Má to totiž dané od Pánaboha. Alebo je to skôr odkaz, ktorý v ňom zanechal Jeff Lowe. On dobre vedel, ako sa pripraviť na sólo výstup na Ama Dablam alebo na jednu z veží Trango Towers. V každom prípade je tu. Volá sa Halcyon a za posledné mesiace dostal poriadne zabrať, čo naplno odhalilo všetky jeho prednosti a možno aj nejaké slabiny.
Toto je ťažko vydretý report o pôsobení horolezeckého batohu Lowe Alpine Halcyon na mojom chrbte.
Tentoraz pri malom rybníku neďaleko "Koupáku" nepokračujeme štandardne doprava po žltou značenej asfaltovej ceste k Majáku. Svoje kroky stáčame doľava na modrú. Pod Kapelníka. Na chrbte šesťdesiatka lano, balík slučiek – vrátane dvoch úplne novo upletených bambuliakov, nevyhnutné železo a hlavne veľa vody. Pri pohľade cez koruny stromov na žltého teroristu kempujúceho na oblohe je jasné, že sa v stene zapotíme. Škriabeme sa svahom pod "Herr Kapellmeistera" a mňa baví, ako perfektne Halcyon sedí na chrbte. Respektíve, aby som bol presný, nikdy mi žiadny batoh naložený dvanástimi kilami lezeckého materiálu tak dobre nesedel. Možno za to môže skutočnosť, že som zvolil tú najmenšiu veľkosť chrbta (v ponuke Lowe Alpine sú hneď tri – S, M, L), ktorá presne vyhovuje mojej, univerzálnym predlohám nevyhovujúcej, stosedemdesiatjeden centimetrov nevysokej postave.
Ako poslednú vec pred nakročením do úvodnej špáry vyťahujem z vrecka vo veku tejpku a od oka odmeranými páskami omotávam tretie články ukazováka a prostredníka ľavej ruky. Jedna hlavná komora s bočným vstupom, dve vrecká vo veku – vonkajšie a vnútorné. To je všetko. Jednoduchosť sama, nič zbytočné, čo by sa mohlo pokaziť. Tak to mám rád. A prvý krúžok čaká – ide sa liezť. Odkladám tejpku a batoh zostáva dole v piesku.
"Prieseková cesta v južnom svahu Klínového vrchu. Po nej po vrstevnici asi jeden kilometer a ďalej doľava hore k Supej hlave." Podľa sprievodcu pohoda. V realite sa nám ale do cesty v strmom svahu stavajú kamene ukryté pod napadaným lístím, skalné prahy a po tele nás šibú mladé bukové nálety. Pod skalu sa škriabeme príťahmi za ponúkajúce sa konáre a trenky mám už poriadne prepotené. Jizerky! Pivko pred lezením padne vhod – na smäd aj na odvahu.
Sme tu predovšetkým kvôli fotkám, takže leziem s batohom, v ktorom nesiem foťák a druhé sklo. A dobré – bedrový pás sa s úväzkom nebije a v najhoršom ho môžem odopnúť. Asi zase zohrala úlohu tá správna veľkosť chrbta, pretože bedrový pás vychádza akurát tak, aby som mal materiálové pútka pohodlne prístupné. Ale moment! Komínom? Akože fakt? No super, vyskúšame, kto je ostrejší – či žula okolo, alebo Halcyon na chrbte. Tak nejako tipujem výsledok. Lenže zle. Žiadny z kremenných kryštálov sa pri mojom šúchaní v stiesnenom priestore nedokázal do batohu zahryznúť, nieto ho roztrhnúť. Vyzerá to, že niečo vydrží. Tak si to zopakujeme, keď sa nemusím báť škrabnúť batohom o hryzavú žulu a pretiahnuť sa s ním hocijakým bordelom. Čo tu v Jizerkách robíme niekoľkokrát do týždňa.
Budík zvoní o 5:30. Vonku ešte vládne tma, keď za sebou zatvárame dvere Zamkovského chaty a po šmykľavých schodoch schádzame na ešte šmykľavejší chodník. Náš cieľ tušíme niekde na hviezdnej oblohe nad hlavami a je jasné, že po svitaní sa poriadne zapotíme. Možno tie jégerky neboli dobrý nápad. Pred hangom pod Téryho chatou hádžem batoh do snehu, rozopínam bočný zips a ľahko ťahám z jeho útrob mačky. Tatry sú holt pod ľadom. Rovnakým bočným vstupom potom počas celého dlhého dňa vyťahujem jedným ťahom aj termosku.
Pri Prostrednom Spišskom plese opúšťame vyšliapané stopy a do ruky berieme lezecký čakan – zatiaľ len jeden. Druhý zostáva upevnený na batohu v šikovnom headlocker systéme, ktorý funguje celkom inak, než býva zvykom – rúčka sa utiahne do špeciálneho oka v kompresnom popruhu a otvorom v hlave čakanu sa len prevlečie kovová olivka. Žiadny plastový "jazdec" na gumičke, ktorý sa skôr či neskôr pokazí a gumička sa zodrie. Navyše sa všetko dá bez problémov ovládať aj v hrubých rukaviciach. To ma baví.
