Z domova máme jasnú predstavu o tom, ako svet funguje, ako sa vybavujú veci, ako sa ľudia správajú a ako sa máme o seba starať. Lenže toto všetko je len bublina. Svet je v skutočnosti úplne iný a veľa nás naučí o nás samých.
Islam je zlý. Rusi sú hajzli. Američania namyslení. A černosi majú veľký penis. Okrem toho posledného, čo nemám overené, nie je ani jedno pravda. Lenže žijeme v Česku - monokultúrnej krajine uprostred Európy, kde máme tak nejako zakorenený strach zo všetkého cudzieho. Avšak nepodložený strach. Hneď ako totiž vycestujete za hranice Európy, zistíte, že všade žijú ľudia ako my. S celkom podobnými radosťami aj starosťami. V 99 % prípadov milí a dobrí. Možno dokonca lepší ako u nás doma. Ľudia ochotní, ústretoví a schopní pozvať vás až k sebe domov a starať sa o vás ako o váženého hosťa.
Že tam ženy chodia zahalené, deťom sa nesmie siahať na hlavu a bankovky sa zásadne podávajú oboma rukami? Je to ich zvyk - rovnako ako naše pitie piva. Rešpektujme to a prispôsobme sa. Každý z nás sa narodil vo svojom svete a ten nás naučil žiť podľa nejakých pravidiel. A jediné správne pravidlá pre celý svet neexistujú. Existuje len tolerancia.
Keď sa zbalíte do malého batohu a cestujete s ním niekoľko mesiacov po juhovýchodnej Ázii alebo sa pár týždňov túlate po Kirgizsku, zistíte, bez koľkých vecí sa zrazu zaobídete. V krajinách, kde ľudia žijú v plechových chatrčiach a deti sa hrajú so starou plastovou lyžičkou nájdenou v priekope pri ceste, sa človek naučí vážiť si to, čo má.
A vlastne... chýba nám niečo? V kontexte úsporného balenia a nízkej životnej úrovne tamojších ľudí dôjdeme k zisteniu, že uspokojenie neprichádza s najnovším iPhonom. Na chrbte jedno-dve čisté tričká, zubná kefka, foťák, knižka, zápisník a nevyhnutné horovybavenie. Žiadne ďalšie drobnosti navyše ramená neunesú. A s takouto skúsenosťou sa po návrate domov môžete zbaviť polovice svojho oblečenia a 90 % hlúpostí z poličiek. A možno aj tých poličiek.
Žijeme si tu v dokonale čistom prostredí. Recyklujeme plasty, nakupujeme bez obalu, pijeme kávu z vratných pohárov. Chválihodné, ale (takmer) na nič. Problematika životného prostredia je oveľa zamotanejšia, než sa z nášho stredoeurópskeho pohľadu zdá. Možno by pre začiatok stačilo zrušiť pravidelný týždenný odvoz odpadu a nechať ho pred domom hniť pár mesiacov. Len aby sme videli, akí sme v skutočnosti prasiatka.
Nič proti papierovým slamkám a eko taškám z Lidla. Každá kvapka dobrá. Ale keď sa vám vo vlnách vietnamského mora neustále otierajú o telo plastové vrecúška, zistíte, že z Česka planétu nezachránite. Vyzbierate kus pláže a po ďalšom prílive akoby ste nič neurobili. Thajec dopije kolu a fľašu zahodí do krovia. Podľa farby indických riek spoznáte, aká farba textilu je práve v móde. A videli ste Aralské jazero? Nevideli. Pretože toto kedysi štvrté najväčšie jazero na svete z 90% vysali kvôli zavlažovaniu bavlny. Hovorí sa tomu ekologická katastrofa.
Hneď ako tieto problémy uvidíte na vlastné oči, začne vám vynechanie plastového viečka pri káve so sebou pripadať ako úplná maličkosť. A možno začnete hľadať iné cesty, ako prispieť k záchrane planéty. Napríklad si tú kávu nekupovať vôbec.
Večer sa opláchnete pri prameni alebo v snehu na ľadovci. Vaša pokožka sa pred spaním zaobíde aj bez telového mlieka. A keď zleziete z hôr do údolia, dáte si dôkladný kúpeľ v rieke. A čuduj sa svete! Aj bez mydiel a šampónov budete mať telo čisté a vlasy zdravé. Príroda naše telo navrhla dokonale a obyčajná voda na hygienu absolútne stačí. Na cestách aj doma. Mydlá pokožku vysušujú, takže potom potrebujete to telové mlieko. A čo vaše telo prijíma, to aj vylučuje. Preto ak nejete priemyselne spracované potraviny a iné nechutnosti, nesmrdíte.
Aj ten čistý horský vzduch má blahodarné účinky na zdravie. Lepšie ako celý farmaceutický priemysel. A po pár týždňoch stravovania sa na uliciach v Ázii a spania so švábmi vám prestane vadiť, keď vám kus rožka spadne pod skalou na zem a pri strope sa vám uhniezdi pavúk. Veď je to príroda a trocha špiny je na posilnenie imunity potrebná.
Či už v uliciach Phnom Penhu alebo uprostred Kaukazu, najskôr sa tam neobjaví nikto, kto vyrieši problémy za nás. Treba otvoriť ústa a vziať osud do vlastných rúk. Ľudia sú všade milí - obzvlášť k cudzincom v núdzi - a aj keď neovládate ich jazyk, nie je to problém. Ruky, nohy a gestá fungujú po celom svete. A tam hore v horách, kde si musíte poradiť úplne sami? Tak snáď nevyrážate úplne bez skúseností a teraz nastal čas premeniť ich na prax. Len žiadne hrdinské skutky.
Cestovanie človeka otrká. Naučí vás oslovovať cudzích ľudí, čo sa potom môže zísť aj na nejakej domácej párty. Dodá sebadôveru a naučí samostatnosti, ktorá je v našej spoločnosti čoraz vzácnejším javom.
Dva dni drepíte v stane a čakáte na lepšie počasie. Vegetíte u rodinky v jednom zo štyroch obývaných domov uprostred Kaukazu - bez vody a snehom odrezaní od civilizácie. Vašou jedinou starosťou je, čo budete jesť, kde budete spať a či vám bude teplo. Túlate sa po Thajsku, kde čas je veličina relatívna a kedy pôjde vlak, nikto nevie. A nikto to ani nerieši. Proste pôjde. Niekedy. A potom pristanete späť v Prahe - medzi tými šialencami, čo bežia po eskalátore, aby už-už stáli v zápche na D1.
Uf! Pridáte sa? Nie? Možno vás cestovanie naučí hodiť sa do pohody aj doma a zmieriť sa s tým, že sa môžete hnať, ako chcete, a aj tak to nikdy všetko nedoženiete. Leda tak infarkt myokardu - ten si uženiete.
Takže? Asi cestujte, kým môžete!
