Hmla, sneženie, víchrica. Neplánovane sme museli bivakovať. Náš stan okamžite roztrhal vietor. Na ostrom hrebeni by sme však aj tak nenašli dosť miesta na jeho postavenie. Bol to len márny pokus. Dotrhané tropiko sme tak použili aspoň ako improvizovaný žďárák, ktorý nás mal chrániť pred vlhkosťou. Prvýkrát v živote som si vliezla do spacáku v mačkách – vyzúvať si ich na takom mieste z nôh by bolo príliš riskantné. Prikurtovaní k poslednému kameňu na malej šikmej plošinke sme sa tisli k sebe a neodvážili sa ani pohnúť. Vpíjali sme sa do skaly a modlili sa, aby do nás neudrel blesk. Nakoniec sme aj túto noc prežili. Ale bolo to o chlp, povedala by som.
Koľko tých nocí prebdených kdesi vonku už bolo? Tisíc a jedna! Mohla by som rozprávať ako Šeherezáda. Nie vždy sa z toho stane takáto dráma, ale zážitky si odnesiem vždy. Obzvlášť dlho sa vliekla noc v neplánovanom bivaku počas zimného slnovratu v pohorí Bucegi. Zastihla nás tma v predposlednej dĺžke cesty Costila Galbinele tesne pod náhornou plošinou. Nenašli sme posledný výšvih, chýbalo nám päťdesiat metrov. Uviazli sme tam vtedy traja. V spacákoch sme viseli priviazaní k skale nad prudkým svahom ako nevyliahnuté kukly. Nesnežilo, ale dul ostrý vietor a rozfukoval čerstvý sneh z okolitých strání – priamo nám do tvárí. Čo by som za to dala, keby som namiesto toho mohla piecť vianočné koláčiky.
Bivak však nemusí prísť len omylom alebo z núdze. V severnej stene Piz Badile v Engadine, v polovici slávnej Cassinovej cesty, sme nocovali celkom zámerne. Tridsať lezeckých dĺžok sme si rozumne rozdelili na dva dni. Na konci toho prvého sme sa uvelebili na jedinej polici, na ktorej sa dalo ako-tak sadnúť. Zavesili sme sa do štandu hneď vedľa snehového poľa. Pre oboch sme si do steny zobrali len jeden spacák – kvôli úspore hmotnosti, ktorá je pri lezení podstatná. Každého z nás zakryl tak napoly a takmer v troch tisícoch metrov sme drkotali zubami a čakali, kým temný horizont zase chytí ružový nádych. Našťastie sú letné noci krátke a človek si môže bdenie skrátiť rozprávaním.
Oproti nocovaniu uprostred skalnej steny potom predstavuje noc na smetisku niekde v Čile alebo v Bolívii – už si presne nespomínam, kde to bolo – celkom komfortný brloh. Alebo nocľah uprostred rumunských hôr v kušce – drevenej debne obitej igelitom a opatrenej poklopom – schúlená pod jednou kožušinou so starým pastierom. Ale stále lepšie, ako keby sa ku mne pritúlil medveď. A bivakovacie búdky skryté na odľahlých miestach Álp mi už tiež neraz poslúžili. Keď sa pošťastí, nájde sa v nich dokonca aj trochu jedla.
Mrznúť v bivaku už považujem za normálne. Ale môžem povedať, že ventilček samonafukovacej karimatky, ktorý pomaly púšťa, je pri nocovaní na ľadovci zbytočným vyostrením už aj tak ostrej situácie. Tiež sa oplatí mať spacák, v ktorom zostalo aspoň trochu peria, pretože ten šuštiak sám osebe veľmi nehreje. Vo vypĺznutom spacáku potom pomáha snáď už len omotať sa okolo PET fľaše s teplou vodou, ktorá hreje zhruba do štvrtej rána. Potom už začne skôr chladiť, ale tie zvyšné dve hodiny už nejako prežiješ – pozoruješ hviezdy a so svitaním prichádza „budíček“.
Diskomfort môže byť aj životný štýl. Niečo na spôsob Diogena tráviaceho noci v sude alebo hry „vadí – nevadí“. Nie každého to však osloví. Taký plukovník Pickering a slečna Chalmersová si v devätnástom storočí pri svojich cestách po Himalájach nechávali nosiť posteľ. Áno, pohodlie je veľká vec a nie je nad to dobre sa vyspať. Ale tie zážitky z bivaku! – tie ti nikto nevezme.
