Bolo to ráno, keď monzún zaspal. Vzduch visel nad Meerutom ako mokrá plachta. V záhrade voňali citrónové listy a pri stene ležal pes. Jeanne stála na verande – v ľahkých šatách a s rukou položenou na zábradlí. Pod látkou už brucho nebolo ľahké skryť.
„Odchádzaš?“ ozval sa za ňou mužský hlas.
Zostala otočená chrbtom. Poznala ten tón. Navonok pokojný, ale pod povrchom škrípali ostré hrany. Henry Percy Douglas-Willan, dôstojník Jej Veličenstva, muž vyleštených čižiem a starostlivo zaprených citov. Presne taký, aký mal byť.
„Nezostanem niekde, kde pre mňa nie je miesto,“ odpovedala jednoducho.
„Ale tu máš všetko.“
„Mám dvanásť sluhov a jedno dieťa, ktoré nesmie existovať.“ Nadýchla sa. „A k tomu muža, ktorý mi nikdy nepovedal, čo bude ďalej.“
Henry sa oprel o stĺpik a zahľadel sa do záhrady. „Budeš sama. A tehotná.“
Jej ruky zovreli madlo zábradlia. „Áno,“ povedala. „Ale budem sama po svojom.“
Ticho medzi nimi bolo ťažké ako vzduch. Z diaľky sa nieslo trúbenie. Záves sa pohol len natoľko, aby naznačil, že vietor si to ešte rozmýšľa.
„Kam chceš ísť?“
Pokrčila plecami.
„Môžeš zostať. Môžeme to nejako zariadiť.“
„Ty možno. Ja nie. Ja nemôžem žiť ako tvoje opomenutie.“
Henry chcel niečo povedať, ale prehltol to. V uniforme Jej Veličenstva bolo málo miesta pre milenky a žiadne pre deti. Zvlášť nie také, ktoré prišli priskoro.
Jeanne sa otočila späť do domu. Prešla cez prah, okolo kufra, ktorý už čakal. V hlave mala meno, ktoré už nevyslovovala. Jej prvorodený syn, ktorého opustila v Afrike. Toto bola iná bolesť. Nie menšia – ale súkromná. A nezvratná. Keď odchádzala, nemala istotu. Len rozhodnutie. A v hlave hory, kde mená ešte len čakajú na toho, kto ich vysloví ako prvý.
Vo Švajčiarsku bolo iné ticho. Nesedelo na pleciach ako v Indii. Bolo vzdušné. Priestranné. Nevyčítavé.
Jeanne sa usadila v údolí nad Luzernom – v penzióne so záhradou a výhľadom na ligotavé jazero. Mala izbu na poschodí, dvoje dvere – jedny na schodisko a druhé na balkón. A v šuplíku pod písacím stolom zložený list s londýnskou adresou a bankovou zmenkou. Peniaze chodili načas. Každý mesiac.
Louis sa narodil v podkrovnej izbe s drevenými stropmi. V rannom svetle, keď bolo mesto ešte ponorené v hmle. Prišiel ticho, bez komplikácií. A Jeanne ho držala v náručí dlho predtým, než niekomu povedala, že sa narodil.
Na niekoľko týždňov sa svet scvrkol na teplú deku, detský dych a tiché čítanie. Ale vonku – za oknami, na obzore – sa rysovalo niečo iné. Tmavomodré línie. Hrebene. Vzdialené biele čiary. Hory.
Keď prvýkrát vyšla s Louisom v šatke do svahu nad mestom, nešla ďaleko. Len k hranici lesa. Ale s každým ďalším dňom sa cesta predlžovala. Najprv poľné chodníky. Potom pastviny. Potom kamenisté cestičky.
Začala si zapisovať trasy. Merala časy. Viedla si denník.
