Vyrazili z Kalifornie cez Mexiko. Prešli všetky stredoamerické štáty, divokú Kolumbiu aj nekonečnú Brazíliu. Až mali v Buenos Aires patagónske štíty takmer na dohľad. Zostávajúcich dva a pol tisíca kilometrov do dediny El Chaltén už bolo nič v porovnaní s tým, čo prekonali počas predchádzajúcich týždňov. A vôbec nič v porovnaní s rokom príprav a žmýkania peňazí z tvrdej práce na stavbách a v sheffieldských oceliarňach, odkiaľ si človek – okrem pár libier v zaprášenom vrecku – odnášal aj boľavý chrbát, mozole na rukách a čiernu špinu v ušiach. To všetko už bolo za nimi. Zostávalo len počkať, kým dorazí expedičná výbava, ktorú si cez oceán dali poslať loďou.
Lenže debny s materiálom nedorazili.
Cieľ, ktorý mali ešte pred pár dňami na dosah ruky, bol zrazu vzdialenejší než v okamihu, keď túto výpravu začali doma – na Britských ostrovoch – plánovať. Rab Carrington a jeho parťák uviazli uprostred trojmiliónového bzučiaceho úľa menom Buenos Aires.
To najcennejšie z Rabovho majetku zostalo pre štrajk v dokoch trčať kdesi v Liverpoole – na druhej strane Atlantiku. A tak – namiesto vyzerania niekoľkodňového okna dobrého počasia, v ktorom by zazrel vytúžených žulových obrov – musel začať riešiť, kde a za čo prežije nasledujúce týždne zostávajúce do odletu lietadla, na ktoré mal kúpenú letenku. Na novú, pravdaže, nemal. Nemal ani na hotel. Počítal skôr s bivakom v ľadovej jaskyni než so spálňou v meste. Pomoc mu našťastie ponúkla tá jediná osoba, ktorú v tom preľudnenom zmätku poznal. Hector Vieytes odviedol Raba do svojej šijacej dielne, kde zamestnanci práve pracovali na zákazke armádnych páperových spacích vakov. V horolezecky úplne premárnenej zime roku 1973 sa tak Rab Carrington aspoň naučil, ako vyrobiť poriadny spacák.
Po šiestich mesiacoch bol späť v Peak District – v bašte tradičného a odvážneho lezenia, kam sa z rodného Škótska presťahoval. Na ďalšiu patagónsku lotériu však už nemal chuť ani peniaze, a tak ďalšiu zimu strávil Rab Carrington s Alom Rousom v Alpách. Zapáčil sa im vtedy štýl rýchlych výstupov. Pri prvom pokuse však napokon strávili v stene dva dni – aby neskôr zistili, že ju Patrick Vallençant zjazdil na lyžiach za pätnásť sekúnd.
V ďalších rokoch sa im však podarili naozaj veľké veci – a v naozaj veľkých horách. Len posúď: Jannu v roku 1978, Kangtega a Nuptse aj s Dougom Scottom o rok neskôr, Makalu v roku osemdesiatom a na rad mal prísť Everest. Lenže to im to spolu už neklapalo. Al Rouse túžil po sláve – chcel niečo ešte odvážnejšie, ešte riskantnejšie – no Rab to cítil inak. Narodila sa mu dcéra a musel živiť rodinu. Cez deň preto drel na stavbe a po večeroch sa ešte zatváral na povale malého radového domu, v ktorom v Sheffielde žili. Pre svojich známych a neskôr aj pre známych známych tam šil – tak, ako sa to naučil u Hectora Vieytesa v Argentíne a ako všetko sám na sebe vyskúšal na vlastných expedíciách – spacáky so svojím menom: RAB.
Paul Braithwaite, Nick Estcourt, Joe Brown – títo a ešte mnoho ďalších horolezcov sa v osemdesiatych rokoch vrhlo do obchodu. Zdalo sa im to ako najlepšia cesta, ako financovať svoju vášeň a zároveň jej zostať verní aj mimo hôr. Lenže – takto to vo svete biznisu nechodí. A Latok v osemdesiatom prvom bola Rabova posledná veľká expedícia. Potom ho firma pohltila. Zo skromného podkrovia sa presťahoval do prenajatej dielne, najal prvých zamestnancov a sláva, ktorú odmietol naháňať s Alom Rousom v himalájskych stenách, ho nakoniec zastihla priamo na ostrovoch. Jeho výrobky totiž rýchlo získali nálepku poctivej a odolnej výbavy, ktorá obstojí v akejkoľvek horskej skúške. Nikto vtedy nevedel robiť páperové bundy ako Rab. A celkom možno to nevie ani o štyridsať rokov neskôr.