V polovici Jordánky naberá žľab na sklone a sneh na tvrdosti. Do kontaktu so snehom sa dostávajú už len štyri predné hroty mačiek, a tak dávame z batohu dole aj druhý čakan. Funíme. Hekáme. Lýtka pália. Ale makáme. Na severnej strane Poslednej veže sa k ozvenám nášho dychu pridáva aj škrípanie mačiek po holej skale, ktoré nekončí ani na hrebeni Lomnického štítu. Tak málo snehu v januári. Za udivených pohľadov ceprov a ich duchaprítomných otázok "Nie je to nebezpečné?" preliezame zábradlie na vyhliadke ako jeden muž. Ja a batoh Halcyon. Celý deň sa na chrbte ani nepohol a svojou tichou spoločnosťou prispel k orosenej odmene značky Šariš. Teraz už len normálkou dole. Späť na Zamku.
Je to dobrý parťák. Dobre vyzerá, dobre sedí, dobre odoláva – žule, snehu, dokonca aj dažďu. Na chrbát sa mu nelepí sneh, nemá zbytočné hlúposti navyše a nemá sa na ňom čo pokaziť. Proste skutočný horolezec.
Lowe Alpine Halcyon 35:40 Navy
Lowe Alpine Halcyon 35:40 Red
Lowe Alpine Halcyon 45:50 Navy
Lowe Alpine Halcyon 45:50 Red
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Presne také to bolo pred rokom. S takmer každodennou nádielkou čerstvého snehu ma hneď zrána čakala rozcvička s lopatou a potom sa jednoducho nedalo sedieť doma na zadku a civieť do monitora počítača. Aj tak by mi tá práca nešla. Aspoň dve hodiny lyžovania vo voľnom teréne alebo len šúchania pásov v prašane boli denná nutnosť. A tento rok? No dobre, teraz práve tam vonku za oknami niečo poletuje. Ale výsledok je podobný, ako keď práškovým cukrom vylepšíte povrch bábovky. Fúknete a je to preč.
Každopádne do takého štádia jednoducho príroda dokráčala a môžeme len hádať, koľko polien jej na tej ceste nahádzal pod nohy človek. Grónsko vraj tiež bolo kedysi zelené, takže čo. Holt sa ako homo sapiens outdooriens musíme prispôsobiť. A tým nemyslím vyraziť na biely pás snehu vyprsknutý za pomoci miliónov korún doprostred zelenej lúky. Veď je to proti prírode aj zdravému rozumu. Nie je sneh? Tak si ho vyrobím – aby som sa nenudil. A navyše, ako som už písal, každou minutou korunou v takýchto veľkovýrobniach snehu a lyžiarskeho potešenia spoluvytvárame budúcu tvár hôr. Podľa kalendára je síce zima, ale na zimné športy to nie je. Aj tak sa však dajú robiť celkom fajn veci. Určite lepšie ako drhnúť pásy na okraji zjazdovky alebo sánkovať sa po hline.
Držím sa tej malej škrabky, pretože mi prsty ešte úplne nezamrzli, alebo práve preto, že zamrzli celkom, a tak necítim, ako sa mi ostrý kryštál zarezáva do kože? To je večná otázka, ktorá k skalnému lezeniu pri teplotách len mierne nad nulou patrí. Každopádne ak vonku svieti slniečko a údaju teploty nepredchádza znamienko mínus, tak stokrát radšej budem hltať čerstvý vzduch hoci aj v ľahkej ceste na skale, ako šnupať magnézium vznášajúce sa v prepotenom ovzduší na boulderovke. A tak na tvrdom pieskovci Českého raja a ešte tvrdšej žule Jizerských hôr hľadáme suché južné steny, ktoré nás pustia nahor. Jasné, že na nejaké ťažké kúsky to nie je. Predsa len hlboké vrecko si so skrehnutými prstami rozumie lepšie ako centimeter nad okolie vytŕčajúci kryštál. Ale držím v ruke skalu. Nie ružovú umelinu prilepenú na preglejke. Na jar ako nájdené. A možno mi vďaka tomuto výcviku nebude na štande v Tatrách taká zima.
Priamo od skál stúpame po hrebeni ešte vyššie. Na severovýchodných svahoch sa predsa len nejaký sneh drží. Poprašok. Keď sa obzrieme, narátame v snehu len dve ľudské stopy, ale desiatky stôp zvieracích. A keď obrátime zrak znova pred seba, aby sme strážili svoje kroky pred bahennou kúpeľou, skrížia nám cestu dva statné jelene. Takého macka som naposledy stretol pred siedmimi rokmi v Jeseníkoch nad Zelenými kameňmi. Bol vtedy október a myslím, že rešpekt ovládal skôr mňa ako jeho. Títo dvaja predstierajú, že nás nevidia, a po pár sekundách zase miznú v lese na druhej strane chodníka. My ho tiež čoskoro opúšťame a v strmých svahoch nad potokom pátrame po jaskyni na nocľah.
Je tam. Trochu iná, ako sme si predstavovali, a možno aj trošku zavlhnutá. Ale len čo sa nám podarí vyvolať plamene dosť silné na to, aby si poradili aj s mierne mokrým drevom, bude nám fajn. A so slovami "Keď sa zotmie, bude nuda" sme nepodcenili vynášku proviantu, a tak na prvotné zahriatie putuje do žíl niekoľko výdatných dúškov slivovice. Neskôr potom pri predčítaní kapitol z knihy Příběhy mužů a hor, objavenej na zašlých policiach antikvariátu, usrkávame z bieleho plecháčika a viečka od termosky teplé varené víno. Dobrú noc.
