Berieme lyže na plecia a šliapeme hore dolinou Kotelského potoka. V snehu, ktorého je o pár sto metrov vyššie akurát toľko, aby sme si mohli obuť lyže, nevidíme jediný náznak prítomnosti človeka. Všetci sa hrnú na Praděd. A tými „všetkými“ myslím tisíce a tisíce ľudí. My si zatiaľ svoju stopu prešliapávame v úplnom tichu a spod hrebeňov si nás pohľadom merajú dva kamzíky. O tri kilometre ďalej by už ale radšej strčili hlavu do snehu – keby boli pštrosy.
Aký paradox, že na mieste s najčistejším vzduchom v strednej Európe napočítate viac áut ako dvadsiateho tretieho decembra v nákupnom centre. Vyhradené parkoviská to samozrejme nepoberú, a tak poslúžia krajnice všetkých troch ciest, ktoré vedú do... ehm... klimatických kúpeľov Karlova Studánka. Čistý vzduch? To bývalo. Ekologické povedomie musí ustúpiť túžbe vidieť, ako vyzerá zima. Aby nie, keď ju vlekári v doline tento rok vyrobili v takom mizernom množstve. Každopádne ten prevzácny biely poklad – na ktorého presun z potoka na svah padne za jeden deň viac elektriny, ako naša domácnosť spotrebuje za 20 rokov – dokáže rozžiariť až do nebies. Čo na tom, že pre žiaru umelého osvetlenia potom nevidno hviezdy. Také chudobné radovánky, ako je pozeranie do neba, nikomu peniaze neprinesú.
Lenže my tento priemysel nepodporujeme. Chodíme do hôr s ohľaduplnosťou, ako súčasť prírody. Tak sa pretiahneme medzerou medzi zadným nárazníkom jedného auta a predným nárazníkom druhého a strácame sa v lese. Brodíme sa snehom. Hľadáme správnu cestu. A nachádzame ju. Na čistinke uprostred ničoho skúšame, ktorý z piatich kľúčov na krúžku pasuje do hrdzou poznačeného zámku na dverách malej chatky, v ktorej pol roka nikto nebol. Nikto – okrem myší. Tých tu naopak prešlo dosť. Ale smrad sa vyvetrá, bobky sa vymetú a teplo nám tiež bude – keď si v drevárni za chatou naštiepame drevo a rozkúrime piecku. Jedlo sa servíruje priebežne – ako ho kto vyťahuje z batohu, ktorý si sem priniesol na chrbte. Dokonca máme aj víno. Aj spoločenské hry, pri ktorých si svietime zvyškami starých sviečok. A keď idem von vyčúrať sa do záveja, vidím, že sa vyjasňuje. Budú vidieť hviezdy. Tu áno.
Lenže spôsob pobytu v horách, keď si umývame tvár snehom, o teplo na spanie sa musíme postarať sami a zanechávame za sebou len minimálnu alebo žiadnu stopu, sa stáva skôr anomáliou. Pod náporom človeka, ktorý postavil hory na roveň kratochvíľam typu fitko, nákupné centrum či aquapark, prehráva pokora a ohľaduplnosť 0:1. Napriek tomu sa skóre snažíme svojou troškou aspoň trošku korigovať.
1. Chodíme pešo, jazdíme na bicykli, využívame hromadnú dopravu. V tomto poradí podľa vzdialenosti, a auto berieme až ako poslednú možnosť. Možno sa nedostaneme tak ďaleko a vysoko, ale prečo by sme si mali všetko uľahčovať technikou?
2. Správame sa ohľaduplne, nehulákame, neškodíme. Ako na návšteve, ktorej sa za jej pohostinnosť dokážeme odmeniť – napríklad tak, že pozbierame odpadky pozdĺž chodníka.
3. Namiesto elektrokolobežiek, chodníkov v oblakoch a bobových dráh si hľadáme vlastnú zábavu z toho, čo dáva príroda. Každou korunou minutou na týchto atrakciách totiž volíme, ako budú hory raz vyzerať.