Jemné chumáčiky páperia, ktoré príroda tisíce rokov vyvíjala na telách vtákov, predstavujú tú najlepšiu ochranu pred ľadovým horským vzduchom. Aby však neprichádzali o svoju jedinečnú schopnosť nabaliť na seba veľké množstvo vzduchu, je nevyhnutné chrániť ich pred všadeprítomnou vlhkosťou.
Rab Carrington to samozrejme vedel. V horách s vlastnoručne ušitými páperovkami a spacákmi niečo zažil. Preto už v priebehu deväťdesiatych rokov oslovil firmu Pertex®, aby spoločne vyvinuli odolný, no ľahký materiál, do ktorého páperie zabalí. Taký materiál skutočne našli a v Rabe ho používajú dodnes. A nielen v Rabe. A aby sa páperovka ani v tej najväčšej slote nepremenila na obyčajný kus nasiaknutej handry, vymysleli Rab a ľudia zo spoločnosti Nikwax vodoodpudivú úpravu, vďaka ktorej si chumáčiky páperia udržiavajú stále tie isté hrejivé vlastnosti – bez ohľadu na vlhkosť a počasie tam vonku.
Keď ti tvár zmáča dážď, zuby drkocú o seba, zmrznutými prstami sotva zacvakneš karabínu a nárazy vetra sa ťa s každým úderom pokúšajú vypudiť z hrebeňa, sú pretechnizované veci skôr na príťaž. Práve v takých chvíľach sa to najčastejšie ukáže. Ak sa zasekne zips, odlomí sa plastová pracka alebo začneš zápasiť so sťahovaním kapucne, možno to tvoj život neohrozí – ale pokojnejší tiež nebudeš.
Rab Carrington staval od samého začiatku na jednoduchosti. A tým sa snažil eliminovať slabé stránky vybavenia. Na svojich expedíciách si totiž vyskúšal, že práve v situáciách, keď naozaj o niečo ide – keď človek dostáva zabrať – fungujú najlepšie jednoduché veci. A že aj fungujú najdlhšie – že jednoducho niečo vydržia.
Už v roku 2001 sa tiež začali písať stránky dlhoročnej spolupráce so spoločnosťou Polartec®. Rab sa stal – rovnako ako v prípade Pertexu® – jedným z prvých, kto ich materiály začal nielen používať, ale aj sa podieľať na ich vývoji v realite nekompromisnej prírody. Množstvo dobre slúžiacich materiálov sa navyše rodilo a rodí priamo v Sheffielde – v sídle Rabu. Napríklad ľahký a odolný softshell Matrix™, ktorý môžeš bez následkov pretiahnuť aj tým najdrsnejším skalným komínom. Práve odolnosť predstavuje ďalšiu stávku Rabu do horskej hry.
Odkiaľ sa vôbec berie páperie do tvojej bundy? Napadlo ťa niekedy o tom premýšľať? Samozrejme – rastie na telách vtákov – živých tvorov. A práve Responsible Down Standard, ktorý Rab už roky napĺňa, ti garantuje, že páperie použité v bundách a spacích vakoch pochádza výhradne z európskych fariem, kde kačice a husi žijú v zdravom prostredí, nedostávajú do potravy hormóny, netrpia bolesťou či strachom a šklbanie páperia z tiel živých vtákov je neprípustné. Niektoré bundy a spacáky Rab sa potom rovno plnia recyklovaným páperím – zozbieraným zo starých perín a vankúšov.
Vybavenie Rab je už skrátka také – jednoduché, funkčné a odolné. Radšej ho opravíš, než vyhodíš. Napokon – netreba z toho robiť veľkú vedu. Hore musíš vždy vyliezť vlastnými silami a posledné slovo aj tak majú hory.
„Tá najväčšia vec, ktorú som kedy získal z lezenia, bolo priateľstvo.“
Rab Carrington
Rab Carrington odišiel v roku 2003 do dôchodku a firmu odovzdal do rúk spoločnosti Equip Outdoor Technologies Ltd. V sídle spoločnosti, ktorá stále nesie jeho meno, v Sheffielde sa tu a tam objaví.
V roku 2020 sa Rab stal certifikovanou klimaticky neutrálnou spoločnosťou. Využívaním stále väčšieho množstva recyklovaných a recyklovateľných materiálov chce Rab do roku 2030 dosiahnuť nulové emisie skleníkových plynov.
Rab bol jeden z prvých, kto prestal používať fluorokarbónové impregnácie – skôr, než sa udržateľnosť stala trendom.
V roku 2011 Equip Outdoor Technologies Ltd. odkúpil značku Lowe Alpine a súčasné batohy Rab tak stoja na viac než päťdesiatročnej tradícii a skúsenostiach firmy, ktorú v roku 1967 založili Jeff, Greg a Mike Loweovci.