Stredoškolský profesor Jan Havelka sa vydal na Praděd. O tom je celá táto knižka – 88 strán. Väčšina ľudí to dokáže zhrnúť do štyroch slajdov v storke, tak čo sa dedo rozpisuje? No hej, lenže on tam šliapal v roku 1883. Pred 137 rokmi! Vtedy tam ešte nebola asfaltka, rozhľadňa ani tá krčma, bez ktorej by sa tam dnes štveral málokto. A výstup z najbližšej vlakovej stanice v Sobotíne mu zabral dva dni. Navyše sa podaril až na druhý pokus. A toto ma baví. Čítať o tom, ako ešte po horách chodili ľudia, ktorí k nim pristupovali s pokorou a vedeli, že dostať sa na kopec znamená poriadne zabrať. Nie poriadne zaplatiť. A tiež ma baví na riadkoch písaných starou češtinou spoznávať nielen miesta, ktoré dnes vyzerajú úplne inak. Ale aj tie, ktoré sa za storočie a pol až tak nezmenili, pretože dôjsť tam po svojich bolí.
Vlastne tu mám celkom slušnú zásobu knižiek, nazbieranú v kníhkupectvách aj antikvariátoch, ku ktorým sa počas leta, keď nie sme schopní vydržať pod strechou dlhšie, ako je nevyhnutne nutné na zarobenie pár korún na život a cestovanie, jednoducho nedostanem. Tak teraz, keď ma neťahá von prašan, hltám písmenká a nasávam inšpiráciu. Napríklad na to, keď sa na jar vydám v stopách pána Havelku.
Na skialpoch sa po tých pár centimetroch premrznutého snehu – zašpineného vrstvou ihličia, čo spadlo zo stromov pri poslednom topení – nijako príjemne šliapať nedá. A pešo? To je otrava. Keď to nekĺže, tak sa pri každom treťom kroku prelomí pod nohami krusta. A kde nie je sneh, tam je blato. A kde panujú takéto podmienky, tam nie je ani noha. Takže ideálna príležitosť pre nás, ktorých to ťahá von a nevadí nám, že si pritom zašpiníme nové goretexky farby sapphire.
Starých poľovníckych ciest a chodníkov je v horách namotaných až-až. Miestni horali – počnúc nemeckými obyvateľmi pred odsunom – tieto cestičky udržiavali desaťročia a vždy mali svoj praktický význam. Takže také túlanie sa v horách prináša isté tajomno a v myšlienkach vracia človeka hoci aj o storočie späť. "Koľko práce muselo dať vyskladať tento kamenný múrik, ktorý tu podopiera chodník v strmom svahu? A prečo ho viedli práve tadiaľto? Uprostred lesov, kde nič nie je?" To sa potom premrznutý navrátilec môže po návrate usadiť na kanapu s horúcim čajom a nad nejakou tou prastarou knižkou začať pátrať. A takých miest, ktoré máme „za domom“ a o ktorých nemáme ani potuchy, je neúrekom.
"Čo je!? Čo tam hľadáš?" ... "Ale, lapám dych." ... "Tak ho lapni a nečum do zeme, keď je to okolo také pekné." ... Darmo. S roztiahnutými pľúcami a napumpovanými stehnami sa na kopec jednoducho lezie lepšie. Aj tá cesta pod skalu s osemdesiatkou lanom na chrbte a dvoma sadami friendov si vyžiada menej odtlačkov magnéziom zašpinených dlaní na kolenách. A tak, keď nie sú podmienky na nič, behať sa dá vždy. Pravda, občas sa do cesty postaví slabá vôľa zákerne opretá o teplé ústredné kúrenie, gauč s načuchraným vankúšikom v kúte a bábovka, ktorú žena práve vyťahuje z rúry. Ale tá bude po návrate z tréningu a horúcej sprche chutiť ešte lepšie. Tak šup von.
Batoh Lowe Alpine Halcyon 35:40
Boty Asolo Freney Low GV
Nepremokavé ponožky Stormsocks
Boty Asolo Apex GV
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Berieme lyže na plecia a šliapeme hore dolinou Kotelského potoka. V snehu, ktorého je o pár sto metrov vyššie akurát toľko, aby sme si mohli obuť lyže, nevidíme jediný náznak prítomnosti človeka. Všetci sa hrnú na Praděd. A tými „všetkými“ myslím tisíce a tisíce ľudí. My si zatiaľ svoju stopu prešliapávame v úplnom tichu a spod hrebeňov si nás pohľadom merajú dva kamzíky. O tri kilometre ďalej by už ale radšej strčili hlavu do snehu – keby boli pštrosy.
Aký paradox, že na mieste s najčistejším vzduchom v strednej Európe napočítate viac áut ako dvadsiateho tretieho decembra v nákupnom centre. Vyhradené parkoviská to samozrejme nepoberú, a tak poslúžia krajnice všetkých troch ciest, ktoré vedú do... ehm... klimatických kúpeľov Karlova Studánka. Čistý vzduch? To bývalo. Ekologické povedomie musí ustúpiť túžbe vidieť, ako vyzerá zima. Aby nie, keď ju vlekári v doline tento rok vyrobili v takom mizernom množstve. Každopádne ten prevzácny biely poklad – na ktorého presun z potoka na svah padne za jeden deň viac elektriny, ako naša domácnosť spotrebuje za 20 rokov – dokáže rozžiariť až do nebies. Čo na tom, že pre žiaru umelého osvetlenia potom nevidno hviezdy. Také chudobné radovánky, ako je pozeranie do neba, nikomu peniaze neprinesú.
