Príjemné, to rozhodne. Ale prekvapivé? Ak vezmeme do úvahy inak prívetivú taliansku tvár čašníčky, momentálne ukrytú za nespoločenským plastovým štítom, jej pravú ruku zvierajúcu futuristicky vyzerajúcu pištoľ mieriacu na naše čelá a meter vysoké plexisklo rozdeľujúce piccolo stolík s espressom na dve osamotené polovice, tak vôbec nie.
Medzi stromami, ktoré lemujú inak celkom frekventované prašné chodníky k skalám, tkajú pavúky svoje lepkavé diela, ktorým svojou spotenou tvárou dodávam vznešenosť pominuteľnosti. Ááááh! Fuj! V outdoorovom obchodíku v meste Como dostávam na svoju otázku "Do you have climbing shoes?" odpoveď: "Just three pairs." A carabinieri, ktorí prechádzajú okolo pod klesajúcim slnkom, sa milosrdne usmievajú na našu striebornú Caddynu obloženú kempingovými kreslami a stolíkom, na ktorom sa v hrnci zohrieva voda na ravioli za 1,29 €, vložené do nákupného košíka vydezinfikovanou rukou v jednorazovej rukavici.
A teraz, po týždni strávenom brúsením končekov prstov na vápencových a rulových útesoch a nocovaním na parkoviskách v opustených regiónoch Piemont a Lombardia, mierime na severovýchod.
"Ty si akože neberieš nepremokavú bundu?" Ájin hlas sa nesie poloprázdnym a potemnelým priestorom rozľahlých poschodových garáží neďaleko centra Madonny di Campiglio, zatiaľ čo rukami do batoha napcháva tú svoju. Dnešným cieľom je vystúpiť pod skalnú ihlu Campanile Basso a nájsť bivak, z ktorého ráno nastúpime do steny. "Nie, lebo pršať nebude." Nesmie, nemôže alebo nemá z čoho? Proste nebude. Hovorí to Meteoblue a aj moja predstavivosť. Goretexku proste neberiem. Už aj tak vystúpilo veko môjho batoha povážlivo vysoko a pred sebou – alebo nad sebou – máme 1200 výškových metrov do snehom opevneného sedla Bocca degli Armi. Ideme!
Opálené zátylky nadobúdajú vlhký lesk pod popoludňajším slnkom, ktoré rozvážnym tempom križuje protiľahlý masív Adamello. Ale takto to nemusí zostať dlho. Pohorie Dolomiti di Brenta je zvláštne. Ráno, pod modrou oblohou, sa všetko zdá také bezstarostné. Vápencové steny, dlhoročnou eróziou modelované do románskych kriviek, osamelých vežičiek a opevnených cimburí, priťahujú oči ako magnet. Lenže neskôr – pred poludním – prichádzajú mraky. A až do súmraku neodchádzajú. Šplhajú sa po šedivých stenách a trhajú sa na cáry v úzkych roztokoch. Ako tajomné prízraky sa zakrádajú medzi skalnými vežami, prinášajú pochmúrnu náladu a zmenšujú ľudskú existenciu v tomto nevľúdnom svete, aby potom – len na kratučkú chvíľu – zmizli v hlbinách a za stiahnutou oponou odhalili kulisy, kvôli ktorým sa sem hore zástupca ľudského druhu odváži.
Je päť popoludní a za Bocca degli Armi končí svet. Snehové pole, strmá skala a ďalej už nič. Len temná sivá plocha. Mraky preberajú vládu nad Brentou. Ale nehrozí nebezpečenstvo. Proste tu len sú. A náš zajtrajší cieľ – v labyrinte skál do nebies vyčnievajúcu štíhlu vežu Campanile Basso – nechávajú za plentou tajomna.
Znášame vápencové kamene na rovný plácok na skalnom ostrohu a staviame múrik, ktorý ochráni dve telá pred chladivým nočným prúdom ženúcim sa od Adamella. Vieme, že Gugliu, ako tú skalnú ihlu volajú Taliani, máme nad sebou. Tušíme jej prítomnosť. Ale ona si neoblomne trvá na svojom mystériu.
"Na mňa kvaplo!"
Takže je to inak. Prší! Pod šedivými cármi mrakov, ktoré skúsenosť z posledných piatich návštev považovala za tradičný kolorit labyrintu Brenta, nie však za predzvesť zlého, vsakujú rukávy mojej červenej softshellovej bundy ďalšie a ďalšie kvapky. Možno len kondenzuje vlhkosť? Pršať predsa nemá. Ale deje sa to. A tak hľadáme úkryt na rímse pod previsnutou skalou. Sedieť sa tu dá. Ale spať? V žiadnom prípade! V najhoršom zdrhneme dole, k chate. Nie je to ďaleko.
Našťastie prestáva. A vo chvíli, keď vyťahujeme varič, zase začína. Stále len kondenzuje vlhkosť vo vzduchu?
Trikrát sa vraciame prikrčiť do suchého úkrytu pod žltou stenou, ktorá svojou farbou naznačuje, že až k nej sa dažďové kvapky len zriedka dostanú. So súmrakom však konečne prichádza pohľad, aký sme si na noc pod Campanile Basso vysnívali. Posledný mrak sa sťahuje cez hory a teraz si už čupol, spolu s ďalšími svojimi kumulodruhmi, o mnoho stoviek metrov nižšie v doline pri jazere Molveno. Teraz sa môžeme natiahnuť na tom skromnom plácku za kamenným múrikom proti vetru a s pohľadom na hviezdami posypanú oblohu naberať sily na zajtrajší skorý nástup do steny. "Dobrú noc."
