Pred pätnástimi rokmi som bol ešte pubertiak, ktorému po lícnych kostiach stekali kvapky potu, keď sa v ruinách blízkovýchodného mesta plazil prachom, aby nespozorovaný teroristami zneškodnil bombu, ktorej výbuch by ho poslal do ďalšieho kola s nepriaznivým skóre. Náročné obdobie. Vtedy sa hovorilo, že nový počítač, ktorý si človek práve priniesol domov, bol už v tej chvíli zastaraný. Taká rýchla bola doba. A dnes? Pozri sa na facebook - živý prenos života tvojho kamaráta aj baby, ktorá ti poslala žiadosť o priateľstvo, hoci nemáš potuchy, o koho ide.

Svet funguje v režime zdieľania. Alebo lepšie povedané - online zdieľania. Závratným tempom sa upgraduje nielen počítačová strieľačka Counter-Strike, ktorá tento rok oslavuje dvadsať rokov, alebo nové funkcie iPhonov, ale aj život na horách. Kým si pred desiatimi rokmi človek cestou na kopec poriadne makol a veľakrát pritom rozbaľoval a zase skladal papierovú mapu, aby sa aj tak minimálne raz vrátil späť na poslednú križovatku, dnes tam vyjde na elektrobicykli s navigáciou na riadidlách. Vtedy stúpal sám, z lesa naňho hľadeli tri slobodné kamzíky a cestu mu skrížila vyplašená laň. Dnes stojíš na vrchole s ďalšími desiatimi, dvadsiatimi, tridsiatimi ľuďmi. Zviera žiadne. Ak nepočítame jorkšíra v batohu.

Je to dobre? Alebo zle?

To nech posúdia povolaní odborníci, ktorých argumenty sa ponáhľajú vyvrátiť samozvaní investori. Pravda má mnoho podôb. Fakty sú však nespochybniteľné - človek je súčasťou prírody.

"Človek (Homo) je rod živočíchov z čeľade hominidy (Hominidae), ku ktorému patrí jediný v súčasnosti žijúci zástupca – človek rozumný (Homo sapiens)... Hominidy sú stredne veľké až veľké cicavce s výrazným pohlavným dimorfizmom u orangutanov a goríl a menej zreteľným u šimpanzov a ľudí."

— Zdroj: wikipedia.org

A ako súčasť prírody cítim zodpovednosť voči svojmu životnému priestoru. Zodpovednosť voči horám, pod ktorými žijem a ktoré sa dokážu kúpať v jasnom mesačnom svite a rovnako sa topiť v hmle a daždi - ako práve teraz, keď píšem tieto riadky smerujúce... k písaniu.

Máš internet, máš facebook, máš blog, máš slobodu. Môžeš napísať čokoľvek. Zdieľať GPS záznam akéhokoľvek chodníka, ktorý preskúmali podrážky tvojich bežeckých topánok. Môžeš sa s celým svetom podeliť o zábery zo zjazdu Veľkého kotla v Jeseníkoch - čo na tom, že územie leží v národnej prírodnej rezervácii a celá lokalita je lavínovým katastrom, pričom tvoji prípadní nasledovníci nemusia vyhodnotiť riziko správne. Môžeš vypustiť do éteru tipy na najlepšie lezecké cesty alebo rovno info o celej oblasti, kam chodia len miestni. Teda chodili.

Nad displejmi na mnohých ďalších koncoch internetovej siete sa iste nájdu ľudia, ktorí tvoje tipy ocenia. Ale existuje aj možno početnejšia skupina, ktorá sa proti zverejneným slovám nemôže brániť - zvieratá, rastliny, miestni obyvatelia. Položil si pred zverejnením otázku, či im to neprekáža?

„Sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého.“

— John Stuart Mill

Ja sám píšem veľa - do časopisu a na niekoľko blogov. A určite jednou z motivácií, prečo si sadám za monitor počítača a vyťukávam príbehy do klávesnice, je podeliť sa o zážitky, pocity a emócie, ktoré so mnou na nejakom tom krásnom mieste v horách zalomcovali. Asi to máš podobne. Ale nepovažujem za nutné - ba dokonca považujem za vhodné - nechať to miesto nepomenované. Nekonkretizované. Neodhalené.

Nedávno som dokončil veľkú reportáž o lezení na Zbirohu v Česku, pri ktorej sme na vrchole jednej pieskovcovej veže objavili starú vrcholovú knižku so zápismi tamojších legiend ešte z roku 1965. Navyše popísanú len do polovice. Mohla by tam hore teda vydržať ďalších 55 rokov - ako svedectvo a romantická spomienka pre niekoľko ďalších generácií. Alebo by som mohol názov tej veže prezradiť, aby... no prečo vlastne? Čitateľ teda zostáva ochudobnený. Ochudobnený o názov, nie však o príbeh. Ten svoj si už ale musí nájsť sám.

Je jednoduché niečo napísať. Porušiť dávne tajomstvo. Narušiť životný priestor svojich súkmeňovcov z ríše mnohobunkových heterotrofných organizmov - čiže živočíchov. Je také ľahké naviesť okolo domu miestneho starousadlíka množstvo ľudí mieriacich ku skale. Po jeho pozemku. A oznámiť svetu, že freeride v "Kotli" je pecka, ale už nedodať to bé - teda, že tam padajú lavíny a zákon do tejto lokality ani vstup nepovoľuje.

Písanie je aj zodpovednosť.

Tak to vnímam ja. Preto v mojich textoch nenájdeš konkrétne názvy a opisy. Tu moje prsty mlčia. Píšem o emóciách, pocitoch, atmosfére. Je to tak správne? Neviem. Urob si vlastný názor. Máme slobodu, nie?