Peniaze jej dávali slobodu, ale nebola to márnotratnosť. Jeanne si sama navrhla praktické oblečenie. Dala si ušiť nohavice s vysokým pásom – pevné, s koženým sedom. Bola prvou ženou, ktorá ich nosila hneď od začiatku túry. A s tým prišli aj tie opovržlivé pohľady. Jedni ju ľutovali, druhí ohovárali – a niektorí, tí, čo liezli, sa začali pýtať.
„Madam Immink?“ oslovil ju muž s hrubou dlaňou a zamračeným čelom. „Vraveli mi, že hľadáte vodcu.“
„Áno. Vy ste Hans Pösche?“
„To som. Ale nie som si istý, či viete, do čoho idete.“
„To hovoria všetci,“ odpovedala pokojne.
„Na tú trasu, čo ste si vybrali, zvyčajne neberiem nováčikov.“
„Nie som nováčik. Vlani som vyliezla na Antelao. A predtým na Ortler.“
Pösche privrel oči. Chvíľu si ju premeriaval. Nohavice, priamy postoj, žiadne maniere. Ani pýcha, ani bázeň.
„Dobre,“ povedal napokon. „Zajtra o piatej pri kostole. A vezmite si poriadne topánky. Tam hore nie je kam cúvnuť.“
„To mi vyhovuje,“ prikývla.
Ráno bolo bledé a bez slnka. Také, keď sa telo prebúdza skôr než deň. Jeanne stála pri kostole. Vlasy zapletené do uzla, na sebe nohavice, ktoré už zažili štrk, sneh aj pohľady, čo štípu viac než ľadový vietor. Na chrbte batoh, v ruke ľadovcový cepín. Okolo len ticho.
Hans prišiel presne. Kývol hlavou, prešiel ju pohľadom, bez zbytočných slov. Obaja vedeli, že prvé hodiny sa hovorí len málo. Dôležité veci sa riešia nohami.
Išli najprv lesom, potom po šikmom svahu pomedzi kosodrevinu. Mlčali. Jeanne kráčala pravidelne, isto. Nie príliš rýchlo, ale bez zakolísania. Keď prešli prvý hrebienok, Hans spomalil a krátko sa obzrel.
„Nie je vám zle?“
„Nie. Len dýcham naplno.“
Usmial sa. To bolo prvýkrát.
Okolo poludnia došli pod stenu.
Bola to sivá hradba, ostro rezaná, ešte bez mena. Na mape len výškový bod. Niektorí hovorili „tá vec napravo od Campanile Basso“, iní ju úplne prehliadali. Ale Jeanne nie. Jeanne sa vždy dívala po veciach, ktoré si zatiaľ nikto nevybral.
„Tu začína úsek, odkiaľ sa nedá vrátiť,“ povedal Hans.
„A kde to začína byť zaujímavé,“ prisvedčila.
Priviazali sa na lano. Jeanne si skontrolovala pás, ktorý si na Hansovo odporúčanie dala ušiť v Cortine. Kožený, s kovovými okami. Už žiadne bolestivé odreniny medzi nohami. Praktické riešenie, ktoré sa možno raz bude používať častejšie – ale zatiaľ ho mala len ona.
Hans vyrazil prvý. Jeanne ho nasledovala – pokojne, plynulo, bez neistoty. Stena bola lámavá, výstup pomalý. Pár metrov pod výškovou hranicou ju zasiahol voľný kameň do pleca. Sykla. Zavrela oči. Ale išla ďalej.
Na malom výčnelku, kam sa sotva zmestili, zastali. Hans ju pozoroval. Hrudník sa jej dvíhal, predlaktia mala odreté. Ale v očiach jej žeravelo niečo, čo u iných nevídal.
„Prečo vlastne leziete?“ opýtal sa. Tentoraz vážne.
Chvíľu nič nehovorila. Potom siahla po vodu, napila sa – a pozrela sa hore na stenu.
„Kvôli tichu tam hore.“
Hans neodpovedal. Len prikývol. A v duchu si pomyslel, že keby každý, kto hovorí o „len ženských“, dnes liezol s ňou, mlčal by tiež.