Lenže my tento priemysel nepodporujeme. Chodíme do hôr s ohľaduplnosťou, ako súčasť prírody. Tak sa pretiahneme medzerou medzi zadným nárazníkom jedného auta a predným nárazníkom druhého a strácame sa v lese. Brodíme sa snehom. Hľadáme správnu cestu. A nachádzame ju. Na čistinke uprostred ničoho skúšame, ktorý z piatich kľúčov na krúžku pasuje do hrdzou poznačeného zámku na dverách malej chatky, v ktorej pol roka nikto nebol. Nikto – okrem myší. Tých tu naopak prešlo dosť. Ale smrad sa vyvetrá, bobky sa vymetú a teplo nám tiež bude – keď si v drevárni za chatou naštiepame drevo a rozkúrime piecku. Jedlo sa servíruje priebežne – ako ho kto vyťahuje z batohu, ktorý si sem priniesol na chrbte. Dokonca máme aj víno. Aj spoločenské hry, pri ktorých si svietime zvyškami starých sviečok. A keď idem von vyčúrať sa do záveja, vidím, že sa vyjasňuje. Budú vidieť hviezdy. Tu áno.
Lenže spôsob pobytu v horách, keď si umývame tvár snehom, o teplo na spanie sa musíme postarať sami a zanechávame za sebou len minimálnu alebo žiadnu stopu, sa stáva skôr anomáliou. Pod náporom človeka, ktorý postavil hory na roveň kratochvíľam typu fitko, nákupné centrum či aquapark, prehráva pokora a ohľaduplnosť 0:1. Napriek tomu sa skóre snažíme svojou troškou aspoň trošku korigovať.
1. Chodíme pešo, jazdíme na bicykli, využívame hromadnú dopravu. V tomto poradí podľa vzdialenosti, a auto berieme až ako poslednú možnosť. Možno sa nedostaneme tak ďaleko a vysoko, ale prečo by sme si mali všetko uľahčovať technikou?
2. Správame sa ohľaduplne, nehulákame, neškodíme. Ako na návšteve, ktorej sa za jej pohostinnosť dokážeme odmeniť – napríklad tak, že pozbierame odpadky pozdĺž chodníka.
3. Namiesto elektrokolobežiek, chodníkov v oblakoch a bobových dráh si hľadáme vlastnú zábavu z toho, čo dáva príroda. Každou korunou minutou na týchto atrakciách totiž volíme, ako budú hory raz vyzerať.
Ja viem úplne presne, že pred tromi rokmi mi Ježiško pod stromček nepriniesol nič. Pretože som žiadny stromček nemal. Pravda, mohli sme si zaspievať koledy pod veľkým umelým smrekom, ktorý tu v tridsaťpäťstupňovej výhni pôsobil - spolu s plastovým snehuliakom - ako päsť na oko. Ale keď sme sa rozhodli tráviť Vianoce v Kambodži, tak rozhodne nie preto, aby sme sa na sociálnych sieťach chválili provokačnými obrázkami z našej exotickej dovolenky, počas ktorej z celej krajiny spoznáme akurát tak personál rezortu, chobotnicu v trojobale a to, že Coca Cola je tu sladká rovnako ako všade inde na svete.
A tak som 23. decembra sedel s notebookom v kaviarni, kde obsluha za barom tancovala v smiešnych santovských čiapkach, z repráčikov vyhrávala vtedajšia jednotka hitparád One Direction a na hladine špinavého Mekongu - sotva 50 metrov odo mňa - sa zástupcovia miestnej nižšej strednej triedy snažili zo svojho plávajúceho domova s rozmermi štyri krát jeden meter uloviť niečo na zjedenie.
Sedíte pri cappuccine v prostredí, ktorým by nepohrdla ani pražská kaviareň. Kožené kreslá, kávovar Nuova Simonelli, klimatizácia na ideálnu teplotu. A ponad monitor Macbooku pozeráte na ľudí, ktorí majú vo svojom živote akurát tú štvormetrovú džonku s pretiahnutým cárom igelitu proti dažďu. A na brehu sa im pasie krava taká chudá, že by v Česku či na Slovensku každému naskočila husia koža.
Na jednej strane tu majú dostupnejšie mobilné dáta než v Česku, kambodžský kráľ študoval v Českej republike a mrakodrap Vattanac Capital Tower by Phnom Penhu mohlo závidieť aj Brno. Na strane druhej tu sušia mäso v prachu na ulici, odpadky sa váľajú všade naokolo a ľudia žijú v chatrčiach z vlnitého plechu. Pravda, keď sa dobre ubytujete niekde bokom - v nejakom peknom rezorte, nemusíte to vidieť. Ale my sme chceli. Preto sme zostali v Phnom Penhu - hlavnom meste Kambodže - dobrých 10 dní.