Vietor zosilnel. Je studený. Znamená to, že čoskoro bude svitať? Zatiaľ vládne čierna tma, a tak si pravou rukou len sťahujem otvor okolo tváre, aby som v spacáku udržal viac tepla. Vnútri presúvam čelovku na druhú stranu, aby som ju nezaľahol pravým bokom. Ľavý už mám poriadne otlačený.
"Spíš?"
"Veľmi nie."
"Ochladilo sa, čo?"
"To hej, no... Ty kokso, videl si to?"
Akoby niekto blikol žiarovkou na chodbe. Blik. Obloha za nami sa na okamih rozsvieti a rovnako rýchlo pohasne. Lenže tu ovláda vypínač ktosi mocný nad nami. Búrka! Ale ako? To predsa nie je možné. Veď máme nad sebou jasnú oblohu. Samé hviezdy... a teraz zase tá žiara! Hrom sa však neozýva. Asi je to ďaleko. Ale chceme sa na to spoliehať? Tu? 2700 metrov vysoko? S dvoma spacákmi a jednou nepremokavou bundou? Prepána, nie. Balíme!
Je to fofr. Napchávam spacák navlhnutý od nočnej rosy do kompresného vaku a pchám do batoha veci tak, ako mi prichádzajú pod ruku. Mám zbalené. Ale Ája sa ešte babre so samonafukovacou karimatkou. Ty kokso, to je vynález! Zlatá penovka. Tú zložíš a ideš. Drkocem zubami. Obloha zase svieti. Už by som šiel. Hrom nikde. Už to má zbalené. Tak miznime.
O kúsok nižšie, krytí skalami pred vetrom, už nemáme dôvod ďalej utekať. Je to jasné – obrysy mraku na obzore síce stále každú chvíľu zvýrazní krátky záchvev silného svetla, od ktorého aj temná obloha nad našimi hlavami nakrátko zmodrie, ale vzďaľuje sa to. Sedíme na studenej skale a hodiny na telefóne ukazujú 3:20. Priskoro. Priskoro na to, aby sme tu na šutri drepeli dve hodiny, kým nám sila slnka umožní niečo robiť. V svetelnom kuželi čelovky hľadáme aspoň malý plácok, na ktorom dokončíme prerušenú noc. Jeden sa zdá byť obstojný, ale... mierne sa zvažuje a končí zrázom. "Predsa sa v spánku nemrvíš tak, aby si zošmykol dole!" No... tak snáď nie.
Campanile Basso. 11:11 a po jedenástich dĺžkach stojíme na vrchole. A už zase rozohráva Brenta to svoje divadlo, keď sa jedna hmlistá opona preťahuje o miesto s druhou a upozorňujú tak zaangažovaných divákov, že dopoludňajšia romanca speje ku koncu. Schyľuje sa k druhému dejstvu. Hmly na scénu!
V okamihu, keď zelený prameň lana zasvišťí vzduchom a rozvíri prach pri mojich nohách, pociťujem na nose úzko lokalizovanú vlhkosť, ktorá sa vzápätí vizuálne prejaví na mojich rukávoch. Už zase! Ale načasovanie perfektné. V tomto zlaňovať, z toho by ma šľak trafil. Premočené laná, ešte sa ti to zauzlí ako svine a z istítka ti do ksichtu strieka voda ako z ostrekovača na čelnom skle. Meníme plány a zo sedla zbiehame presne na opačnú stranu hôr, než vedie chodník k nášmu pojazdnému domovu. Lenže dážď silnie a vidina masívneho dreveného stola ozdobeného misou pasta al ragú, z ktorej – spod parmezánu – sála vôňa Talianska, a zarosených okien, na ktoré pozeráme z tej správnej strany, teda zvnútra, nás ťahá na blízku chatu Tommaso Pedrotti.
Lenže s tridsiatimi eurami vo vrecku tu veľkú šou neurobíme. Dnes ešte musíme dole. Obnovená viditeľnosť na vrchol kopca nad chatou sa stáva jasným impulzom k akcii teraz, alebo nikdy. Hoci cestoviny zaliate pol litrom piva prvých pár minút silno protestujú a radšej by hlasovali za mäkučké lôžko na prvom poschodí než za zbesilé kmitanie nohami v rozbřednutom snehu a medzi rýchlo osychajúcimi kameňmi. Temná stena sa však tlačí proti nám. Ďalšia vlna od Adamella. Chce nás zmáčknuť, poriadne vymáchať a nakoniec už len spláchnuť. Kto bude rýchlejší?
Ku kaplnke nad chatou Brentei, momentálne v rekonštrukcii, dobiehame v prvých ľadových kvapkách. Prichádza vietor, lejak, dokonca krúpy. Peklo. Ale my už máme vyhrané. Aj toto o chvíľu prejde a v ďalšom okne to dotiahneme do údolia. A nabudúce sa už s tou goretexkou nebudem rúhať – to tu pod krížom sľubujem.
Liezam po horách. Píšem o horách. Fotím hory. A vždy sa šťastne vrátim. Mám to predsa vpísané v mene.
Trekové topánky Asolo Freney Low GV
Trekové topánky Asolo Apex GV
Horolezecký batoh Lowe Alpine Halcyon 35:45
Merino ponožky Bridgedale Hike Ultralight