Keď stáli na vrchole, fúkal vietor. Slabý, ale stály. Obzor bol zatiahnutý, ale dolomitské štíty rozoznateľné ako rad stíchnutých svedkov. Jeanne si sadla, oddychovala. Z vrecka vytiahla kus pergamenu a napísala naň dve slová: CIMA IMMINK.
A vložila ho pod kameň.
Zostup bol tichý. Ani Hans nehovoril. Vietor bol studený len tam hore, dolu v údolí ešte vládlo leto. Keď sa vrátili k chodníku, Jeanne na okamih zastala a vytriasla z nohavíc kamienok. Zostal jej tam odniekiaľ zo steny – obyčajný, ale ostrý.
Večer sedela sama pri drevenom stole v penzióne. Ruky mala doškriabané, kožu popraskanú od slnka a vietor sa jej ešte držal vo vlasoch. Pred sebou mala otvorenú mapu. Nie tú dnešnú – inú. Zloženú na inom mieste.
Nad jedným z vrcholov sa s ceruzkou zastavila. Na chvíľu. Potom pokračovala ďalej, po hrebeni, k sedlu, ktoré zatiaľ nikto nepomenoval. Do rohu stránky si urobila krížik. Malý. Nenápadný.
Trámy nad hlavou zavŕzgali. Za oknami sa prevalil ťažký mrak. Hory o sebe v ten deň ešte naposledy dali vedieť.
Jeanne sfúkla lampu. A zajtra vstane skôr než deň.
Jeanne Immink (1853–1929) bola holandská horolezkyňa, ktorá ako jedna z prvých žien v druhej polovici 19. storočia pravidelne podnikala náročné alpské výstupy. Po odchode z koloniálnej Indie žila vo Švajčiarsku, kde sa venovala nielen výstupom, ale aj inováciám horolezeckého vybavenia. Hoci často liezla s horskými vodcami, podnikla rad prelezov vo vlastnom štýle a otvorila cestu budúcim generáciám žien v horách.
Henry Percy Douglas-Willan (1856–1936) bol britský armádny dôstojník, ktorý slúžil v Britskej Indii. Jeanne s ním mala syna Louisa, ale ich vzťah bol neoficiálny. Henry svoje dieťa verejne nepriznal – rovnako ako mnoho dôstojníkov, ktorí vtedy viedli paralelné životy s miestnymi či európskymi ženami mimo oficiálnych manželských zväzkov.
Hans Pösche (priezvisko podľa niektorých zdrojov, inde neuvedené) bol jedným z horských vodcov, ktorí s Jeanne spolupracovali. Jeanne si starostlivo vyberala spoľahlivých a otvorených vodcov – tí ostatní s ňou odmietali liezť pre jej nohavice, pohlavie alebo samostatnosť.
Cima Immink (2 879 m) je skalná veža v oblasti Dolomiti di Brenta. Je pomenovaná práve po Jeanne Immink, ktorá na ňu podnikla prvovýstup v roku 1891 s vodcom H. Pöschem. Jeanne tak zanechala v krajine nezmazateľnú stopu – horu, ktorá nesie jej meno.
Dolomiti di Brenta je oblasť v severnom Taliansku. Na konci 19. storočia tu bolo len pár priechodných trás. Jeanne Immink tu počas niekoľkých rokov podnikla desiatky výstupov – často novátorských a fyzicky náročných.
Nohavice pre ženy-horolezkyne boli vo svojej dobe radikálnou novinkou. Jeanne si ich dala ušiť podľa vlastného návrhu s dôrazom na praktickosť – vrátane koženého sedu a vysokého pásu. V konzervatívnej spoločnosti to vyvolalo vlnu nevôle, ale zároveň inšpirovalo ďalšie ženy k pohybu v prírode.
Horolezecký pás so stehennými popruhmi nebol v tom čase bežnou výbavou. Jeanne si ho dala vyrobiť, aby rozložil váhu a zabránil bolestivému zarezávaniu lana do tela. Bol to predchodca moderných sedacích úväzov.