Bývali sme v apartmáne rezervovanom cez booking.com. U rodiny, ktorá hovorila po francúzsky. Pán domáci nosil vestičku a naleštené kožené poltopánky. A na obed sme chodili do neďalekej ulice, kde sa ryža servírovala z obrovského hrnca, v presklenej výkladnej skrini sa hrialo denné menu, z ktorého vám nabrali priamo na tanier, a belocha tu videli druhýkrát v živote. Prvýkrát to bol Lionel Messi s plechovkou Pepsi na billboarde pri moste cez Mekong. Videli sme deti, ktoré sa hrali v prachu pri ceste so starými plastovými slamkami, kravu pasúcu sa pri kruhovom objazde pod dohľadom policajta a videli sme človeka zomrieť na ulici.
Kambodža dáva ten najväčší vianočný darček. Pokoru.
Ale chceli sme vidieť viac. Preto sme sa deň po štedrovečernej večeri na miestnom night markete - ryži s krevetami - presunuli o kus ďalej.
Prečítajte si aj náš článok o tom, ako cestovanie zmení životné hodnoty a pohľad na svet.
Chrámy Angkoru sú na zozname svetového dedičstva UNESCO a ako by povedal klasik: "Keď to porovnám s tým výletom na Kokořín, bol som z toho zájazdu vyslovene sklamaný." Hlava na hlave. Americkí dôchodcovia, japonskí dokumentaristi, európski influenceri. Celý svet. Len o samotnej Kambodži sa tu nedozviete vôbec nič. Leda vás z toľkých ľudí začne bolieť hlava a posr*te sa z ananásu kúpeného pri ceste. A akože poriadne rýchlo. Takže najväčší a najznámejší chrám Angkor Wat som videl len z druhého brehu vodného kanála, kde sa toaleta nachádzala na dobehnutie. Vraj bol naozaj krásny. Neviem, neľutujem to.
Po dvoch dňoch, keď už moje črevá nemali záchodovej mise čo dať, sme znova šliapli do pedálov požičaných bicyklov. Tentoraz smerom na juh od mesta Siem Reap. K jazeru Tonlé Sap, kam turisti nechodia.
Po niekoľkých kilometroch za mestom cesta prestala spĺňať parametre tohto pomenovania pozemnej komunikácie a premenila sa na prašnú cestu plnú výmoľov. A potom zrazu skončila medzi chatrčami z vlnitého plechu. "Sme tu správne? Žena šklbe sliepku, otec s kameňom v ruke pozerá na dve bledé postavy, ktoré sa tu znenazdajky zjavili, a banda detí sa rúti oproti nám." Ujsť sme nestihli. A za našu opovážlivosť sme boli "potrestaní" polhodinou blbnutia s miestnou omladinou. V jednej chvíli som vozil dvoch malých Kambodžančekov na zadnom nosiči, ďalší stál na rámovej trubke medzi mojimi nohami a štvrtý nás tlačil.
Keby tak českou vilovou štvrťou prechádzal umazaný šikmooký chlapík v žabkách a začal sa hrať s vašimi deťmi... Veľmi dlho by sa asi nehrali. Skôr by dostal tým kameňom. Nám sa nič zlé nestalo. Skôr sme dostali ďalší darček. Ďalšiu dávku pokory.
Pravda, sú ľudia, ktorí v Kambodži žijú celkom na úrovni. Ako Reth, ktorý nás po týždni pobytu v jeho dome pozval na raňajky s celou rodinou. Vysvetlil nám, ako sa správne je typická kambodžská polievka, a dal nám ochutnať banány, s ktorými sa tie naše nedochôdčatá bez chuti nedajú porovnať. A tiež nám vysvetlil, že aby sa mali takto dobre, pracuje on cez týždeň v Phnom Penhu, jeho žena na druhej strane krajiny v Battambangu a so svojimi dvoma malými dcérkami sa vidia vždy len cez víkend tu v Siem Reape.
To bol náš Reth. A potom žije v Kambodži veľa ľudí, ktorí majú nad hlavou len ten vlnitý plech. A v rodine aspoň jeden telefón s Youtubom, na ktorom sledujú, ako na západe vyhadzujeme tretinu jedla a kupujeme hocijakú hlúposť, ktorú o chvíľu odložíme. Tiež sme im tam v mene trvalého ekonomického rastu vyexportovali Coca Colu, Lays, Heineken v plechovke a plastové vrecúška. Žiaľ, už sme im k tomu nepribalili návod, že to nemôžu ako banánový list len tak zahodiť do priekopy. A tak je tu bordel. Okrem iného aj z fabrík, v ktorých sa vyrábajú tie pekné tričká s nápisom "Outdoor is my passion" pod náš stromček.
O tom, ako na cestách nakladať s vlastným odpadom, sme písali v článku Neničiť, neodpadiť a… vôbec necestovať?
Po Novom roku sme opustili Kambodžu a zamierili do Vietnamu. Ďalej spoznávať. Mimochodom, tamojšie pláže... tiež poriadna skládka. A o rok neskôr, 24. decembra 2018 dopoludnia, vo víchrici, akú vedia len Jeseníky, stúpam na lyžiach s rodičmi a ďalšími skvelými ľuďmi na Praděd. Jeden ako druhý máme omrznuté ľavé polovice tváre. Podľa toho by som tipoval, že fúka od severovýchodu. Je to hnus. A je nám fajn. Hore na vysielači koluje z ruky do ruky Daliborova fľaša slivovice, v miske od koláčikov sa už pomaly objavuje dno a občas sa človek musí nakloniť, aby počul toho vedľa seba. Ale lepšie, než sa nakláňať z gauča po ovládač.
