmi.
V čase, keď bol Oskar Speck pripravený rozprávať svoj príbeh a ukázať fotky zo svojej cesty, riešil svet iné problémy, takže sa nikdy nestal oslavovaným hrdinom, ako o tom sníval.
Zomrel v roku 1995 vo veku 88 rokov.
V novembri 2016 dokončila Sandy Robson 23000 kilometrov dlhú plavbu, pri ktorej nasledovala cestu Oskara Specka. Z Nemecka vyplávala, keď mala 42 rokov. Do Austrálie doplávala o päť a pol roka neskôr. Na rozdiel od Oskara nečelila politickým problémom. Potýkala sa však s krokodílmi, pirátmi aj maláriou.