Budú sa večer rozdávať darčeky? Asi áno. Ale po návrate z Kambodže mi bohato stačí, keď pod stromčekom nájdem jedného mäkkáča s ponožkami. Nech si ten zelený chlpáč v pásikavom šále hovorí čokoľvek.
Na druhý deň sa síce búrka upokojí, ale prešliapavať stopu na dvanásťkilometrovom hrebeni v siedmich tisícoch metrov iba vo dvojici sa javí ako nemožné. Jediná možnosť je zostúpiť a na titul Snežného leoparda si minimálne na rok nechať zájsť chuť.
Katka Mandulová stála na vrcholoch štyroch najvyšších sedemtisícoviek bývalého Sovietskeho zväzu a k titulu Snežného leoparda jej chýba posledná – Pik Pobeda. Sú roky, keď sa o tento kopec nikto nepokúsi, zatiaľ čo pod osemtisícovkami v Nepále stoja rady. Katka lezie na hory, ktoré stoja bokom hlavného záujmu, a málokto by ju nazval horolezeckou celebritou. Napriek tomu – alebo snáď práve preto – je taká inšpiratívna. Okrem iného sa stretla s dalajlámom, prestopovala celé Rusko až do Vladivostoku a od obyvateľov Sibíri sa naučila, ako sa obliekať do zimy. A v neposlednom rade je kľúčovou advokátkou Deloitte Legal. Prečítajte si náš rozhovor s Katkou Mandulovou.
Začneme zľahka. Čo si dnes raňajkovala?
Vajíčko – to je asi jediné, čo som schopná si uvariť.
Akú knižku práve čítaš?
Dvaja úbohí Rumuni, čo hovoria po poľsky – taká útla brožúrka, našla som ju v koši Čtenáři čtenářům a veľmi ma potešila.
Teraz už trochu do hĺbky. Spomenieš si, čo ti naposledy na horách urobilo radosť?
Mala som radosť z poslednej výpravy na Pik Pobedy. Prežili sme krásne chvíle vysoko v Nebeských horách, čo viac si človek môže priať? Dobre sme si zaliezli, vrátili sa živí a sme stále kamaráti.
A naopak – čo ťa na horách naozaj zamrzelo?
Nepodarilo sa nám tento rok dôjsť až na vrchol, to vždy trochu zamrzí. Ale nakoniec to nie je to najdôležitejšie. Je to aspoň dôvod vrátiť sa na Pobedu a zložiť ten imaginárny vak, čo sme tam zavesili.
Súdiac podľa tvojej lásky k jaseňovým lyžiam, budeš asi dosť staromilská. Čo ti dnes na horách z minulých čias najviac chýba?
Nie som staromilská. Len ma priťahujú veci, ktoré práve nie sú mainstream. Či už je to autostop, lyžovanie na jaseňových lyžiach alebo sedemtisícovky. Všetci totiž chcú na osmičky, ale pritom budúcnosť lezenia sú sedmičky. Sú to často nepreskúmané hory, mimo zraku davov, a smerujú k nim skôr nekomerčné výpravy. Sľubujú nové, nekonečné možnosti lezenia a dobrodružstva. Z minulých čias mi nanajvýš chýbajú niektoré ľadovce, ktoré už celkom zmizli alebo miznú. Alebo stromy, ktoré likviduje lykožrút. Je to znepokojujúce, ale snáď nájdeme spôsob, ako krásu prírody zachrániť.
Napísala si dve knihy a máš za to môj veľký obdiv. Ako si sa k písaniu knižiek dostala?
Ja som prirodzený pisálek. A navyše mám v hlave tisíc príbehov zo svojich ciest po svete, preto som sa v jednej chvíli rozhodla podeliť sa o ne. Vladivostop bol akýsi upgrade mojich cestovateľských článkov, ktoré ľudia hltali. A Jasanové básně? Tie sú pre fajnovejšie publikum. Musíte byť predovšetkým lyžiar, aby ste ich poriadne docenili. Kto zdieľa moju vášeň pre lyžovanie, ten si ich prečíta rád.
Môžeš tie knižky v krátkosti predstaviť?
Vladivostop je cestopis o jazde autostopom cez celé Rusko až do Vladivostoku. Preto Vladivostop. Knižka vyšla v roku 2010 vlastným nákladom. Je to stopársky bestseller a inšpiratívne čítanie. Niektorí čitatelia dokonca po prečítaní knihy odfrčali smerom na východ. Jasanové básně – to je vlastne taká encyklopédia lyžovania vo veršoch. Vyšla predvlani a ja sa zabávam tým, že občas básne recitujem lyžiarom priamo v stope. Obe knižky majú neošúchaný dizajn, vždy som spolupracovala so zaujímavými kreatívcami, takže sú to také malé umelecké diela.
Precestovala si kus sveta. Južnú Ameriku, Rusko, Čínu, Irán atď. Stretla si na svojich cestách niekoho, kto ťa nejako výrazne ovplyvnil?
Pri jazere Rewalsar som sa letmo stretla s dalajlámom, čo bolo, samozrejme, krásne a v kontexte mojich skúseností z cestovania po Tibete aj smutné. Ale oveľa viac si vážim skutočné priateľstvá, ktoré vznikli na cestách alebo v súvislosti s mojím cestovaním. Mám veľa dobrých priateľov medzi horolezcami a čerpám z toho inšpiráciu pre svoje počínanie.
Liezť na sedemtisícovky je bezpochyby veľké odriekanie. Ty máš na konte už štyri – Chan Tengri, Pik Korženevskej, Pik Komunizmu a Pik Lenina. Čo ti na expedíciách chýba najviac?
Nejako zvlášť tam hore netrpím. Materiálne veci mi nechýbajú, rada sa uskromním. Na druhej strane, keď sa človek rozhodne tráviť každé leto niekde na ľadovci, logicky tým prichádza o ďalšie príležitosti, ktoré sú minimálne rovnako lákavé. Keď ležíte týždeň zaseknutí v stane a nemôžete sa pohnúť z miesta, objavia sa myšlienky, či to celé dáva zmysel a či by človeku nebolo lepšie napríklad pri Lago di Garda. Zvlášť v ťažkých chvíľach prichádza malomyseľnosť, ale s odstupom času to všetko zase vyzerá inak.
Ako zvládaš zimu? Hlavne na ruky asi. Baby s tým mávajú problémy v českých horách, nieto ešte na sedemtisícovkách v mínus dvadsiatich.
Raz som mala omrzliny na nohách. Sčernené končeky prstov sa nakoniec zahojili, ale bola to nepríjemná skúsenosť. Odvtedy si veľmi dávam pozor. Poučila som sa, kúpila som si lepšie topánky. Vybavenie je dôležité. Poučila som sa o tom na Sibíri, keď som zisťovala, ako miestni zvládajú krutú zimu. Sibírčania nie sú oproti iným ľuďom ničím zvláštni. Proste sa len vedia lepšie obliekať.
Bolo to tam hore niekedy také, že si si hovorila: “No, tak keď toto nevyjde, je koniec.”
Vo vysokých horách sa pohybujete v teréne, ktorý nie je nijako prívetivý. Svahy sú lavínové, často hrozí, že sa s vami odtrhne previs a zveziete sa s ním do doliny. Alebo keď vám vietor bičuje už niekoľký deň stan, želáte si len, aby ste už odtiaľ boli preč. Nie sú to podmienky, ktoré by sa dali dlhodobo znášať. Musíte dúfať, že nejako vykĺznete, že vás hora pustí – hore alebo aspoň dole. Riskovala som vedome mnohokrát, ale nikdy som nebola v situácii, že by som naozaj bojovala o holý život. To samozrejme môže tiež zmeniť perspektívu.
Chce sa ti z tých hôr späť do civilizácie? Do bežného života a každodenného pracovného procesu?
Prekvapivo áno. Som advokátka a moja práca mi dáva zmysel. Každá práca dáva väčší zmysel než nekonečné flákanie sa. Cestovanie nemusí byť nutne len flákanie, ale cestovateľský život sa po určitom čase svojím spôsobom vyčerpá. Keď som sa pred rokmi vracala po roku na cestách domov, závidela som takmer aj čističom topánok, že sú svetu užitočnejší než ja. Je dobré vedieť, prečo človek cestuje, čo mu to prináša a čo to prináša okolitému svetu. Vo chvíli, keď sa ten efekt nového, objaviteľského a dobrodružného vytratí, je lepšie vrátiť sa domov.
Keď lezieš na hory, zaujíma ťa ich história? Kto ich objavil, pomenoval, prvý sa pokúsil vystúpiť na ich vrchol? Inšpiruje ťa to?
Zaujíma ma hlavne objavovanie strednej Ázie. Fenomenálna výprava Alexandra Veľkého niekam do severného Pakistanu alebo cesta mnícha Fa-siena do Turkestanu na mňa urobili veľký dojem. Baví ma aj pôsobenie geografických spoločností v imperiálnej dobe a tzv. Veľká hra, ktorá sa o toto územie hrala. K tomu patrili prechody vysokých horských sediel Karakoramu a Hindúkuše, tajné prenikanie do uzavretého tibetského kráľovstva, cesty známeho cestovateľa Prževaľského a mapovanie horského terénu v Ťan-šane. Na tom som vyrástla a kvôli tomu sa do tejto časti sveta stále vraciam.
Prečo lezieš na hory?
Pretože v horách sa dobre spozná podstata. Lepšie je vidieť, čo v živote stojí za to a čo nie. Lezením spoznávam samu seba, svoje nové možnosti aj svoje limity. Baví ma dať si do tela, poriadne sa nadýchnuť čerstvého vzduchu, trochu vymrznúť a trochu si vyvetrať hlavu. Zoceľuje ma to, dáva mi to odolnosť, vnútornú silu zvládať veľké veci s nadhľadom a hlavne radosť. Vy by ste snáď nechceli pozerať sa na svet zhora?
Dnes na kdejaký kopec vedie lanovka. Na Pitztali kvôli lyžiarskym zážitkom bagrujú ľadovec. Skoro až na Elbrus ťa vyvezie ratrak a na Everest už chodí skôr len ten, kto má peniaze. Premýšľaš niekedy nad tým, ako horám oplatiť to, že v nich ako ľudia zanechávame túto nezmazateľnú stopu?
Keď som išla okolo posvätnej hory Kailás, na ktorej sídli boh Višnu, dozvedela som sa od smutných Tibeťanov, že tam chcú Číňania postaviť cestu a občerstvenie McDonalds. Nechápem, ako to vôbec môže niekomu napadnúť. Strácame úctu k duchovným miestam a k prírode a tým ochudobňujeme samých seba. Volíme skratky, pohodlie a krátkodobý zisk. Zvrátiť sa to dá len osobným príkladom a výchovou ostatných. Bolo by fajn zmeniť trend, aby sa veselá skromnosť znova stala najvyššou cnosťou. Nie som úplne dôsledná, ale snažím sa aspoň pri cestovaní neškodiť, minimalizovať svoju stopu a inšpirovať ostatných.
A posledná otázka. Keby si mohla čitateľom tohto rozhovoru odkázať jednu jedinú vec, čo by to bolo?
Chciej menej!
„Takmer všetci, ktorí sa po búrke ocitli na vrchole, sa nevrátili dole. Z piatich horolezcov sa do base campu dostal len jeden. Ostatní zahynuli.“
Katka Mandulová si svojimi výkonmi a prístupom k horám vyslúžila podporu našich značiek Asolo, Lowe Alpine, Rab a Bridgedale.
Je síce polovica októbra, treba dodať. A v pláne máme vyraziť presne ako Kauschka vtedy – o 2 hodine ráno z libereckých Ľudových sadov. Balíme sa minimalisticky. V najhoršom sa zohrejeme polievkou niekde na chate.
Jedinou dilemou sú topánky. S prázdnym žalúdkom to prejdem skôr ako s odretými pätami a boľavým priehlavkom. Takže musia byť ľahké, a pritom pohodlné. Aj priestranné, pretože noha po toľkých kilometroch opuchne a ak ma začnú tlačiť malíčky, tak radšej skočím do Snežných jám. Aj keď... no... do Poľska... to si ešte rozmyslím.
Takže mám geniálny nápad. Nechám si z Asola poslať tenisky Flyer. V piatok predpoludním si ich vyzdvihnem na pošte, poobede v nich idem do mesta na kávu – rozchodiť ich, to sa vraj s novými topánkami robí – a v sobotu o 2 ráno vyrážame.
Neznášam asfalt. Neznášam nekonečnú Promenádnu. Neznášam toho, kto vymyslel tento nápad so Snežkou. Teda seba. Už o piatej ráno na Smědave mám stehná ako z dreva. Napokon, ani Jakuszyce nie sú zlý cieľ, nie? Minimálne odtiaľ chodí autobus do Liberca. S vychádzajúcim slnkom na Jizerke a prechodom na mäkký lesný chodník však akoby sme dostali nové nohy. Dnes už žiadny asfalt. A úprimne – čudujem sa, že ma zatiaľ na chodidlách nič netlačí. Prsty majú toľko miesta, že by sa tam zmestil ešte nejaký poľský pašovaný tovar. Na inak úzke Asolo dosť prekvapivé.
Dáme si polievku na Voseckej boude? Je to odbočka len pol kilometra z trasy. Nedáme. Každých 100 metrov je pre naše nohy dobrých. Aj keď musím povedať, že ani po viac ako 40 kilometroch v nohách necítim v teniskách Asolo Flyer akúkoľvek známku nepohodlia. Ide to dobre.
A pod Vysokým kolom ju konečne vidíme. Snežka! A je to ešte riadne ďaleko. Tak sa tam radšej nebudeme pozerať. Na Petrovke si dávame pauzu, hltáme rožky, Ája sa vyzúva, už ju začína pobolievať priehlavok. Moje chodidlá úľavu nepotrebujú, o topánkach na nohách ani neviem.
Nie, tí Poliaci jednoducho idú a ani za svet z cesty neuhnú. A ešte k tomu tie ich Agnieszky tak strašne vrešťia... Už tam budeme? Nohy pomaly prestávajú poslúchať a Cesta česko-poľského priateľstva nie je práve základ, na ktorom sa dá stavať. Samý balvan, samá diera. Našťastie vibramová podrážka Flyerov drží na istotu. Nech stúpim, kam stúpim. Ešte by mohla mať krídelká.
Tri štvrte na päť stojíme na Snežke. V hmle. Ája už pre bolesť nemôže na nohu ani stúpiť. Mne drevenejú stehná. Zvyšných 28 km do Harrachova dnes už asi nedáme. Končíme najvyššie, ako sa len dá, po 66 km, 2400 nastúpaných a 1200 zostúpaných metroch. Česť pánovi Kauschkovi. Česť teniskám Asolo Flyer, že ma doniesli bez jediného otlaku či pľuzgiera až sem.
A teraz nám povedzte, o koľkej ide lanovka a kde sa môžeme najesť!
Od návratu zo Snežky som nevyšiel von v iných topánkach ako Asolo Flyer. Chodím v nich liezť do Jizeriek, špacírovať po Jeseníkoch aj na tú kávu do mesta. Dokonca som v nich liezol jednu ľahšiu cestu na jizerskej žule. Ako sa im asi bude páčiť v jordánskej púšti?
